Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

piatok 30. augusta 2013

Velky mesiac v splne...


Snival sa mi krasny plny mesiac. Bol neprirodzene obrovsky a jasny, svietil do tmavomodrej noci tou svojou chladnou bielou ziarou a ako jazvy, len cierne smuhy konarov pretinali jeho tvar. Vidiet vraj taky mesiac vo sne znamena nezhody vo vztahu, skriepky, neuspech v podnikani ci financne tazkosti...Hm, ziadna dobra sprava, ale doma je vsetko v poriadku, niet sa preco strachovat. Co cert nechcel, moj sen mal zasa raz pravdu. Ako v kazdom vztahu, i v tom nasom niekedy pridu rozhovory, co zabolia. Take, v ktorych si nerozumieme, take co skoncia tak, ze vlastne neskoncia, len pretrvaju dalej do ticha tichej domacnosti. Je tazke byt "poharkani" (ako moja stara mama hovorievala) tu v Kanade. Ked sa nerozpravam s vlastnou polovickou, nezostane mi uz nik iny na rozhovor.  Taky seriozny, dospelacky, ...a v rodnej reci. Niekedy boli byt v Kanade, ked sa v slovencine mlci, a ked cloveku zostava len ta anglictina a cudzi Kanadania. Ak je ale aspon jeden z tych Kanadanov priatel, vsetko sa zhoji lahsie, napriek slovam, co sa z vas deru tazsie...
Casto mam taku chut vyhrknut zo seba veci v slovencine! V rozhovoroch s Cathy, s kymkolvek, kto sa pri mne pristavi, v skole, skolke, v obchode, v tolkych momentoch mojho tunajsieho zitia. Niekedy ma to moje vnutorne sukromne prekladanie unavuje. Berie mi spontannost, ked zamienam slova za nie celkom tie, co som chcela povedat. V Kanade s Kanadanmi prekladam samu seba do podoby, ktora nikdy nebola, nie je a nebude ako original. Rodna rec je sloboda, volnost, ulava. Je to liek co zmiernuje bolest. Cesta von pre vsetko, co nas dnu tlaci a omina, skrie a boli, preplna ci tesi. Myslienky sa vtedy mozu menit na slova tak lahko a plynule. Tie nam vzacne zostavaju len nase, nevyslovene, nepocute, ale ine bezia az k jazyku, nevedia sa dockat svojej publicity. Ked nam vonkajsi svet zoberie rodnu rec, pred jazykom zrazu spadne zavora. Do budky pri nej si sadne maly cloviecik, a pyta akesi viza. Pusti len to, co sa co najrychlejsie a najlepsie dokaze prezliect do cudzej reci. Tak si vo vlastnej hlave predstavte tie zapchy nahnevanych netrpezlivych myslienok, co trubia jedna na druhu, nevediac ako dlho este budu stat pred zavorou a ci sa za nu vobec niekedy dostanu...
Cathy ma uz len par dni a pride ten posledny. Posledny den bude nasou susedkou a kamaratkou, co je fyzicky nadosah. Stahuje sa do Alberty, blizsie k otcovi. Mam pocit, ze on je  zatial ten jediny zmysluplny a isty bod v jej plane. Vsetko ostatne je len velky otaznik a risk. Mozno je  taky cely jej zivot, mozno to tak robi vzdy, neviem. Ja ten jej presun zatial vnimam ako chaos - rovnaky, aky je prave teraz v jej dome. Vsade same krabice. Niektore uz plne, pocmarane hrubou ciernou fixou, ine este otvorene dokoran cakajuc na svoj chaoticky obsah. Vcera som ulozila deti spat a odisla jej na pomoc. Triedili a balili sme veci, od kobercov po vinove pohare......do tretej rana. Je zvlastne, ze i ta cudzia rec podlieha unave tela. Ked som uz nadranom toho mala plne zuby, co je inokedy plynule zacalo strasne skripat. Slovicka sa mi plietli, anglictina ma zradzala tak primitivne, ze z "he"  bolo az prilis casto nepochopitelne "she". Vtedy by som zavrazdila toho cloviecika vo mne tam v tej malej budke pri zavore, za to, ze zaspal a bez kontroly pusta von ledabolo cokolvek. Zvazuje a omina anglictina, ked vam odchadza priatel a zradza vas telo unavou. Chcela by som toho tolko povedat a taram nezmysly, len pokrutene smiesne vety. Tusim vtedy zostava len objatie a par napomocnych i ked uz unavenych ruk. Nechat za vas hovorit nieco ine, nieco, co sa nemusi prekladat a co vas nikdy nezosmiesni.
Bojim sa chvile, ked si s Cathy za par dni povieme "Good bye". Odide dalsi priatel, v podstate jediny ozajstny co tu mame. Zostaneme tu sami, ja s mojou polovickou. Ked sa mi nabuduce prisnije velky mesiac, bude  zasa chvilu to bolave ticho. Ale teraz uz ani ten maly cloviecik vo mne nebude mat kam pustit myslienky za zavorou, nebude komu...

