Na Vianocne sviatky 2013...

Prosim vsetkych:

Nebezte za nicim, co vam uteka a pred nicim, co nahana vas. Niekedy to za to vobec nestoji. Nechcite stihnut viac ako dava den ci jeden ludsky zivot. Pridte vsade kam pojdete bez nehody a vratte sa vzdy v bezpeci spat domov. Ak nemate dostatku ani sami pre seba, darujte ostatnym i sebe aspon usmev. Prijmite kazde ospravedlnenie a sklonte hlavu nad svojou vlastnou chybou a pychou ak vy ste ten, co ospravedlnenie dlhuje. Neodmietnite pozvanie zo srdca dane  a ponuknite ho rovnako spat i vy. Uvedomujte si bohatstvo, co mate vo svojom zdravi a podakujte za kazdy den, do ktoreho sa prebudite, a po ktorom zaspavate. Vazte si kazdy moment, co by tichy, bezny, nezaujimavy...ale v kruhu vam blizkych. Cerpajte svoju silu z podstatnych veci a nemrhajte nou na hluposti.

Zelam vsetkym: 

Ak ste chori, uzdravte sa. Ak ste pohadani, uzmierte sa. Ak ste odideni, prinavratte sa k sebe. Ak vam chyba, nech je vam darovane. Ak ste nelubeni, nech si vas zalubia. Ak ste lubeni, oplacajte lasku spat.  Ak nenavidite vy, odpustite. Ak ste nenavideni, odpustite tiez. Ak ste stratili, nech znovu najdete. Ak ste este nenasli, nech sa tak stane v novom roku. Ak ste smutni, nebrante sa rozosmiat.

...a specialne Slovakov tu za morom prosim a zelam: 

Nezabudajme na tych, co sice oko uz nedovidi, ale srdcu stale chybaju. Chovajme v sebe uctu a lasku k domovu, co nas vychoval a vyslal do sveta, i k tomu, co nas s laskou prijal za svojich.Nezriekajme sa stareho na ukor noveho, ale prijmime s hrdostou a respektom oba za svoje. Drzme pospolu v uprimnosti, laske a prajnosti. Nerozdelujme sa zavistou, ohovaranim a vyvysovanim sa jeden nad druheho. Nech nas krajanov pribuda do jednej sudrznej a laskyplnej komunity, nez aby sme sa triestili na omrvinky a roztratili v tejto velkej zemi...

L+A+E+T

10 rokov

Prave dnes je tomu desat rokov, co sme sa s mojou zakonitou polovickou stretli po prvy krat. Casto sa ma ludia pytaju ako sme sa my dvaja vobec dali dokopy, kedze pred 10 rokmi bol moj mangel v Kanade, kym ja na Slovensku. Nuz takto...

Bol to moj prvy rok v praci. Moje prve seriozne zamestnanie po skonceni vysokej skoly. Vsetko malo hlavu a patu. Pracovala som vo vystudovanom odbore, pomaly si sporila na dochodok. Vyplacala som rodicovsky prispevok, vysvetlovala ziadost on a podmienky jeho naroku. Chodili za mnou len sami nateseni zalubeni rodicia. Cim dlhsie to trvalo, tym viac ma zranovala a doliehala na mna moja vlastna samota. Ja som trosku samotar, pre mnohych mozno akysi podivin. I moja mama mi casto zvykla hovorievat: "S vami blizencami je tazko zit!".. (kedze i moj oco je blizenec ;-) Ked Mohamed nejde k hore, musi hora k Mohamedovi. Prestalo ma bavit cakat na zazrak, cakat na ten den, co vraj raz pride...a nechodil. Nastvala som sa sama na seba a svoju pasivitu, vstala o polnoci z postele a napisala svoj inzerat na internetovu zoznamku. Zosmolila som tam kratucky pribeh o nocnom motylovi v chladnej noci, co v zufalej tuzbe po troche tepla zvonka vraza do okna oziareneho svetlom lampy. Bezuspesne si bucha hlavu o sklo a z kridel mu unavenemu pada farebny prach. Prosi niekoho, aby ho vzal do teplych dlani a vpustil dnu, do svetla, do tepla, do bezpecia..... Dopisala som, hlboko sa nadychla, odoslala, zalahla a zaspala. Rano som sa zhrozena zobudila s pocitom vykonanej somariny a prve co nasledovalo, bolo zmazanie mojho inzeratu...Neskoro. V schranke som uz mala pozbieranych asi  50 odpovedi....

Par z nich sa nieslo v ironickom konstatovani, ze som to  sikovne odpisala z nejakej knihy. Pomerna vacsina len v podobe odpisu udajov z obcianskeho preukazu. - meno, vek, bydlisko, a len ten zvysok mal ludsku podobu akehosi kratuckeho pribehu o sebe. Nedalo sa ani z tej poslednej kopky odpisat vsetkym a tak nasledovalo vyradovanie z rozumovych dovodov - dialka. I ked boli odpovede, co sa ma dotkli a boli mi blizke, cloviecikovia boli geograficky prilis daleko. Zostali teda v archive mojej internetovej posty. Zvysilo uz len par realnych sanci. S povacsinou to pocase zamlklo, zaniklo same od seba a v castejsom kontakte som zostala asi len s dvoma "kandidatmi". Prislo na prve stretnutie a..... prve sklamanie. Jano bol spravny chalan, ako sa hovori, ALE.... Ale to mne bohuzial nestaci. Su vraj ludia, ktori sa dokazu zamilovat po case, ja mam na to len prvy pohlad, jednu jedinu sancu, na to sa prilis dobre poznam. Dostala som na cestu domov od Jana zltu ruzu, moju oblubenu. Cakal mozno nezny pohlad, usmev, rozpacity bozk na lice, prislub a naznak. Ale ja som stala oboma nohami na zemi, s priamym pohladom a podanou dlanou na rozlucku. Celou cestou domov som si nadavala, preklinala tu polnoc, ked som sama seba namocila do tohto cirkusu. Jano mi do prace poslal dalsiu kyticu, dalsi a dalsi mail..... vyznal mi lasku. Ja som bola schopna len jedinej zbabelej odpovede o chybajucej iskre a zostavajucom priatelstve. Ako som sama nenavidela tieto a podobne frazy, a teraz som ich vytasila ako zbran v sebaobrane ja! Jano ma vystavil ako citron. Citila som neuveritelnu unavu zo snahy aby ma niekto spoznal, chapal, mal rad. Mala som pocit, ze vsetky tie dlhocizne maily medzi nami, vsetko to bolo zbytocne. Nemala som silu ani chut zacat to iste odznovu s niekym dalsim. S dalsou velkou neznamou a malym percentom uspechu. Uz nie...

