Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

nedeľa 23. decembra 2012

Zelame sebe a vsetkym...


..nech sme si stale tak blizki s tymi, ktori su nanestastie od nas tak daleko a nech sa nevzdalujeme tym, co pri nas stoja vzdy najblizsie. Nech si s tymto rokom podame ruku v mieri, s odpustenim, ved lucit sa nema v hneve. Nech sa radsej schadzame ako rozchadzame, nech sa castejsie zvitavame ako lucime, oslavujeme ako truchlime, udobrujeme radsej nez jatrime rany. Nech viac nachadzame ako stracame, viac pospominame ako pozabudame, vytvorime viac ako znicime, postavime viac mostov pred sebou nez ich spalime za sebou. Nech si vzdy vazime co mame, radsej nez by sme bazili za tym, co mame len vysnivane. 
Myslime na Vas vsetkych, co bohuzial s nami pri nasom vianocnom stole nebudete, ci uz pre vzdialenost pozemsku ci nebesku, ale v myslienkach a srdci bude s nami kazdy z Vas, kto sa ho kedy dotkol a zostal v nom.
Krasne a pokojne sviatky !!!!
L+A+E+T
Chibo + Jasper + Pooh + Minou + Yashka



streda 19. decembra 2012

Voda

Ako na hojdacke, teploty v poslednych par dnoch stupali a klesali od minus 25 spat k nule ci mierne okolo. Sneh padal a topil sa, zahalil strechu a potom sa z nej s velkym rachotom spustil dole. Clovek si pomaly zvyka na tunajsie mrazy a ked nahle teplota podskoci blizko k nule, ma pocit, ze von sa da existovat i v tricku. Vzdy si davame pozor na pocasie kvoli vode a jej noseniu. Stat sa moze cokolvek a predstava, ze niekde zostanete trcat s 300 galonmi vody na vlecke v tychto mrazoch je strasidelna. Potom ako doplnime cisternu sa tatko vzdy snazi vycedit z nadoby co sa da, aby tam nezostala voda, nestiekla dolu do hadice, nezamrzla a neupchala ju. Nase posledne nosenie vody bolo preto asi tatkovou nocnou morou....
Je vzdy narocne zacuvat s vleckou nesucou nadobou na vodu k rure v zemi, co vedie dolu k cisterne. Treba sa priblizit len na urcitu vzdialenost, tak akurat aby dialka i uhol dovolovali vsunut do rury hadicu z nadoby na vodu a voda nou mohla stekat priamo dolu do cisterny. Po nespocetnych nevydarenych cuvaniach,  zaviaznuti a vyhrabavani auta z hlbsieho snehu pri cisterne sme uz konecne blizko, snad to uz pojde, vyda...Vsunieme hadicu do rury...a ticho. Netecie, len hladina vody v nadobe na vlecke sa ticho hojda, ani coby sa nam skodoradostne smiala. Sme v pasci, s nadobou plnou uvaznenej vody, na sklonku noci a prituhujucom mraze. Chvilu na neurcite miesto hadice pustam slaby prud tepleho vzduchu z fenu na vlasy, fungujucemu pri vlecke len vdaka dlhociznej predlzovacke, v nadeji, ze sa to tam uvolni a voda zacne predsa len vytekat. Zufaly, marny a smiesny pokus... Je len otazka casu, kedy tam ta masa vody zamrzne. Zostaneme bez vody i bez nadoby na jej nosenie. Co robit, kto by vedel a chcel pomoct? Tich tu uz nie je......Nastastie ma tatko stale pristup na malu priehradu a tym padom i do tamojsej vyhrievanej velkej garaze v areali. Zanesieme tam auto, snad sa tam neskor roztopi co blokuje a voda vytryskne von. Nenapadlo nas to, malo....to skakanie teplot, snezenie a topenie. Nasnezilo az dnu do nadoby, potom sa sneh roztopil, voda zrejme stiekla az dolu do hadice a ked teploty znova klesli, zamrzla tam a upchala ju. Dalsia priucka dalekeho severu, doslova sa tu ucime na vlastnych chybach...
O par hodin neskor nase auto stoji v garazi vo velkej mlake vody. Hadica lenivo vypluje par sulkov ladu a potom sa nou uz vali, silny a krasny prud vody. Aka ulava...Nocou sa vraciame domov s vodou, auto za autom. Suseda Cathy nam mava z okna a ja ani co by som ju pocula : "What the heck? " Co to ti dvaja vyvadzaju, blazni, vlacit vodu o desiatej vecer? 
Vyteka, krasne sa to pocuva, s baterkou uz len kontrolujem pomaly klesajucu hladinu v nadobe....

pondelok 10. decembra 2012

Priatel

Ja v Ontariu, tato uz tu, v Hudson's Hope. Trosku som mu vtedy i zavidela to vsetko nove v jeho zivote. Novu pracu, nove zazitky, novych ludi co tu postreta. Pre mna to bola tiez zmena, ale v starom, poznanom. Tesila som sa na to, ked sa zasa ozve, porozprava mi koho stretol, co zazil,  ako to tu naokolo vyzera...
Ja som mala pri sebe deti, Olava s Eli keby sa nieco zomlelo. Ale co on tam? Kto pomoze jemu, nikoho tam nepozna, nik nepozna jeho....
Potesilo ma, ked mi raz spomenul, ze dostal pozvanie na obed ci veceru od Ticha, kolegu z prace. Tak uz tam nie je, nebude sam. Uz nebudem mat strach, ze po praci ho caka len cudzi prazdny byt, snad bude mat i inu moznost ako samotu - priatela.
Nasli sme ho nakoniec v Tichovi obaja. S jeho ukrajinskymi korenmi mnohe veci chape, co "cistym" Kanadanom treba vysvetlovat. Obcas si medzi sebou prehodime slovko kazdy v materinskom jazyku a napodiv si rozumieme. Nie, nielen jazykovo, ale tak ludsky krasne. Ved ako sa neda nerozumiet si s dobrym clovekom? Dvere pre nas vzdy otvorene, s pozvanim i bez neho vzdy vitani. Utesi, poradi, rozosmeje. Ked sa nedarila kupa cerveneho domceka od Knuta, pritulil nas k sebe a urobili sme si filnmovy vecer, aby sme vraj zabudli, odreagovali sa. S manzelkou Katherine nam prisli na konci leta postrazit deti aby sme my s tatom po x rokoch mohli ist niekam sami, na vecierok. Akosi prirodzene sa vkradli do nasho zivota tu v novom prostredi a robia nam ho viac domovom. V Ontariu Olav a vsetci z rodiny Natvikovych a tu Tich s rodinou.
Asi iba s priatelom sa da kaslat na to, ze mate 30, 60 rokov a hrat scrabble, zastavit sa u neho na ceste z detskeho ihriska a len tak si poklabosit, pit zasa teple mlieko s medom, recept nasich starych mam na lepsi spanok. Nie, Kanadania to nepoznaju..
Akosi prirychlo utekal cas od konca leta, ked sme kupili tento dom. Ako sme ho kupili, volame Ticha a Katherine na navstevu. Raz nemozu oni, potom my, potom sa minieme, my na vianocnom vecierku s tatovymi kolegami z prace a Tich s Katherine s konecne volnym vecerom. 

"Aha, Tich ma nejaku oslavu?" 
...Po docitani celeho mailu ale tatkova tvar  na oslavu u Ticha nevyzera. Podava mi notebook......

"Oslava zivota pana Tichonowa..............odisiel nahle............rozlucka s nim bude......"