streda 14. augusta 2013

Zasa mam BC o kusok radsej...

Nie, my nie sme typy co si vyberaju z primorskych letovisk ked pride na rad planovanie dovolenky. Pravdupovediac, pri mori som este nikdy v zivote nedovolenkovala a ani po tom vyslovene netuzim. Vytesujeme sa, ze zijeme v krajine, o ktorej sme obaja vzdy snivali a tak su nase dovolenky vzdy o spoznavani tej nami este nepoznanej Kanady. Kedze sme sa konecne po rokoch v Ontariu prestahovali do nasej vysnivanej provincie, nase dalsie leta budu  patrit prave spoznavaniu Britskej Kolumbie. Minule leto to bol severozapad BC - cez moj vybajeny Smithers az do Prince Rupert pri Pacifiku, a toho roku sme si naplanovali okruh okolo Cariboo Mountains.
Nebola som si ista ako to zvladnu deti. Prvy krat budu stanovat, prevlacat sa zo dna na den na ine miesto, provizorne jest a spat. Ale na moje prekvapenie prave z takeho sposobu zivota mali v tych 8 dnoch najvacsiu srandu :-) Nasa Xterra bola napchata do prasknutia, vzadu v uloznom priestore, i v drevenej bednicke, co za sebou vlacila, a ktoru tatko na tento ucel specialne vyrobil.
Prvy den sme skoro cely prejazdili. Cez stary znamy ale stale malebny Pine Pass, ktory mame zjazdeny z navstev kamaratov Zdenky a Fera v Mackenzie, dalej cez skaredy, rozlezeny a industrialny Prince George so zlou povestou, a nakoniec bocnou cestou cez malebnejsiu a nedotknutejsiu krajinu az kamsi do minulosti. Ocitli sme sa spat  v casoch zlatej horucky v mestecku Barkerville. Dorazili sme k nemu uz podvecer, takze potulky po nom museli pockat az do dalsieho dna. Prenocovat sme chceli v Bowron Lake Provincial Park Campground. Tesila som sa nan, podla popisu a fotiek to malo byt nadherne miesto, jedinecne nielen pre Kanadu, ale i celosvetovo. Bowron Lake Provincial Park je ozaj raj pre clnkarov, pozostavajuci z 116 kilometrovej retaze jazier a spojovacich cesticiek. Absolvovat takto na clne cely okruh trva priblizne od 6 do 10 dni. Na konci dna zastanete kdesi pri brehu, rozlozite si stan a ohen a rano zasa dalej svojou jazernou cestou. Kemping v Bowron Lake Provincial Park je uz ale o comsi inom, konkretnejsie povedane o zaslej slave. Pamata si urcite ovela slavnejsie casy a hoci chatky a pristresky zjavne posli dolu vodou, ceny tento upadok zrejme nepostihol. Za noc tusim $23 dolarov, za polonaruc dreva $5 a sprcha vas oberie o dalsie mince. Par stastlivcov tu v case nasho prichodu zabralo stanove miesta na brehu jazera a tak z tohto sklamania vytlkli to najlepsie, co turistovi tento kemping este moze ponuknut - vyhlad. Tym ostatnym, rovnako ako nam, sa potom uslo len miestecko na holej luke. Od jedneho nizkeho bieleho plotika k dalsiemu. Neznasam take kempy, citim sa vtedy akoby som stanovala na fotbalovom ihrisku. Rozlozili sme stan, poopekali par klobas a odisli na prechadzku po mieste skazy a zanedbania. Cervene chatky, niektore poprerastane konarmi stromov na rohu strasia cerstvo prichodzich navstevnikov zabednenymi oknami a uz podivnym sklonom svojich stien. Kedysi zahradna kuchynka ledva podopiera vahu svojej vlastnej strechy. Kde sa clovek pozrie, vidi zanedbanie, cas a jeho vitazstvo nad pricinenim cloveka. Vratili sme sa k nasmu stolu a prekvapivo prazdnemu varicu? Navzdy si toto miesto budeme s uskrnom pamatat ako "Kemp, kde nam ktrosi zozral nase klobasy"...:-D
Par fotiek z Bowron Lake campground s hodnotenim jeho sluziem od turistov:
Bowron Lake Lodge and Resorts