Odsekla som sa od snahy najst lasku cez internet. Vratila som sa do archivu k sprave od smutneho cloviecika kdesi v Kanade, ktory sa tam nemal s kym porozpravat v rodnej reci. Citila som sa v bezpeci len tak si s nim pisat. Bez ciela, bocnych umyslov, snahy nieco v tom najst, zacat budovat. Bol prilis daleko na moje rozumove kriteria mozneho vztahu a po skusenosti s Janom to bolo to posledne, o co by som sa  pokusala. Kanada - moja vysnivana. Porozpravam sa s osamelou dusou, jemu bude veselsie a ja sa dozviem z prvej ruky aka je moja zem snov. Zacali sme si pisat a pisali snad pol roka. Blizili sa Vianoce 2003, a on 17. decembra prisiel domov. Narychlo za rodicmi do Bystrice a hned na to za mnou na Liptov. V moment ako sme sa stretli som vedela, ze mam problem...Daleka bezpecna Kanada bola pre mna zrazu pridaleka a nestastna. Prerozpravali sme spolu celu noc, tu noc, o ktorej sa zvykne hovorit, ze meni vsetko. Moj tajomny Kanadan, co uz koloval v reciach po nasej dedine sa mi musel zasa vratit za more a zostali nam len pismenka na klavesnici. Zdali sa uz prilis malo na to, co by sme obaja chceli. Prisiel spat na Slovensko hned nasledujuce leto, zobral ma na vecru oslavit moje narodeniny, klakol si na kolena a....ja som mu odpovedala: "Ano"....

Vtedy som neriesila ako sa spoja nase zivoty rozdelene oceanom. Rozumove kriterium vyberu a selekcie mojich kandidatov zrazu nehralo ziadnu rolu. Zatial sme neriesili NAVEKY a NATRVALO. Riesili sme len moj mozny prvy prichod do Kanady, za nim.  Pokus prist do mojej zaslubenej zeme ako au-par stroskotal a tak mi jeden vecer moj snubenec zavolal a predostrel najjednoduhsie a najrychlejsie riesenie: Svadbu! No neviem, ci zostali viac sokovani moji rodicia, alebo ja. Museli sme vsetko vybavit za dva tyzdne. Vsade na mna kukali ako na osmy div sveta hned ako som im oznamila datum mojej svadby. Na urade, v restauracii, v pozicovni siat, v pekarni...ani neviem kde vsade. Napodiv sa vsetko dalo zmestit do nabitych programov a za normalnych okolnosti niekolko mesacnych rezervacii. Moj nastavajuci sa mal objavit na rodnej hrude len den pred nasou svadbou. "Co spravite, ked zmeska lietadlo? " pytala sa ma pani na matrike..."Nuz, to mu asi v zivote neodpustim!" :-) odvetila som. Najvacsim problemom pre nase zenusky na obecnom urade bola koncovka "ova", ktoru som v mojom novom priezvisku razantne odmietala prijat. Po konzultaciach snad az s Bratislavou sa nakoniec naslo nejake zakonne riesenie. Nebudem klamat, niektore veci vyzadovali male podvody,  ale nedalo sa inak. Vzali sme sa, pobudol so mnou tyzden, pocas ktoreho sme spolu spisali moju ziadost o status Permanent Residenta v Kanade a odisiel mi zasa spat za more. Nevedela som kedy ho zasa uvidim. Zostala som na Slovensku ako slamena vdova, podala v praci vypoved a cakala na list z Viedne. Pocas tych 6 mesiacov sme boli  spolu zasa len pismenkami a hlasom v dlhociznych nocnych telefonatoch. Do Kanady som nakoniec prisla 30. januara 2005. Ale odtial je to uz iny pribeh, o inom vztahu - medzi mnou a Kanadou...

Venovane mangelovi, s ktorym budeme na dnesne vyrocie spolu zasa len v pismenkach a po hlase... ;-)

Silna slaba zena

Pocasie mi to neulahcuje v tieto dni. Velke mrazy, potom naraz vela snehu, vetrisko, za nim dazd a odmak, potom zasa mraz ...a cesty sa blystia ako zrkadlo. Ked zapadneme, tunelujem si okolo domu cesticky ako krtko s lopatou. Len k par dolezitym bodom - macky, pes, drevo, auta, mraznicky v domceku. Keby sa na tie moje lopatove chodnicky dalo pozriet z vtacej pespektivy, asi by to vyzeralo ako velka snehova vlocka vydupana v snehu, alebo zaklad pavuciny, kde stredom vsetkeho je nas dom. Prijazdovu cestu prejdem par krat Xterrou, utlacim si sirsiu stopu a tu potom zvladam prejst i s toyotou. Po hlavnej prebehne pluh a necha mi vzdy hrb pred vchodom k nam. Horsie je to ale na druhom konci nasej cesticky. Tam nasa prijazdova cesta vychadza do maleho parkoviska, z ktoreho turisti vyrazaju na tury po lesiku. Nie hrb, caka ma tam po poslednej snehovej nadielke a prejazde pluhu cinsky mur :-( Ten vychod potrebujem mat cisty, stadial nosime vodu do domu. Nezostava mi teda nic ine, len odhadzat ho hned ako je cerstvy, sypky a lahky. Zajtra sa ma oteplit, zacne sa to topit a v noci zasa tuhnut. Nemozem cakat, odsuvat to, to by potom dopadlo ako snazit sa lopatou odhadzat betonovy mur. Odhadzujem snad vyse hodiny, ku spodku sneh uz tvrdy ako skaly. Spotena ako mys, unavena. Seriozne premyslam o tom, ze si raz uja pluhistu odchytim a poprosim ho o trocha zhovievavosti a menej snehu na mieste, kde obvykle vychadzam s trakom po vodu.

