Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

štvrtok 25. augusta 2011

Prvy stupen, druhy stupen...Tornado:-(

Dna 24. augusta 2011 som nezostarla o 24 hodin, ale snad o rok. Od mala malinka sa bojim burok. Bleskov ako zableskov dna na nocnej oblohe, hromobitia, co zatrasie celym domom. Nie, to ozaj nie je  pre mna...Zacat den s vystrahou TORNADO WATCH pre cele juzne Ontario bolo teda horsie ako zly sen.
Urcite ten strach vo mne znasobila i nedelna skaza mestecka Goderich, mala som  v hlave cerstvy priklad toho, co take tornado dokaze. Media cely den chrlili aktualizacie stavu, informacie o tom, co robit ked to pride, kde sa skryt, co si nachystat ako zachranny balicek... A ja som nervozna a vystrasena do piky kosti sledovala nebo, poryvy vetra a najnovsie aktualizacie na pocasnickej online stranke. Az do noci, kedy cely ten cirkus mal zacat...
Tornado WATCH znamena prvy stupen nebezpecenstva, je vyhlaseny, ked su idealne podmienky, aby tornado vobec vzniklo. Druhy stupen, Tornado WARNING je vydany uz zvycajne vtedy, ked tornado bolo videne volnym okom, alebo bol zahliadnuty lievikovy mrak, alebo najcastejsie radar indikuje bliziacu sa formaciu tornada. TORNADO red alert - cervena vystraha znamena uz konkretne kroky, v podstate taky pohotovostny krizovy management, co a ako treba zacat konat:-(
Farby na obrazkoch nizsie znamenaju intenzitu zrazok, od slabeho dazda v slabozelenej  az po krupy ako basebalove lopticky v ruzovej az tmavofialovej.
Nebudem tu opisovat moje infarktove stavy, ktore som prezivala s kazdou aktualizaciou . Zazili sme si vsetko, od WATCH, cez WARNING az po TORNADO red alert:-(Staci ak tu chronologicky zoradim par obrazkov...
Nakoniec neprislo...... som rada, ze sme sa nestretli a dufam, ze sa ani nikdy neuvidime! O polnoci som si lahla vycerpana spat az po uisteni, ze vsetko je uz ukoncene,  a uz ziadne nebezpecenstvo oficialne nehrozi. 

utorok 23. augusta 2011

Pliaga virus, Zemetras vsade navokol, tornado v Goderich...a?

Sedim za stolom a pomaly uchlipkavam z horucej mediciny proti chripke. Ano, zjavne si ta pliaga, co sa vyblaznila na Evke a Terezke nakoniec nasla i mna. Ani nas tatko nie je vo svojej kozi, to asi aby  mu nebolo smutno, ze zostal bokom. Boli ma cely clovek a vlastne nic konkretne. Nohy tazke ako po vystupe na konciar, hlava sa toci a zmateny zaludok nevie co chce, ale vie, co nechce. Som sama, Terezka sa hra hore v postielke a tatko s Evkou sli za doktorom prekonzultovat  jej bolave ustocka. Horuci liek mi pomaly udiera do hlavy a ja mam zrazu pocit, ze uz uz omdliem. Mota sa mi hlava, tak sa radsej pridrzim hrany stola......ale ten sa chveje, i monitor predo mnou, hojda sa mi hladina mojej mediciny v hrnceku, i mineralka vo flasi na vedlajsom stole. Deje sa nieco so mnou, ci zo svetom okolo mna???? Nechapem.....
O malu chvilocku uz media chrlia spravy o zemetraseni s epicentrom vo Virginii, USA. Podla sprav zasiahlo i Kanadu, od Ontaria az po New Brunswick. Len na kratky okamih, par sekund, ale tak  zmatocych a sokujucich. Co moze byt beznadejnejsie  ako zrazu nemat pevnu podu pod nohami, a to  teraz nemyslim obrazne? Nastastie tu navokol sa nam zivot zachvel len na chvilku. Nesediet tu v pokoji za stolom ani to mozno nezaregistrujem. Tato tu chvilu netusiac presoferoval niekde na dialnici a o zemetraseni sa dozvedel este za jazdy z radia.  Odznelo skor ako si clovek stacil uvedomit, coho je prave akterom..Nastastie!
Citajuc o tom spravy na internetovych strankach niektorych slovenskych dennikov, je mi smutno z par komentarov v diskusii pod nimi. Je TO smutne, aky sme my Slovaci niekedy narod. Zavidime si i nos medzi ocami, i zemetrasenie, ked ho niekto zazije v USA. Ale nakoniec ved tak mu treba, naco sa tam zo Slovenska trepal..
"Dve veci su nekonecne: vesmir a ludska hlupost; ale vesmirom som si nie isty" A. Einstein....
Zda sa, akoby i nasu zem trapil nejaky virus, ako nas ludi / mravce, behajuce po jej povrchu. Nakazlive zemetrasenia, zaplavy, poziare, tsunami, tornada... Katastrofy preskakuju z jednej krajiny na druhu,  ako kvapockova infekcia, devastujuc rozne kuty zeme a ludi tam zijucich. Raz tam, raz onam, obrazky zniceneho kazdy den na titulkach novin. V nedelu to "schytal" Goderich. 183 km na sever od nas, inak daleko, ale tym, co sa stalo tak strasidelne blizko. Aj my sme tu uz raz zazili varovanie pred tornadom, ale nakoniec sa chvalabohu neukazalo. V Goderich bohuzial ano....
Goderich storm damage

