In The Land of Maple Leaf: júla 2011

nedeľa 31. júla 2011

Na zapade nic noveho..

Dva tyzdne presli ako voda a stale cakame na telefonat z Hudson's Hope. Tatko si nepamata, ci presna fraza znela "do" dvoch tyzdnov alebo "okolo" dvoch tyzdnov, co nam stale dava nadej, ze este si netreba zufat a nezahadzovat flintu do zita. Je teraz ale tazke hladat motivaciu na cokolvek tu v Ontariu, tu v nasom malom mikrosvete domceka schovaneho v lese, motivaciu na bezne kazdodenne povinnosti i dlhodobejsie plany napriklad oprav na dome. Tazke hladat pozitiva v tom, co je clovek uz vnutorne rozhodnuty opustit. Odhodlanie a sily uberaju i stale velke horucavy a u mna opat bolest zubov.

Jeffrey, nas zubar odisiel na dovolenku do polky Augusta no a zastupujuci si ako inak podla Murphyho zakonov zobral prave teraz dva dni volna. Tym sa predlzilo moje utrpenie az do utorka, kedy sa mi na to pozrie. Aspon dufam, kedze podla hesla "na posrateho i zachod spadne", sa mi spravil krasny velky opar v kutiku ust. Na jednej strane nemozem hryzt a druhou si ani poriadne nestrcim lyzicu do ust. Bolo mi povedane, ze aspon schudnem, takze v kazdom nestasti je cosi pozitivne, nie?

Dni bezia a bez skolky je casto tazke zabavit deti, teda najma Evicku, ktorej blaznenie sa s inymi detvakmi velmi chyba. Ked uz vsetky rozpravky pozna naspamat, knizky su s Terezkou nablizku len nastrojom destrukcie a hryzatkom a elektronicke hracky su to najlepsie na hadzanie cez branicku na zem, cloveku uz dochadza fantazia cim ich zaujat. Metoda odnasania casti hraciek na pojd s tym, ze sa po istom case znesu dole a deti ich beru ako uplne nove, uz tiez prestava pomaly fungovat. Domace ulohy zo skolky su trapenim, pretoze vsetky cisla okrem 7 utekaju nad ci pod ciaru a to nie je az taky dovod na pochvalu "aka sikovna je Evicka". Po case mi preto skoro s placom oznami, ze je "tired" a uz nechce pisat cisla. Plastelina je v tomto teple tiez nepouzitelna lebo modelovat z kase sa zjavne nedari. Clovek vela krat uz straca trpezlivost i napady cim ich zaujat, zabavit. Dnes zafungovala na moju radsot slovenska kultura a napriek pociatocnemu protestu Evky, ze som pustila "zlu rozpravku" co patricne zvyraznila napajedenym vyrazom a otocenim sa mi chrbtom, Lucnica nakoniec zozala velky uspech. Obe detvaky sa zvrtali az sa im hlavicky krutili a ked som este Evke zniesla i suknicku z detskeho kroja, nebolo vacsieho stastia. Musela som jej slubit, ze rano ju pocka a bude znova tancovat ked sa vyspinka. Tesim sa, ze sa jej to paci, nie preto, ze Lucnica je moja srdcova zalezitost, ale preto, ze su to prve krocky k nasej slovenskej nadhernej kulture a chcem a dufam, aby ju moje deti poznali a vazili si jej krasu. A i ked sikovny tanecnik s valaskou v ruke skakajuc ostosest bol podla jej slov "Superhero", nevadi, asi to bol a je velky kompliment :-)


Superhero?:-)


Lucnica...

pondelok 25. júla 2011

Veci, ktore treba nechat ist...

Tak lette, chcem vas pustit von z dlani, odlette prec a uz sa nevracajte...Ste volne. Moje nezabudnute smutky a nenaplnene nadeje. Rozne minule trapenia, ranky a jazvy na dusi, nedoriesene veci, criepky z cohosi co pichaju v srdci ako trn v pate. Nebude to boliet az ked si ho vyberiem, nepomoze vylozit si nohu na stol a jednoducho nechodit. V zivote sa nikam nepohnem ak ho zo strachu pred bolestou presedim na zadku a budem sa lutovat ako ma boli kracat...