Sneh nesneh, dala som detom slub, ze bude stromcek, a tak vykutrem pilku, obuvam si velke a hlavne vysoke tatove bagandze a vydavam sa brodit sa snehom do lesa. Asi hodinove hladanie nakoniec i tak konci v nasej "zahrade". Vzdy mi je luto spilit strom, ale ked su tri prilis nahusto, utesim sa, ze je to pre vseobecne dobro.V cizmach kopec snehu, teplaky mokre az po kolena, ale uloha splnena. Tak ako minuly rok teda nas vianocny stromcek prisiel hned spoza nasho domu. A uz visi zo stropu, tak ako je to tradiciou v nasej rodine....

Nespavam dobre tieto noci, casto sa budim. Tusim si moje ja odvyklo na priestor v posteli len pre mna a ticho vedla mna? Boli ma zub, chlacholim sa tabletkami proti bolesti, co tato nedojedol na jeho pochramane koleno. Budik nemam, som akosi sama od seba vnutorne nastavena na cas, kedy treba vstat. A ak aj nie, moj kocur sa uz o to postara. Bud sa naprotiven vycika do svojho zachodika povedla v kupelni a zahrabuje to tam pat minut - co sa ale mne rozozpatej zda ako hodina, alebo sa rozhodne kracat po velkej hrci na perine - teda mne, hlasno priast a zabarat do mna labky, striedavo hore dolu, hore dolu, hore dolu...

Tuto noc fuka silny vietor. Narazy sa niekedy opru do domu tak silno, ze sa az zachveje a ja od strachu tiez. V mojej rodine sa vsetko boji pavukov, len ja vetra a burok. Ako tak zaspim az niekedy nad ranom. Prebudi ma ale este za tmy akesi: "Piiiip, piiiip, piiiiip".....Vychadza to z tatkovej pracovne. Normalne sa tam snazim vchadzat co najmenej a keby som mala definovat dovod, vystihla by to v sebe dopravna znacka POZOR PADAJUCE KAMENE alebo rovno lebka s prekrizenymi kostami. Skratka tato tam ma neskutocny bordel. V ziadnom pripade sa tam nicoho nesmiem tykat, lebo by som narobila neporiadok v neporiadku! Pobeham po celom dome a za chvilu je mi jasne, ze vypadol prud. Netesi ma pohlad k susedom, u ktorych sa veselo svieti. To znamena len jedno - chyba je len u nas. Ale co ja s tym? Zavolam rozospatemu tatovi do Vancouveru, skusime poistky, ale stale nic. Po tom, co sa prejdem k nasmu malemu domceku, kde vedu droty z hlavneho elektrickeho stlpu je mi vsetko jasne....

Dva velke stromy mi lezia rovno na drotoch. Vetrisko stale fuci, neuticha a stojac pred domom, pocuvam  chrapot padajucich stromov smerom od lesa. Raz tam, o chvilu z uplne inej strany. Oboznamim so svojou situaciou BC Hydro a dalej nam uz zostava len cakat pri svieckach a tichu.

Deti skor strasi pipanie z vedlajsej izbicky ako vsadepritomna tma. Maju srandu fungovat v toto rano s lampasikom a svieckami. Ale ked sa nedaju pustit rozpravky, nesvieti vianocny stromcek a nejde voda ani potom, ako pridu zo skoly, pomaly ale isto zacina hundranie. Robime si kakavo v plechacikoch, co sa ohreju na rozpalenej peci na drevo. Deti sa celkom tesia, ze staci papat chlebik so salamkou a syrom, nie nejaku teplu polievku ako zvycajne. Nemozem pustat vodu, kedze mi nejde pumpa a tak sa umyvaju zubky s poharikom plnym vody z flase. Cika sa do nocnika, co potom maminka bezi vyliat kdesi do lesa. Kakat zbehneme dole do mestecka do pracovne :-)Vecer si urobime svieckove mestecko na par tanierikoch a na jeho predmesti citame knizky a modelujeme si z plasteliny. Prezliekame pyzamko pri lampasiku a v detskej izbicke namiesto nocneho svetielka odtiahneme zavesy a vpustime dnu svietit mesiacik v splne. Ja si nesiem jednu sviecku so mnou k posteli a sliepnajuc este chvilu lustim krizovky a osemsmerovky...snad po sto rokoch :-) Rano nam vola sused, ci uz svietime, ci zijeme, ci nam nie je zima a co potrebujeme. Zijeme, sice ako pred sto rokmi, ale zatial to zvladame. 

Oficialny cas opravy sa mi na stranke BC Hydro posuva tri krat. Uz to bude skoro 48 hodin bez prudu...Vola mi ujo zubar, takze dnes este letim do Chetwyndu. Neplanovane, iba dobre, inak by som mala nervy celu noc. Vraj je kaz uz prilis hlboky, zaplombuje mi to sice, ale s dodatkom: "Moze a nemusi to zabrat". Ak nie, caka ma zasa root canal :-( Necitim si stale polku tvare a vracajuc sa domov, zajdem dalej az tam dozadu k mojim nestastnym drotom. Vidiac tie stromy lezat na nich, ked uz mali byt davno prec vo mne nieco zlomi. Premoze ma unava, hnev, frustracia, stres...Akosi vsetko dokopy a naraz. Vsetci ma tu maju za silnu zenu, co pomaly vala vrchy a trha stromy s korenmi. Ale ja som len obycajny clovek, co zije v severnej Britskej Kolumbii. Fungujem tu ako viem a vladzem, a ked ma zradi par veci naraz, tiez to so mnou zamava. Ponadavam si, vyrevem sa, postazujem, porepcem...Silna zena by tusim podla mnohych ani len nemukla, nedala na sebe nic znat a mozno by z toho mala nanajvys srandu? Nie su ale silni ti, co si priznaju a prejavia svoju slabost, na chvilu padnu na kolena aby potom zasa vstali?

Bezim do skolky po Terezku. Ked mi teta pred obchodom ukazuje moju zadnu pneumatiku, tusim nahlas poviem nieco skarede slovenske. Defekt! No nic, praktizovala som to nedavo a tak si to pekne na verejnosti Hudson's Hope zopakujem znova. Povolit, zdvihnut, odkrutit, zlozit, zalozit rezervu, zakrutit, polozit, dokrutit...Nemam s tym sice problem, ale nechavam nieco i mlademu muzovi, co sa mi ponukol na pomoc :-)

Potom uz pomaly/rychlo na rezerve domov. Tam ma uz na moju radost cakaju fesni oranzovi chlapici co opravuju droty. S radostou im poziciam nas rebrik, len nech je uz svetlo. Este sme chvilku pri svieckach a potom.... Svietime! Pustame si rozpravky a vodu! Splachujeme zachod! Umyvame riad! Varime si veceru! A vsetko sa pomaly dostava do normalu...