Goderich...
S hrozou sledujem dalsiu spravu v novinach o bliziacom sa Hurikane Irene. Ocakava sa, ze zasiahne vychodne pobrezie USA a spekuluje sa i o moznom dopade na niektore oblasti Kanady:-( Len dufam, ze tu ho nijako nepocitime....
Hurikán Irene zosilnel, zasiahne východ USA


Tak na dnes dost hroz, snad uz bude lepsie, aj v nasej rodine aj v nasej krajine. Snad si uz vsetky katastrofy a pliagy vybrali svoju dan...

AKTUALIZACIA: Je streda doobeda a meteorologovia prave vydali varovanie pred silnymi burkami a moznym tornadom hroziacim vo viacerych oblastiach Ontaria (zahrnajuc i nas) na dnes vecer :-(Tak zostava  len dufat, ze nas to minie.....

pondelok 22. augusta 2011

Co boli mamu najviac

Nie, prave teraz nemam ziadnu chorobu a diagnozu.....Som len .....- mama chorych deti. A byt mamou, ked su deti chore veru boli...Bojim sa o ne, spim po kuskoch, zobudena kazdym ich stonom ci vrzganim ked sa prevracaju v postielkach. Vecery inak pokojne, kedy si zvycajne najdem cas tak trochu i sama pre seba su teraz plne uzkosti. Neviem sa uvolnit a na nic sustredit. Film prebehne hlavou akosi bez deja, riadky skacu v clankoch, s tatkom zdielame spolocne ticho, ale kazdy v inom svete...
Zacalo to v utorok, paradoxne hned ako sme sa vratili z kontroly u nasej lekarky. Pozrela len Evkine krive prsteky na nozickach a spytala sa ako ide Terezke oneskorene rozpravanie.  Uz v aute Evka zaspala, co je u nej pomerne nezvykly jav. Bolo mi to podozrive, ale v duchu som dufala, ze nie, ze to nebude zaciatok choroby. Bol :-(
Po 4 dnoch s horuckami 39 C a vracanim sme  ju zobrali do "walk in clinic". Ujo doktor, vrtky a akysi rychly pokukal, posvietil do usiek, pohmatal brusko a vraj: "Zapal usiek". Dostala silne antibiotika, ale horucky boli stale tvrdohlave. V prve rano po davke antibiotik jej chudatku zacali krvacat dasienka a vyhodili sa jej afty v ustockach. "Bolia zubky, boli jazyk.."Viem ako to boli mna, mamu, nie to este dieta:-( Vystrasilo ma to. Horucky prespala, papat jej nechutilo a teraz uz i bolelo. Presedela som vecer a polku noci za internetom, skumala, citala.  Vysliedila som, ze jej problemy v ustockach mozu teoreticky sposobovat i prave zacate antibiotika :-( Volala som na telehealth, so sestrickou u nasej family doktorky, pisala som Martuske - nasej doktorke v rodine, kade tade som zbierela  rady a nazory. Tak pre pokoj v dusi a istotu, ze sa nic nepodceni pojde zajtra s tatkom spat na kliniku k rychlemu ujovi doktorovi, aby zasa kukol, posudil a usudil co je vo veci a ako dalej..
Zatial samozrejme zahadna pliaga preskocila i na Terezku. Virus nevirus, choroby u nas vacsinou skacu z jedneho detvaka na druheho. Zatial len mierne zvysena teplota,  ale nic zrazu nechuti ako zvyklo a preto to treba po dlhom zvazovani vyplut. Objimajucu vsetkych svojich plysovych mackov, kamaratov v postielke ju ukladam spat a trpnem ci nepreplace noc. Tak i dnes len cakam a bojim sa co bude dalej, ci lepsie, ci nebodaj horsie..?
Byt mamou, coraz viac si vazim zdravie a chvilky, ked je s nami. Choroby blizkych, hlavne tych malickych, unavuju a bolia viac ako nase vlastne. Tak len dufam, ze to tie moje deti  skoro prejde a zasa budem vecer unavena z ich blaznenia, nie starosti ako im pomoct....

