O troch dolaroch...

"Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ náhodou šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:
"Povedz mi, akú máš mzdu na deň za túto ťažkú robotu?"
"No, ja mám na deň tri groše." odvetil mu chudobný človek.

Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť.
"Jaj, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a len na tom treťom sám žijem."

Ako male dieta ma tato rozpravka nikdy nebavila. Urcite nepatrila k tym oblubenym, co mi pred spanim stara mama citavala dookola, kym jej od unavy nepadli viecka. Jej, ja som bola este stale hore, zvedava co bude dalej..:-)Bola akasi "dospelacka", tak isto podivna ako Ezopove bajky s kratkymi nezmyselnymi pribehmi o zvieratkach. Som uz hodne starsia odvtedy, ale o veku to nie je. Ako sa hovori v uplne inej rozpravke: "Clovek nema zostarnut, dokial nezmudrie.." Uz chapem, teraz uz chapem, ze "O troch grosoch" vlastne rozpravkou vobec nie je. Je to akysi navod ako "spravne" zit....

Som este dcera a uz mama, a som i prva generacia prec z rodnej hrudy. Ta vraj vzdy padne za obet. Svojmu snu, niecomu, v co veri pre seba, ale hlavne pre svoje deti a potom mozno ich deti. Rozpolteni, patriac tam i tam, mozno skor ani tam ani tam?...Dost na to, i ja mam uz v dlani 3 grose, teda dolare. Z jedeneho zijem, druhy ide detom a treti? Treti si prehadzujem v dlani a vyhrknu mi pri tom slzy. Mala by som ho vratit, tam za more, mame a otcovi. Uz je moj cas na splacanie dlhu co u nich mam. Namiesto toho im dlzim stale viac a viac. Dlzim im seba blizko nich, ked ma potrebuju a budu viac a viac. Dlzim im vnucata, ktore vidia len cez skype. Dlzim im dotyk, pohladenie, objatie, nie virtualne, tak ozajsky.... "Prepac mama, oco, ze nesplacam, nevraciam, co mi bolo dane. More nie je vyhovorka. Som vinna a po usi v dlhoch. Ja viem, ze vy nepytate, neratate si uroky. To stastie na dobrych rodicov nema kazdy, a preto ma ten moj dlh mrzi a boli o to viac. O mna sa nebojte, som tu spokojna. Uz je rad na mne, ja sa mam bat o vas...a bojim sa."

Venovane mame a otcovi, z lasky, z pocitu viny a z vdaky za vsetko....

Mr.Bean a Mr. Beam :-)

Kto by nepoznal Mr. Beana, motovidlo z Velkej Britanie s osuchanym mackom a zarucenou pohromou vsade, kde sa objavi? Staci mi zacut jeho meno a akosi automaticky sa pousmejem. Ale co Mr. Beam? Tak toho pozname asi len my miestni tu v Hudson's Hope. Len tak malo ich od seba odlisuje. Nielen to jedno pismenko v priezvisku, malo i v tom, co robia s tvarami ludi. Automaticky sa totizto pousmejem, i ked zacujem: "Mr Beam":-) Mr. Derrek Beam je riaditelom skoly v Hudson's Hope.....

Moje spomienky na riaditela skoly boli vzdy akesi pochmurne a strasidelne. Bol to vzdy uhladeny panko s kravatou a prisnym vyrazom v tvari. Clovek ho zocil len v sukromi RIADITELNE ked vyparatil nieco trestuhodne, alebo na dlhociznych prejavoch na pocest konca ci zaciatku skolskeho roka. Ked to spatne analyzujem teraz, bol to vzdy akysi "strasiak" v zmysle pocitov, co vzbudzoval v nas detoch. Preto mojim detom trosku i zavidim ich riaditela...

Mr. Beam uplne vlavo :-)

Ked ho stretnem, pozdravi sa mi: "Ahoj", aby ma potesil progresom v svojej slovencine, do ktorej ho zasvacuje moja 6-rocna dcera. Poda mi vzdy ruku a spyta sa, ako sa mame...Nesedi v RIADITELNI, prechadza sa po chodbach skoly a tesi sa zo vsetkeho, co vidno cez presklene dvere kazdej z tried. Cez velku prestavku sa v utoku na preliezacky zo skoly vyroji najskor "stado" besnych deti...a kdesi na konci za nimi kraca aj Mr. Beam. Riaditel skoly sa s nimi hra nahanacku, spusta sa po smykacke, lezie po preliezackach a nakonci  pozbiera po travniku  pozabudane bundy...