Pustila som z dlani moju nadej, ze so Sarou by sme mohli byt dobre kamaratky. Jej ticho som prerusila mojou spravou z facebooku ako sa ma a ci uz objavila svoj vysnivany dom. S prianim, aby to krasne miesto nakoniec nasla a pomohlo jej zhojit rany, ktore este stale velmi bolia... Tak som sa konecne dozila jej odpovede, ktora mi sice bola jasna, ale chcela som ju pocut od nej. Nie, nemrzi ma, ze nema zaujem o nas dom, mrzi ma, ze so zaujmom o nas dom odisiel i jej zaujem o nase priatelstvo. Necham to uz ist, letiet prec, uz sa mi to nebude trepotat v dlaniach, v mysli, je to volne, vo mne doriesene....

Premyslanim nad Sarou som sa vratila k mojim starym zivotnym bolom a ranam, asi stale nezhojenym. Chcem ich nechat ist. V tichu hlbokej noci som v sebe nasla tisic veci co sa stali a pochovane niekde hlboko si ich v sebe stale opatrujem. Chodim tam kdesi do cintorina svojej duse a nosim kvietky na hroby veciam co stale bolia. Ale uz dost, stali sa, zmenili ma, ovplyvnili, ale uz im to viac nedovolim, Uz sa nechcem obracat spat, vyplakavat pri ich nahrobkoch a trapit sa tym co bolo. Tak odpocivajte v pokoji stare smutky a rany, uz k vam nepridem....

sobota 23. júla 2011

Utrapy leta

Prislo velmi pozvolna, neskor ako sme ho cakali. S prijemnym vankom, co sa vam hra s vlasmi a nadychmi, ktore vam nezaplnia pluca neznesitelnou vahou tazkeho vlhkeho vzduchu. Svoje meskanie zrejme dohana v par poslednych dnoch. Prezivame leto, nie, neuzivame si ho, len prezivame. Vo vysokych neznesitelnych teplach lapajuc po dychu, tieni, vanku. S klimatizaciou a ventilatormi, unaveni, ako muchy vyliezajuce na jar z dier a spar. Teploty v rozmedzi 35 C, kvoli vysokej vlhkosti pocitovo splhauc sa k 50 C. Terezka pobehujuc len v plienocke a Evka v gatkach, ale i tak po cely cas s kvapockami potu na nosoch. Jedinou ulavou je nam v tychto dnoch nas bazen. Nemat ho, den by bol dva krat dlhsi a tri krat neznesitelnejsi.

Mozno tieto tepla a mozno lezuce zubky su pricinou vecernych narekov nasej Terezky. Ulozim ju o osmej a s placom zaspinka az okolo pol jedenastej. Unavena aj ona aj ja, lebo niet vacsieho trapenia pre mamu ako plac vlastneho dietata. Som ako na trni a len ostrim usi, ci uz spinka, ci este vzlyka :-(

Co je inak nove v nasich zivotoch? Cakame....Vsetci na spravy z Hudson's Hope, na to, kym sa schladi, a ja na to, kedy sa mi zaceli a prestane boliet diera po zube...

pondelok 18. júla 2011

Spomienky na leto 2005

Hned v prve leto po mojom prichode do Kanady v januari 2005 sme sa s tatom vybrali na mozno vylet nasho zivota. Nieco vyse 3 tyzdnov dlha cesta napriec celou krajinou a spat. Len tato, ja, nasa Mazda 626, autoatlas Kanady, kopec sackovych polievok, konzervy, stan, 2 bicykle a hromada dalsich nevyhnutnosti, ktora natlacena na zadnych sedadlach poskytovala len aky taky vyhlad na cestu za nami.

Za den prejazdenych okolo 600 - 700 km, niekedy menej, niekedy viac s minimalnymi zastavkami. Vycikat, napapat a spat :-) Prenocovali sme vzdy v najblizsom kempe, ktory prisiel do cesty ked uz oci padali od unavy. Tato ruka na volante, oci na ceste a ja nohy na palubnej doske a oci v autoatlase.
Pamatam si, ze do prveho kampingu sme vosli ked uz bola hlboka noc a len stastim sme natrafili na nejakeho zamestnanca. Zobrali sme jeden z poslednych volnych "site-ov"(miesto pre stan), rychlo vykuzlili stan a ulozili sa spat. Celu noc bola burka, hromy, blesky...a hukot? Az rano sme zistili, ze sme spali - nespali hned pri hlavnej ceste vytazenej kamionmi burka neburka ;-)
Ontario zacalo byt zaujimave az hore na severe s klukatymi cestami popri jazere Huron, s cervenymi skalami a solnymi banami. Pri prejazde do inej provincie sme sa vzdy zastavili v informacnom centre a nabrali si hrbu prospektov. Trochu sme posedeli, na slniecku presusili stan, uvarili polotovarove zazraky a islo sa hned dalej, lebo komare v Ontariu nikdy nespia:-)