Vnimam a chapem snad kazde stvrte slovo co citam, svet sa snad zblaznil, je to len zly vtip, zly sen, co rano bude uz len matna spomienka? 
Nie, bohuzial, odisiel nam priatel a uz sa nevrati. Uz nepride na tak dlho slubovanu navstevu, uz mu neukazeme nas novy domcek.  Zostane nam po nom obrovske prazdno v novom domove, co nam prave on pomohol mat rad. Je neskutocne ako kratko staci byt s vynimocnym clovekom na to, aby vam chybal po cely zvysok zivota.
Zbohom Tich, chcela som napisat nieco pekne, nieco vynimocne, ale nie som schopna. Namiesto toho len bojujem so slovickami, rozmazanym svetom okolo, s velkou hrcou v hrdle, hnevom na spravodlivost tohto sveta a vycitkami voci sebe i tomu, kto riadi tento cirkus co zijeme..



pondelok 3. decembra 2012

Co je nove v Hudson's Hope?

Prisla zima, mam pocit, ze hned po lete, nechajuc jeseni len par dni. Ked hovorim zima, tak so vsetkym, co k nej patri - s teplotami okolo minus dvadsat a snezenim. Uz na konci leta sme si zaobstarali snehovu frezu, z druhej ruky, za vtedy este rozumnu cenu. Ako som postrehla nedavno, dnes by sme uz za nu dali snad 3x tolko. Plati priama umernost - cim viac snehu, tym drahsie snehove frezy :-)V posledne dni ho pripadlo veru dost, a tak nadisiel cas nastartovat tento nas novy zazrak....Skusili sme to v sobotu, ale bez uspechu. V nedelu sa uz po dlhom dlhom snazeni predsa len rozvrcala, a tak s nou tato mohol odhadzat cestu k nasmu domu i cisterne. S nasim sposobom zivota, ked po vodu musime chodit za mesto a napustat ju do cisterny v zemi musi byt cesticka k nej vzdy pristupna. Neviem si predstavit minut vodu a nenastartovat frezu. Znamenalo by to lopatovanie snad na cely den.
Tesila som sa, ze cetsa je uz prechodna, lebo vecer som chcela deti zobrat dolu do mestecka na vianocny pochod. Kedze zima tu pride skoro, clovek ma pocit, ze Vianoce su uz za dverami, hoci je len oktober. Nemohli sme preto odolat nespravit detom radost uz teraz a neporozvesiavat vonku i vnutri vianocne svetielka a svietiaceho snehuliaka pred domom. Cez mesto vecer prechadzali vysvetielkovane vozidla od vymyslu sveta od zahradneho traktora az po kamion. Poobliekane rozpravkove postavicky z vleciek vyhadzovali oriesky a cukriky a detom svietili ociska, smiali sa. Stretli sme Jeziska - tunajsieho ""Santu", akehosi tucniaka a maskota nasho mesta - zeleneho dinosaura. Chcela som detvaky s nimi odfotit, ale hanbili sa. Jezisko sa pristavil, prihovoril, ale Terezka len sklopila oci a skryla si tvar mne do vetrovky. Evicka len ticho stala a krutenim hlavy razne odmietla akekolvek fotenie. Tak sme chvilku pobudli, presli sa alejou vysvitenych stromcekov, snehuliakov a sobov zapriahnutych do sani a potom naspat domov. Moja Toyota ale zjavne nie je stavana na zivot v severnej Britskej Kolumbii, co sa mi potvrdilo uz pred par dnami, ked som stastne prezila asi dvojnasobne hodiny na ceste do mesta. Teraz mi pre zmenu odmietla poslusnost a zaviazla snad v 5 cm snehu hned na zakrute k nasmu domu. Nezostavalo mi nic ine, len zabehnut po lopatu a vycistit mojmu rozmaznanemu auticku cesticku. "Maminka, preco nase auticko nechce ist domov?" ..no, lebo je z Ontaria:-)
Nase mestecko uz teda zije zimou a Vianocami, mimo ineho i volbami noveho starostu a poslancov....a vyberom noveho loga. Mudre hlavy v mestskej rade zaplatili profesionalnu firmu, ktora navrhla rozne loga pre Hudson's Hope. Z viacerych navrhov potom vzisli posledne dva najlepsie a ten vitazny mame teraz zvolit my obyvatelia. Nie je problem vyberat,  ked je z coho, problem je, ked sa ma vybrat mensie zlo. Tak to totiz nevnimam len ja, ale zatial vsetci, s ktorymi som sa o nasom novom logu bavila. Nikomu sa nepaci a nikto nechape, co ktore znamena. Prve vraj symbolizuje styri rocne obdobia, vlnu ci list. Hm, stavim sa, ze nikde inde nemaju styri rocne obdobia, vlny a listy....To druhe zobrazuje polarnu ziaru.

Ludia navrhy posielaju spat na mestsky urad, bez volby, s poznamkou, ze sa im nepaci ani jeden. Sediac pri kresliacej Evicke, rozmyslajuc nad tym, nacmarala som na kusok papiera "Hudson's Hope" ako ho vidim ja...
....srnky!!!!! Su vsade v meste, vzdy navokol. Ktokolvek sem pride, zasne nad tym ako blizko tu s nami ziju, prechadzaju sa mestom. Stale vidim mamu srnu s troma malymi, v lete na pravidelnej prechadzke ku kniznici a potom celym mestom. Teraz su uz vacsi, skoro taki velki ako mama, ale stale spolu, vzdy niekde v meste ci poblizko. Ludia tu uz vedia i predpovedat pocasie podla toho co robia a ako sa spravaju srny v meste. Pre mna urcite ten pravy symbol. Tak som zopar mojich amaterskych navrhov pribalila do obalky k tym dvom "najlepsim", z ktorych som ani ja nevolila ziadny....
A co nove u nas doma? U mna doznieva tvorivy zachvat, co si odniesli dalsie pomalovane dvere, skrinka pod umyvadlom a  kopec inych dokoncenych ci rozbehnutych projektov. Deti chodia do skolky, nacvicuju vianocne pesnicky, mensie zacina viac rozpravat, vacsie viac papulovat a nas tatko lezi doma v bolestiach s koznou infekciou :-(

Moje cmaranice a machlanice v dome:


PS: Mestsky urad dnes vyhlasil verejnu sutaz na logo mesta, zrejme po viacerych pripomienkach obcanov, tak sa pripajam a posielam im zopar mojich cmaranic :-)








