Neda sa ujst..

...pred tym, co clovek sam nahana. Pred vlastnymi myslienkami, obavami a povinnostami. Mozno skryt, na chvilu, ale ujst nie. Vsetko si vas to nakoniec aj tak najde. Dnes som im trosku nadbehla, skryla sa im za rohom. Vzala deti k jazeru, aby sa tam vyblaznili na zelenej travicke, smykackach  a piesku.  Vzala seba niekam, kde by som na chvilu nemyslela na nic, ukolisala si mysel pokojnou hladinou jazera v dialke. Tam daleko na horizonte sa zda pokojne, ale cim blizsie sklza clovek ocami k brehu, tym divokejsie vlny sa tvoria a prichadzaju jedna za druhou. Premyslam ci je to tak i s nami, s nasim terajsim zivotom. S bujnymi vlnami povinnosti a zmien, naplanovanych a realizovanych krok po kroku v kazdom dni, co do mna busia, narazaju ako do skaly, aby sa nakoniec tam v dialke zliali do pokojneho horizontu jedineho ciela -  BC. Dala som si sebe ten kratky vylet za odmenu. Za odmenu za prave skonceny pohovor s BC Hydro, ako liek na unavenu dusu, sklamanu z toho, ze sa tam hore nedari najst buduci domcek, za predaj domu sama bez agenta, opatrovanie deti, samych bez tatka, prekonanie vlastneho strachu zo soferovania a prejazdenie aspon 100 km v kazdom tyzdni, behanie po lekarskych vysetreniach so sebou i detmi, za vsetko co uz som vybavila...Tie vlny povinnosti ma mlatia kazdy den, som dobita, unavena, vyzmykana. Ako stroskotanec co bojuje s oceanom o kusok zeme. Vidi ho tam v dialke, pechori sa za nim, len sa dostat cez tie najvacsie vlny, potom sa uz bude dat doplavat...

Olav s Eli ma pozvali k nim cez vikend na veceru. Nemat tychto zlatych Norov nablizku, ani neviem, ze je Velka noc, ze tu na mna navokol aj niekto mysli, ze tu nie som sama...len osamela...

Tak zelam vsetkym pekne sviatky, hlavne nech nie ste sami, ani osameli. Oslavte jar s tymi najblizsimi a uzite si to!!!!!

Ked vsetko akosi meska...

Mal byt uz konecne chvilu klud, akesi uvolnenie napatia, relax a oddych, kym sa veci zasa zacnu hrnut na moju hlavu. Je zvlastne, ze tento tyzden ma ale vystresoval viac ako snad vsetky predosle. Asi toho bolo primoc. Telo vtedy funguje na akysi pohotovostny rezim a ked mu povieme, ze je  uz  chvalabohu  koniec, zadakujeme, ze to vydrzalo, vtedy sa zjasi a vypne.  Zradi, ked to uz najmenej cakame. Tak ma teraz zradili "zenske veci." Ratam kazdy den, ale nic, neprichadza, nechodi, ziadny priznak ani naznak...meska to den, dva...sedem a nic. To je u mna viac nez divne. Este nikdy sa mi to nestalo a ked, bola z toho Evicka a Terezka. Som nervozna, premyslam, do coho by sa to nestastne babatko dostalo. Vyvijat sa v maminke,  co nevie, kde jej hlava stoji. V chaose, neistote, vlastne este bez domova, kdesi na polceste za jeho hladanim. Uz teraz ho lutujem, i seba....bezmocnejsie som sa necitila snad este nikdy. A na to vsetko sama.......a vlastne, mozno ani tak nie? Stopem sa vitaminmi, ak to ma telu pomoct a nieco mu len chyba? Testy spred tyzdna u lekarky negativne, ale stale mohlo byt priskoro? Tak si to zopakujem aj doma, mozno az teraz je ten spravny cas?

