DEN "45"

Blizi sa zima a az teraz po 4 rokoch co sme tu, sa nam podarilo kupit picnic table - dreveny stolik na von. Tatov manager sa stahuje naspat do Ontaria. Najali ho zhruba v tej istej dobe, co  tatka. Takisto sa cela rodina prevlacali krizom cez celu krajinu az sem na sever...a teraz idu naspat. Rozpredavaju vsetko, co nema cenu prevlacat so sebou, medzi inym i uz teraz nas stolik. Detvaci si hned ako sme ho doma zlozili priniesli farby, stetce, ceruzky, papiere a hodnu chvilu stravili malovanim a cmaranim. Pohlad ani co by bolo stale leto. Az mi je luto, ze je pred zimou a coraz menej casu stravia takto vonku...ale i to pride, kazda zima raz skonci a potom si ten nas stolik uzijeme pri vatre do syta.

DEN "44"

Predstavte si krizovatku, na Slovensku by jedna cesta bola oznacena ako hlavna, druha co ju krizuje vedlajsia. V Kanade neexistuje oznacenie hlavna ci vedlajsia cesta, ale riesi sa to stopkami. Plati tu sice pravidlo pravej ruky, ale v praxi sa najma mimo velkych miest pripravte na to, ze  kto pride na krizovatku prvy, ten prvy i odchadza...nehovorim o krizovatkach, kde ma kazdy stopku a kde je toto pravidlo zaqsadne, rozpravam o akejkolvek krizovatke. Pri mojej praci je jedna takat a seriozne premyslam, ze zacnem chodit radsej poza postu, nech sa tomu blazincu vyhnem. Z cesty, kde mam stopku odbocujem do lava ako keby na hlavnu, davam prednost protiiducim vozidlam, ale namiesto toho sa mi dostane trubenia a rozhadzovania rukami v zmysle "pohni sa uz!" Na druhy den zasa ta ista krizovatka, vychadzam opat na hlavnu, cakam, kedze mam stopku a po hlavnej (teda po ceste bez stopiek) sa premavaju auta...zrazu zastanu, hoc neplanuju odbocit a cakaju kym sa ja vytrepem na hlavnu, kedze tam uz stojim dlho. "No co s vami? Tak idem, ked to tak chcete". Pomaly sa pohnem, medzi tym sa cuknu i oni, cuknem ja, zasa oni...."ako u sprostych" - skonstatujem. 

Je mi zahadou ako tento system funguje, ale akosi funguje, kedze nehod sa u nas deje  malinko :-) Pamatam si len na jednu na tejto mojej spominanej krizovatke, ale ta sa udiala z dovodu, ze nejaki zufalci slepo nasledovali svoju navigaciu v aute, ktora ich znavigovala na cestu v reali neexistujucu...cize skoncili v priekope. Hoc situacia volnym okom jasna, technike sa dnes veri viac ako vlastnemu oku ci rozumu :-)

Tu je ta moja nestastna krizovatka. Posta je budova s kanadskou vlajkou a odtial vzdy odbocujem dolava na "hlavnu" - Highway 29....

DEN "43"

Mama je velmi cistotny clovek. Soboty u nas boli co pamatam vyhradene upratovaniu. Kazdy detvak mal svoj diel - jeden vysaval, druhy prasil deky, vaknuse, umyval topanky...Vianoce ci Velku noc predchadzalo velke upratovanie, utieral sa vsade prach, lestil sa nabytok, upratoval spajz. Ako mala som popchala svoje hracky ci vselijake poklady kade-tade, v mojom chapani to bolo upratene. Ked to mama objavila, vsetko slo na zem a muselo putovat na svoje vyhradene miesto - naporiadok. Kolko krat som somrala, pretocila oci, povedala sama sebe, ze taketo cirkusy nikdy robit nebudem. Mamine upratovania som nazvala "zachvaty".....

Bum, teraz po x rokoch som skoro taka ista. Ked ma prejde trpezlivost s tym, ze deti poskryvaju hlava nehlava veci tam, kde nemaju co robit, putuje vsetko na jednu velku kopu na zemi a detvaky z tadial triedia ako Popolusky. 

Dnes si tak sedim, dopijam rannu kavu a do izby sa prederie slniecko. Makke prijemne svetlo, ktoreho sa nam tuto jesen prilis nedostava. Je vzacne, krasne, magicke. Teda bolo by, keby moje okna neboli v hrozostrasnom stave. Dostavil sa moj vlastny "zachvat"...hodnu cast dneska som teda stravila umyvanim okien. Sli dolu i sietky, povysavala som z nich co sa dalo. Smudlila a lestila zvonka, zvnutra, vsade kde som dosiahla. Slniecko si zasluzi volnu cestu do domu, nie predierat sa spoza prachu a smuh.....

Niektore veci v nas zreju casom a hoc za mladi pochybujeme, ze v nas vobec su, objavime ci uvedomime/prizname si ich neskor. Naucime sa s nimi zit a prijat to, ze su nasou sucastou, zakorenene v genoch, v spomienkach, v rutine, ktora nam mozno niekedy nebola po chuti, ale i tak nas zmenila a dostala sa nam do krvi. Detvaky len prekrutili oci nad mojim dnesnym  zachvatom, ale stavim sa, ze o x rokov budu robit to iste :-)

DEN "42"

Den Blbec ked to zhrniem. Minou sa mi zasa raz vykakal a vycikal na koberec v kuchyni... Moja frustracia z neho sa stupnuje  :-(

V praci mi zazvonil telefon presne v case obednej prestavky mojej sefovej a ozval sa chlapik "z Canada post" korporacie, technicky team odhodlany opravit nam nejaky problem v systeme. Presvedcivo vedel detaily niektorych veci na monitore, vedel podrobnosti istych ukonov a snazil sa ma presvedcit na par testov s nasim pocitacom, co zaberu len par sekund. Vypnut, zapnut, skusit to a hento...Ked som mu prvy krat povedala, ze by mal zavolat neskor a zastihnut sefovu, lebo o nejakom probleme v systeme ja nemam paru...reagoval celkom podrazdene. Po chvilke som uz rezolutne zahlasila, ze sa necitim ok pokracovat v tomto dalej a nech zavolaju vtedy, ked tu bude moj nadriadeny....Sefova po prichode z obeda len mavla rukou, ze takychto pripadov je teraz hodne...mam prosto len ignorovat a neverit. 

Nadovazok co dnes chytim pada mi z ruk, roztrhne, vysmykne sa...prosto vsetko na protiven.

DEN "41"

Momentka z dnesneho dna:

Ja: "Zasa si asi rozpravam sama pre seba ci do vzduchu....nik ma tu nepocuva!"

Mangel;.......po chvili ticha "Co?"

DEN "40"

Dnes par obrazkov z procesu stavby tatovej chalupky :-)

DEN "39"

Polozili sme dnes vsetky plechy na strechu tatovej chalupky. Pocasie ako tak dovolilo dokoncit tento rest. Prisiel na pomoc Jason, tatov kolega  prace a tak sme zasa klabosili az do neskeoreho vecera....pri slivovici, hruskovici a Tatranskom caji :-)