štvrtok 1. novembra 2012

Zzivanie sa s miestom a mestom

Ako s clovekom, clovek si zvyka na nove miesto ako na cloveka. Potrebuje cas a situacie, ktore menia ci potvrdzuju prvy dojem, upevnuju ci devastuju krehky zacinajuci sa vztah. Tak spoznavam svoj novy dom a kut krajiny a snazim sa v nom najst domov. Kadeco prinesie zivot tu hore, kde od nas vedie cesta len dvomi smermi, ked nase Hudson's Hope je  casto asi len stastna nahoda pre zbludenych, svetielko v tme, prekvapenie, ze na konci  tej cesty je este nejaka civilizacia :-)
S domcekom sa zziva pomerne tazko, krizy su najme vtedy, ked sa nedari pomestit do neho vsetko, co by som chcela.Priestoru je malo, snad polovica co ho bolo v Ontariu. Tak nastupuju kompromisy, dilemy co je odsudene do tmy a zimy garaze na neurcito a co vtesnat do noveho domu. Tazko sa mi luci s vecami, ktore  som mavala na ociach kazdy den, ale teraz sa neda, lebo niet kam. Tak sa utesujem, ze snad raz, raz ked pristavame, zvacsime dom. Ako ked s niekym zijete, nie z donutenia, z lasky. Aj ked je pre vas ten jediny a dokonaly, skor ci neskor sa prichytite  pri tom, ze na nom chcete nieco zmenit. Aj ja by som rada zmenit par  veci na nasom dome. Neznamena to, ze ho nemam rada, mam, len este KEBY...
KEBY bol vacsi..Aspon o jednu velku miestnost, priestor co by mu dodal volnost, kridla a mne pocit vacsej slobody bez dilem a kompromisov..
KEBY mal pec, obycajnu pec na drevo, ktora nam v nom neskutocne chyba. Ako povedala jedna pani tu z Hudson's Hope, povodne zo Svajciarska, "pec kuri inak, vyhreje vas az do kosti". Chyba praskanie dreva, chyba pohlad na rozharajuci sa plamen, chyba teplo, ked je vonku minus a dnu sa vyzliekate do tricka. Zrub bez pece nedava zmysel, nema srdce, je chladny emocionalne i fakticky..
KEBY sme mali svoju studnu, neboli limitovani neustalou neistotou kolko este zostava dolu v cisterne. Nemusiet uz kontrolovat hladinu, pripajat vozik za auto a par vyletmi hore dolu s velkou nadobou navlacit vodu do cisterny v zemi. Radsej skor ako neskoro lebo uz nikdy viac nechcem riesit nefungujucu pumpu, zrazu nemat vodu, vlacit ju od susedy v bandaskach, zalievat potom zachod vedierkami a umyvat plny drez riadu ked sa zohreje voda na sporaku. Stacilo mi to raz...
KEBY si ho predchadzajuci majitelia viac vazili. Nie je to chyba domu, viem, ale chyba cloveka, ze si ako bratia Cesi hovoria "nehyckaju" co by si  mali. Byvali majitelia mu amputovali  charakter na ukor priestoru. Vyrezali do tramov diery a drazky na policky, ako jazvy do ziveho. Je mi smutno ked za dalsou a dalsou stenou, co planujeme zrusit najdem dorezany tram, dalsiu a dalsiu bolacku.Ten tram to uz neboli, ale mna ano :-( Boli i ked nachadzam kadeco pohodene okolo domu, dalej a dalej, lebo co oci nevidia, srdce neboli. Stare dorantane dvere kdesi vzadu na pozemku, zvysky plechov zo strechy, stare hrnce a spagaty, vsetko uz skoro vrastene do zeme. Ledabolo zbuchany plot prilepeny k stene domu, odhnite koliky sa rucaju len co sa o ne opriete. Tak chodim a znasam co vidim, aspon na jednu kopu z jasnym osudom. Prec prec, prec vsetky haraburdy a zhnite ploty, nech domcek znova dycha, nech moze byt clovek co ho vlastni na to miesto znova hrdy. Renovacie, co viac pokazili ako zlepsili, praca urobena na rychlo, so ziadnym dorazom na detaily. Rozculuju ma skary a nepresnosti vsetkeho co by malo doliehat. Umyvadlo zasadene v prilis malej diere a este k tomu okato nakrivo. Malickosti, ale nie prave v nich sa prejavuje laska? V malych hlupostiach, pozornostiach, skoro nepostrehnutelnych gestach. Chem nas domcek lubit viac ako byvaly majitel, dufam, ze to raz  bude na nom vidno, vsade a v kazdej malickosti.

Tak to je nase miesto. A co mesto? "To je male mesto pani Schenkova, tu kazdy kazdeho pozna, kazdy vie, kde byvate"...bolo mi povedane, ked zo skoly volali aby upresnili cas, kedy pride skolsky autobus vyzdvihnut Evicku. Spytala som sa ich, ci vedia nasu adresu. Ano, kazdy vie zrejme o kazdom, ma to casto svoje vyhody i nevyhody. Menej anonymity, mozte byvat akokolvek skryty, daleko od najblizsieho suseda, aj tak sa o vas vsetko vie :-) Na druhej strane ste sucastou komunity, akejsi velkej rodiny nasho maleho zastrceneho mestecka. Tak ako vcera, v kniznici co kazdeho vitala horucou cokoladou, cajikom a deti cukrikmi. Akasi zastavka, prestavka v Haloweenskom razeni. Najma pre dospelych, stretli sa, poklebetili, chvilu si oddychli a potom zasa dalej cestou za dalsimi cukrikmi, okruznou cestou po mestecku. Vecer nasi poziarnici usporiadali vatru a ohnostroj kusok za mestom. Bolo to krasne ako sme vsetci stali okolo ohna, znami i neznami, vyzerali a citili sme sa ako jedna velka rodina. Zerave uhliky frkali vysoko do neba, ludia popijali horuci caj, vyhrievali sa blizko ohna a deti santili okolo. Ked potom skoncil ohnostroj, dlhansky had svetiel aut sa klukatil smerom domov, dolu do Hudson's Hope, po ceste ktora je zvycajne ticha a prazdna.....




piatok 28. septembra 2012

Od nuly k trom za tri tyzdne a tridsat dolarov

Vdaka mojmu castemu zverejnovaniu inzeratov lokalne i cez stranku celej oblasti Fort St John i Dawson Creek, cele mestecko vie, co prave zhanam ci predavam. Nevadi mi to, ved pomoz si clovece ako vies. Vsetko to tu funguje systemom jedna pani povedala, z ust do ust, z ucha do ucha, tak ked sa viac ludi dopocuje, mam vacsiu sancu najst co hladam. Cele Hudson's Hope tak vedelo, ze zhanam furik. Par dni sme pouzivali pozicany od tatovho kolegu z prace, sam ponukol tatovi, ze sice furik ma, nepreda, ale pozicia :-)
Nasa ulica poriadala asi tri tyzdne dozadu garage sale, zasli sme pookukovat co kto ma, zoznamit sa s novymi susedmi. "Zhanate furik, vsak? No ja mam jeden, mohol by este co to posluzit" ponukol sa hned nas najblizsi sused po tom, ako sme si prave podali ruky na zoznamenie. Tak sme hrdo kracali domov s nasim prvym furikom, s deravou a dopukanou vanickou, ale zadarmo. Nad komentarmi oprotiiducich ako:"AAAA, tak uz ste konecne nasli furik?" sme sa len pousmiali. Furik:1, pouzitelny: 0
So vsetkym tym upratovanim v dome a hlavne okolo domu sa uz pred garazou nakopila pekna kopka haraburdia, tak sme ju boli vyviezt na nase miestne smetisko - do TUZEXU ako to od mala volam. U nas doma sa vzdy vsetko zislo, zlomene a pokazene odlozilo a cakalo na opravu, nieco pekne dlho a nieco caka veru az dodnes. Na smetisko sa obcas zaslo zistit, co by sa stadial este dalo pouzit a tak nebolo nezvycajne ist tam s prazdnym a vracat sa s plnym vozikom. Vsetku bandu deti nas tam niekedy vyslal moj stary otco. Pamatam si staru mamu i moju mamu, ako sa vzdy certili na stareho otca a potom uz i na mojho otca, po navratoch z nakupov v Tuzexe. Mama niekedy podnikala sukromne vypravy a ked otco nevedel, nebol doma, odniesla mu cast harampadia naspat na smetisko. Ale on to aj tak skor ci neskor zistil, zdalo sa, ze v tom haraburdi sa strati, ze sa par veci vytrati, ale otco vzdy vedel kde co bolo a zrazu uz nie je..... No, nezapriem svoje korene. Zasli sme na smetisko a vratili sa z neho s dalsim furikom, nema sice koliesko, ale ine casti este posluzia. Stav na furiky: 2, pouzitelne: 0
Cez moje inzeraty sa mi potom este ozval chlapik z Fort St John, vraj ci este stale zhanam furik? Nuz, pouzitelny by sa zisiel. Tak sme sa dohodli na datume, mieste a case a z mesta sme sa vcera vracali z furikom cislo 3. Ujko ma najedoval, lebo ako som neskor zistila, moj treti furik ma zlomenu rucku.
Rekapitulacia: Pocet furikov: 3, pouzitelnych: 0.
Furik ma vseho vsudy 3 casti, vanicku, koliesko a rucky. Kazdy z mojich furikov ma nastastie pokazenu inu cast, tak snad budeme schopni z 3 poskladat 2 funkcne...
A mozno zvysi i na bonus - furikove sanky pre detvaky. Zajdem do Tuzexu, mozno tam maju nejake stare detske lyze :-)..


nedeľa 23. septembra 2012

"Kto prvsi, ten lepsi"..