Hned rano sme sa radsej co najrychlejsie pobrali prec. Hnalo nas i pocasie, kedze zacalo slabo prsat a tak sme stan zbalili co najrychlejsie ako sa dalo...uz aj tak mokry. Odisli sme sa tulat pomedzi drobne kvapky dazda po Barkerville. V podstate je to taky velky kanadsky skanzen v obkluceni hor a stitov a v tieni ihlicnatych lesov, s asi 120 domcekmi zachovanymi a zrestaurovanymi z cias zlatej horucky. Niektore obchodiky ba dokonca i posta tam vsak funguju seriozne dodnes. Mozte odtial poslat pohladnicu, prespat v tamojsom hoteli a zajst si rano na kavicku a kolac do miestnych lahodok, sluzia sa tam omse, pracuje sa na pile a v kovacskej dielni. V obchodikoch a hoteloch vas obsluzia v dobovych kostymoch, na ulici stretnete Barkervillskeho vecne opiteho pravnika, slecny pozyvajuce na predstavenie v tamojsom divadle, zubara, doktora, miestne radodajky a kopec dalsich postaviciek - majitelov ci osadnikov tamojsich domcekov. Ja mam slabost na obdobie zlatej horucky, a tak ma Barkerville, zijuci si dodnes svoj zlaty sen, zobral presne do Kanady, ktora mi imponuje najviac...
Barkerville z vtacej perspektivy...


