Uz vela vody pretieklo od mojej poslednej casti a tak je nacase zhrnut moj rusny zivot za poslednych par tyzdnov. Balenie bola nocna mora. Zdalo sa, ze auto dlhe 26 stop bude stacit na vsetko, no krabice v dome rastli ako huby po dazdi. Jedna hrba zmizla a este vacsia sa o par minut nazbierala. Este toto, este tamto, a stale nieco...Zakonite prisla kriza, ked sme uz obaja mali slzy na krajicku. Zdalo sa nam, ze sa nezmestime a hrbu zvysnych veci budeme musiet nechat v Ontariu a dopravit ju za nami nejakym inym, co najlacnejsim sposobom. V takomto nestastnom rozpolozeni, na kraji sil nas nasiel Olav. Zavolal nas k nim na veceru a ponukol nam prespat v ich malinkom hostovskom domceku, namiesto domu plneho haraburd, ktory sa uz ani prinajmensom nepodobal na ten nas. Este teraz mi to pride neuveritelne, ale nakoniec sme to tam vsetko popchali. Teda vsetko podstatne, kedze par veci sme nechali Olavovi. Za to vsetko co pre nas kedy urobil, znamenal a znamena ma tych par veci vobec nemrzi, su v dobrych rukach. Vyrazili sme uz za tmy, bolo snad 10 hodin vecer, ked sme zavreli dvere za nasimi haraburdami v stahovaku, pripojili zan nasu Toyotu, nalozili do nej vsetky macky a Yashku k nam do kabiny. Mozno lepsie, ze uz bola tma, lahsie sa mi znasalo lucenie. Len som este vo vnutri pohladkala par stien a podakovala so slzami v ociach domceku za par krasnych rokov. "Opatruj sa, budes nam chybat"..Potom uz len zavriet posledny krat dvere a radsej sa neobzerat..
Kabina nebola velmi priestranna, ani pohodlna. Po case som sa uz krutila ako paragraf, nevediac si najst pohodlnu polohu. Yashka vacsinou spala pod nohami, tichucko, nerobila ziadne problemy. Obcas sme zastali, na benzin a zobrat ju vycikat, skontrolovat macky v aute vzadu a potom zasa dalej, 4500 km. Prvu zastavku spal tatko asi len dve hodiny. Pokrceny v kabine na parkovisku niekde v Parry Sound, kym ja som zatial zobrala Yashku na prechadzku. A islo sa dalej, cez nekonecne Ontario. Tam hore na severe je krasne, este celkom divoke, s nadhernou prirodou, lesmi, jazerami a cervenymi skalami. Zastali sme a dopriali si malu chatku v akomsi kvazi moteli pri meste Wawa.
http://www.bestnorthern.ca/index.php/photo-gallery/11-photo-gallery/15-cottages-gallery
Bola malicka, ale bolo v nej vsetko, hlavne postele, kde sme sa mohli konecne normalne vystriet a prespat. Aj macky si popretahovali svaly, oddychli. Na pocudovanie tu cestu zvladali zatial nad moje ocakavanie. Cakala som, ze budu ovela vystrasenejsi, ze nebudu ani jest, ani pit a mnaucat o dusu. Boli statocne, tak ako my vsetci..