...sa zvyklo hovorievat tam u nas doma na Liptove. Neviem ci je to nejake oficialne porekadlo alebo len taka fraza, ale tieto dni mi prichadzala na um pomerne casto. Blaznovstvo co sa tu deje okolo realit dava najma novopriselcom pocit casovej tiesne, tlaku, ze musia brat co je. Paradoxne ceny podnajmov su tu v rozmedzi $1500 -2700 za mesiac ( malokedy majitel akceptuje domace zvieratka :-(), co by pre nas a mnohych dalsich presahovalo vysku hypotekarnej splatky na vlastny dom (v cene tak okolo $250 000). Zastupy potencialnych kupcov preto poluju na vsetko dostupne v okoli. Moj siesty zmysel sa prebudil len kratko predtym, nez sme uzavreli deal na teraz uz NAS dom. Mala som jednoducho pocit, ze treba konat, rozhodnut sa a ist po nom, rychlo, lebo neskor uz bude neskoro...
Predava sa tu snad vsetko, predana je uz dokonca i haraburda, v ktorej sme s tatkom byvali moj prvy tyzden v Hudson's Hope. Pamatam si velmi dobre na ten pocit co ma premohol, ked sme sa vtedy o druhej nadranom konecne dotrepali do "krajiny dinosaurov a priehrad". Zdesenie...Neviem inak opisat co sa vo mne dialo, ked som vkrocila do mojho noveho docasneho domova. Skaredy trailer, co si snad  pamata i casy pred velkou priehradou. Ako koniec koncov vela podobnych hroz v meste. Tieto hnusne skatule tu stoja ako pamatniky rokov 50tych, 60tych robiac kvazi-centrum mesta akymsi kocovnym pristavom, zhromazdiskom docasneho, co sa bohuzial stalo trvalym. Niektore uz ani nevidno, vrastli do zeme, pohltili ich buriny a rakytiny. Okna oblepene sivou hrubou lepiacou paskou - "duck tape", co je tu univerzalny prostriedok oprav vyuzivany zjavne laicky i profesionalne, docasne i  naveky. Ked prisli prve letne dni, nasa barabizna sa zmenila na sklennik. Tatko zrusil zazimovanie traileru v podobe igelitov prekryvajucich vsetky okna i poniektore dvere. Par okien sme potom mohli otvorit, ine sme oblepili naspat, kedze bez pasky sklenene tabule popadali na zem. Aby aspon opticky dalej plnili funkciu okna. Pamatam si, ze ku koncu leta sa to uz predavalo ako "pekny pozemok s trailerom", nie "trailer na peknom pozemku". Hroza nehroza, byvat sa musi a strasidlo sa div divuci predalo...

Nas dom, co nas prichylil potom bol na trhu snad 5 rokov. Kvoli detom sme ho nazvali "pozicany", aby vedeli, ze aj z neho onedlho budeme musiet odist a radsej sa nan neviazali. Ludia prichadzali, obzerali, odchadzali a on tu stale stal a len menil osadnikov. Vzdy len prechodny domov pre vsetkych, co nim za ten cas presli, "pozicany" pre mnohych. Uzili sme si tu dost okukovacov, necakanych navstevnikov, ale ako prisli, tak odisli...az na jedneho. Zastal mi tu jedno rano, volajuc a mavajuc na mna uz z dialky. Vraj sa s nami nemoze spojit a uz davno to tu obchadza a rad by si obzrel dom. Sklamanemu som mu oznamila, ze ja nie som majitel, ale len podnajomnik. Bolo mi ho luto, vediac sa naplno vzit do jeho koze, zobrala som ho  dnu a previedla ho. Slovo sem a tam, vymenili sme si nase frustracie okolo hladania vlastneho domu v Hudson's Hope. Aj on uz hlada, dlho, davno....... marne. Nieco normalne ako povedal, pretoze jeho zena, do traileru byvat nepojde! "To ste boli vy!!!!!?" -vysvitlo, ze nas domcek, co sme prave kupili sme mu vyfukli priamo pred nosom. Kamarat mu mal dat cislo na majitelov, ale zavolal mu spat uz len s : "Chris, it's gone :-(" Aha, tak preto ten moj pocit, to podivne a naliehave nutkanie, ze treba rychlo konat! Mozno neskor by ktosi iny povedal nam : "Sorry, it's gone". Chris potom prisiel i na dalsiu obhliadku, nasledovala inspekcia, appraisal jeho banky a myslim, ze nas pozicany dom je tiez predany.

Pozemok, o ktorom sme uvazovali a rozhodovali sa vtedy medzi nim a nasim novym domom, tych krasnych 40 akrov, bohuzial so zhoreniskom a zdochlinnym zapachom v rohu bol tiez prave predany! Ani pach smrti zrejme neodradil kupcu, akehosi tajomneho chlapika z mesta. Jeho identita je neviem preco tunajsim tajomstvom.
Predava sa tu co sa da a i ked nas novy domcek je projekt v com sa da a kde sa clovek pozrie, s tymto blaznovstvom naokolo sme radi, ze ho mame.
Yashka steka uz kazdy vecer po zotmeni. Povieme si len: "Ahoj maco!" Niekedy ho v sere este zazrieme, zasvietime mu baterkou do oci co sa odlesknu naspat. Ak sa zdrzuje prilis dlho, dialkovym roztrubime auto, nech si nezvyka, ze je tu vitany. Cierny maco v podnajme a puma na vlastnom. Aspon take su vraj reci, ze obchadza domy navokol nasho. Clovek sa jej nesmie pozerat priamo do oci a vzdy so sebou nosit palicu, co by ho opticky robila  vyssim. Pri stretnuti treba pomaly cuvat, s papekom nad hlavou a snad sa uz len modlit, ze selma da pokoj. Tak radsej ostrim zraky a drzim vidly blizko pri sebe, deti vzdy nadohlad, keby sa k nasim styrom mackam nebodaj pritulala piata, nie taka pritulna.
Divocina ako sa patri, cas zaobstarat si pusku a dvoch cuvacov co by odstekali kazdeho votrelca. Cas byt velmi opatrnym, ostrazitym a respektovat prirodu okolo seba. Dufam, ze sa nam tu spolu podari nazivat si v mieri...

utorok 11. septembra 2012

Nieco konci, ine zacina...