Uz som zasa silna zena, aj napriek tej slabej chvili, alebo prave vdaka nej?

Auta nasej rodiny

Este sa mi nestalo, aby som v tomto mojom virtualnom obcasniku pisala nieco na zelanie, ale vsetko v zivote je raz po prvy krat. Nezavislo od seba mi dvaja kamarati nadskrtli rozviest par spomienok na facebooku do specialnej casti v mojom blogu. Tak na zelanie teraz idem spominat na nase auta tu v Kanade, od prveho az po tie, co stoja pred nasim domom prave teraz...

Ked som pred deviatimi rokmi prisla do Kanady za svojim mangelom, mal tu uz svoje prve auto. I ked ja som bola drzitelkou vodicskeho preukazu zo Slovenska uz par rokov, bol len akymsi inventarom mojej penazenky. Nesoferovala som, bala som sa toho ako cert. I moj instruktor na skuskach mi vtedy pred rokmi po jazde oznamil, ze auto sa od strachu triaslo spolu so mnou. Nasu zelenu Mazdu 626, rocnik 1997 som teda nesoferovala. Spravila som si sice G1, co je prvy stupen trojstupnoveho systemu skusok v Ontariu, ale to bolo tak na par rokov vsetko. Ked uz mangelovo naliehanie na moje pokracovanie v skuskach na vodicak zintenzivnilo, zacala som s nasou Mazdou akesi smiesne pokusy na parkovisku pred Walmartom. K veceru, ked uz bolo prazdne a nikomu by to moje podivne krutenie sa a cuvanie neprislo divne :-) Islo mi to dost biedne. Spominam si na zelenu Mazdu hlavne kvoli vyletu napriec Kanadou - tam a spat so stanom krizom cez krajinu v lete 2005. Uz dozivala, liali sme do nej olej snad castejsie ako benzin. Cestou sme si niekde kupili Kinder vajicko a maleho zeleneho krokodila co tam bol, som polozila na palubnu dosku. Zostal tam po cely vylet a pokazil mi svojim zelenym smuhom na skle vsetky fotky fotene z auta :-) Stala blizko stanu kazdu noc, pripravena nastartovat, zasvietit svetla a plasit od nas medvede :-) Na tom vylete sme na Mazde zodrali pneumatiky uplne do nitiek. Triaslo ju, ale dokazala bezpecne dojst az do Canadian Tire a nanovo obuta naspat domov. Krokodil v nej zostal aj po navrate a az do jej konca. Automechanik nam za nu nakoniec dal $400, vraj by bolo treba vymenit cely motor a to by stalo ovela viac. Ani som ju nestihla potapkat po kapote, nebudem klamat, poplakala som si za nou :-( Viezla ma do mojej prvej prace v Kanade, prvy krat do porodnice, prvy krat k Niagare..

Rozlucili sme sa s nou tazko a v tazkych casoch. Prisla nasa prva dcerka, kopec vydavkov, dlhy. Nemohli sme si dovolit auto. Isty cas sme jazdili na pozicanom od mangelovho sefa v praci. Ale ked prisla zmena pracovneho miesta, museli sme si zohnat nieco vlastne...A tak prisiel do nasej rodiny Konstantin.

Z druhej ruky na kijiji tatko vyhriebol akysi zazrak, "Oldsmobile ninetyeight". Predal nam ho ujo Constantin a to uz tomu ubohemu autu prischlo naveky :-) Nevedela som, ci sa mam smiat, ci plakat, ked s nim tato prisiel prvy krat domov. Ale akokolvek zhrozena som zostala, smiech zvitazil. Pravdupovediac, dostala som zachvat smiechu. Posadili sme sa s mangelom na zadne sedadla a citili sme sa ako v obyvacke nejakej vazenej postarsej kanadskej panicky. Plysovy sivy gauc a nad nami sivy plysovy baldachyn z latky, co sa odlepila od strechy a previsala. Tatko ma zobral na jazdu. Spravili sme jeden okruh po nasej ulici a celu cestu som sa len chichunala. Gauc vzadu mal perfektne perovanie a tak po kazdom hrbe na ceste prislo prijemne makke hojdanie. Konstantin by bol idealnym autom na kino, kde pridete v aute a z auta i pozerate. Na tom gauci / zadnych sedadlach  by to bolo ako v prezidentskej lozi. Konstantin toho moc nenajazdil, nepamatam si uz co s nim bolo, ale oprava by zasa vysla na viac ako bola jeho zostatkova cena.Takze nakoniec nas pohodlny Konstantin putoval na srotovisko, kde nam zan dali aspon $200. Prerobili sme na nom, a nenajazdili skoro nic, ale na Konstantina spominam doteraz s usmevom.

Po nom do nasej rodiny prisla dalsia Mazda, tiez 626, ale rocnik 1990. Tusim mala manualnu prevodovku a tak ani nehrozilo, ze by som sa pokusala jazdit na nej :-) Pamatam si ju hlavne z vyletov do parku s vtedy malickou Evkou. Stale pretrvavali tazke casy v nasej rodine a bola som rada, ze vobec mame nejake svoje auto. Samozrejme mala svoje chyby. Problemy, co sa neskor objavili by nas vysli draho, drahsie ako sme si vtedy mohli dovolit. Tatko nastupil do novej prace, zabehaval sa tam a ja som s malickou, ani nie rocnou Evkou odisla na 4 mesiace naspat na Slovensko. Oddychnut si, aby tato mohol robit nadcasy, aby sme vybrdli z tej financnej hrozy, v ktorej sme boli. Ked som sa vratila spat do Kanady, na parkovisku letiska ma tato cakal s mne neznamym autom. Nasou novou Mazdou MPV! Minivan bolo nieco, na co som vobec nebola zvyknuta. Po tom vsetkom, co sme pred nou jazdili mi prisla krasna, nova, luxusna. Starucku Mazdu sme predali. Kedze uz odmietala nastartovat, pred prichodom zaujemcu sme ju museli prestartovat, zahriat, absolvovat s nou generalku, aby sa pocas ostrej tvarila sebavedome a bezchybne :-) Ked sme podpisali papiere a dostali za nu peniaze na ruku, iba sme si vydychli.