Nespim dobre, hlavou sa mi prehanaju dve moznosti - ciarka a krizik. Rozoberam snad vsetko, co by kazda z tych moznosti v tento chaoticky cas pred nami prinasala. Rano sa ledva doterigam ku zachodu, nohy i ruky sa mi trasu ako pred skuskou, strasne sa bojim co sa dozviem...

Ciarka, nie krizik!  Boh mi pomoz, ale citim ulavu............

O osem dni neskor uz je to viac nez iste, ano som stale sama, aj ostavam, nie, nie sme dvaja...

Meska i tatkovo odstupne na ucte, i peniazky z dani, co nam mali vratit spat. Omeskane veci, zmeskany cas pokoja a ulavy, akesi dozvuky stresov. Ako po zemetraseni, kedy sa to este sem tam dotrasie..Vsetko nakoniec prichadza snad v posledny mozny den, presne na poslednu chvilu. Je piatok, koniec tohto tyzdna cakania, citim sa po nom zbita ako pes.....

Ale snad uz to dozneje, odzneje a bude uz chvilu naozaj pokoj. Uz nic necakam, nic nema prist, len ten pokoj...aspon na chvilu........ a jar!!!!!

SOLD

Mam to za sebou - inspekciu, co trvala nekonecne 3 hodiny!!!!!!! Nas dom prezeral inspektor zhora, zdola, dookola......nekonecnost. Ja som zatial klabosila v kuchyni s Jennifer, ako to vyzera uz budcou majitelkou. Velmi dobre sa mi s nou vzdy rozprava, zabudnem na cas, tak to vtedy rychlo leti. Ale teraz som bola stale ako na trni, po ocku sledovala, co prave kontroluju  inspektor s jej manzelom. Darmo clovek pozna svoj dom, ma vtedy pocit, ze ho moze sklamat, odhalit doposial skrytu vadu, zradit v najhorsej chvili, lebo zivot je niekedy pes...Ked bolo po vsetkom, uistili ma, ze vsetko je v poriadku a s vysledkami inspekcie su spokojni. Stali sme este pri dveroch a lucili sa, ked som ich poprosila nech sa o nas domcek dalej dobre staraju a zazelala im, aby v nom boli stastni......to vsetko so slzami na krajicku a uz zlomenym hlasom. Jennifer to zrejme vycitila a tak sme sa na rozlucku objali....

Rano som ako vzdy odisla obriadit psika i macicky, a s velkou cervenou nalepkou "SOLD" prelepit nasu tabulu "FOR SALE" pri ceste. Ani neviem, ci som sa pri tom viac tesila, alebo ma premohla nostalgia. Kazdopadne sa mi trocha ulavilo. Dalsia meta je za mnou, stala ma hodne sil a vycerpania. A teraz sa snazim presvedcit svoje telo, ze uz je to fajn, uz bude chvilu klud, uz moze pokracovat v beznom a normalnom prevadzkovom rezime. A prosim ho, aby zacalo znova posluchat, aby som sa znova vedela spolahnut na veci, co v nom doposial vzdy fungovali, ale teraz akosi hapruju.....

Ja viem, caka ma kopec dalsich veci, vybavovaciek, ale na chvilu, par dni mozno si chcem vychutnat klud. A mozno sa zacat tesit na novy domcek, drzat tatovi prsty, aby nam nasiel ten pravy. Uz sa nan tesim, i na to, ze sa v nom snad zasa budem moct vyblaznit, ale ze tento krat uz len pre seba, pre nas, lebo bude nas, nie docasne, ale snad uz navzdy...

Suznenie dusi

Kazdy clovek niecomu veri, a i ten co neveri, veri v to, ze on v nic neveri. A tak verime ludom, nadludom, niecomu, vsetkym ci iba jedinemu...i ja verim svojim malym znameniam, snom a bosoractvam, svojim vlastnym javom a stavom a veciam, co inym pridu divne, ci blaznive. Verim, ze vsetko ma svoj zmysel, ze co sa stalo, sa malo, a co sa ma stat sa i stane. 