Pomaly sa konci leto, rana su uz chladne a vecer pride tma uz okolo osmej. Aky rozdiel oproti seru o polnoci ked sme tu prisli. Konci sa nam pomaly dalsia etapa v tomto roku plnom zmien. Konci sa podnajom a zacneme byvat vo svojom. Zatial tam skor chodime na akesi vylety vzdy ked tatko pride z prace. On sa mota vonku a opravuje, ci skor rusi kopec hala-bala postavenych plotov a ja dnu beham s handrou a upratujem. Trochu ma strasi ten nas maly domcek-projekt. Kam sa clovek pozrie vidi robotu, co bude treba opravit, dokoncit, ci zrusit...Mam trochu strach z velkosti tejto vyzvy a prace co si to este cele bude vyzadovat. 
Evka obcas spomenie "cerveny domcek", nas dom v Ontariu ako ho vola. Porovnava, spomina a je jej za nim luto. Ked sa jej spytam co konkretne jej chyba, preco za nim smuti, vacsinou mi povie nieco, co je asi v jej hlavke velmi podstatne, ale dospelakom skor vyludi usmev na tvari. Bazen, pieskovisko a kopec inych materialnych veci, ktore sa lahko daju nahradit i tu. Len nedavno mi povedala cosi ine, zmysluplnejsie: "Lebo bol krasny dnu". Co ako sa snazim, na to nemam uspokojive uchlacholenie, lebo aj mne je za nim obcas smutno, za tym carom co mal. Dufam, ze raz dospejeme do stadia, ze i tento domcek bude "krasny dnu" :-) 
Srnky menia srst, schadza im rysava a dorasta hunata husta siva. Parozky uz maju vyrazne a Evka hned krici, ci je to chlapcek alebo dievcatko co prave vidi. Obchadzaju okolo, celkom blizko, clovek ma pocit, ze by mu jedli z ruky. Su pokojne co i len par krokov od vas. Bol nas pozriet i cierny maco, prechadzal sa po nasej prijazdovej ceste a ani Yasha ho nezaregistrovala. Iba nas tato, asi uz zvyknuty  na medvediky cistotne z Ontaria, sa pobral von plasit ho. Nevedela som, ci sa mam smiat, ci sa chytat za hlavu. Medved sa nejakeho "sic" a "hes" asi nezlakne. Mozno si vsimol nasu Ontarijsku poznavaciu znacku na aute a tak si nakoniec povedal, ze mudrejsi ustupi a odkracal pokojne hlboko do lesa.
Deti zacali skolu a skolku. Evka je spokojna, paci sa jej, ale s Terezkinou skolkou je to trocha zlozitejsie. Za tie iste peniazky co v Ontariu tu jedlo i spinave pradlo lezi na hlavach rodicov. Ked na vas pride rad, periete spinave uteraky a deky z celej skolky a dietatko papa len to, co mu nabalite z domu.
"BC" vraj znamena "bring cash" (prines si hotovost). Ontario bolo v mnohom kdesi dalej, za menej penazi ponukalo viac a vacsiu kvalitu. Ale nech je vyspele ako chce, pre nas tam cesta spat uz nevedie. Vyspelost sme totiz vymenili za divokost, dobrovolne a chcene. Uz by mi chybal tento cerstvy pichlavy vzduch, ked clovek i vnima to co vdychuje. Slniecko co hreje, ked tien uz chladi. Srnky co prechadzaju v mestecku cez prechod prechodcov, pekne jedna za druhou. Medvede cvalajuce pori ceste, ked ma clovek zblizka sancu pozorovat tu ciernu masu v rychlom pohybe. Uz by mi viac chybalo z BC ako mi este chyba z Ontaria....


štvrtok 2. augusta 2012

Napriec severnou BC...

Majuc tri dni volna v praci a este stale bez deti, uzivajucich si prazdniny u starkych na Slovensku, vychytili sme sa s tatkom na vylet napriec severnou BC. Dal mi darcek, zobral si den volna aby sme spolu mali tie 3 dni a zobral ma do Smithers. Z nejakeho dovodu mi to mestecko prirastlo k srdcu, akasi platonicka virtualna laska. Poznam ho z obrazkov, realitnych stranok, a teraz ho konecne uvidim, zazijem, prejdem nim. Povodny plan bol ist len do Smithers, ale ked uz sme zasli az tam, tatkovi sa zachcelo omocit si prst v Pacifiku, tak sme sa rozhodli, ze to potiahneme az do Prince Rupert. Prespavali sme v moteloch, trocha sa vzdy pomotali po okoli, skusili najst par domcekov na predaj v tej ktorej lokacii, ktore sa nam pacili doma za pocitacom. Pripomenulo mi to vylet napriec celou krajinou z roku 2002.
Smithers ma nesklamal, je krasny, bolo tam tak pekne ako doma, na Liptove. Je zvlastne, ze clovek opusti rodnu zem, prejde tisicky mil a na opacnom konci sveta sa aj tak pokusa najst miesto co najviac podobne tomu, ktore tam na druhej strane opustil. Tak tu v Kanade asi hladam Liptovsku Kokavu, Tatry a Krivan, Belu a lesy...:-)
Domceky su tam drahe, najma v casti, kde su nadherne vyhlady na hory, kopce, luky a krutiace a vlniace sa cesticky s poskryvanymi domcekmi popri nich. Zdrzali sme sa chvilu na malej ture, aspon na chvilku, pozriet si vodopady blizko Smithers.
pri vodopadoch v Smithers
Smithers downtown...

okolie Smithers..
Smithers v zime..
Zo Smithers dalej do Terrace a cez akesi ludoprazdno, dlhou cestou popri rieke a vysokanskych elektrickych stlpoch BC Hydra az k Prince Rupert....
Terrace 
cesta do Prince Rupert
Este sme zabocili do Prince Edward, obzriet si staru konzervaren. Ja len z dialky a tatovi sa podarilo vmiesat sa  medzi turistov v polke tury..
konzervaren blizko Prince Edward
Potom sa chvilku potulat po Prince Rupert, malom pristavnom mestecku, kde sa kazdy domcek snazi vopchat pomedzi ostatne tak, aby mal aspon trosku vyhlad na ocean. Nezalezi, ze nie je ziadna zahradka, ak z okna vidno aspon zablesk mora. Zaujimave, ale pre nas by to nebolo..
Prince Rupert
Cestou z Prince Rupert sme prefrcali okolo "topankovnika", co je strom ovesany starymi topankami. Ktosi to zo zartu zacal, zavesil tam svoj obnoseny par s napisom cie boli a postupne uz potom pribudali dalsie a dalsie..
topankovnik 
Odtial naspat do Terrace, ale este zabocit do Kitimat, malinkeho mestecka opodial. Ktosi mi raz davno spomenul, ze je to vraj najkrajsie miesto na zemi. Tazko usporiadat rebricek, ale pekne je, to urcite. Ma vysoke stity vsade navokol, ocean pri svojich brehoch a obrovske smreky!
Kitimat 
"Giant Spruce", Obrovsky smrek v Kitimat
Odlomila som si kusok kory z toho majestatneho 500 rocneho stromu, mam ju pred sebou na okne v kuchyni aby mi pripominala, aky je ten ludsky zivot kratky...
Potom uz len naspat domov cez Prince George, az do toho nasho maleho a obcas malicherneho Hudson's Hope. Ak bude nabuduce, pojdeme smerom nadol, prebadat dalsi kus BC. Krasne sa to po nej bada, objavuje a spoznava, je velmi roznoroda, divoka a premenliva. Tak snad zasa niekedy pokracovanie z inych jej casti.....
Prince George

utorok 31. júla 2012

Niekto tam hore sa asi zlutoval...