štvrtok 18. augusta 2011

Vone detstva v Demanovej...

Magicky okamih, nieco zazracne a nevysvetlitelne a predsa pomerne caste v mojom zivote. Ako strela priamo do srdca, kratucky okamih, mozno zlomok sekundy kedy udrie vona do nosa a mozog okamzite vie, spomenie si. Zaradi ju presne k veciam, kde ju spoznal, privonal k nej prvy krat. Do suplika medzi ostatne poklady detstva, spomienky na vzacnych ludi, miesta a situacie....
Napriklad ovocny caj s cerstvo vyzmykanym citronom - neskutocne ako ma v okamihu prenesie do Demanovej, ku starej mame, tam kde ho vzdy  byvalo navareneho za plny hnedy hrniec s naberackou pod pokrievkou, aby bol este teply pre kazdeho a vzdy.
Zvlastna tepla citronova vona vzdy ked stara mama cistila okraje pece  supkami z citrona. Aby neboli cierne, aby zasa svietili. Stara mama mala vzdy vsetko ciste, netusim kedy to pri nas detvakoch na prazdninach vladala a stihla. 
Pamatam si ju ako sa chudatko aj zlostila, vzdy ked prisiel medzi nas ostatne detvaky moj bratranec Ondrej. Zasili sme sa hore do izbicky, zakurili v peci a na rozhorucenej opekali jablcka. Potiekla stava, pripalilo sa, vsetko bolo lepkave, ale ta vona! 
Vona knih v izbe s klavirom, stovky a kazda starostlivo zabalena v baliacom papieri, aby sa uchranila, nedotrhala. Chodili sme tam potajme s Ondrejom na cele listovat si vo velkej tazkej knihe o anatomii, pozerali kostry a strasidelne obrazky ludskeho tela...:-)
Tazka vona farieb este zaschynajucich na platnach obrazov uja Ivana. Podnikali sme tajne vypravy do jeho atelieru vzdy ked sa vykradol. Len trosku sme pootvorili dvere, nakukli co kresli, nadychali sa vone umenia a utekali prec aby nas tam neprichytil.
Vona vanilky v otvarajucom sa stole, kedysi davno sluziacom ako dvojite umyvadlo, kde stara mama skryvala sladkosti, hoci vedela, ze o tej skrysi vieme:-)
Vone dobrot z detstva, starej mamin domaci chlieb, makkucky s chrumkavou korkou, vianocka s maslom a lekvarom nakrajana na male kococky kazdy vecer, teple mlieko pre nas detvaky i Mura vonku, ci jezka ak obcas zabludil na dvor..
Vona dreva schnuceho pri peci, sena pri zajacikoch, vona starych haraburd a sadrovych trpaslikov v tmavej syparni kde sme sa chodili ako deti otuzovat strachom...
Vone detstva, spomienky take nadherne. Vsetko to pominulo.....stara mama, ujo Ivan  uz nie su medzi nami, domcek je prec, starucke mury uz nevladali dalej, obrazy uz davno zaschli, caj uz vonia akosi inak, chlieb je z obchodu, sladkosti uz nie su schovane pri vanilke a muke...
Len obcas pride, len na okamih udrie do nosa, znama vona a prenesie ma na chvilku spat a ja som vdacna, ze ju citim a vnimam, az kym sa zasa nestrati, nevyprcha kdesi v dnesnom inom svete...