Verim, ze i veci maju dusu, taku svoju svojsku, ale maju. Tak vzdy pochvalim moju Toyotu, ked sa stastne vratime domov z ciest, podakujem jej, ze mi toleruje moje chaosenie na zlozitych krizovatkach a prihovorim sa jej kazde rano, ked prechadzam okolo. Rozpravam sa s nasim domom, ako mi bude za nim smutno, ale ze snad ho davam do dobrych ruk, ze snad s nami prezil pekne obdobie ked sme sa on starali s laskou. Viem, ze v ten posledny den zavriem posledny krat dvere, pohladim ich a poviem mu "Zbohom, mala som ta rada, opatruj sa..."

A tak hodnotim spolu s tatom domy tam v BC  co mi posiela a cakam, ze mi niektory z nich uz nieco povie, prihovori sa...Zatial ale boli vsetky ticho. Pekne, ci skarede, drahe, ci v prijatelnom rozmedzi, volby rozumu i oka...vsetky zatial mlcali, lebo sme si akosi nemali co povedat :-(

Vcera mi prisli obrazky dalsieho domceka. Nic zvlastne, ziadna nadhera, ale hned ked som ho uvidela, padli sme si do noty, ako so starym kamaratom. Viem, ma vela chyb, a nie je taky nadherny ako ten zrub s cervenou strechou, co vsetkych zjavne ocaril, ale s tymto si akosi aj tak viac rozumiem :-)

Clovek sa ma zalubit do svojho domu, tak isto ako do partnera, s ktorym chce zostat cely zivot. Lebo ak to maju byt ti spravni, zostarnu spolu vsetci. A to sa bez lasky neda....Tak dufam, ze sa v nom nesklamem, ze na mna na fotkach nic nehral, a ze nie je iny ako sa zda...

Som spat..

Uz to skoro mam, prave dokoncujem krizovku, zadumana, ked zrazu "stuk", a je spat. Opat zapli prud! V prvej chvili ma to skor vyrusilo ako potesilo, pretrhlo nit myslienok, ktore uz uz viedli k vylustenej tajnicke. Sfuknem sviecku pri mne, potom i tu na chodbe, v kupelni, kuchyni a obyvacke. Skontrolujem, ci opat funguje telefon a tecie voda. Vsetko opat naskocilo, zivot sa vratil do svojich beznych kolaji...

Rozmyslam, ci aj dnesny tmavy vecer neniesol zo sebou akesi znamenie, ako v poslednych dnoch tolko veci...Ci ma mal vystrasit, alebo naopak uistit. Mozno prinutit rozmyslat, ci je lepsie zavisiet od inych a mat akysi staly komfort, ktory je tak samozrejmy, ze si ho uz ani neuvedomujeme, alebo byt zavisly sam na sebe, na tom, co si uvedomelo zabezpecujeme kazdym dnom sami? Neviem...Dokazala by som sa vratit k zivotu bez vymozenosti, spat k akejsi jednoduchosti a k tomu, co je ozaj podstatne? Dnes som sa nebala, napriek vsadepritomnym tienom a silnemu vetru von, co hojda zvonkohru a vsetky stromy naokolo. Vydavaju potom strasidelne zvuky, ako ked niekde v dialke place babatko..Uz som si na ten ich plac zvykla. I absolutnu tmu, co ma pohlti ked pozhasinam vsetko v dome. Niet poulicnych lamp, ci svetiel od susedov. Svieti len to, co patri tomuto domu. Nie, nebojim sa uz takto zit..

Spajam si to s tym, ze mi dnes hlavou chodia dva domy, co tatko nasiel v BC, co by mozno teoreticky i mohli byt nasim novym domovom. Jeden je krasny dreveny domcek, s cervenou strechou, po akej som vzdy tuzila. Uz len z fotiek sa kazdemu paci,  v  snad jednej z najziadanejsich lokalit v Hudson's Hope, v ramci civilizacie pripojeny na vsetko :-)......ale, so susedmi asi nadohlad, bez ohradok pre koniky, bez sopy na seno, bez sliepok, bez........bez zivota. Krasny dom na 7 akroch, to je vsetko......