S malou dusickou sme poslali e-mail manzelom, co predavaju malicky domcek v Lynx Creek, akejsi vysunutej casti Hudson's Hope, zasadenej par kilometrov opodial, v lese, obklopenej len zemou kralovnej. Zamietli uz dve nase predosle ponuky a tato bola z nasej strany asi posledna. Pred casom sme sa rozhodovali medzi nim, a domom, co postavil ten nestastny Knut. Zamietli sme ho, pretoze bol prilis malinky a akosi sa v nasich ociach nemohol rovnat tomu peknemu cervenemu zrubu s malymi chalupkami navokol. Kedze norska drevenica je pre nas uz stratena, vratili sme sa k nemu, k tomuto drevenemu domceku na 8 akroch s plotikmi pre zvieratka. Je maly, ale aj tak ma z domov na predaj siroko daleko najviac z toho, co sme od nasho domceka tu v Hudson's Hope ocakavali. Par dni bez odpovede......hm, asi im aj to posledne nase cislo prislo male, naco uz vobec nejako reagovat. Uz sme asi hodili flintu do zita, ked od nich prisla odpoved, ze akceptuju! Hura, tak snad uz konecne budeme mat svoj, i ked maly, ale svoj domcek v Hudson's Hope!!!!
Viac fotiek:
Clovek sa nejak nauci ignorovat svoje bolesti aby siel dalej, den po dni sa v nom pomaly obrusuju, ostre hrany ran uz rezu a pichaju menej. Ucili sme sa zit bez Chiba, ist dalej, tesit sa z tych 3 co nam este ostali. Ale akosi kazde rano v nas este zila, skor zivorila nadej, ze tam bude cakat pri dverach, naspat doma. V jeden vecer, ani uz neviem po kolkych dnoch sme zrazu zhasli, nenechali na noc svietit svetlo pred domom. Myslim, ze vtedy sme to oficialne vzdali. 
"Chibik, naminka, Chibik je tam!!!!!!" krici dnes na obed Evka spred okna v obyvacke. Neverila som jej, myslela som si, ze si ho splietla s Jasperom v dialke. Nie, bol to on! Vracal sa nam domov, neobzeral sa, nevahal, pokojne a pomaly prichadzal domov po 16 dnoch! Vybehla som von, zdrapla ho do narucia a rozplakala sa. Bol cely, v poriadku a konecne naspat doma!
Tak mam pocit, ze tam hore sa niekto zlutoval. Vratil nam Chiba a nadej, ze tu predsa niekde budeme mat svoj domov a budeme tu stastni. Drzte palce!


štvrtok 19. júla 2012

Prosba pre rok 2012

Co je to v tomto roku, ze sa toho tolko deje, ani coby nazbieral udalosti napred a teraz ich len suka jednu za druhou, jednu tazsiu skusku ci ranu po druhej. Som unavena z udalosti co poukladane na papier vyzeraju ako patrocnica. Pomaly a namahavo za ne potom dopisujem fajocku, ked sa zvladnu, ci ubehnu a su viac menej uspesne za mnou. Som tohto roku uz unavena vraviet "Dovidenia" a "Zbohom". Manzelovi v januari a potom ked nas zasa prisiel na kratko pozriet z BC do Ontaria, detom ked som ich nechavala na prazdninach u starkych, nasim i vsetkym na Slovensku, ked som potom bola po ne, mojmu domu v Ontariu, mojej Kitty uz tam hore do oblakov a teraz.....Chibovi? Nebolo uz dost strat, skusok a bolesti? Odisiel ako kazdy den, tulat sa do lesika okolo domu, nic zvlastne, az na to, ze sa uz nevracia a ja sa chystam povedat dalsie "Zbohom". Uz to i boliet nevladze. Az tak nejak oneskorene, ubita uz od toho vsetkeho predtym sa akoby hnevam na osud, ze mi toho tolko vala na plecia, ze uz i ten smutok prichadza akosi neskor, dava si na cas, aby som nan mala volno a mohla si ho naplno prezit a odzit...
Nedari sa najst tu domov, teda najskor dom, co by ten domov potom i vytvaral. Obisli sme vsetko vsetucko na predaj, i to co na predaj len pride, i to, co na predaj ani nie je, len kdesi kamsi ktosi pocul, ze by teoreticky i mohlo byt. Nic..Zopar domov predanych pred nosom, potom pekny cerveny zrub, co postavil ujko Knut, Nor, ktoreho sme kvoli tomu domu nahanali az do Norska aby sa nam zasa raz jeden dom nepredal skor ako sme sa on zacali vobec zaujimat. Dlhe mesiace biednej komunikacie s nim nakoniec aj tak k nicomu neviedli. Darmo sme sa dohodli na cene, darmo vzdy dumali ako na neho ist, aby sme sa niekam pohli. Knut mal vraj uraz hlavy a pani co ho dobre pozna, nam radila, aby sme to cele nechali tak, vraj mava navaly zlosti a asi tazko sa snim na niecom dohodneme. Mala pravdu, a tak sme mu po dalsej nikam neveducej konverzacii zazelali  "Vela stastia" a jeho domu uz len "Zbohom". Stal nas kopec casu, usila i nadeji a i ked to bolelo, v podstate sa nam i ulavilo, ze nas uz nedrzi, ze uz nemusime dumat ako kupit dom, ktory ani co by nestal. V legalnom svete nehnutelnosti, papierovaciek potvrdeni a vsetkeho s tym suvisiacim ten dom v podstate ani neexistuje...
Knutova norska drevenica...
Co nam po nom zostalo? Prazdnota, davno prebadane momentalne realitne Hudson's Hope. Jeden domcek v Lynx Creek, vyhladavanej a ziadanej casi opodial Hudson's Hope, ktory je na peknom mieste, so zopar oplotkami pre zvieratka, ale strasne malinky je stale akymisi zadnymi vratkami, keby nic ine, keby uz nic lepsie neprislo na trh. Vo vyjednavani o cene sme sa zatial s majitelmi nestretli, akosi stale cakame na cosi lepsie. Nechceme ist vyssie s cenou a nizsie s narokmi, este nie. Neskor prisiel do uvahy i pozemok -40 akrov co sa este len budu predavat. Akosi sa to k nam dostalo skor ako sa oficialne malo ku akemukolvek zaujemcovi a tak sme mali sancu sa po nom prejst snad ako prvi zainteresovani. Stal tam na nich v rohu kedysi dom a byval ako inak dalsi miestny podivin, co ubytovaval vsetky stratene psie duse z okolia.  Vraj ho bolo vidat brazdit mesto autom, z ktoreho z pootvoreneho okna trcalo vzdy peknych par nufakov. Zbieral ich tu po okoli a zdielal s nimi svoj domov. Ten dom potom vyhorel, ujo dostal infarkt a zostalo po nom 40 akrov s pozostatkami psieho utociska kdesi na rohu pozemku. Su tam zvysky zhoreneho domu, zrolovana strecha kdesi v kute, kopec psich bud a vybehov, bordelu aky si clovek snad ani nevie predstavit a tam ku koncu v rohu strasny zapach smrti. Okolo podivnych kopcov ci vezi zo zeminy obrastenych travou, ani nechcem dumat nad tym, co ukryvaju. Zvysok je to krasna zem, jemna travicka, bez hnusnych vysokych burin, tam dalej datelinove polia, lesne jahody pod nohami a mlade zdrave borovice na kopcekoch. Krasne miesto, len poznacene, tou skaredou a smutnou, zapachajucou minulostou tam v tom jednom rohu. Stavat na nom? Vyzera to, ze by to financne nevychadzalo, tak zbohom dalsia moznost. Hladame dalej, treba  odist z tohto podnajmu, co nam teraz len drasa srdiecko vyhladom z kazdeho okna. Pohlad von je dvak krat dlhsi nez byval, co keby este prisiel, mozno este pride, tam odniekial nas Chibo. Ved to nie je fer, prezil s nami vsetko az doteraz, skoro 8 rokov a stahovanie cez celu Kanadu, nemoze sa len tak stratit v akomsi Hudson's Hope, BC.....
Lucenia a zvitania...Doviedla som nam spat deti zo Slovenska, neskutocne tazkou cestou. Budili sme ich okolo 4 rana a cestovali autom z Bystrice na letisko do Viedne. Potom 9 hodin letu do Toronta, nekonecne dlhych, kde vsetci velki maju dost, nieto ten drobizg. Vydrzat sediet cely ten cas, nemat moznost sa vystriet, ked i ten spanok je trapenim. Hlava pada a naraza do suseda, ci az dolu na tvrdu opierku na laket. Potom prestup v Toronte na let do Vancouveru, ktory zasa hodinu meskal. Uz nas poslali do lietadla a potom naspat, vraj este vymenia filter na jednom z motorov. Z 15 minut bola zrazu hodina a oznamili nam, ze ti, co nestihnu svoj pripoj, budu prebookovani na iny, a ak ho uz nestihnu dnes, zaplatia im i hotel. To uz bolo na mna primoc, predstava terigania sa kdesi do hotela s tymi dvoma uplakanymi a neludsky unavenymi detmi ma dohnala k slzam. Tak som sa tam rozrevala na letisku v Toronte, od unavy a zufalstva, s nefunkcnym mobilom v ruke. Maju len mna, tak ako v Ontariu bez tatka, musim sa vzchopit a dostat nas domov, akokolvek tazke to bude. Ako vsetko od zaciatku tohto roku...S hodinovym meskanim tak utekam pytat sa na branu - "gate" k nasmu poslednemu letu. Dobehnem tam a teta sa len udivene pousmeje, ze este nie, este je skoro, este mam chvilu cas, kym zacnu volat ludi na palubu lietadla do Fort St. John....Tak sa chvilu poprechadzam po hale, s jednym dietatkom spiacim v kociku a druhym na 3 stolickach pri nasich taskach tam v cakacej hale. Posledny let uz cely prespia, trochu i ja, i ked len chvilocky pomedzi bolest hlavy i zaludka, unavu a stres. Pristaneme, uz nas caka tatko a zasa cesta, z Fort St John az domov, do Hudson's Hope. Od zaciatku az do konca blizko 30 hodin cestovania, z Banskej Bystrice az do Hudson's Hope. Myslela som, ze sme to uspesne zvladli, ale ako vsetko tohto roku, aj toto si na nas vybralo svoju dan. Jedna nausnicka chyba, krasna nova strieborna s ruzovym ockom od starkej....
Tak to chodi tohto roku v nasich zivotoch, same prichody, odchody, zvitania a lucenia a vsetko ma akusi svoju dan, materialnu ci emocionalnu. Deti si budu teraz musiet zvyknut na novy "pozicany" dom od tety, ktory mame len do casu, kym si nenajdeme ten nas. Preto treba na vsetko davat pozor, lebo teta by sa hnevala, keby sme jej nieco pokazili, ci stratili, znicili. Na casovy posun, kedy mi je tazko odhadnut, ci je to cas na poobednajsi spanok, ci len zachvat zlosti, kedy uz je cas na obed, ci najvyssi cas chystat ich vecer spat... Cely ich rezim je naruby, vsetko je inak ako bolo doteraz. Zo Slovenska do Kanady, aku ju nikdy nepoznali. 
Uz sa ustis rok 2012, stojis nas uz privela sil. Daj nam chvilu pokoja a mieru, neber si uz dan, uz sme toho zaplatili az az. Daj nam sancu nabrat dalsie sily, dobojovat boj za vlastny domov a stastne a pokojne chvile spolu ako rodiny. Uz si spomedzi nas nikoho neber, prosim ta a plyn dalej nudne a pomaly. Neboj sa, mozes, si len v svojej polke, ale to uz vsetko staci, aby sme si ta zapamatali az privelmi dobre....