nedeľa 14. augusta 2011

Vsetko najlepsie

..mily tatko, Happy Birthday to you! Podavajuc narychlo natrhane kvietky z nasej zahradky, este mokre, ukradnute kvapkam dazda a tisnuc boztek na licko, zablahozelala dnes Evka svojmu tatkovi k jeho sviatku. Vzal si ju do narucia, vystiskali sa a spolu sfukli sviecky na kolaciku, na ktory sa uz od vcera tesila. Ja pri nich s Terezkou na rukach, ktorej v ockach blikali svetielka  narodeninovych sviecok a radost z nasich usmevov. Prekrasny moment. Detsky usmev, tie svetielka v ockach, lucne kvietky v starej flasi od mlieka a cokoladovy kolac. Ziadne pozlatka, drahe dary ci velke party. Len jednoduchost a krasa jedneho maleho stvorclenneho rodinneho stastia. Vidiet ich takto spolu, zostane mi to nadosmrti v pamati. Tak este vela rokov tatko, takto spolu a takto stastni, nech mame potom na poslednu cestu pobalenych v pamati vela takychto obrazkov:-)

streda 10. augusta 2011

Ked nejde hora k Mohamedovi....

...musi Mohamed k hore. Kedze sa z Hudson's Hope doteraz neozvali, zavolal tam tato sam. Aby vedel na com je, mozno sa dozvedel co rozhodlo, aby vedel ako ist dalej a urcite pre svoj pokoj v dusi. Vysvitlo, ze sa este stale nerozhodli a vyberove konanie nie je uzavrete. Vzdy je to dobra sprava, ked uz prestanete dufat, verit, myslite si, ze je koniec a zrazu zistite, ze nadej este stale zije. Tak ideme znovu cakat,  potom cakat,  potom este chvilu cakat a popritom cakani  dufat, ze to nakoniec predsa len vyjde:-)
Ja si zatial po veceroch vyrovnavam  stare resty, sluby co som este stale nestihla vyplnit. Pochytila ma potreba kreslit, dat zo seba von emocie s ceruzkou v ruke. Umelecky sa vybesniet, vyblaznit, odreagovat sa. Dlho som to odsuvala niekam dozadu, lebo vzdy bolo cosi ine, omnoho dolezitejsie. Najskor  dokoncit davno slubeny portret dievcatka od susedov a potom sa snad uz konecne dostanem i k mojmu v mysli dlhoplanovanemu obrazu. Tesim sa na to, uz som davno nic v tomto smere nerobila a vidno to. Zabudnut sa to neda, len ruky su rozmaznane, lenive, jemna motorika odvyknuta od dlheho drzania ceruzky. Tak je to zatial trosku boj, kym sa to ustali a znova sa z toho stane akasi rutina, s ktorou budem ako-tak spokojna.
Cas bezi tak rychlo v tieto dni. Kukurica nedavno len po kolena je teraz uz nad hlavu. Zlate lany pokosene a slama v uhladnych balikoch leziac sem a tam po celom poli. Vanok studensi ako byval, voda v bazene o poznanie chladnejsia. Vtaciky v hniezdach odchovane, mlade uz vedia lietat same. Evka s milionom otazok "preco" pocas celeho dna, otazka za otazkou. Veci samozrejme a jednoduche sa zrazu vysvetluju tazko. Clovek si musi odpovedat najskor sam v sebe, zistit ci vobec pozna odpoved, a az tak vypustit z ust nejaku z milion mudrosti, na ktore vas detvak tak horuckovite caka, aby si mohol skladat svoje puzzle o tom ako funguje svet. Na mnohe otazky popravde  neviem uplne spravne odpovedat, tak poviem len co si myslim, a co moze malej hlavicke davat aky taky zmysel, ved ked vyrastie, a stale bude chciet vediet, najde si spravnu odpoved sama :-)

sobota 6. augusta 2011

Vona macky...

