Vianoce

"Ake mate pocasie, mate sneh?" Pyta sa ma mama vzdy ked vola tieto dni...

"Jasne, uz davno".......Jasne....uz mi je to take samozrejme, ze som zabudla. Zabudla som na tolke roky sklamani. Iba ako malinka si pamatam Vianoce doma s kopou snehu a tiene ihlicia  krasnej velkej borovice na strope v mojej izbe. Biela postupne mizla. Cim starsia som bola, tym sivsie a tmavsie  byvavalo vonku na Vianoce. Smutna som ratala kolko dni este zostava Perinbabe aby to stihla napravit. Aspon na Stedry vecer, aspon poprasok, prosiiim! S nosom prilepenym o sklo na okne som cumela do svetla poulicnej lampy a marne hladala v tej hmle padajucu vlocku...aspon jednu, zablesk, nadej... Sychravo, zablateno byvalo coraz beznejsie Vianoce co Vianoce. Zivu vonavu borovicu neskor nahradil u nas doma umely stromcek. Rozkladal sa na 3 casti, "ihlicie" mal prilnute k vetvickam a ja som sa sa marne snazila pohybom v smere "proti srsti" nasuchorit ho, zmenit kefu na vetvicku. Zostaval dlho, az kym nezmizli vsetky vianocne svetielka z kazdeho okna v dedine. Az vtedy isiel znova do igelitoveho sacku a na pojd. Ani stromcek do marca, ani darceky, ani kolace, ani vsetky tie rozpravky v telke nenahradili to, co mi vtedy chybalo najviac.... 

Ak ma clovek krasne detstvo, cim je starsi, snazi sa z neho pripomenut si viac a viac. Vratit sa k najmilovanejsim veciam, vonam, chutiam, ozivit aspon scasti to, co sa uz nikdy ako celok nevrati. Tym viac to plati ak odide z rodnej hrudy....U mna su to "naj" z detstva Vianoce. Tie davne, tie biele a vonave. Chut vsetkych tych klasickych kolacov, ktore jednoducho "museli byt", vianocne pohladnice s obrazkami Josefa Ladu, zname rozpravky beziace dokola...... a samozrejme zname blizke tvare za sviatocnym stolom a s vinsom na navsteve. Pravdupovediac cakala som od Kanady, ze mi vrati BIELE Vianoce....a ona mi ich ozaj vratila. Sneh pride v oktobri a stromcek je zivy, vonavy. Na akusi pocest starodavnej tradicie na Slovensku nestoji u nas na zemi, ale visi zo stropu. Podla maminych receptov sa vypekaju kolace, co "musia byt", na DVDckach idu dokola stare zname rozpravky, na stole lezi rozlozeny papierovy Ladov Betlehem ...Kanada mi vratila cosi krasne z davnej minulosti, ale zaroven som tu stratila nieco z "predkanadskej" sucasnosti. Mam biele zive vonave Vianoce, ale chyba mi rodina a blizki zo Slovenska. Clovek naozaj nemoze mat vsetko, nemoze vratit detstvo, nie cele, len cosi z neho....Vratit sa neda, ale da sa dat a dufam, ze nasim detom davame co je v nasich silach a ked budu velke, budu mat Vianoce ulozene niekde medzi pokladmi detstva, tak ako ja...

Zelam Vam vsetkym ak ste doma na Slovensku biele a vonave Vianoce v kruhu blizkych a nam co sme  tu daleko za morom moc urobit ich nadherne a dokonale pre nase deti. Kanada zabezpeci sneh, ostatne je na nas ;-)

Prisla zima

Prisla zima, uz v Oktobri ako zvykne tu hore. Ako som uz stihla za tie tri roky v Hudson's Hope vypozorovat, nepride, ale dobehne. Udrie pastou po stole z celej sily, nastoli treskuce mrazy len co pride....a potom sa ukludni, vydycha, zmierni a pousmeje. Oktobrovy sneh pride a zmizne, nanajvys tak dva krat...a potom uz pretrva az kdesi do konca aprila. Co sa nestihne popratat a zazimovat pred tym, sa uz potom musi vyhrabavat zo snehu skrehnute a stuhnute. Tieto dni zima zuri, este sa neskludnila, neusadila, este doznieva jej hrmotny prichod. Teploty pod -25C, pocitovo niekedy blizko k -40C. Macky mavaju rano srien na fuzoch a bezia dnu do domu, len co ich vypustim z ich pristresku. Nechala som ich na noc uz par krat dnu, v teple a Yashke niekolko krat dohodila do budy slamy. Dava jej to urcite zabrat  takze cez zimu je na horucom jelenom vyvare s masom. 

 

Srny bludia po nasom pozemku, hlbia si do snehu svoje postele a chulia sa na noc jedna k druhej. Yashka ich uz ani nevnima, Uz ich neberie ako votrelcov, ale ako sucast domu, ktory strazi. Ich lezoviska su vsade navokol...

