DEN "10"

Pocasnici nam posuvaju koniec snezenia den co den o den neskor. Ozaj mam pocit, ze koniec bude az o pol roka a toto uz je beznadejne co sa nejakeho navratu jesene tyka. Zvycajne sa tesim ked zacne zima, toho roku nie velmi :-(

DEN "9"

Hudson's Hope ma zasa chvalabohu svojho staleho lekara. Teda povedat "staleho" je este predcasne, lebo posledny "staly" u nas vydrzal asi len 3 roky...Niekedy clovek mieni, ale zivot meni. Ma iste predstavy, ocakavania a realita mu ich obrati naruby. Neviem co presne bolo pricinou toho, ze nas posledny felciar nebol staly. Oficialne existuje ista verzia, ale za oficialnym byva vzdy cosi neoficialne. To, co vie len dotycny a co ma casto vacsi vyznam a logiku ako to, co vie siroka verejnost. I ked sa zrejme snazil, nepodarilo sa mu zapustit tu korene. Neujal sa ako sadenica, ktoru niekam presadite, hoc ma na to vsetky podmienky. Nech bolo ako bolo, po par mesiacoch s cudzimi zastupujucimi lekarmi mame zasa toho svojho. Kolegyna Mary z posty mi ho opisala ako Leprechauna, co je akysi skriatok v Irskom folklore. Rysavy, vysmiaty, s briadkou a cely v zelenom....Pravda je, ze nas doktor ma ozaj Irsky povod, je rysavy, nizsieho vzrastu, s briadkou a vyzaruje z neho akesi huncutstvo :-) Po  asi dvoch roznych lekaroch, ku ktorym som tu v nasom mestecku musela zajst, na mna "nas Irsky skriatok" posobi najlepsie, najprofesionalnejsie, najdokladnejsie. Terezku prekukal, prehmatal, presvietil, skontroloval hore dole, popytal sa, vysvetlil....Mam z neho velmi dobry pocit a radost, ze ak sa podari a tato sadencika sa ujme, nase malinke mestecko bude mat svojho staleho dobreho doktora...a to je pre taketo male odlahle komunity vzacnost nad vzacnost.

DEN "8"

Ani coby som si to vcera vypytala, vykoledovala, detvak mi rano vstal s tym, ze ju boli v hrdle, ked prehlta. Kocur sa mi zastal v kuchyni na koberci, co s najvacsou pravdeppodobnostou znamena, ze ma chyteny mechur. Vonku vsetko biele, slniecka nikde, sychravo, kosa. Sama radost tieto dni, no co vam budem pisat :-(

DEN "7"

Mangel je nam odideny na polovacke, v dalekych koncinach. Trosku mu i zavidim tie pre mna este nepoznane miesta, ktore mi s nadsenim opisuje ked zavola. Divocina, hory, vyhlady do dolin z kopcov...Ja tu zatial gazdujem sama s detmi, 4 mackami a 2 psami. Pocasie mam nevludne, sivomliecne nebo, cez ktore sa slnecny luc neprederie ako je den dlhy. Je sychravo a chladno. Ochorel mi Minou, vracia a prehana ho. Cely vcerajsok chudak spal v nasej spalni a drzial 24 hodinovu hladovku. Tento rok je ako zakliaty. Chorie vsetko co ma ruky a nohy, ci len nohy v nasej domacnosti. Niezeby som sa dala na numerologiu a podobne "tmarstva", ale zaujalo ma, ze z jej pohladu je tento rok akysi konecny.  Cislo devat z cyklu od jedna do devat. Vsetko co sa ma skoncit sa vraj skonci, vsetko co sa ma uzavriet sa uzavrie. Skryte sa najde, ututlane sa prevali. Uz mi zobral Yashku, Benika, liecili sme Chiba, Jaspera, chvilu mi kryvala Pooh a teraz je chory Minou. Uz len trpnem kto bude nasledovat a s cim. Nech je uz koniec, uz nechcem toho roku nic uzatvarat v mojom zivote, nic stratit. Nech uz radsej zacne novy....