Mapka Barkerville dnes...
Z Barkerville sme odchadzali skrehnuti a zmoknuti, pocasie nam zatial velmi neprialo. Bocnymi cestickami sme smerovali k Cedar Point Provincial Park, ktory mal byt podla prislubov mojho mangela ovela krajsi a lepsi ako Bowron Lake kemp. Ten som pre minulu noc totizto vybrala ja :-) Lenze vydat sa stanovat na sklonku vikendu zo sebou prinasa riziko, ze sa vam uz neujde ziadne miesto...specialne v malinkom a zasitom kempe akym je i Cedar Point. Presne to sa aj stalo a tak sme sa unaveni a napajedeni z prepchateho Cedar Point pobrali dalej. V nadeji, ze sa niekde podari zlozit na noc. Hocikde, len prespat, kaslat na vyhlady a malebnost. Niekde pri Likely sme uz skoro za sera zisli z hlavnej cesty do maleho sukromneho kempingu. Stalo tam par taboriacich karavanov, a tak sme sa ich majitelov spytali kto tam tomu celemu  sefuje. Majitelka - teta Polka nam najskor ukazala nejaku strbinku medzi karavanmi s ohniskom a stolikom, ale ked moj mangel pokrutil nosom a spomenul vacsie sukromie, za $15 na noc sme dostali paradne miesto bez susedov, pod borovicou, hned na brehu jazera s krasnym vyhladom a drevom vsade navokol uplne zadarmo. Deti schmatli svoje hrackarske udice, gumaky a hned sa pustili  rybarcit. Rozlozili sme ohen a do tmy pozorovali mys, ktora bez strachu, ze ju pozoruju zblizka 4 pary oci vybehovala spopod nasich noh  pod zerave ohnisko a zasa naspat. Deti sa tesili a s baterkami v stane sa este dlho do noci chichotali pokym uplne nezatichli. Dalej uz bolo pocut len loona a kojoty niekde v dialke na opacnom brehu jazera.
Dalej nas cakal prechod cez Williams Lake. Krajinu cowbojov, krasnych zelenych luk a tmavych ihlicnatych lesov, s kopcekmi a dolinami, kde sa ukryvaju konske farmy.
Jeden z pohladov na okolie Williams Lake, BC...
Krajina okolo Quesnel a Williams Lake, BC...
Pokracovali sme dolu na juh, cez hlavne mesto zrubovych domov severnej Ameriky - 100 Mile House az do Clearwater. Lesy tu naokolo boli este tmave, zdrave a trava jemna a nizka, zlatista. Clovek mal pocit, ze prechadza jednym obrovskym ihlicnatym lesom, ktorym sa neprirodzene a cudzo prediera asfaltova cesta. K domom viedli len odbocky z hlavnej cesty niekam daleko a hlboko, dlhou prijazdovou cestickou k domceku na lucke v lese, mozno so stodolou a ohradou s konmi. Lakave miesto, velmi zradne na to, aby mi zamotalo hlavu :-)
100 Mile House, BC...
Clearwater Valley, BC...
V turistickom centre Clearwater sme si skontrolovali nakolko su obsadene kempingy vo Wells Grey Provincial Par a s uistenim, ze najst volne miesto nebude problem sme sa vydali na sever az do najvzdialenejsieho z troch jeho kepmov. Naplanovali sme si zdrzat sa tam dva dni, nech mame aspon jedno rano pokoj od skladania stanu a balenia veci.  Samozrejme so stastim z predchadzajucich dni bolo vsetko obsadene. Tak isto v  kempingu ponize a tak sme sa zasa namosureni vracali naspat az do toho najnizsie polozeneho. Rozhodnuti usadit sa na hociktorom volnom mieste, zastali sme na dvojmiestnom "sajte" (miesto pre stan). Sused zatial ziadny, no miesto nijak neoslnujuce. Nedalo mi to a este raz, tentokrat peso som si presla cely kemp znova. A nasla som,  miestecko zasite, z auta neviditelne, kam som okamzite presunula i zvysok rodiny :-)Konecne sme stanovali skryti, pekne opodial inych a v objati stromov. Cesta kedysi viedla dalej od nasho stanu oblukom k asi dalsim 20 miestam, ale dnes uz na nej lezi balvan, zatarasa. Miesta pod nami zostali opustene a pomaly chatraju, priroda si uz ich berie naspat. Je diva a mocna vsade navokol. Podvecer sa u susedov z hustiny vynoril cierny medved a pomalym pokojnym krokom, ignorujuc stanujucich turistov presiel kusok hlavnej cesty. Nakukol i k nam a zabocil naspat do lesa hned oproti, na mieste kde vtedy prave nikto netaboril. Deti sa v kempe najviac tesili a zabavali s pumpou na vodu, ktora bola pre vsetkych hned za stromami pri nasom stane. Zachranovali pri nej zaseknute zaby v uzkej strbine betonu. Za sera pobehovali s lampasikmi a svietili do kazdej diery v zemi, ci tam nahodou nebyva svist. Vo Wells Gray bolo co vidiet a kam lozit. Museli sme vyberat kratsie trasy aby deti vladali, ale stihali. Prekonavali same seba i nase ocakavania. Nestazovali sa, cupitali pred nami, popri nas a kusok za nami, tesili sa z kazdej zaby, vazky, motyla. Vsetko bolo pre ne uzasne a vzrusujuce...
Vo Wells Grey Provincial Park...
Pochodili sme tam cesticky k vodopadom, jazierkam, cez les, cez roje komarov, s vyhladmi i bez. Radovali sa z duhy v Helmcken Falls - 141 metrov vysokych majestatnych vodopadoch, skoro tri krat vyssich nez Niagara. Clovek by ich tam necakal, schovane len v takom "beznom" lese. Ale stacilo  par krokov pomedzi stromy a uz sme zaculi hukot vody. Obrovsky a hlbocizny kanon, masa kamena bezmocna voci ohromnej sile vody, ktora v nom vytvorila a stale tvori svoje vlastne dielo. Nadherne, clovekom nedosiahnutelne...

