DEN "155"

Kratke zamyslenie sa nad javom, s ktorym sa stretavam v ramci existencie slovenskej komunity v Kanade...

Kanadania su vraj stastni, lebo sa nestazuju. Slovaci stastni nie su, lebo sa stazuju neustale a na vsetko. A ti Kanadania sa nestazuju, hoc by sa i mohli, a mali, lebo sa veru maju na co...Podme sa preto postazovat, ze sa Kanadania nestazuju. 

Obcas sa tu v ramci tejto nasej slovenskej krajanskej komunity citim ako v Chalupkovom Kocurkove.

DEN "154"

Moj detvak mi dnes po dlhej odmlke za stolom pri prehrabavani sa v jedle zahlasil:

"Mama, rano som bola nadurdena uplne bez priciny....myslim, ze uz som v puberte a toto su tie pubescentne nalady"

...nevedela som ci sa smiat, ci to zobrat s vaznou tvarou a tvarit sa sustrastne aby sa jej ulahcilo :-)

DEN "153"

V akom takom stave dnes som nacupitala po dlhej dobe do prace. Je to vzdy tazke ked dlho dlho nerobim a potom sa vratim po prestavke. Pozabudam veci, co to sa i pomeni a ja sa to potom dozvedam narazovo. Vyjdem z cviku. Dnes nebolo az tak rusno v praci, postihali sme vsetko v norme, i poklabosit so sefkou :-) Zima sa nam na chvilu vratila ako sa zda, snezi po troche snad kazdy den, teplota zda sa klesne na cely tyzden dopredu pod -10C, v noci okolo -20C. Ani ma to nejako netesi uz priznam sa, skor som si povzdychla. Predsa len, 5 mesiacov zimy uz mame za sebou, clovek je uz skor v stave, ze rata kolko este do jari, nez by sa tesil z ochladenia.

DEN "152"

Po lyzovcake sa mi podla ocakavania pohorsilo. Odkedy mi vzali mandle - i krcne i nosnu, mam hlavu jeden emental. Zalahnu mi usi, rozbolia ma zuby, zapcha sa mi nos, boli ma hlava. Je toho vraj plne mestecko. Napchavam sa vitaminmi a polihujem....

DEN "151"

Takyto unaveni sme poniektori odchadzali domov z lyzovacky :-)

DEN "150"

Snezi, celkom dost. Moja chripka je tvrdohlavejsia ako moje psy, nie a nie ustupit. V usiach mi praska, nos zapchaty. Zajtra ideme lyzovat, dufam, ze to nejako zvladnem a nepohorsim si.

DEN "149"

Isti ludia maju o nas predstavu, ze zijeme stale na divokom zapade. Na mieste, kde zastal cas a kam este nedorazil pokrok v jeho najbeznejsich podobach. Obdivuju nas, ze vlacime vodu z mesta, ze kurime v peci drevom, ze nemame doma pracku a tak chodime prat do pracovne do mesta....Nezamyslali sme sa nikdy nad tym ako tu zijeme v zmysle, ze nam tu treba pomoct, ze sa trapime zaostalostou, ze sme hodni polutovania ci z druheho extremu obdivu. Sme tu, zijeme tu ako tu zijeme, lebo sme to tak chceli. Tato mi dnes rozpraval o kolegyni, co zije s manzelom kdesi v Beryl Prairie (je to stvrt smerom na priehradu, kde su prevazne roztrusene farmy s velkymi pozemkami). Nemaju elektrinu, nemaju slnecne kolektory...maju generator. Rano si zaznu petrolejky a funguju tak ako sa im da. Vyrastala tu ako mala, potom ju zrejme skola a zivot zaviali kdesi inde. Jej rodicia chceli domcek predat, netusili a asi neratali s tym, ze by on mala dcera zaujem. Mala! Vratila sa, zije tu, na severe, v nasom malickom mestecku, v casti mimo mesta, v dome bez elektriny. 

Nemam rada, ked o istych veciach pisu ludia, co ich nikdy nezazili. Sudia, posudzuju, dumaju a domyslaju si. Snazia sa z ludi ako my spravit bud hrdinov, alebo chudatka, co treba lutovat. Nie sme ani jedno, ani druhe. Zijeme si svoj zivot kde chceme a ako chceme a sme tu a takto spokojni a stastni. Netreba nas tu ani napravat, ani lutovat, ani velebit. Ak chcete, pridte sem, ak nie, dajte nam pokoj :-)