Kde sa to vo mne vzalo, preco bola macka odmalicka lepsia ako babika a vzdy moj najlepsi kamarat? Kracajuc v spomienkach dozadu, zajdem az do mojho mala malinka, do stareho domceka v Demanovej, k mojej starej mame a Murovi. Stara mama mala vzdy nejakeho Mura, vacsinou bol buravy, sivy a pruzkovany ako tiger. Vystriedalo sa ich viac, niekam sa vzdy po case zatulali a uz viac neprisli, ale vzdy sa volali Muro:-) "Stara mama, kde je Muro?" bolo vzdy prve, co zo mna vyhrklo, ked sme tam kazdu nedelu prisli  na navstevu. A ked Mura nebolo a nevracal sa z tulaciek, boli i slzy...
Pamatam si, ze ked chcel raz ujo Ivan (ktory bol akademickym maliarom) namalovat moj portret ako maleho dievcatka, vzal mi z ruk Mura a vlozil do narucia babiku. Cele sedenie pokym ma maloval som na nu zazerala a stara mama len smutno poznamenala :"Ved  si jej radsej mohol nechat tu macku ".
Muro, ako si ho pamatam
Ked bol Muro s nami dnu, hrial sa a driemal vzdy v bednicke na drevo hned pri peci. A potom tak kraaasne vonal. Najvyrzanejsie v zime, srst mal vtedy hustejsiu, nasuchorenu a ked som do nej zaborila nos, citila som  vonu dreva snubiaciu sa s vonou sena, v ktorom vonku spaval. Krajsiu vonu som v zivote nenasla, a teta Chanel by sa mohla i roztrhat...:-)
Samozrejme po case sa mi zacal malit Muro iba u starej mamy a doniesla som si k nam domov prve maciatko. Moj oco mu dal psie meno  - Punto. Mozno ani necakal, ze sa to meno ujme, ako som mozno ja necakala, ze u nas Punto zostane. Zostal, chvilku, kym neodisiel tam hore, kde je pole stale plne mysiek a v miske az po okraj tepleho mlieka. Po Puntovi ale nas dvor na Kokave uz nikdy bez macky  nezostal. Oco im navrhoval smiesne mena, tak z lasky, lebo lasku ku zvieratam mam zrejme po nom. Kazda nasa macka nakoniec dostala svoje jedinecne meno, ani raz sa ziadne neopakovalo, ale Muro medzi nimi uz nikdy nebol. Kazda bola ina a snad kazdu si viem doteraz vybavit v pamati. Moji najlepsi kamarati az dodnes. Cupitali popri mne ticho a verne zatial celym mojim zivotom a prevonali ho drevom a senom vpitym do ich srsti...