Bolo miestami tazke najst miesto na par minut, na kratky oddych, ci benzinku kde by sme sa s takym kolosom vtrepali a mohli bez problemov vojst aj vyjst, ci otocit sa. Museli sme kazde miesto prebadat dopredu. Dalsia noc bola asi najhorsia v mojom zivote ako som kedy spala. Tatko v kabine cez vsetky sedadla, Yashka na svojom miestecku pod sedadlom a ja som sa napchala sregom na zem s nohami krizom cez Yashku. Pri hlave som mala plynovy pedal a brzdu a ruky prekrizene ako mumia. Nebolo ani centimetra na vrtenie. Zobudila som sa asi po dvoch hodinach, ked mi snad po celom tele behali mravce, lebo mi v tejto polohe a nehybani sa strpli vsetky udy. Pocasie sa nam zacalo kazit a prsalo a prsalo. Zufalo sme sa dalsiu noc potrebovali normalne vyspat, tak sme hladali popri ceste ubytovanie, kde by sme mohli zaparkovat, vyjst a kde by ubytovali i nase 4 macky a psa. Niekde v Saskatchewane sme nasli Snehulienku, ako sa nazval len par dni otvoreny motel. Zaparkovali sme opodial, na velkej luke a v dazdi nosili vsetko do nasej izbicky. Cez blato a dazd, unaveni a mokri. Dalsiu noc sme uz tahali v kuse, chceli sme dorazit az na koniec nasej cesty. Posledna snad hodina siahla uz na dno mojich psychickych sil. Cestou z Chetwyndu do Hudson's Hope sa ponad cestu plazila husta hmla. Cesta sama zakruta, velmi slabo znacena, casto bez akychkolvek pruhov, stredovych ci krajnice. Strme zrazy kdesi dolu, tma ako v rohu, zdalo sa, ze auto ma namiesto svetiel len akesi lampasiky, co ledva svietia. Bala som sa, radsej som si zakryla oci, aby som sa na to nemusela pozerat. Dorazili sme asi o druhej v noci...
http://www.bestnorthern.ca/index.php/photo-gallery/11-photo-gallery/15-cottages-gallery
Bola malicka, ale bolo v nej vsetko, hlavne postele, kde sme sa mohli konecne normalne vystriet a prespat. Aj macky si popretahovali svaly, oddychli. Na pocudovanie tu cestu zvladali zatial nad moje ocakavanie. Cakala som, ze budu ovela vystrasenejsi, ze nebudu ani jest, ani pit a mnaucat o dusu. Boli statocne, tak ako my vsetci..
 |
| Tu pri Wawe sme konecne spali pohodlne... |
 |
| Snowhite motel, Langham, Saskatchewan... |
 |
| Nasa izbicka na jednu noc bola presne ta spodna krajna, kde svieti lampa... |
Nas novy docasny domov bol jedna hroza. Trailer asi zo 60 rokov. Okna prelepene igelitmi a hrubou lepiacou paskou zalepene skary pori nich, aby nefucalo. V pripade pekneho pocasia to cele ale malo opacny efekt. Boli sme ako v skleniku, neznesitelne horuco a dusno. Snazila som sa to nevnimat, brat to len ako miesto, kde prespavam. V kuchyni som sa za vecami automaticky otacala ako v Ontariu, za chladnickou, za suplikom s lyzickami. To boli chvile, ked ma pichlo tam pri srdiecku, zabolelo za tym, co zostalo na opacnom konci Kanady.
Hned na druhy den, ako sme tu dorazili ma cakala nova praca. Sprievodca turistov na priehrade. "Neboj sa, to tam budes len sediet a obcas podas niekomu brozurku"..ako mi to opisal nas tatko. Moja nova praca vsak zdaleka nie je taka jednoducha. Musela som si do hlavy dostat kvantum informacii o priehrade, okoli, historii, prirode, mnozstvo rozmerov, rokov. Turistu zoberieme na autobus, ktory nas zvezie dolu kopcom k priehrade, potom dovnutra a zasa naspat hore tym istym kopcom... a cely ten cas treba rozpravat. Vediet presne kde o com, presny a pevny sled informacii a vsetko sa musi vmestit do jednej hodiny. Par krat ma ostatne dievcata zobrali s nimi, povsimat si, pocuvat ich, zapamatat si co najviac. Prefotila som si co sa dalo a v prvy volny den sa to vsetko snazila naucit, ako za starych ciast na vyske pred skuskou. Keby to nebola anglictina, bolo by to vsetko ovela lahsie. Vsetko mam v hlave, tie iste informacie ako kolegyne, len ja to vsetko musim pretransformovat do pre mna stale cudzieho jazyka. Strasi ma prizvuk, vyslovnost, gramatika..Len dufam, ze sa casom z toho stane rutina, pojde mi to lepsie a i moja anglictina nebude vzbudzovat vacsiu pozornost ako to co rozpravam. Je to tazke, vsetci okolo mna v praci su miestni, kazdy kazdeho pozna, maju milion tem na rozhovor. Dievcata su mlade baby, zhruba v tej istej vekovej skupine a vacsina z nich tuto pracu robila po minule roky. Citim sa tam ina, sama...