Cesta cez rovinatu Manitobu a Saskatchewan bola ku koncu uz utrpenim. Clovek marne hladal niekde v dialke nieco, co by vyrusilo nudny, az prilis uhladny horizont. Len nekonecne polia niekde zaplavene ako jazera, sem tam nejaka farma a vytrcajuce elektricke stlpy, miestami do poly prepadnute v rozmocenej zaplavenej zemi. Casto sme sa predbiehali s vlakmi s nekonecnym radom voznov a ich pocitanie nas aspon na chvilu vytrhlo zo stereotypu plochej krajiny. Tesili sme sa ako strateni namornici zbadajuc v dialke pevninu, ked prisli prve kopce, viac stromov pokope a naznaky aspon nejakeho reliefu. Pamatam si nocne bludenie, snad o druhej nadranom niekde v Manitobe, kde nam nakoniec cestu do Riding Mountain National Park ukazal farmar, sam ako kol v plote v prostred pola a rozbehnutej prace na huciacom daleko do lanov svietiacom kombajne. Do Princ Albert National Park v Saskatchewane sme tiez dorazili hlboko v noci, prisuchli svoj stan k spiacim susedom a ti potom rano nevychadzali z udivu, kedy sme tam pribudli a ci sme sa nebali prist tak za tmy, ked im tam uz par noci obchadza medved.

Brazdiac tuto rozlahlu zem viac krat dochadzal benzin a nasa Mazda nas par krat viezla asi uz len silou vole. Zufalo sme ju hypnotizovali aby to este dotiahla k najblizsiemu mestecku na mape kde uz urcite bude benzinka. Presli sme popri domceku, nanajvys dvoch, troch...a uz sme boli za mestom? Nejako sme vzdy dosli, hoc aj s pouzitim rezervy v bandaske. Raz, ked uz nebolo ani tej, nas zachranil maly obchodik pri ceste so vztycenou skotskou vlajkou, cerpacou stanicou, potravinami a suvenirmi v jednom, zrejme profitujuci z rovnakych zufalcov a blaznov ako my:-)
Ze ideme coraz viac a viac na sever sme zistili az ked sa uz na nocnom nebi zacala zjavovat "aurora borealis"- polarna ziara. Nikdy predtym som toto divadlo nevidela. Najskor ma clovek pocit, ze su to len svetla velkomesta kdesi v dialke, ale ked sa zelenkasta ziara zacne menit, vlnit a tancovat, je vam jasne, ze to nie je dielo cloveka.
Ked sme sa uz blizili ku Calgary, zacali sa v dialke crtat prve konciare Rockies a zjavne sa zozimilo. Prekvapeni sme zistili, ze sme sa vychytili do hor bez akehokolvek teplejsieho oblecenia. No nic sa nedalo robit, sup do mesta absolvovat oblubenu nedelnu kanadsku kulturu - nakupy. Dodnes tu bundu nenavidim, jasne, bola zlacnena a tepla...ale je panska :-) Pobliz hor sme uz mali na miesto pre stan ine naroky ako byt len v sukromi. Najdolezitejsi bol samozrejme vyhlad na konciare s nadejou i na nejaku divu zver. Ta je tu v tychto koncinach kazdodennou sucastou zivota. Par dni nam trvalo, kym sme si zvykli, ze zapcha na ceste nie je "construction" ale "wildlife jam". To jest, ze na ceste sa nestoji, lebo sa tam pracuje, ale prechadza nou nejake zviera. A stoji sa preto, lebo si ho kazdy foti az kym nepride "park staff' a neodozenie nie zvieratko, ale fotografov ;-) Pamatam si i na farebne tabulky so sipkou oznacujucou momentalny risk lesnych poziarov, i cestu plnu informacnych tabuli so zastavkami s emblemom vzdy ineho zvieratka. Na dopravne znacky s moznym nebezpecenstvom medveda, soba, ci jelenej zveri prebiehajucej cez cestu. Criepky spomienok, vela z nich este mam, mnohe sa uz niekde odkotulali...