A potom je ten druhy, taka podivna skatulka na 268 akrovom pozemku, susediaca s este stale nedotknutym a divokym lesom. Kdesi ako keby na konci sveta, nevedu k nemu elektricke stlpy a zhora od potoka obcas zabludia i medvede...Funguje si ako keby vo svojom vlastnom svete, so slnecnym kolektorom, vlastnou studnou, uz i konikmi, sliepkami....Ako horaren z Hviezdoslavovej Hajnikovej zeny :-)

Ta ista cena, uplne ine nehnutelnosti, otazka je, na co si clovek trufa a comu dava prednost....

Za tych par poslednych dni sa veci zasa kusok pohli. Tatko uz od nas zasa odisiel a sme znova kazdy na opacnom konci Kanady. Este spolu, podpisali sme offer od mladych z Toronta. Ako lahko sa to teraz pise, ale ako tazko sa mi to vtedy realizovalo...Konkretne moj podpis na zmluve. Ruka s perom mi hodnu chvilu len tak lezala na papieri, opreta a nasmerovana presne na kolonku prinaleziacu mojmu podpisu. Hlavou sa mi snad v 4 sekundach prehnali spomienky na 4 roky....a potom uz len slzy. Kolko krat sa mi toto snivalo ako nocna mora a teraz je to skutocnost. Tak podpisujem, ze suhlasim, zradzam a opustam dom, ktory som vzdy milovala....

Snad koniec...

Raz si dole a potom zasa hore, chvilu nemas z coho a potom si vyberas....taky bol dnesny den. Hned rano ma sokoval mail od manzelov z Komoky, vraj sa rozhodli, ze nas dom pustaju k vode. Zaobalene a s akousi snahou o nase dobro - nemrhat zbytocne nas cas. Vraj nam nemozu slubit za kolko dni by boli schopni predat ich dom, a taktiez uz nemozu ist vyssie s cenou, tak sa rozhodli, ze to vzdavaju. Vsetko, co som od nich den predtym chcela vediet boli  dalsie podmienky ich ponuky. Ziadne tlacenie do vyssej ceny ci klauzuly o co najkratsom case, za ktory maju predat dom. Len vediet nieco viac okrem ich uz dva krat navysenej slovne ponuknutej kupnej ceny...Nemozem si pomoct, nieco mi tam nesedi.  Akokolvek to bolo ci je, ich mail ma sklamal, mozno ranil, i nahneval...

Po tejto necakanej podivuhodnej sprave o bielej zastave v boji o nas dom od ludi, od ktorych som to cakala najmenej sme zostali prakticky a fakticky bez offeru. Mladi manzelia z Toronta sa po nasom kontrovani na ich ponuku od vcera neozyvali..

Dalsi mlady par, co pred par dnami prisiel pozriet dom, a ktorych som odhadla na stratu casu ma ale prekvapil. Hned rano od nich prisiel mail. Vraj ci uz mame spravy a nieco nove ohladom  existujuceho offeru, co sme im spominali, pretoze aj oni nam chcu predlozit svoju ponuku! Radi by ale prisli najskor s rodicmi a este raz si pozreli domcek. Odpovedala som, ze este stale cakame odpoved na nas counter offer... A bolo zrazu po ponuke. Nema vraj cenu pre nich chodit a stracat cas s domom, ktory uz aj tak nemaju sancu ziskat. Fu......to uz bolo na mna moc. Hra so slovickami, na ktoru som dnes uz absolutne nemala chut a naladu. Tak to s nimi nejak dodebatoval tatko a skoncilio to aj tak cele na tom, ze im mame dat vediet????

Chvilu na to prisiel mail od mladych z Toronta. Su vraj ochotni stretnut sa s nami na polceste a suhlasit s $256.000....

Toto sme teda pretlmocili mladym chaosnikom, co chceli a potom nechceli prist, s tym, ze maju sancu reagovat do 6.00 pm. Reagovali skor, s cislom $259.000 avsak  s podmienkou predaja ich domu v St. Thomas.