Zorganizuje co sa da, a potom sa spolu s detmi s patricnou hrdostou v ociach tesi na zaverecnych predstaveniach, koncertoch ci vyletoch. Nema problem "znizit" sa na uroven deti v svojej skole, hoci  mozno pre mnohych vtedy vyzera ako blazon. Pre mna je ale ten najspravnejsi riaditel, aky moze byt :-)

"Back to the Nature" / Spat prirode, co je jej...

Nielen zivot je iny v tychto koncinach daleko na severe, este i koniec je casto taky, ako byval za starych cias...

Cathy ma za sebou dalsiu ranu, ktora tentoraz zabolela i mna. Uz je prazdno a smutno okolo jej domceka. Obzriem sa tam akosi instinktivne vzdy ked prechadzam okolo, ale uz tam nesedi na priedomi, nevyhrieva sa na slniecku, uz nepocut to zvlastne mnaukanie staby spev vtacika.... Jej Gandhi uz nic neboli, zaspala navzdy. Cathy nevlastni dom, v ktorom byva a tak ju nemohla pochovat kdesi na pozemku opodial. Nezostalo jej teda nic ine, len zobrat si domov od veterinara nadobku s hrbkou popola. Nie, takto to tu nie je bezne. Tak koncia zvieratka tam dolu, v mestach, kde su mestske nariadenia a zakazy, kde ani nieto kam zlozit ich drobne kosti...Tu nie, tu maju svoje miestecko mozno pod vysokou borovicou, mozno kdesi v rohu velkeho pozemku farmy, alebo niekde daleko daleko na uzemiach kralovnej, kde ludska noha tak casto nevkroci. Tak ako u nas doma na Kokave, pod starou slivkou v zahrade, co susti listkami a rozprava sa s tolkymi mojimi mackami i psikom. Macky, psi, dokonca i kone... Konik, co tu vcera dostal infarkt uz lezi pod kopcekom, kde rad staval a hladel do dialky. Ked nedavno stratil svojich dvoch psov tatkov kolega z prace, zaniesol ich kamsi hlboko do lesa. Miestni uz presne vedia kam zabludit, kam polozit nehybne telicka - tam, kam chodia vlci.....

Tak to tu chodi, ludia tu vracaju prirode, co im iba na chvilu pozicala. Aby s nou nazivali v rovnovahe a aspon tu nerusili kolobeh, ktory skripe na inych miestach.

Nove logo...

Nie, nie je to ani jeden z mojich navrhov...Ani srnky, ani dinosaury, ani rieka....nie je v nom nic, cim je pre mna Hudson's Hope. Ked som ho uvidela prvy krat, celkom uprimne, bola som sklamana. Akasi lezata osmicka s odseknutymi bokmi a slogan "Playground of the Peace"?

Zakodovany symbol.... Kedze ku mne nic neniesol, musela som vycitat jeho vyznam a zviazanost s Hudson's Hope. Samozrejme, nas maly kut ma svoju historiu a stare mena a udalosti, ktore uz dnes nikto nerozpoznava. Hudson's Hope je tretou najstarsou usadlostou v provincii Britska Kolumbia. Nebolo to ale vzdy nase terajsie Hudson's Hope. Davno, pradavno, okolo roku 1805 vzniklo totizto pri brehu rieky "Peace" male pristavne mestecko s nazvom "Rocky Mountain Portage Fort", nad ktorym drzala straz, ochrannu ruku a kontrolu Hudson's Bay Company. Sucasny nazov "Hudson's Hope" sa potom ujal az v roku 1868... Nejdem tu vypisovat celu nasu historiu, dolezite pre novy symbol je, ze toto miesto bolo domovom a sidlom "Metis people". Métis su jednou z oficialne uznanych skupin povodneho obyvatelstva Kanady. Ich povod tkvie v spojeni europskej kultury a kultury Indianov, ako celkom povodnych obyvatelov tejto krajiny. Vlajka Metis zobrazuje uz spomenutu "lezatu osmicku", ktora v skutocnosti symbolizuje nevinnost. Je starym narodnym symbolom, ktory predstihol terajsi javorovy list o dlhych 150 rokov.