štvrtok 4. augusta 2011

Na polnej ceste v lese

"Lucka, a nebojis sa zit tu takto sama a hlavne v noci, ked Adrian stale robi nocne?" Kolko krat som uz toto pocula a aj tak sa nad tym zakazdym len pousmejem. Bat sa? A coho? Nie, nebojim sa. Toto miesto, takyto zivot mi dodal sebadoveru, odvahu a vratil kus vnutornej  sily, ktoru zo mna mesto kusok po kusku vycuciavalo, pomaly, pocas 3 rokov. V meste som bola zranitelnejsia, krehka a zlomena. Ked nieco niekde zasramotilo, preletelo mi hlavou "Kto to zasa je a co robi?"... kdezto tu je to vzdy "Co to je?" Rozdielne sramoty vecerov a noci. V Londone caste sumenie  monotonnej indickej hudby od susedov pocas ich pravidelnych seansi so spoluveriacimi, i ich caste hlucne hadky, ci smiech teenagerov fajciacich marihuanu za nasou zahradou. Tu s najvacsou pravdepodobnostou len raccoon robiac si obchodzku okolo, prevaliac sem tam nejaku skatulu alebo inu haraburdu, ledabolo polozenu kdesi von. V Londone sa niekomu privelmi zapacili nase dva bycikle, ktore sme tam jedno rano uz nenasli, tu zmizlo len par zakakanych plienok, ktore asi aj tak vonali dost vabne, aby ich raccoon roztrhal a porozvlacal po celej luke pri dome...Nie, nebojim sa, tesim sa, ze som sama a nemusim sa bat  kto a preco ide okolo. Obcas sa tu zastavi sused, spyta sa ako sa mame, pozve nas na stretnutie komunity, ci snem tunajsich babiek, ktoreho som sa zucastnila asi 2x:-) Farmar Ken, (syn Louise) o dva domy dalej nam bez pytania prejde pluhom  nasu pristupovu cesticku vzdy, ked nas v zimne rana zasype sneh. Ludia s velkym srdcom a nie usami a ocami.....oproti Londonu len prijemnejsia zmena. 
Navstevam sa tu u nas nesmierne paci, ale kazdy by to bral len ako chatu na vikend, nie kazdodenny domov. Vedeli sme do coho ideme stahujuc sa z mesta sem, od vsetkeho omnoho dalej ako v Londone, ale dostupne blizko malickeho mestecka. V podstate na samote, ci polosamote. Vedeli a chceli sme to presne takto. Nechceli sme uz viac vikendov s neustalym vrcanim kosaciek snad vsetkych susedov naokolo. Cnelo sa nam za tichom a sukromim. Byvat na Slovensku na dedine a v kanadskej "countryside" sa ale tiez neda vobec porovnat. Na polnej ceste, skryti v 60 akrovom listnatom lese sme trosku nezvycajnym miestom i tu na okoli. Nasi bezni susedia su totizto vsetko farmari s poliami obkolesujucimi cely ich statok. Po case sme zistili, ze tato priestorova otvorenost ich fariem medzi lanmi kukurice, soje  a obilia jednoznacne zatvara dvere komarom, ktore nas,  skrytych v stromoch jasenov a javorov idu doslova zjest :-( Aj tu nam dlho do noci  hucia kombajny a traktory pocas zni a sezonnych prac ako doma na Kokave. Aj tu nas obcas obkluci vona hnoja z poli navokol. Nevadi, nie, hnoj mi vonia a pripomina leta doma a same krasne spomienky.
Smeti si tu musime odvazat sami,  nestaci ich vylozit ku ceste aby zmizli so smetiarskym autom. Kazdu sobotu nalozit do nasej dodavky, ktora nam uz chudatko sluzi iba na to, a hor sa na tunajsie smetisko. Stretnut susedov, porozpravat sa, pokukat naokolo, ci sa nieco  este nezide :-)
Rychly internet sme si tu vybojovali az urputnym hladanim signalu vsade navokol, ako hladaci pokladov s detektorom kovov:-) Nas  modem  s antenou v jednom tak sidli schovany v akejsi nadrozmernej vtacej budke  na vysokom strome skoro pri ceste. Nie je to celkom s kostolnym poriadkom, ale funguje to, i ked s vykyvami v zavislosti od pocasia a poctu listov na stromoch naokolo:-)
Mozno je to iba zvyk, vpity hlboko do duse, ale chyba mi  tu kikirikanie kohutov skoro zrana a kostolne zvony odbijajuce cas  a odprevadzajuce tych, co sa uz nikdy nevratia. Zvony na Kokave boli pre mna sucast domova. Tak, ako kazdy clovek ma svoj jedinecny hlas,  tak snad kazda dedinka i mesto na Slovensku maju svoje kostolne zvony. Tak, ako vnimam tlkot svojho srdca, ked si hlavu pritlacim na vankus a pocujem tiche buch buch, aj zvony boli a su  akymsi tlkotom srdca nasej dediny. Vzdy som obdivovala moju staru mamu a vsetkych, ktori v tom "bim bam" vedeli citat ako z novin, kto zomrel, ci to bol muz, ci zena...Tu take srdiecko nemame, len ticho, vtaciky ohlasujuce rano a cvrcky a zaby vitajuce noc. Prekrasnu noc s nebom plnym ziaryvych hviezd, ktorych je snad tri krat viac ako v meste a svietia tri krat ziarivejsie ako tam. 
A predsa je tma v izbicke. Nevkradne sa tam svetlo od susedov, ci poulicneho osvetlenia. Ticho a tma, take hlucne, az bol prve dni po prestahovani problem zaspat. Evke sme kupili male nocne svetielka, aby aspon jemne osvetlovali steny izbicky a na ticho sme si radi zvykli. Niektore svetielka mi ale chybaju dodnes. Tie vianocne v uliciach, blikajuce za oknami kazdeho domceka, vytvarajuce rozpravkove caro najkrajsich chvil v roku. Zboznovala som vecerne prechadzky vianocnou Kokavou,  i Londonom kde vsade bolo citit sviatky. Sutazila som s celou dedinou, ze nas vianocny stromcek bude postaveny prvy a zhasne ako posledny. Mam pocit, ze som vzdy vyhrala, nechavajuc ho stat a svietit snad az do Velkej Noci :-) Vzdy som sa tazko lucila s Vianocami, a u nas boli, az pokym bol stromcek v mojej izbicke. Tu mi chybaju tie carovne svetielka z ulice. Su u nas doma, ale ked vyjdem pred dom, po Vianociach ani stopy a ja nemam s kym sutazit :-(
Takze nie, nebojim sa tu! Mam len strach aby sa osud zasa niekedy nezvrtol a nezahnal nas spat do mesta. Nie, tam nie, lebo tam sa bojim :-(