Minivan sluzil pekne. S krokodilom na palubnej doske nas hodny cas vlacil juznym Ontariom, kde sme obracali krajinu hore nohami v snahe najst nas novy domcek mimo mesta. Odvazila som sa sadnut si za volant a zacala si ako tak zvykat na soferovanie. Pomalicky, s chybami, zbrklostami  a hlupostami, ale slo to. Soferovala som ju rada, napriek jej velkosti. 

Nakoniec sme na nej objavili to prave nove miestecko pre zivot. Ale bolo daleko, hodinu cesty do tatkovej novej prace. A tak sa islo kupovat auto, co skoro nic nezerie a spolahlivo by tatka nosilo kazdy den dve hodiny do a z prace. Isli sme pon az do Cambridge, daleko od nasho noveho domceka. Naspat si uz tato hrdo viezol domov striebornu Toyotu Corollu, rocnik 2006, ja som sa ho cestou domou na Mazde drzala ako kliest. Je mi dodnes luto ako moja velka Mazda skoncila. Nemali sme garaz a tak nase auta stavali cely cas vonku. V horucavach, vlhku, pod padajucimi listami zo stromov a stojac na uz  hnijucom listi. Casto sme mali problem s mysami, co si rady robili hniezda v oboch nasich autach. Mazda musela chudatko vlacit smeti kazdu sobotu na nedaleke smetisko. Tak to tam chodilo, kazdy si svoje odpadky zanasal sam. Nemali sme ziadny prives, ci trak, kde by sme to hodili a tak to musela pretrpiet ona. Okrem vyletov na smetisko sme ju jazdili coraz menej a menej. Zacalo do nej zatekat a zapachat po odpadkoch. Ked sme ju predavali, uz odmietla i cuvat. Odisla za smiesnych $400, ale na kupcov sme mali poradovnik. I za nou som plakala :-(

 

Tatova dobra praca sa stavala otaznikom. Najskor prisiel lay-off a potom sa brany fabriky zavreli uplne :-( Vedeli sme, ze to pride a preto si tato zacal davnejsie zhanat novu pracu v BC. Tam, kde sme vzdy chceli a snivali zit. Vyslo to a vedeli sme, ze nas caka stahovanie. Ale najskor mna samu, bez uz v inej provincii pracujuceho manzela, cakal predaj domu v Ontariu. Asi pol roka som gazdovla sama s dvoma detmi a ....Toyotou. Musela som soferovat, nemala som ine vychodisko. Kedze sme vedeli do coho v BC ideme, zacali sme zhanat dalsie auto. Take, s ktorym by sme vedeli plnohodnotne fungovat kdesi na konci sveta,  v 6 mesiacoch zimy, na zablatenych cestach, na lesnych cestach, vo vrchoch. Take, co by zvladalo obcasne mesto a nakupy i kazdodenny zivot daleko mimo neho. Pamatam si dodnes na mangelove slova: "Pohladaj si SUV, ty ho budes jazdit, tak si prestuduj, pocitaj, hladaj...To bude tvoje auto" :-)

Moje auto...Tak som citala, studovala, pozerala, hladala, porovnavala. Posielala ho na skusobne testovacie jazdy. Od subaru Forester, cez akysi podivny Saab, Ford, Suzuki Grand Vitaru, a uz ani neviem co vsetko az po Nissan Xterru. Ked som ju tata poslala testovat, povedal mi len: "Nepamatas sa, ved to je to auto, co sa ti vtedy davno tak velmi pacilo"...

Ked som ju prvy krat uvidela peknych par rokov dozadu, niekde na parkovisku pred velkym nakupnym strediskom, skoro mi vtedy oci vypadli. Stala tam, zlta, svietila nadaleko, vynimala sa medzi ostatnymi autami, ziarila. Prisla mi vtedy dokonala. 

No Xterra samozrejme vyhrala moje vyberove konanie na auto do severnej BC a tak sa zacal hon na dobry "deal". U mna to predstavovalo mat ju v zltej farbe, ale to sa mi bohuzial nesplnilo a tak k nam domov prisiel sivocierny Nissan Xterra, 2007, off road model...

Ked sa uspesne predal dom v Ontariu, nalozili sme Toyotu za stahovaci trak od U-Haul a na zadnych tak vlastne i ona presla napriec Kanadou. Chvilu sme tu fungovali s Toyotou a Xterrou, ktora sa narobila ako kon. Vlacila vodu z mesta do domu a vozik s doskami a kadecim co bolo treba na pracu okolo domu...a nemala narok  ani sa pokazit. Ale cosi sa pokazilo a bez nej sme tu zrazu zostali ako bez ruk, bez vody. A tak prisiel do nasej rodiny Nissan TITAN, 2008. Na robotu, na to, aby si moja Xterra konecne oddychla...a aby bola konecne moja! :-D

Kazdy teraz mame svojho milacika a popri nich s nami zostava i Toyota. Prezila som si s nou prilis na to, aby som ju tu predala za smiesny peniaz. Je mi hodna ovela viac ako za nu nukaju. Drzi sa bez vaznych oprav, nastartuje i v -25C, ked oba nase Nissany chrapu zapojene v zastrckach. Brodi sa tu v blate a snehu bez 4x4. A i ked sme sa v nej uz dva krat po skaredych smykoch nanovo narodili, nejako sme to prestali. Mozno i vdaka krokodilovi, ktory sedi v kazdom z nasich aut od cias prvej zelenej Mazdy....

Tichy smutok

Vsetko bezi ako v bezne dni. Ako ked je tatko v praci. Az na to, ze ked odbije pol piatej, nevracia sa domov....Nemeska, vobec sa nevrati. Deti nespominaju, nepytaju sa. Az sa tomu cudujem, ale sama nechcem pripominat, aby nezabolelo. Aj tak uz tazko hladam odpovede na ine, uplne bezne detske otazky. Som nervozna, odvrknem, zvysim hlas...a potom mi to je luto :-( Deti to tisko znasaju. Nechavam ich vystrajat, blaznit sa az to uz doma vyzera, ze nam strecha spadne na hlavu. Nech sa hraju, nech na chvilu zabudnu, nemyslia na to, ze tatko chyba a maminka je akasi uvrcana, iba ich napomina a ku vsetkemu popohana. Tatko sa nam v tieto dni vracia domov len v sms-kach, facebookovych statusoch a vecernych telefonatoch. 