Dlhsia a narocnejsia bola tura k Ray farm, byvalemu sidlu  farmarov co tu kedysi zili a vychovali svoje deti. Kedze milovali svoju usadlost a pohlad z nej na krajinu navokol, odpocivaju tam navecnost. Hrobceky i farmu hloda cas, a kedze park sa rozhodol do tohto procesu nezasahovat, zostava tusim len par rokov dokym turisti budu moct uz len hadat kde asi stala. Skoda, ked nad tym tak premyslam, mozno by pana Raya a jeho manzelku Alice viac tesilo, ak by ich farmu niekto zachranil. Ak by ju dalsie generacie drzali pri zivote taku aku si ju pamatali oni...tak ako doteraz zije Barkerville. Takto ju coskoro vezme prach, ako tela, ktore ju tak milovali. Muselo byt krasne toto miesto, skryte pred svetom hlboko v horach, s chodnickom z lesa k domceku pomedzi cucoredie, paprade a ziarivo zelenu travu. Kedysi ju spasal konik, ale dnes uz prerasta znamky davnejsej ludskej existencie. Domcek, uz len s par brvnami drziacimi pokope, sa sklana dolu do udolia k cervenemu jazierku - bublajucim mineralnym pramenom. Park pri nich vystaval akusi drevenu promenadu s tabulkou oboznamujucou turistov o mineralnej vode vyvierajucej z hlbin zeme "neblahej chuti" (citujem: "unpleasant taste"). Hm, nie pre Slovaka, ktoremu v Kanade chyba poriadna mineralka! Neviem ci toto udolie pred nasou navstevou niekedy bolo svedkom turistu, co si tuto "neblahu" vodu  naberal do flase a s radostou sa vratil naplnit ju nanovo i dalsie  rano....:-)
S cerstvou mineralkou sme odchadzali z Wells Gray. Nevideli sme zdaleka vsetko, ale snad sa tam este niekedy vratime. Dalej pred nami su uz len stity Rockies, blizsie a blizsie, vyssie a vyssie. Dalsou zastavkou bol Mount Robson Provincial Park. Impozantne vyhlady, hojdacky, amfiteater a macka na voditku u susedov v kempingu :-)
Z Mount Robson sa nedalo nezajst do Jasper National Park. Najskor sa potulat mesteckom, nakupit detom par spomienok a naobedovat sa vonku s vyhladom aky doma nie je.
Downtown Jasper...
 
Pri parnej lokomotive na stanici v Jasper...
Vzali sme deti k Jasper Lake, chvilu dalej cestou von z mesta. Teta v infocentre nam ho opisala tak, ze pri ceste vraj vzdy stava vela aut a ludia sa brodia sirom krazom jazerom vo vode po kolena. Mala pravdu. Neskutocny nielen zazitok, ale co i len pohlad. Cloveku sa nechce verit, ze kraca a kraca a dno pod nim neklesa, daleko od brehu je stale rovnako plytke ako pri jeho zaciatku...
Jasper Lake, hlboke pod kolena vsade, snad po celej jeho ploche :-)
Po brodeni sa vo vode sme sa ponahlali k Jasper Tramway, hore do vysok. Jasper Tramway je lanovka, ktora vas vyvezie do vysky 2277 metrov nad morom. Odtial mozete dalej vysliapat peso hore na vrchol stitu Whistlers Mountain. Bola som prekvapena, ze som cestou na vrchol nefunela, od mojich vystupov po stitoch rodnych Tatier je to uz predsa len peknych par rokov. Deti poctivo cupitali popri mne a tatovi. Evka udychcano, miestami to vzdavajuc, ale nas maly drobec Terezka ani coby nevnimal prevysenie, ktore zdolava. Okolo nas turisti vo vietnamkach na nohach, casto sa zastavujuc a hlasno dychajuc. Stretla som snad len jeden primerane odety a obuty par rezko stupajuc nahor. Minajuc sa s nimi som zacula polstinu :-) Zvladli sme to nakoniec vsetci az na vrchol. Ako mi toto dobre padlo! Ked sa clovek narodi v horach, nestaci mu pozerat sa na stity hor dole z doliny, niekedy ho pochyti nutkanie pozriet sa dolu do doliny zo stitov hor. A mne to uz zacina chybat :-(
Jasper Tramway...
Na vrchole Whistler - tatove mudre hodinky ukazuju nadmorsku vysku...
Blizko svista :-)
Nase deti v onbjati medveda Jaspera :-)
Nase deti su vodne zivly, nicim sa im clovek nezavdaci viac, ako ked ich zoberie niekam sa kupat. Takze dalsou nasou zastavkou v tulani v ramci Jasperu  boli Miette Hot Springs. Cast dovolenky a vyletu, na ktoru sa moj mangel vraj tesil zo vsetkeho najviac. Musim uznat, ze kupat sa v bazene obklopeny stitmi Rockies ma svoje specialne caro. Deti najviac bavilo pobehovat hore dole z mensich bazenikov do vacsich a skusat tak svoje telo prechodmi zo 17 a 21 stupnovej vody do 38 a 40 stupnovej.
Odchodom z Jasperu nas v podstate cakal uz len navrat domov. Stity coraz mensie a vzdialenejsie a krajina uz poznana.