streda 3. augusta 2011

Podivuhodnosti 24 hodin a zasa dalsie antibiotika:-(

Tak, vtedy tou cestou domov od zubara zmatkujuca v jednosmerke som si myslela, ze najhorsie uz budem mat za sebou. O zub chudobnejsia, ale za sebou. Vcera ale vysvitlo, ze mam opat zapal a koren susedneho zuba vyzera tiez podozrivo. Tak som znova na antibiotikach, tentoraz silnejsich, dufajuc, ze vyliecia zapal a zachrania dalsi zub. Boli to ako cert, ale popri mojich "dentalnych" utrapach sa udiali i ine, milsie veci. Drobnosti, ktore mi i ked s fyzickou bolestou, ale predsa vycarili aky taky usmev na tvari.

V noci, teda v hlbokej noci, kedze byvame tak ako byvame, daleko od inej zivej duse, ma celkom vydesilo akesi cudne svetlo, prichadzajuce spod lavicky pri nasom bazene. Som uz zvyknuta na svatojanske musky, ale ziadne rozumne vysvetlenie toho, co to tam svieti, okrem moznosti UFA mi na um neprichadzalo. No nic, strach nestrach, zvedavost je silnejsia, sla som za svetlom. Chvalabohu nie UFO, len spadnuta zapnuta baterka, lampasik pod lavickou. Vtedy mi doslo ze dve a dve su styri a ked mi tam cez den Evka odbehla a potmehutsky tam s niecim buchotala, jej  "Nic" po mojej otazke "Co to tam robis?" az takym nicom zrovna nebolo:-)
Rano mala zabka, ktora zrejme prenocovala zavreta v nasom obloku. Medzi vonkajsim a vnutornym sklom ked som vcera o polnoci napochytro zatvarala vsetky okna pred burkou. Nasiel ju tam rano Minou a pozoroval nehybne sediac na chladnicke, az kym ku nemu nepricupitala Evicka a s veeelkym nadsenim nevykrikla: "Maminka, pozri zaba!". To uz Minou utekal co mu nohy stacili, lebo pred beziacou Evickou vzdy zuteka. Tak sme ju pre zmenu zasa chvilu pozorovali my dve a nakoniec jej otvorili okno, aby z neho mohla skocit opat do sveta :-)
A v priebehu dna dalsia podivuhodnost, ktora mi udrela do oci brazdiac ulice Londonu. V rychlosti som zahliadla putac akych je tu neurekom, propagujuc ten ci onen business, ale nad tymto mi zostal naozaj rozum stat. Nestihla som si vsimnut, kto v tej budove sidli a kto je schopny "Zachranit krachujuci vztah za jeden den" ako hlasal billboard. Ale nech rozmyslam ako rozmyslam, jedine ake take rozumne moznosti mi vychadzaju len kuzelnik alebo rozvodovy pravnik, co je  tiez diskutabilne :-)