I dnes ulozim deti spat, tak ako vzdy. Unavena si sadnem za stol a hnevam sa sama na seba. Je mi luto kopec veci, co som mohla zvladnut inak. S odvahou, laskavostou...Ale ked sa neozyva, neviem co je s nim, ako prebehla operacia?! Je mi smutno takto samej, ubojenej. Uz je ticho v dome, vsetko snad spi a aj v peci uz pomaly vyhasina, nepuka uz viac. Len zrazu cosi kdesi s velkym buchotom spadne na zem. Ako prve idem do izbicky k detom. Terezke spadol maly lampasik kdesi do tmy pod postel. Zasvietim stolovu lampicku, Terezke podavam lampasik a svihnuc ocami po Evke, zbadam trblietajuce sa slzy na jej licach. "Ty places? Co sa stalo?"...dlho je ticho a az potom mi tou svojou smiesnou skomolenou anglictinou odpovie: "Ked ja miss tato"...

Az teraz sa citim naozaj pravoplatne a naplno vinna. Az teraz som laskava a chapava. Je tazke byt smutny s mamou, co krici, hneva sa, napomina. To sa neda. Len mama co chape a pohladi utisi bol, strach a smutok..."Tatko pride. Ked mu ujo doktor vo Vancouveri opravi kolienko, tak sa vrati  domov a budeme ho tu spolu liecit. Neboj sa, vrati sa, pozdravuje ta." Utrie si slzy rukavom pyzamka a znova sa zakutre do periny. Po chvili mi zapipa mobil, pride sms-ka. Uz je po operacii, uz je na hoteli...A potom je zasa ticho v dome, az do rana. Zajtra s tym smutkom budeme bojovat zasa, ale snad inymi zbranami, spolu, nie potajomky pod perinou...Az kym sa nam tato nevrati domov.

Mrcha den

Tatkove koleno sa bude riesit vo Vancouveri. Najskor let tam na konzultaciu, hned naspat domov a potom zasa Vancouver a operacia. Vsetko to ide akosi rychlo, rychlejsie nez sme cakali a tak po navrate domov v piatok uz zasa vezieme tata na letisko do Forst St John hned v nedelu. Oci mi po chvili jazdy padaju a tak po detoch zadriemem i ja. Ked driemanie prejde do hlbsieho spanku, hlava zrazu padne prudko dole a to ma zobudi. Prebudzam sa vsak do hroziveho pohladu ako sa nase auto smyka po zladovatenej ceste priamo na kamion oproti nam. Tato nebrzdi, len sa snazi udrzat tancujucu toyotu daleko a hlavne mimo kamion. Az potom stupi na brzdu. Otoci nas to, hodi do protismeru a nakoniec do snehoveho vankusa v priekope pri ceste. Auto zastane, ale stale vrci...deti uz nespia. Tatovi sa trasu ruky i hlas, ja sa to tiez snazim predychat. Z auta sa da dostat len z jednej strany. Na tej druhej sneh siaha az po okna. Za chvilku pri nas zastavuju auta, ponukaju pomoc. Mna s detmi mila pani berie do Fort St. John, kde na tata pockame v McDdonalde. Pride tam za nami asi az po hodine. Auto ide, ale trasie ho rovnako ako nas. Zostava uz len rychlo tatka zaviest na letisko, kde sa nestihame ani poriadne rozlucit. Ja sa pomaly vraciam domov, miestami 20 km/h, miestami si trufnem na 60 km/h. Pri 70 km/h totizto toyotu uz znacne trasie, takze to ani  neskusam. So zapnutymi blikackami po vacsine cesty. Kym pridem domov, stretavam asi dalsich troch jazdiacich rovnako ako ja. Cesta co bezne trva nanajvys hodinu sa predlzi na pol druha. Doma sme uz za tmy, deti hladne, vystrasene, ja s ulavou, ze sme vobec naspat. Siahnem po kluce od auta a uvedomim si, ze na nich nevisi klucik od domu. Tatovi zostali oba. Nezostava mi nic ine, len zvesit z garaze velky rebrik, postavit ho k balkonu, podopriet ho tazkym kmenom stromu, co mi na terase sedi ako dekoracia a splhat sa hore k jedinym odomknutym dveram. Na terase je sneh a lad, nebyt tej podopierajucej rarohy, letim i s rebrikom dolu. Konecne doma, konecne sa den dostava do akych takych beznych kolaji. Tatko uz pise z Vancouveru ako a ci sme dosli. Zle veci vraj chodia v trojici a tak uz ma ani neprekvapi, ked zistujem, ze Terezke chyba jedna nausnicka. Snad to je uz cely ucet za dnesok, uz ziadne ine poplatky. Na nicom mi viac nezalezi ako na tom, ze sa nikomu nic nestalo. Stacilo tak malo, mozno iny pohyb volantu, smyknut sa o cosi skor.... a mozno by to boli velmi smutne Vianoce. Na mieste kde sedava spolujazdec mi v aute zostala zlta policajna paska. Priviazem si ju namiesto chybajuceho zabradlia na verande aby pripominala...

Kaslite na prave prebiehajuci predvianocny zhon, na to, ze kdesi mate byt nacas, na ucet za dobre zimne gumy. Teste sa z toho, ze ste. Kazdy den a kazdu minutu. Staci tak malo a nemusi to byt tou samozrejmostou, na ktoru ste zvyknuti...

Korene za morom

Pamatam si ho len z rozpravania starej mamy a otca, z par pribehov a z cierno bielej fotky v albume. Sedi na  nej na schodoch pred nasim domom s jeho typickou fajkou, a usmieva sa na moju vtedy este malinku sesternicu Majku. "Tiiiiko!" tak ho vraj  ako malicka volavala. Stryko mojho stareho otca - Matej Fronko - "STRYKO Z AMERIKY"...