Symbol nevinnosti reprezentuje spojenie dvoch zivych kultur, europskej a kultury povodnych obyvatelov tejto zeme, aby v spojeni vytvorili novu kulturu - Metis. Vlajka predstavuje vytvorenie novej spolocnosti s korenmi v oboch z tychto kultur a tradicii, europskej i povodnej. Modra v pozadi zvyraznuje nevinnost a predpoveda, ze Metis budu zit a jestvovat naveky...

Nepoznam oficialny vyklad nasho noveho symbolu, ale myslim si, ze zelena a modra a ich odtiene su symboly tunajsej prirody a rocnych obdobi. "Playground of the Peace" je vraj davna slovna hracka, ktoru tunajsi obyvatelia radi pouzivali v suvislosti s nasim mesteckom uz hodnych par rokov dozadu.

Tolko novy symbol a jeho vyznam. Nie, neboli ma, ze nie je moj, skor ma mrzi, ze clovek musi na hodnu chvilu zaborit nos do starych kniziek a encyklopedii, alebo si unavit oci nad monitorom pocitaca, aby pochopil jeho vyznam. Dufala som v taky, co by hovoril sam za seba, a za vsetkych obyvatelov, co tu ziju. Taky, ktory by nik nikomu nemusel vysvetlovat. Starousadlik novym obyvatelom, ti, co si toho pamataju viac drobizgu... Teraz ho uz viem rozlustit a respektujem jeho vyber a symboliku, ale pre mna bude toto miesto vzdy spojene so srnkami na prechadzke stredom mesta. Po cele leto, po celu zimu, vzdy a vsade navokol...

Tanec duchov

Zatial sa zdraha, nechce aby som ju pristihla, skryva sa mi, caka kym zaspim, dava si veru nacas tu na severe BC. Len vcera som postrehla zopar smuh na inak cistej nocnej oblohe. Ako potrhany svadobny zavoj, slabucke nehybne belave stopy....

Zazila som ju v zivote len raz, kdesi hore v Saskatchewane. Mysliac si o nej, ze je to ziara vacsieho mesta pred nami. Svetla velkomiest ale netancuju, nemenia tvar ci farbu, nerozpravaju....Aurora borealis, polarna ziara ano. Pre niekoho len slnecna aktivita, iony.....pre inych legenda. Povodni obyvatelia v nej videli duchov, i ked to cich a coho, sa lisi v zavislosti od kmena. Duse na onom svete vraj zapaluju fakle, aby osvetlili cestu tym novym, co prichadzaju a hraju pritom fotbal s lebkou tulena. Sepot a piskanie polarnej ziary je len rec tychto duchov, ktori sa prihovaraju nam ludom tu na zemi, a my by sme im vzdy mali odpovedat len posepky. Niektore kmene sa jej bali a povazujuc ju za zle znamenie, branili sa proti nej s nozom v ruke. Pre inych predstavovala ziara duchov ich mrtvych nepriatelov, snaziacich sa povzstat a pomsit. Castejsie chapana ako tanec ludskych dusi, ci dusi zvierat, najma srniek, tulenov a lososov. Jeden z kmenov veril, ze polarna ziara su duse deti, co zomreli pri porode, a teraz tancuju a santia na nocnej oblohe. Pre iny kmen bola polarna ziara ziarou ohna horiaceho kdesi daleko na severe, nad ktorym mali silni trpaslici, co chytaju velryby holymi rukami, palit rybi tuk. Dalsi kmen ju povazoval za ziaru ohna, nad ktorym samani a bojovnici dalekeho severu skvarili svojich nepriatelov v obrovskych kotlikoch. Jeden mytus hovori o Nanahbozhovi, stvoritelovi sveta, ktory po tom, ako dokoncil svoje dielo odisiel na daleky sever, kde i zostal. Zapalil tam obrovske ohne, a polarna ziara je len ich odrazom aby pripomenula ludom, ze na nich ich stvoritel stale mysli.

Miestni hovoria, ze len vyvoleni maju to stastie nielen vidiet, ale ju i pocut. Vraj sa vam vtedy prihovaraju duchovia z tej druhej strany. Ziara vtedy hra vsetkymi farbami, od ruzovej, zelenej az po fialovu..Nesmiete zabudnut, ze vtedy je dovolene len sepkat...I ked ja by som sa pri tej nadhere urcite aj tak nezmohla ani len na slovo...

Sviatky jari?