Priroda je tu nadherna. Nase Hudson's Hope je tak trochu diera, zohavena skaredymi trailermi z ery stavby priehrady, o ktore sa majitelia len biedne staraju. Cloveka to skrie, ze storocie pozadu vedeli narychlo zbuchat ovela krajsie pribytky z dreva, malebne, co splynuli s tunajsou prirodou. Neudrzali si to, uchylili sa k tymto papundeklovym strasidlam, co vsetko okolo len hyzdia. O architekture tu nemoze byt ani reci. Kam sa clovek pozrie, vsetko tu ovlada BC Hydro, snad cela komunita tu existuje len vdaka tomuto jednemu zamestnavatelovi. Stale potrebuju novych ludi, nahradit za tych, co odtialto zutekali. Ludia a rodiny prichadzaju a zufalo hladaju miesto na byvanie. Slusne miesto, akych je tu za rozumnu cenu zalostne malo. Majitelia sa tu pechoria za lahkym zarobkom, renta v pribytku, o ktory sa vobec nestaraju im vynasa slusne peniaze. Ceny domov stupaju ako stupa pocet ludi, co sem prichadzaju za pracou. Miestni, co sa tu bud narodili, alebo prisli peknych par rokov dozadu a teraz kupuju dom, maju zvycajne ine financne moznosti ako my, novopriselci. Vraj este sedem rokov dozadu by si tu clovek mohol kupit ktorykolvek dom aj pod $100000. Mnohi teraz popredali domy za ovela viac ako za ne pred par rokmi dali, a tak maju za co kupit ten pravy, ale drahy dom. Ako miestny kapitan hasicov, co len pred par dnami kupil dom za $450000...Blazniva suma, co teraz hra do karat vsetkym predavajucim. Mozu si zapytat co chcu..Tak ako nas ujko Knut, za nas vysnivany cerveny log house :-( Ohana sa jeho kamaratom, co predal za skoro pol miliona a za svoj teraz ocakava nieco podobne. Niekde musi byt strop tomuto blaznovstvu, ale kym sem budu prichadzat ludia za pracou, budu hladat byvanie a to si tunajsi velmi dobre uvedomuju.
Ktoroukolvek bocnou cestickou sa clovek vyda, opusti Hudson's Hope, dostane sa do divokej prirody. Nieco nadherne ako vlastne nikomu nepatri, ziadne sukromne pozemky a NO TRESPASSING ako v Ontariu. Srny su tu bezne, vsade, zchadzaju blizsie k ludom aby sa vyhli inym predatorom. Nevsimaju si a neregistruju auta, lezia si cely den na luke pred nasim domom.
Koyoty, lisky, medvede, vsetko to tu bludi poblizku, je krasne si na to zvyknut. Lesy, jazera, strme stity v dialke. Len zobrat cln a ist rovno za nosom, zastat ked sa stmieva, rozlozit stan a rano pokracovat dalej. Ako za starych cias, v obdobi zlatej horucky. Toto je pre mna Kanada, o ktorej som vzdy snivala. Divoka, nadherna, neuprosna, so snehom moznym i v polke leta..
 | |
| z okna v obyvacke... |
Nelutujem cim sme si presli, nelutujem, ze sme tu, je tu krasne. Teraz zostava len najst v tychto koncinach to male miestecko len a len pre nas, nas DOMOV, a snad uz NAVZDY!