O dve generacie dalej  dalsi z korenov nasho stromu rodiny prerasta az za ocean - ten moj. Jeho a moj pribeh su  ale uplne odlisne. Odchadzajuc z dvoch rozdielnych svetov, z dvoch rozdielnych pohnutok opustit rodnu zem...len ta Amerika sa opakuje. Priznam sa, castejsie som si spomenula na "Stryka z Amerky" ako sa moj zivot presunul tam, kde na chvilu i ten jeho - za ocean. Stryko tu nezostal, vratil sa spat na rodnu hrudu,  ale v Amerike zostali po nom deti, a snad ich deti? Mam tu rodinu! Len tak malo o nich viem. Chcela by som ich vypatrat, spojit sa s nimi. Internet je zly pan, no dobry sluha. Zverujem teda prehliadacu Google meno "Matej Fronko, Chicago" a cakam, co mi prinesie...

Nachadzam zoznam cestujucich, co sa roku Pana 1921 vylodili na Ellis Islande, USA. Dlhocizny zoznam 1193 mien a za cislom 267 nachadzam zaznam: Fronko Matej, 24 years,  Kohava, CZ, Slovak

Zvlastny pocit objavit stare zaznamy a uvidiet na vlastne oci o com viem len z rozpravania. Prezriet si fotku lode, ktorou sem vtedy priplaval, a rukou pisany zaznam imigracneho uradnika Spojenych Statov Americkych o vsetkych, ktori toho dna vystupili z lode Zeeland s malym batozkom a velkymi nadejami...

Lod ZEELAND, ktorou "Tiiiko" doplaval do Ameriky...
 

Zaznam imigracneho uradnika z vylodenia, podla ktoreho Matej Fronko prisiel do USA za svojim bratom Adamom Fronkom

Tak zacina patranie po dalsom strykovi stareho otca - strykovi Adamovi. I jeho objavujem v rovnakych zaznamoch. Do Ameriky vsak prisiel omnoho skor, v roku 1901, uz ako zenaty. Z rozpravania mojho otca viem, ze prave stryko Adam postavil staru drevenicu rodiny Fronkovej. Na jej mieste dnes stoji nas velky trojgeneracny dom tam doma na Kokave. V trame drevenice ale nestalo "Fronko", ale Adam "Franko"! Je teda dost mozne, ze ktosi kdesi davno urobil chybu v zapise a nase meno sa od toho casu nesie s pismenkom "o" namiesto "a".

Zaznam z vylodenia, stryko Adam Fronko pod cislom 12

Stryko Adam doplaval do Ameriky na tejto lodi RHEIN...

Internet mi pomaha dalej vyhrabavat korene nasej rodiny. Nachadzam vsak zatial viac mrtvych nez zivych, stopy sa tazko hladaju, miznu v prachu tak ako meno Fronko zanika s kazdym dalsim vydajom kazdej z dcer..

Tu lezi naveky stryko Adam s manzelkou Zuzanou..

Vsetko, co mozem internetu ponuknut je: "Fronko, Monaca, Pennsylvania, USA"... Objavujem umrtne oznamenie Paula Fronku z roku 2011. Zname miesto zo zapisov oboch strykov - Monaca, Pennsylvania, USA a mena jeho rodicov ma nenechavaju na pochybach. Dozvedam sa z neho mena surodencov, dalsich deti stryka Adama a tety Zuzany: Albert, Walter, Adam, John, Stephen “Sky”, and Matthew Fronko, styri sestry: Eva Boffo, Margaret Wagner, Mildred Friant and Virginia Hornacek....

Korene rastu dalej, dalej a dalej od kmena. Mena zivych uz zrejme davno nenesu stopu povodu spod Tatier. To mlade uz mozno ani nevie, ze tam kdesi daleko daleko za morom, tam sa kedysi davno zacal ich zivot.  Rada by som tu  niekoho z nich nasla, poslala jedno "Hi", a mozno spojila rodinu, ktorej korene sa uz stratili kmenu z dohladu....

Zienka domaca

Moj bezny den, s beznymi povinnostami a robotami. Taky, akych uz preslo stovky tu v nasom malom domceku v Hudson's Hope. Z jeho vsednosti ho ale nahle vytrhne klopanie na dvere. Nikoho necakam, a ako odisla suseda Cathy, bez ohlasenia k nam uz viac nikto nechodieva. Otvorim dvere a tam stoji mangel. Nuz stoji, bez dvoch barli by ani nestal! Jeho uz davnejsie zranenie kolena spred par rokov sa naplno ohlasilo spat. Spominana operacia, ktora doteraz mizla kdesi v dialke horizontu je nahle bohuzial uz asi blizkou realitou.

Ale zivot ide dalej a necaka na chorych, kym sa vystrabia. Viac teraz pada na moje plecia a nic z toho, co treba spravit neberie ohlad na akesi "nezne pohlavie". Tak mimo mojich beznych povinnosti mamy zastavam teraz veci, co zvycajne nesie na ramenach tato. S jeho dohladom i bez. Obcas je toho na mna viac ako prave vladzem bez protestu zniest, hlavne vtedy, ked sa z kazdeho kuta naraz ozve: "Maminka!" Zasomrem si, ale ide sa dalej, ved maju teraz iba mna v plnej sile, v stave, na ktory su u mna zvyknuti. Tak ukladam drevo na zimu, zhodene v jednu veliku kopu na luke pred domom. Poukladane ho zakryvam velkou plachtou, aby ho nezasnezilo. Rubem triesocky na rozkurovanie a kalam prilis velke polena aspon v polky, aby pec nereptala. Prehadzujem za odborneho dohladu maroda pneumatiky na toyote, aby bolo bezpecne jazdit na nej v prave zacinajucej zime. Natieram novy poklop na podzemnej cisterne s vodou, aby od vlhkosti neplesnivel. Pred zimou rozoberam a odkladam detom velikansku trampolinu. Snad druhy krat v zivote soferujem nas velky trak - TITAN, lebo treba zabehnut po vodu, aby doma dalej tiekla z kohutika. Minulo sa cervene vino, co nam varene sluzi ako liek, ci udobrovadlo pocas zimnych vecerov, a tak som to snad prvy krat ja, nie mangel, co zbehne do obchodu po dalsiu flasku. Tetuska mi rozjasni den a napriek tomu, ze urcite vyzeram strhano a unaveno, si odo mna vypyta preukaz totoznosti. Ani coby nebolo nad slnko jasnejsie, ze uz mam davno viac ako 21 rokov :-)...

Kadeco, co treba spravit na mna vola a krici z kazdeho kuta nasho domu a pozemku, a potom sa mi to do oci vysmieva nad mojou nezrucnostou. Ale bojujem, ucim sa, nevzdavam to. Tusim si budem musiet moje pracovne zaradenie "zienka domaca" na isty cas updatovat na  "heavy-duty" level :-)

Naukladane drevo na zimu

Mam stale respekt a trochu strach soferovat toto nase "hebedo" :-)

Prehadzovanie prednych dozadu a zadnych dopredu

Zivot v prirode

Vseobecna predstava o zivote cloveka, zijuceho kdesi v kanadskej divocine, byvajuceho v zrube kdesi vprostred lesa je asi NADHERA, TICHO, POKOJ a KLUD. Hm, mozno, dokial si clovek tuto viziu nevyskusa na vlastnej kozi. Neberte tento moj clanocek ako stazovanie sa, ci ventilaciu. Je to skor usmevny pohlad na akusi odvratenu cast zivota na pokraji civilizacie :-)

Zivot v drevenom domceku ponorenom v Ontarijskom mokrom lese je fajn. Uzivate si 4 auta za den prefrciace popred vas dom, spev vtacikov, motyle.....az kym. 

Az kym vas rano nezacne budit akysi dupot nad vasou postelou. Ako keby vam niekto bubnoval priamo na hlave. Po case zistite, ze to sa behanim po vasej streche zabava vzdy zarana par vevericiek. Vydychnete si, ze to je to mensie zlo, lebo si hned spomeniete na nestastneho suseda, ktory tieto potvory vyhana priamo z postele svojej prestrasenej dcerky.

Az dokym vas vprostred noci nezobudi buchot a skrekot vasich vlastnych maciek, ku ktorym sa vlamala banda medvedikov cistotnych a kradnu im macacie granule. A vracaju sa tam kazdu noc, az dokym ich jedneho po druhom nepochytate do pasce a ochotny sused ich potom kdesi skantri za vas. Lebo ved vy ste milovnik prirody, nemate to srdce! 

Uzivate si, az kym nepride leto a prijazdovy chodnicek od cesty k domu neprekracate ale presprintujete. To aby ste skratili cas, pocas ktoreho sa vystavujete utokom roja komarov, cakajucich len na vas, kedy sa vratite z obchodu. Az kym behajuc doma bosy po prijemne chladnej dlazke v sparnom lete nestupite na velku tucnu stonocku prechadzajucu z vasej obyvacky do kuchyne. Rozprskne sa vam priamo pod patou :-( Uzivate si vonu dreva a jeho pukanie prichadzajuce zo stien vlastneho domu ked zacne zima a kurenie v piecke. Az kym to praskanie a pukanie nezacne byt hlasnejsie a neprestava ani ked pastou pobuchate po dotycnom mieste zdroja. Objavite hniezdo velkych ciernych mravcov, ktore vam uz slusne rozozrali v podstate jeden z nosnych tramov domu, aby si v nom vytunelovali  obydlie pre svoju stale rodiacu kralovnu. 

Az kym neobjavite piliny okolo domu co sa sypu z malych dierok v drevenom oblozeni pod strechou. Az vtedy si vsimnete velke tucne vcely, co si tam buduju svoje hniezda...Az kym vas neuhryzne jedna z tych nevinne vyzerajucich lienok, ktorych sa akosi nakopilo hore na poschodi.

Kochate sa krasnym cervenym vtacikom, co obletuje okolo vasho domu....Az kym si nezmysli, ze jeho vlastny odraz vo vasich oknach je sok v laske a zacne utocit sam na seba. Plieska sa z celej sily do okien a dobe do skiel zobakom. Poviete si, ze pokial nie je vacsi, tie skla aj tak nevybije...

Az kym sa k nemu neprida drozd, o polovicu vacsi. Utoky na okna sa zintenzivnia, a s kazdym dalsim vas mykne a kontrolujete, ci je sklena tabula v okne este stale cela. Povesiate po krickoch okolo domu farebne stuzky a sklicka co sa trbliecu. Chvilu je pokoj a potom vtaci preklenu strach z neznameho a utocia sami na seba dalej. 

Poviete si, ze ste vlastne este celkom stastny clovek, kedze ti dvaja si nevybrali vase auta, kde sa este nestihli objavit v spatnych zrkadlach. Ved su i ludia, co si svoje auto kazde rano najdu osrate od kapoty po pneumatiky. Az tak ta cervena potvora najde svoj pokoj. Oznaci si revir, poisti co jeho jest. Nic sa nedeje, ved okna su cele, a ten vtaci trus namiesto kvetinovych zahonov pod oknami sa da prezit. Mavnete nad tym rukou, lebo vas dom v Ontariu ste prave uspesne predali a stahujete sa do BC....

V BC si kupite zasa domcek vprostred lesa a vytesujete sa...Ziadne horucavy v lete, ziadne tony popadaneho hnijuceho listia vsade navokol. Uzivate si vonu ihlicia, slniecko a srnky zeruce vam skoro z vystretej ruky. Az kym vam na prechadzke so psikom nazamrznu mihalnice. Az kym vas jedno rano nezobudi buchot na steny vasho zrubu. Zistite, ze datel si potrebuje zvysit ego a cim hlasnejsie tym lepsie dat najavo sokovi, ze on je panom vasich 8 akrov.  Nech sa nik iny neopovazi tukat na vase stromy navokol. Tak behate okolo vlastneho domu a plasite datla, aby vam neprevrtal a nedodobal dom. 

Kazde zimne rano vpustite do tepla domceka vase 4 macky, aby spokojne cely den v teplucku chrapali na gauci, zatial co rodina mysi  z diery steny v kupelni robi obchodzdky po celom dome. Nie, za to nemozem vinit prirodu BC, ale len seba ako majitela 4 maznakov, co rozlepia nanajvys jedno oko ked  ich zobudi mys....

Uzivate si krasne leto, az kym sa vam popred dom nepregula medved cierny, az kym vas v noci nezobudi zavyjanie kojotov, az kym vam kosa vonku a -40 nesposobia zapchaty zachod. Tak vas "tiska" a vy sa modlite, aby sa oteplilo a mohli ste doma zasa veselo splachovat. Po roku tu na severe uz chapem, preco ma tolko ludi vonku pri dome postavene kadibudky :-)

Je to vyzva, obcas si ponadavam, ale napriek utokom prirody by som tento zivot nemenila za mestsky. Radsej si budem von uzivat tu NADHERU, TICHO, POKOJ a KLUD ;-)