Presne pred rokom zlaty dazd vo vaze na stole v kuchyni, puciky vsetkeho noveho vsade vonku - akesi nove zelene zaciatky, suche patio a slniecko vyhrievajuce lavicku na nom. Vtaciky spat doma spievajuc, pobudene vevericky a vsetko zive pretahujuc si stuhnute a skrehnute udy v prvych lucoch, pohladeniach jari...Dnes?

Len par dni dozadu sme s detmi postavili nasho prveho snehuliaka, prveho v BC a prveho tuto zimu. Ako vsetko v nasom zivote od prestahovania, bol iny ako byval v Ontariu. Natrcal k nam naruc zo srncich parozkov, nie pahyle starych spadnutych konarov stromov obklucujucich nas dom v Ontariu :-) Na prechadzke dole nasou ulicou sme sa potom este zastavili pri domceku Cathy a pod striesku jej schodov sme jej postavili malu snehovu macicku. Aby tej jej, cakajucej svoju panicku pred dverami, nebolo samej tak smutno...Pohladili sme ju a ukazali jej novu bielu kamaratku. Zostali tam cakat spolu, a spolu ich tam neskor nasla i Cathy :-)

 Vsetko je tu este v zajati zimy. Ludom dochadza seno pre zvieratka, koniky uz davno zhodili vsetky prebytocne kila a teraz by uz  mali  co to nabrat spat. Neda sa z coho, o tu trosku sena sa musia delit i so srnkami co sa k nemu prikradnu len co sa zotmie alebo staci co i len to, ze nikto nie je nablizku i za bieleho dna. Pomalicky, len pomalicky sa otepluje a topi biely svet, co bol nasou kazdodennou realitou uz pol roka. Cesta zvliekla ladovu vrstvu a cernie sa skvarou, co nam brani ist na prechadzky na saniach a robi pady deti bolavejsimi. Zacinaju sa tvorit mlaky a blato, detvaky sa vracaju zvonka spinave a mokre ako mysi. Len pomaly sa vsetko budi a este zdaleka to nevyzera na jar spred roka v Ontariu. Nielen prirode, zvieratkam, i ludom sa uz ziada. Potesit, rozveselit, prist na nove myslienky, popretahovat skrehnute klby, vyhriat si telo i dusu v prvych teplych lucoch. Ubija nielen pocasie, niektorych este i ten osud. Cathy prisla o jedneho zo svojich najlepsich priatelov. Necakane, ako inak, dostal infarkt. Viem, pamatam si ako ju to boli, ako nas strata Ticha nedavno. Pobudli sme chvilu u nej doma a potom zasa ona u nas. Zaspala pri filme, asi citiac sa v bezpeci s inymi priatelmi a troska dalej od myslienok na toho jedneho, co jej uz bude navzdy chybat... Bola som rada, ze v takej chvili nie je sama, v takej chvili nema byt nikdy nikto sam...

Uz snad pride, na kridlach kanadskych husi co preleteli ponad nas dom par noci dozadu. Ako ma len potesilo to ich "honk-honk". Jar, do dusi i navokol, prid, daj nam nove zelene zaciatky, zahoj a zohrej nas, uz sme boli skrehnuti dost dlho!

Plac noci na severe

Snad len mamy maju taky spanok, ked ich zo sna vytrhne co i len nepatrny such a ruch, kratky okamih noci, ked uz zrazu nie je taka ticha a pokojna. Moje deti sa uz nebudia s placom vprostred noci, nemrncia, neprehadzuju sa, nevstavam dojcit, ci im len tak posuchat chrbatik aby sa zasa vratili do sna. Aj tak ma ale budi plac, strasny plac.....Kvilenie, ani coby ktosi v placi zufalo volal mamu, ani coby ktosi kohosi ukrutne trapil a mucil. Ako z hororu prebehne tento plac okolo domu, mocnie a silnie aby sa po chvili ked je kdesi uplne blizko pomaly utisil a rozplynul niekde v dialke. Prebudim sa v strachu a chvilu trva, nez si uvedomim, ze to boli zasa len ony...kojoty. Ked je noc jasna a plna svetla, prehanaju sa vtedy krajinou a spevom oslavuju spln. Ked ho vidim, mesiacik pekne gulaty a nebo bez oblacikov, je mi jasne, ze v noci zasa prebehnu okolo a zobudia ma tou svojou strasidelnou symfoniou...
 

kojotia symfonia: