DEN "38"

Zdeptany clovek zabudne i ako sa vola ak na neho tlacite a rozculujete sa. Dnes ma v robote prepadla jedna uponahlana osoba a zrukla na mna, ze potrebuje chytro to a hento!...ja som robila co viem, ale technika ma trosku zradila. Mala byt v systeme, stacilo nahodit jej telefonne cislo. Po zadani jej telefonneho cisla som po nej v pocitaci nenasla ani chyru ani slychu. Divila som sa ja, divila a hnevala sa ona. Vypisala som vsetky jej udaje tak, ani coby prisla prvy krat a dokoncila celu transakciu. Tetusa mi v procese namrzeno trusila pomedzi zuby ako sa velmi ponahla, ake je toto cele hlupe a neslychane kedze pre dany servis si na postu chodi pravidelne a nikdy to netrva takto dlho, ako chape, ze som tu nova, ALE.....niekde na konci sa jej podarilo povedat mi "sorry".... Keby ma mozno nebola hnala a deptala, bola by som sa pohrala s udajmi a vymazala medzeru medzi predvolbou a zvyskom jej telefonneho cisla......a voalaaaa, boli by sme obe tam, kde sme chceli byt. 

Priznam, nie som velmi spolocensky tvor a praca s ludmi ma ako introverta skor vycerpava, nez naplna. Su dni, ked sa pritrafi mily zazitok a su dni, kedy som rada, ze mi padla a som uz len sama so sebou.... 

DEN "37"

Rano po tom, ako odprevadim detvakov do skoly, zaporiadim macky a psy a sadnem si na chvilu ku kave, zvyknem si rychlo prejst slevenske i kanadske spravy...zvycajne prebehnem ocami nadpisy, obrazky a citam iba to, co ma zaujme. Dnes mi do oci udrela tato fotka z Dusiciek na Slovensku:

Smutnosmiesna vec...ale realna. Pamatam, ako sme s Clovekom zazli sviecku na prazdnom  hrobe isteho pana z rodiny, ktory si takto rezervoval posledne miesto na nasom kokavskom "cmiteri". Boli sme este deti, a tie zvyknu vyvadzat spontanne a prvoplanove veci...Pripomenulo mi to taktiez scenku z mojho najoblubenejsieho ceskeho filmu  Babi leto, ked starka dotiahne starkeho na cintorin ukazat mu ich spolocny hrob, ktory im na narodeniny za zvyhodnenu cenu kupil ich syn. Co na tom, ze hrob ma nahrobny kamen rodiny Vanousovej a v hrobe pobyva manzel Vanous s manzelkou...ostatni z rodiny vymreli a o hrob sa uz nema kto starat a platit zan. Starky neveriaco pokruti hlavou a rezolutne odmietnme zlozit svoje kosti k "nejakym Vanousovym" :-D

Primalo ma to zamysliet sa ako a kde chcem teda spocinut ja. Podivne myslienky, zoberte ich skor s usmevom ako pohorsenim sa nado mnou, prosim...Nainstruovala som mangela, aby potom nasiel tu najkrajsiu velku staru borovicu kdesi v divocine na upati hor a ulozil moju hrbku popola pod nu. Tak ako neviem a nechcem za zivota zit v meste na panelakovom sidlisku, nechcem spocivat kdesi zavalena tazkou platnou v mramorovom labyrinte datumov narodeni a skonov. Viem, "potom" mi to uz moze byt jedno, ale asi som ako ten starky, prosto sa nechcem kdesi tiskat s nejakyma Vanousovejma  :-D

DEN "36"

Sedim tu za pocitacom a macam si nohu v lavore so slanou vodou. Liecim pliagu, co sa so mnou vlaci od detstva - moje nestastne zarastajuce nechty na palcoch noh. Ani nepamatam kolko krat mi to na chirurgii vystrihovali - zahnisane, zapalene. Raz som si to uspesne dospestovala az do stavu, kedy zapal zasiahol kost a zacalo mi  rast "dive maso". Operacia bola zlozitejsia ako inokedy a v podstate som prisla o kusok zboku prsta. Obdrzala som stehy a dren a antibiotika. Pamatam dodnes ako som noc po zakroku nemohla spat, noha vylozena na najmaksom vankusiku, a i tak som mala pocit, ze ma cosi odkialsi na ten nestastny prst tlaci, ziadna poloha nepriniesla ulavu. 

Z casu na cas sa mi to pritrafi, hoc som sa rokmi naucila vybabrat s tym a vystrihnut si to tak, ze viem, ze je to poriesene. Myslim, ze ma tento udel bude sprevadzat az dosmrti, bohuzial...

DEN "35"

Na stole mi hori sviecka, plamen sa trepoce a hadze svetielko po obruse i na stenu. Prijemne makke svetlo co uspava. Po chvili sa zbadam, ze vlastne hladim do blba a v myslienkach som uplne inde...v spomienkach. Vybavujem si vsetkych, ktori mi odisli. Utrzky, chvilky s nimi, vycitky za moje reakcie ci slova, ktore uz nevratim spat a nemuseli vobec byt...Teraz ma mrzia, bolia, lutujem ich. A este viac tie, co by som rada povedat, ale uz sa neda. 

Tento rok bol/je zatial celkom kruty, zobral mi dve drahe duse. Niekto moze namietat, ze to bol "iba pes", "iba kocur", ale to asi pochopi iba ten kto mal/ma rad. Kto vie mat rad bytost co sa s vami nehada, caka na vas vzdy ked ste prec a radostne vita ked ste naspat, oddanu, lubiacu. Kto toto nevie citit, tomu je to i zbytocne vysvetlovat...Svetielko v tych vernych ociach zhaslo a zostava mi iba spominat nan pri mojom tancujucom plamienku na stole..... 

DEN "34"

Dnes opat v obrazkoch...z asi najpopularnejsieho podujatia v nasom mestecku - Halloweenskeho ohnostroja. Kona sa kusok za mesteckom, na nasom miestnom malom letsiku kazdy rok 31. oktobra. Usporaduvaju ho nasi poziarnici a dobrovolne vstupne vyzbierane z tejto akcie putuje na pomoc v boji s Muskularnpou distrofiou. Poziarnici ponukaju horucu cokoladu, sisky, urobia velikansku vatru a nahrnu detom kopy snehu, na ktorych sa potom blaznia az kym nezacne ohnostroj. Trva asi pol hodiny a po skonceni sa had aut tiahne naspat domov do mestecka....

DEN "32 a 33"