Zvazili sme, podumali a akceptovali mladych z Toronta...Menej ako $259.000, ale nemusia nic predavat. $3.000 naviac pre nas neprevazi pocit neistoty a cakania, ci sa preda iny dom, aby sa tym padom vlastne predal nas. Niekedy osud kompenzuje, posle znamenia,  a kto chce a vnima ich, zvazi si ich odkaz. To, ze tatko dostane zo starej roboty od CATu  odstupne, s ktorym v podstate ani neratal, vnimame ako "to naviac", za co sme povodne dufali a chceli predat tento dom. Clovek by mal niekde akceptovat menej ak necakane dostane tam, kde necakal vlastne nic.

Tak je snad koniec. Snad sa to vsetko podari dotiahnut do konca bez zadrhelov a problemov a o par tyzdnov budem moct zobrat dve deti a dve velke kriklavo cervene nalepky "SOLD" na prechadzku pred dom a na koniec ulice. Prelepime nimi napis "FOR SALE" na zelenych tabuliach s havickou comfree...Az potom  snad bude koniec, prestanu chodit cudzi ludia po dome, prestane zvonit telefon, chodit mail s nazvom "message for property # 300212", prestanu sa pristavovat auta, pribrzdovat pri dome a stat na nasej driveway, ked nie sme doma.  Bude chvilu ticho po burke,...... vlastne ticho pred dalsou...

Motorova pila?????

Je cas, aby som pomaly zhrnula co sa zomlelo v poslednych par dnoch ohladom predaja nasho domu. S prvym parom z Komoky, od ktoreho sme dostali prvy slovny offer, som stale v akomsi blizkom kontakte. Raz za cas napisu, spytaju sa ako ide predaj. Stale vraj dufaju a snivaju, ze nepride ziadna lepsia ponuka a nas domcek predsa len bude ich. Mili ludia, citit, ze by ho mali radi dost na to, aby sa mi lahsie vkladal do novych ruk..Vraj im mam dat vediet vsetko nove, aby vedeli, kedy prestat dufat a kedy je cas pohnut sa v ich hladani dalej.

Dalsi, uz pisomny offer prisiel od pani, ktora by sa tu rada usadila na dochodku spolu so synom. I ked toho potom planuje separovat do nasho hostovskeho domceka. V telefone celkom mila, prosila ma, aby som ju vtisla do casovej medzierky medzi dalsimi dvoma zaujemcami v sobotu.  Nakoniec som suhlasila, zlutovala sa nad nou. Prisla skor, ako velka voda, vsade sa zdrzala len par sekund, dopocuvala vzdy len polovicu mojej vety, ktoru som potom dopovedala jej dcere?  Ta ju  nasledne volala naspat k nam, aby si to CELE vypocula odo mna este raz. Nevsimala si moju pracu, ziadne umenie, len technicke nedostatky. Jej syn sa cely cas znudene obsmietal okolo a jedina dlhsia veta, co predniesol, ma bodla ako noz. "Neznasam tento pach, ked sa kuri v peci..." Jeho mama na to len mavla rukou so slovami: "Neboj sa, to pojde rychlo prec....'" Na jej otazku, ktore z mojich vsetkych unikatnych lustrov tu zostavaju, som nekompromisne odpovedala: "Ani jeden"....Na koniec tejto zbrklej prehliadky sa pani usadila za stolom, ktory okomentovala, akoby uz patril jej,  predniesla rec, ako nenavidi taktiky a reci realitnych agentov a preto prejde hned k veci. S kamennou tvarou, plna istoty sama sebou mi oznamila vysledky jej vyskumu, kolko stoji nova strecha a vsetky mozne opravy. Vsetko ma vraj zistene, spocitane a zratane  tak,  ze ju nikto neobalamuti. Kedze sme nas dom vylistovali za $270000, realne podla nej dufame v $235000. Toto cislo bolo zaroven jej oficialnou ponukou. Chvilu som nevedela, ci sa mam od soku smiat alebo urazit. Spomenula som nas predosly ustny offer od manzelov z Komoky na $250000. Chvilu bolo ticho, nejake to "hmm" a potom skleslo poznamenala, ze OK, ale ze i ona ma svoje financne limity, ktore vraj musim chapat...Rozlucili sme sa s tym, ze vsetko posunie svojej realitnej agentke, ktora to pre nu pripravi a spise a bude nam prezentovat oficialny offer. Predaj jej domu je vraj hotova vec, kedze ho od nej chce kupit prave jej realitna agentka...