DEN "6"

Cosi na mna lezie mam pocit, zakutrem sa do deky a pokukam chvilu s detmi nejaku rozpravku kym pojdu spat. V hlave ziadne inspirativne veci, iba hlavybol.

DEN "5"

Dnes sa vsetko topilo. Na plachtach, ktorymi som pozakryvala tatovu rozrobenu kabinku sa vytvorili hlboke jazierka. Crpkala som z nich vodu bielym umelohmotnym dzbanikom na mieko. Takym, ake sme mavali doma na Slovensku. Spomenula som si ako sme obcas chodili s Petom a starou mamou s kyblami k humnu vynasat vodu z pivnice. Dole strmymi schodikmi do tmy a naspat s plnym kyblom na svetlo. Vonalo to tam mokrou zeminou. Kitty este vtedy chodievala s nami a prehanala sa po lucke pri humne. Pekne spomienky....

Na mile daleko som dnes, ale kopec veci v zivote ma dokaze preniest i tuto vzdialenost a vratim sa domov na Slovensko, aspon v spomienkach....

DEN "4"

Tazko zatazko sa faune i flore prebudzalo do dnesneho dna. Prikryte bielou perinou, ani coby do nej pozasival kamene. Stromy este s listkami len horko tazko zvladali  necakane zavazie. Niektore to ani neustali a podlomene sa zosunuli na zem, ci horsie na droty elektrickeho vedenia. Niekde to len na chvilku bliklo a moderny zivot siel dalej, niekde zostala tma a ticho ovela dlhsie. Mna zastihol vypadok v praci, na poste. Nastastie iba na chvilku, lebo inak si neviem predstavit vybavit co sa v dnesnej dobe na poste procesuje iba manualne. Soboty v praci su zvacsa velmi pomale, nudne. Prvu hodinku trosku poupratujem a potom uz len potiskam hodiny ocami. Sem tam niekto vojde, vyberie si postu zo svojej schranky a prehodi so mnou rec. Dnes prislo malinko ludi, zrejme kvoli pocasiu. Cely den padal tazky mokry sneh, na ceste sa vytvorila clapkanica a za cely cas co som bola v praci bolo pocut sireny nasich poziarnikov co uhanali na pomoc raz tym, raz opacnym smerom. Zadivala som sa za nimi, uhanajucimi  k hlavnemu tahu na Fort St John...."len aby nevyhasol ziadny zivot". Svetielka ich majakov mi uz mizli z dohladu ked doletela k oknu sykorka. Sadla si na konarik zo stromceka rastuceho hned pri stene. Chvilu pozerala dohora, do boku, na mna a potom par krat ukradla pavukovi zo siete hore v rozku okna zopar jeho starych koristi. Mudre su tie zvieratka, vedia/musia si poradit i takto, ked znenazdajky nie je dostupne to, co este vcera bolo bezne. Vracajuc sa z prace domov, sla som pomalinky. Darmo, mojej malej toyote uz v zime viac neverim. V hmle a pocasi ako dnes som vdacna za to, ze hlavnym chlebodarcom tohto mestecka je BC Hydro. Vacsina obyvatelstva niekedy bola ci v sucasnosti je jeho zamestnancami. To mimo ineho znamena, ze vacsina z nas, tu zijucich, ma v svojej garderobe ziarivo oranzove haby s reflexnymi pasikmi. A ak nemame, staci zabehnut do miestneho sekaca. Chvalabohu zbadat niekoho kracat popri ceste je potom v tomto meste jednoduche. 

Zajtra si Perinbaba zoberie svoju tazku perinu spat, ulavi sa stromom, vtacikom...este chvilu dostanu cas, aby sa pripravili na to, ze nou budu zatazkani 6 mesiacov....