Zhrniem tieto dva dni dokopy, kedze bol jednak vikend, a jednak som ich prezila bez moznosti napisat cosi ku vcerajsku osobitne. Vikendy v pripade, ze je dobre pocasie vyuziva tato na dokoncenie strechy na chalupke. Pomocnych ruk tento vikend prislo pramalo, v sobotu sme na to zostali len my dvaja. Kedze som prislubila postrazit detvaky kamaratom vo Fort St John, cakala ma k veceru cesta do mesta. Ako tak s odretymi usami sme dokocili co sa dalo v ramci soboty a uhanala som s nasimi detmi do Johnu. Ako som uz spominala, nerada soferujem v noci. Svetla aut ma oslepuju a ja na par sekund len odhadom drzim auto v spravnej lajne. Bohuzial vydalo to ako to vydalo a tak som znova soferovala uz za tmy. Asi v polke cesty sa zjavila hmla. Husta ako mlieko zaliala cestu a vsetko navokol. Zufalo som cumela na biely pas krajnice co ma drzal v obraze. Ked zmizol ten, tak uz zostalo sledovat len hranicu asfaltu a travy. "Moose!!!!" krici mi detvak. "Kde?" ..."tam bol, vedla cesty". Ked len to, len nech nie je na ceste a predo mnou...odlahlo mi. V jeden okamih sa mi pred ocami znova objavil zlty stredovy pruh...problem bol, ze sa zjavil na mojej pravej strane co znamenalo, ze idem v protismere! Obcas som zazrela ziaru svetiel auta kdesi v priekope. Uz som sa tam kazdu chvilu videla i ja. Pomalicky, ako ked sa topiaci chyta slamky, snazila som sa ulapit akykolvek orientacny bod, co by mi pomohol udrzat sa na ceste a v mojom pruhu. Trasa, co mi inokedy trva asi hodinu sa predlzila na hodinu aj 40 minut. Neprezeniem ked poviem, ze som dorazila ku kamaratom s trasucimi sa rukami i hlasom.... Detvaci sa nevedeli nabazit spolocnych chvil, cize ulozit ich spat bol nekonecny pribeh. Raz jedna robila smiesne zvuky, raz druha prilis hlasno dychala, potom sa bolo treba napit, vycikat....neskor sa ma prisiel detvak spytat, ci uz je skoro rano, lebo ona este nie je unavena a nechce sa jej spat. "Nie do rana daleko, je presne polnoc! Zalahnut a spat, lebo uz pride varecha!" Ako tak zaspali vraj az o pol jednej, kedy sa uz kamosi vratili domov. Rano som sa prebudila nadalej do hmly. Pobalena, prichystana  som nasla jedno moje koleso skoro na rafiku. Snazili sme sa ho nafuknut s kompresorom, ale ten blbol najskor v mojom aute, potom uz i v kamaratovom. Zabehol kupit noovy, dofukal mi pneu a ja som s velkym meskanim vyrazila naspat domov. Po chvilke som zistila, ze mi vobec nejde radio a GPSka skapala takisto. V tejto casti pribehu musim podotknut, ze som absolutny antitalent co sa orientacie tyka a tak prist o GPS vo Fort St John zaliatym hmlou sa u mna rovnalo katastrofe. Navrat ku znamym bol vecou nemoznou, kedze som sa v hmle a spleti bocnych uliciek uz stihla dostatocne domotat na to, aby som trafila spat k nim. Jedine co by mi  v tejto faze pomohlo, bolo najst Alaska Highway. Zastala som v nejakom zastrcenom malom fast foode a poprosila o navigaciu. Pani mi pocmarala trasu na kusok papiera a s tym som vykrocila do hmly ako s mojou jedinou zachranou. Nasla som Alaska Highway, "Big Highway" ako ju teta nazvala....az na to, ze som po nej namiesto na sever uhanala na juh. Kym som sa bola schopna otocit, presli sme uz hodny kus cesty smerom na Dawson Creek. Nastastie po zmene smeru som uz bola v obraze. Este som sa zastavila po beznin, kde som maturovala nad pre mna odlisnym/novym systemom ako natankovat s kartou, ale nakoniec uspesne s plnou nadrzou sme konecne smerovali domov. Cez hmlu, za Albertanom, ktory brzdil kazde dve seknundy. Stastlivo ma v kuchyni uvital zacikany a okakany koberec ako darcek od jednej z mojich maciek. Bola som na pokraji mentalneho zrutenia sa. 

Doma v Hudson's Hope sa neskor cez mliecnu hmlu predralo slniecko, svietilo nam na ceste do miestneho stareho centra, kde pre detvakov usporiadali Halloweensku oslavu. Mali sme spolu pekny kusok nedele, ako dobre to padlo po tom vsetkom predtym...

DEN "31"

Dnes som varila krupicovu kasu - "Grisku" ako sa doma zvyklo hovorit. V piskaci od mamy. Moje deti ked im raz prisla na chut a nevedeli si spomenut ako ju pomenovat, zahlasili mi: "Maminka, sprav to mliecko, co piska". Odvtedy sa u nas doma vari "Mliecko, co piska". S kakaom a skoricou, tak ako doma na Slovensku. 

Miesanie grisky mi vzdy prinesie spomienky. Spomienky na to, ako som ju prvy krat kuchtila, doma na Kokave, v kuchyni starej mamy za asistencie Cloveka. Napriek tomu, ze sme presne do bodky dodrzali instrukcie od mamy, akosi nam z toho vzisiel beton. Ujo Hulan sa zjavil vo dverach presne vo faze, kedy uz hustnucu masu nebolo v ludskych silach miesat. Bezradne sme tam s Clovekom stali nad hrncom s varechou zapichnutou v kasi, co stala ani sviecka na narodeninovej torte. Ani pohnut.....Nastal huronsky smiech od autority a mne hanba do konca zivota. Nie, nespominam na to v zlom, vobec nie. Pre zmenu sa na tom teraz rehocem pri spomienkach uz i ja....