V ten isty den, len ako moja prva navsteva prisliel i mlady par z Toronta. Navstevu mali naplanovanu uz par tyzdnov dopredu a pani ma svato-svete prosila, ze keby to malo byt neskoro a mame nejaky iny offer, pridu, co im nohy stacia skor. Velmi zlaty parik. Maminka s 3 detmi, na prvy pohlad bolo vidno a citit, ze si s nasim domom padli do oka. Zostala som sa s nou rozpravat v podstate o kadecom moznom, klebetili sme spolu ako maminky, co strazia deti na pieskovisku. Jej manzel zatial hodnu chvilu sam bludil po dome a jeho okoli. Neskor mi poslali e-mail, ze by radi prisli na druhu navstevu a kedze je moj manzel prave doma, opytali by sa par technickych veci prave jeho. Vraj sa im nas dom velmi paci a velmi vazne zvazuju offer.

Ako som prislubila manzelom z Komoky, napisala som im o rusnej sobote a pravdepodobne prichadzajucich dvoch novych ponukach. Hned na druhe rano mi napisali, ze s vypatim vsetkych svojich moznosti nam ponukaju $255000 a  netrpezlivo cakaju, ci sa zmilujeme :-)

Ako slubila, ohlasila sa neskor realitna agentka pani so synom, ktoremu nevonia pec. Dohodli sme si termin, kedy nam pride prezentovat jej offer. Prisli ale obe, pani, i jej agentka. Znova som ich musela prevadzat po dome a k offeru sme sa dostali snad az po hodine hlupych reci a diskusii, ktorych jedinym cielom bolo zmiast nas, zneistit, presvedcit o niecom,  v com moze mat pravdu len realitny agent.  Zavliect nas do debat, ktore nemali vobec ziadny zmysel. Po dlhych tahaniciach nam bol nakoniec prezentovany offer na $243000..... Ta pani ma nahnevala tolkymi vecami, ze moja trpezlivost a takt nakoniec zlyhali v jeden konkretny moment. Pri citani zoznamu veci, ktore pozadovala nechat v dome v pripade, ze jej ponuka bude akceptovana som vybuchla smiechom pri slove: "motorova pila"...Co dodat, vyziadali sme si cas 24 hodin na akukolvek oficialnu reakciu. V podstate sme s tatkom len potrebovali  cas, aby sme sa spolu dohodli  na sposobe a prezentacii nasho jednoznacneho zamietnutia....

....sucast domu?

Nema zmysel viac rozoberat tuto pani a jej ponuku. Skoda slov, casu a namahy...Jej ponuka zostala lezat na stole. Rano sme ju nasli podpisanu velkymi ciernymi pismenami:"Eva". Dalsie podpisy tam uz ale nepribudnu...:-)

Neskoro vecer v ten isty den  prisiel i mail od manzelov z Toronta. Ich offer je vraj len otazkou casu a par navstev v banke. Kiezby ich cislo bolo v medziach, ktore sme ochotni akceptovat.  Z nejakeho zvlastneho dovodu mam v sebe pocit zodpovednosti. Voci Olafovi a Eli, ktori tento domcek postavili, vybrali si nas spomedzi dvoch moznosti komu ho predat a su mu stale nablizku. Keby sme ho predali niekomu, komu smrdi pec, mala by som pocit akejsi zrady, voci nim,  i tomuto domu, ktory si zasluzi viac lasky od dalsieho noveho majitela....