Majestatny...
Niekde v turistickom centre pocas nasho putovania sme si kupili autoatlas bocnych ciest severnej BC. Odtestovali sme ho potom pri obchadzke Prince George a samozrejme sme nasli cesticky co v skutocnosti su, no v atlase nie su a naopak. Trosku sme pobludili, ale nakoniec prisli tam, kde sme chceli. Ale to je prave najkrajsie na cestovani, ked sa clovek strati a tula po neznamej krajine. :-) Rada jazdim po bocnych cestach, prave tam krajina samotna rozprava o ludoch, ktori v nej ziju. Tam mimo mesta sa v nej este da citat, da s nou rozpravat, s mestom je to ako s introvertom. Nechcelo sa nam ponahlat sa spat, prejazdit cely den len preto aby sme domov dorazili uz aj tak za tmy. Rozhodli sme sa poslednu noc zostat v Carp Lake Provincial Park. Z hlavneho tahu asi dalsich 30 km po prasnej ceste. Cestou lemovanou hrbami na seba pohadzaneho dreva, opodial s rovnako velkymi horami z hrubsich, ci jemnejsich pilin. Zrejme tazke stroje co cistili les ju donicili tak, ze este i nasa terenna Xterra sa riadne vytrapila, vyhrkotala a posmykala, kym sme dosli az do parku. A ze sme teda vobec dosli, to len vdaka extra benzinu v bandaske. Nemat ho so sebou, tak poslednu noc stravime asi niekde na trave pri ceste, hned vedla nasho nehybneho auta. Krasne miesto, a tak blizko Hudson's Hope. Napriek bliziacemu sa predlzenemu vikendu tam bolo skoro poloprazdno. Male ostrovceky na jazere pri hlavnom velkom kempe maju zopar miest na stanovanie. Clovek si moze zobrat cln ci kajak a vsetko potrebne a odist stanovat na jeden z tusim 3 ostrovov. Ale to snad nabuduce, snad ked budu deti uz troska vacsie...

Po Carp Lake to uz bolo domov blizko a asi aj ten spravny cas skoncit. Vzdy treba prestat v tom najlepsom, zvlast  ked cloveka prikvaci este i choroba... :-(
Krasnych 8 dni, zasa poznam BC o trosku viac a o tu trosku viac ju mam zasa radsej. Ako ked spoznavate cloveka v roznych zivotnych situaciach, tak sa spoznava krajina vo vsetkych  jej kutoch. Stale ju poznam len zbezne, ale snad nas spolu caka este vela stanovaciek a na konci mojej zivotnej pute mi bude blizka a poznana ako najlepsi priatel a obdivovana stale rovnako ako z cias, ked som o nej este len snivala...

Galeria fotiek z nasho vyletu:
http://s1142.photobucket.com/user/lostinlifemom/slideshow/Cariboo%20trip