štvrtok 7. júna 2012

v BC...

Uz vela vody pretieklo od mojej poslednej casti a tak je nacase zhrnut moj rusny zivot za poslednych par tyzdnov. Balenie bola nocna mora. Zdalo sa, ze auto dlhe 26 stop bude stacit na vsetko, no krabice v dome rastli ako huby po dazdi. Jedna hrba zmizla a este vacsia sa o par minut nazbierala. Este toto, este tamto, a stale nieco...Zakonite prisla kriza, ked sme uz obaja mali slzy na krajicku. Zdalo sa nam, ze sa nezmestime a hrbu zvysnych veci budeme musiet nechat v Ontariu a dopravit ju za nami nejakym inym, co najlacnejsim sposobom. V takomto nestastnom rozpolozeni, na kraji sil nas nasiel Olav. Zavolal nas k nim na veceru a ponukol nam prespat v ich malinkom hostovskom domceku, namiesto domu plneho haraburd, ktory sa uz ani prinajmensom nepodobal na ten nas. Este teraz mi to pride neuveritelne, ale nakoniec sme to tam vsetko popchali. Teda vsetko podstatne, kedze par veci sme nechali Olavovi. Za to vsetko co pre nas kedy urobil, znamenal a znamena ma tych par veci vobec nemrzi, su v dobrych rukach. Vyrazili sme uz za tmy, bolo snad 10 hodin vecer, ked sme zavreli dvere za nasimi haraburdami v stahovaku, pripojili zan nasu Toyotu, nalozili do nej vsetky macky a Yashku k nam do kabiny. Mozno lepsie, ze uz bola tma, lahsie sa mi znasalo lucenie. Len som este vo vnutri pohladkala par stien a podakovala so slzami v ociach domceku za par krasnych rokov. "Opatruj sa, budes nam chybat"..Potom uz len zavriet posledny krat dvere a radsej sa neobzerat..
Kabina nebola velmi priestranna, ani pohodlna. Po case som sa uz krutila ako paragraf, nevediac si najst pohodlnu polohu. Yashka vacsinou spala pod nohami, tichucko, nerobila ziadne problemy. Obcas sme zastali, na benzin a zobrat ju vycikat, skontrolovat macky v aute vzadu a potom zasa dalej, 4500 km. Prvu zastavku spal tatko asi len dve hodiny. Pokrceny v kabine na parkovisku niekde v Parry Sound, kym ja som zatial zobrala Yashku na prechadzku. A islo sa dalej, cez nekonecne Ontario. Tam hore na severe je krasne, este celkom divoke, s nadhernou prirodou, lesmi, jazerami a cervenymi skalami. Zastali sme a dopriali si malu chatku v akomsi kvazi moteli pri meste Wawa.
 http://www.bestnorthern.ca/index.php/photo-gallery/11-photo-gallery/15-cottages-gallery
Bola malicka, ale bolo v nej vsetko, hlavne postele, kde sme sa mohli konecne normalne vystriet a prespat. Aj macky si popretahovali svaly, oddychli. Na pocudovanie tu cestu zvladali zatial nad moje ocakavanie. Cakala som, ze budu ovela vystrasenejsi, ze nebudu ani jest, ani pit a mnaucat o dusu. Boli statocne, tak ako my vsetci..