Kempy fungovali na rovnakom principe ako stanky pri cestach, v podstate sa cestnost berie ako samozrejmost. Clovek si pri vstupe zoberie malu obalocku, oznaci kde a kolko noci prespi, vlozi prislusnu sumu a sup do schranky. Raz za cas pride zamestnanec kempu a zozbiera obsah schranky, pozrie, ci je vsetko v poriadku a ak nanho mate stastie, prehodi s vami slovko dve. Cim hlbsie v nedotknutej prirode sme sa zlozili, tym tazsie bolo v noci zaspat. Zvlast niekde blizko Mt. Robson v BC, kde sme stanovali snad uplne sami, daleko od vsetkeho, v kempe, ktory len nedavno zachvatil a znicil poziar. V dennom svetle pokoj a nezny dotyk s ranenou prirodou, ale v noci by sa vo mne krvi nedorezal. Nasa Mazda preto parkovala hned pri stane a pri najmensom suchu ruchu som mala v plane ju "dialkovo" nastartovat, aby zasvietila, zarachotila a odplasila vsetko zvedave. Na zachod sme radsej sli este za svetla, i ked ani nebolo treba, lebo riskovat to v noci s lampasikom radsej nechcel ani jeden z nas.

Boli kempy, kde sme museli prejst len peso. K nasmu pri Takakkaw Falls tak 30 minut, ini extremisti k tym vzdialenejsim aj do dvoch hodin. Navlacit vsetko potrebne z auta par krat nez sme sa usalasili. Zavesit vsetky potraviny na tyc vysoku asi 6 metrov, aby sa k nim nedostal medved. Medzi par inymi dobrodruhmi, bez elektriky, vymozenosti doby, s obrovskym vodopadom pred nami. Vysoko v horach brazdiac Icefield Parkway v kempe niekde v Jasper National Park ma budil rachot padajucich lavin a rano bolo zaujimave hladat prave ten konciar, ktoremu v porovnani so vcerajskom chyba kus snehovej ciapky. Kazdy kemp bol iny a pravdepodobne ist tou cestou opat, pamatala by som si presne kde sme vtedy stanovali..

Cestou z BC spat domov do Ontaria sa nasa Mazda zacala triast. Coraz viac a viac, a cim rychlejsie sme sli, tym to bolo horsie :-( Mysleli sme si, ze zrejme pribudol len dalsi technicky problem nadovazok k jej velkej spotrebe oleja, ktory sme vzdy kupovali do zasob a liali do nej aby neskripala. Na benzinke niekde za Edmontonom sme ale odhalili pricinu nasej tankovej jazdy - uplne zodratu pneumatiku. Neskutocne! Nielenze uz nemala ziadne drazky, ale drzala pokope len na nitkach, zostal len akysi gumeny zavoj. Dodnes lutujem, ze sme si ju nenechali na pamiatku a dodnes sa divim, ze nas nasa Mazda na takom niecom vobec doviezla naspat do Edmontonu, kde sme kupili novu pneumatiku, alebo dokonca sadu zadnych?

Opat cez nekonecny Saskatechewan, Manitobu, kde jedina nadej na aku taku zmenu odisla s faktom, ze severna cesta ako jedina alternativa k tej predoslej je zaplavena. Tak spat opat po tej istej, az domov. Len este trochu, aspon skraja zabrdnut do Quebecu. Ak sme sa ale niekde pocas cesty citili strateni, tak prave tam. Vsade sama francuzstina, nemali sme potuchy co sa kde pise, akoby nie v inej provincii, ale inom state, na inej planete :-) Potom uz len spat na ontarijske cesty, zjavne najkvalitnejsie v celej Kanade. Spat na rusne dialnice a cesty prvej triedy s obchadzkami a zastavkami kvoli konstrukcnym pracam. Ked sme zastavili, instinktivne sme vykukli, co nam prebehne cez cestu... valec, buldozer a ine monstra. Len sme sa na seba s tatom kukli a smutno ironicky poznamenali: "Aha, uz sme doma"..
Zostali ale krasne spomienky a kartonova krabica plna prospektov, od Ontaria az po BC. Ved sa zasa zidu..;-)