Tu pri Wawe sme konecne spali pohodlne...
Bolo miestami tazke najst miesto na par minut, na kratky oddych, ci benzinku kde by sme sa s takym kolosom vtrepali a mohli bez problemov vojst aj vyjst, ci otocit sa. Museli sme kazde miesto prebadat dopredu. Dalsia noc bola asi najhorsia v mojom zivote ako som kedy spala. Tatko v kabine cez vsetky sedadla, Yashka na svojom miestecku pod sedadlom a ja som sa napchala sregom na zem s nohami krizom cez Yashku. Pri hlave som mala plynovy pedal a brzdu a ruky prekrizene ako mumia. Nebolo ani centimetra na vrtenie. Zobudila som sa asi po dvoch hodinach, ked mi snad po celom tele behali mravce, lebo mi v tejto polohe a nehybani sa strpli vsetky udy. Pocasie sa nam zacalo kazit a prsalo a prsalo. Zufalo sme sa dalsiu noc potrebovali normalne vyspat, tak sme hladali popri ceste ubytovanie, kde by sme mohli zaparkovat, vyjst a kde by ubytovali i nase 4 macky a psa. Niekde v Saskatchewane sme nasli Snehulienku, ako sa nazval len par dni otvoreny motel. Zaparkovali sme opodial, na velkej luke a v dazdi nosili vsetko do nasej izbicky. Cez blato a dazd, unaveni a mokri. Dalsiu noc sme uz tahali v kuse, chceli sme dorazit az na koniec nasej cesty. Posledna snad hodina siahla uz na dno mojich psychickych sil. Cestou z Chetwyndu do Hudson's Hope sa ponad cestu plazila husta hmla. Cesta sama zakruta, velmi slabo znacena, casto bez akychkolvek pruhov, stredovych ci krajnice. Strme zrazy kdesi dolu, tma ako v rohu, zdalo sa, ze auto ma namiesto svetiel len akesi lampasiky, co ledva svietia. Bala som sa, radsej som si zakryla oci, aby som sa na to nemusela pozerat. Dorazili sme asi o druhej v noci...

Snowhite motel, Langham, Saskatchewan...
Nasa izbicka na jednu noc bola presne ta spodna krajna, kde svieti lampa...
Nas novy docasny domov bol jedna hroza. Trailer asi zo 60 rokov. Okna prelepene igelitmi a hrubou lepiacou paskou zalepene skary pori nich, aby nefucalo. V pripade pekneho pocasia to cele ale malo opacny efekt. Boli sme ako v skleniku, neznesitelne horuco a dusno. Snazila som sa to nevnimat, brat to len ako miesto, kde prespavam. V kuchyni som sa za vecami automaticky otacala ako v Ontariu, za chladnickou, za suplikom s lyzickami. To boli chvile, ked ma pichlo tam pri srdiecku, zabolelo za tym, co zostalo na opacnom konci Kanady.
Hned na druhy den, ako sme tu dorazili ma cakala nova praca. Sprievodca turistov na priehrade. "Neboj sa, to tam budes len sediet a obcas podas niekomu brozurku"..ako mi to opisal nas tatko. Moja nova praca vsak zdaleka nie je taka jednoducha. Musela som si do hlavy dostat kvantum informacii o priehrade, okoli, historii, prirode, mnozstvo rozmerov, rokov. Turistu zoberieme na autobus, ktory nas zvezie dolu kopcom k priehrade, potom dovnutra a zasa naspat hore tym istym kopcom... a cely ten cas treba rozpravat. Vediet presne kde o com, presny a pevny sled informacii a vsetko sa musi vmestit do jednej hodiny. Par krat ma ostatne dievcata zobrali s nimi, povsimat si, pocuvat ich, zapamatat si co najviac. Prefotila som si co sa dalo a v prvy volny den sa to vsetko snazila naucit, ako za starych ciast na vyske pred skuskou. Keby to nebola anglictina, bolo by to vsetko ovela lahsie. Vsetko mam v hlave, tie iste informacie ako kolegyne, len ja to vsetko musim pretransformovat do pre mna stale cudzieho jazyka. Strasi ma prizvuk, vyslovnost, gramatika..Len dufam, ze sa casom z toho stane rutina, pojde mi to lepsie a i moja anglictina nebude vzbudzovat vacsiu pozornost ako to co rozpravam. Je to tazke, vsetci okolo mna v praci su miestni, kazdy kazdeho pozna, maju milion tem na rozhovor. Dievcata su mlade baby, zhruba v tej istej vekovej skupine a vacsina z nich tuto pracu robila po minule roky. Citim sa tam ina, sama...
Priroda je tu nadherna. Nase Hudson's Hope je tak trochu diera, zohavena skaredymi trailermi z ery stavby priehrady, o ktore sa majitelia len biedne staraju. Cloveka to skrie, ze storocie pozadu vedeli narychlo zbuchat ovela krajsie pribytky z dreva, malebne, co splynuli s tunajsou prirodou. Neudrzali si to, uchylili sa k tymto papundeklovym strasidlam, co vsetko okolo len hyzdia. O architekture tu nemoze byt ani reci. Kam sa clovek pozrie, vsetko tu ovlada BC Hydro, snad cela komunita tu existuje len vdaka tomuto jednemu zamestnavatelovi. Stale potrebuju novych ludi, nahradit za tych, co odtialto zutekali. Ludia a rodiny prichadzaju a zufalo hladaju miesto na byvanie. Slusne miesto, akych je tu za rozumnu cenu zalostne malo. Majitelia sa tu pechoria za lahkym zarobkom, renta v pribytku, o ktory sa vobec nestaraju im vynasa slusne peniaze. Ceny domov stupaju ako stupa pocet ludi, co sem prichadzaju za pracou. Miestni, co sa tu bud narodili, alebo prisli peknych par rokov dozadu a teraz kupuju dom, maju zvycajne ine financne moznosti ako my, novopriselci. Vraj este sedem rokov dozadu by si tu clovek mohol kupit ktorykolvek dom aj pod $100000. Mnohi teraz popredali domy za ovela viac ako za ne pred par rokmi dali, a tak maju za co kupit ten pravy, ale drahy dom. Ako miestny kapitan hasicov, co len pred par dnami kupil dom za $450000...Blazniva suma, co teraz hra do karat vsetkym predavajucim. Mozu si zapytat co chcu..Tak ako nas ujko Knut, za nas vysnivany cerveny log house :-( Ohana sa jeho kamaratom, co predal za skoro pol miliona a za svoj teraz ocakava nieco podobne. Niekde musi byt strop tomuto blaznovstvu, ale kym sem budu prichadzat ludia za pracou, budu hladat byvanie a to si tunajsi velmi dobre uvedomuju.
Ktoroukolvek bocnou cestickou sa clovek vyda, opusti Hudson's Hope, dostane sa do divokej prirody. Nieco nadherne ako vlastne nikomu nepatri, ziadne sukromne pozemky a NO TRESPASSING ako v Ontariu. Srny su tu bezne, vsade, zchadzaju blizsie k ludom aby sa vyhli inym predatorom. Nevsimaju si a neregistruju auta, lezia si cely den na luke pred nasim domom.
z okna v obyvacke...
Koyoty, lisky, medvede, vsetko to tu bludi poblizku, je krasne si na to zvyknut. Lesy, jazera, strme stity v dialke. Len zobrat cln a ist rovno za nosom, zastat ked sa stmieva, rozlozit stan a rano pokracovat dalej. Ako za starych cias, v obdobi zlatej horucky. Toto je pre mna Kanada, o ktorej som vzdy snivala. Divoka, nadherna, neuprosna, so snehom moznym i v polke leta..
Nelutujem cim sme si presli, nelutujem, ze sme tu, je tu krasne. Teraz zostava len najst v tychto koncinach to male miestecko len a len pre nas, nas DOMOV, a snad uz NAVZDY!