Ked sa zotmie a nebo je ciste, priplizi sa niekedy uz i polarna ziara. Jemna, zelena sa vlni po nebi a nechce sa mi dat odfotit. Vonku pocut praskat stromy od zimy a vo vzduchu uz citit dym. Susedia popalili kopy suchych stromov, co este v lete nazvlacali do obrovskych kop okolo domu. Pre mna je to vona zimy vo vzduchu, taku ako si ju pamatam z detstva. Z kazdeho komina sa valila a plazila ponad dedinu. Kazdy mal naskladane uhlie v pivniciach a drevo pri dome a v drevarni.  I ja zvlacam kazde rano za naruc k peci. Na rukavici mam dieru, a i ked zvysok tela nevnima - 25C, jeden omrznuty prst ma velmi skoro zahana naspat dnu. Tam sa vracia tak prijemne, s vystipanymi licami a brnenim v prstoch na rukach i nohach. Po chvili vsetko to co vonku skrehlo zaleje horucava a celym clovekom sa rozlieva prijemny pocit tepla. Pri peci sa susia topanky, ponozky, pancuchace, rukavice, hreju macky a motorova pila ;-) 

                                     

Auta sme prezuli do zimnych gum, opat nastal cas, kedy musia parkovat blizko pri dome, zapichnute v zastrckach. Prehupli sme sa pomaly do decembra, hektickeho s koncom skoly pred zimnymi prazdninami, s vselijakymi akciami, kde sa pride odfotit "Santa" s detmi, kde sa stretnu rodicia, kolegovia z prace, obyvatelia mesta a vsetci si popraju krasne sviatky. Dopadlo snehu, toho staleho, co uz vydrzi az do aprila a cesty su ako klzacka. Tak ako uz kazdy rok, beriem do ruky pilku a tatove vysoke zimne bagandze a idem sa potulat po nasom pozemku za domom - hladat nas vianocny stromcek. Je to pre mna vzdy tajomny a magicky cas. Zajdem daleko od domu, tam, kam v lete nechodim a vzdy si v duchu hovorievam: "Aj toto je este nase, Boze, ako je tu krasne!" Ticho, vsade okolo. Sneh sa trbliece a vrzga mi pod nohami, sype sa mi do ciziem, hoc nohy dviham vysoko ako zeriav. Tu je ho plno, neudupaneho, nadychaneho ako perina. Sem nikto nechodi - iba ja srny. Par krat zastanem a divam sa im do oci. Stojime a cakame kto spravi ako prvy dalsi krok. Nerozbehnu sa, len mierne zatrepocu usami, pomaly odo mna odvratia zrak a kracaju dalej. Stretnem ich takto vela krat pocas tejto mojej vypravy. Na ten spravny stromcek nakoniec nemam stastie, ale stalo to za to, ono to vzdy stoji za to....Po stromcek zajdeme neskor, autom niekam dalej za mesto, kde je hustejsi les s obcasnymi lukami a ihlicnatou mladou. Blzia sa Vianoce, dalsie moje kanadske......

Nizsi level

Nastal cas vybrat sa do Calgary. Kvoli testom na znalost angickeho jazyka potrebnym k ziadosti na kanadske obcianstvo. Cesta dlhocizna a so zacinajucou zimou i nepredvidatelna, na mnohych usekoch zradna...Necudo, ze sa mi tam vobec nechcelo. 

Ked cloveka caka cosi neprijemne a stresujuce, treba to spojit s prijemnym. Akosi vybalancovat emocie, stresy s relaxom, odmenit sa cimsi, co da celej akcii akusi emocionalnu rovnovahu. Tak sme sa teda v Calgary prvy krat stretli s par znamymi, snad uz i kamaratmi. Zostali sme u nich na tych par dni v cudzom meste, citiac sa s nimi tak, ani coby sme sa poznali uz davno. V rodnej reci, uvolnene, celkom prirodzene...

Test bol ako som predpokladala a obavala sa trosku zradny, nespravodlivy (ako to koniec koncov clovek vnima vzdy, ked po akejsi skuske nie je spokojny sam so sebou). Neviem doteraz, ci bola testovana moja pamat a pozornost, alebo uroven anglictiny. Zasa som raz prezivala ten neprijemny pocit ked dobabrete pisomku. Znova nahnevana sama na seba, ustrachana, ze to cele dopadlo zle. Odchadzala som z testu s vedomim, ze toto vo mne bude pretrvavat az dokym sa nedozviem vysledky - cize dlhych 8 dni. Viem, ze na to, aby som "presla" co sa poziadaviek na kanadske obcianstvo tyka mi bude stacit level 4 z 12 stupnpovej skaly, ale clovek dufa v cosi viac. Sam seba sa po tolkych rokoch v Kanade vidi uz ovela vyssie ako kdesi pri spodku. Popravde, mojich 11 a 8 z odposluchu a rozpravania ma zastihlo presne v tomto rozpolozeni. Ozaj viem rozpravat len na urovni 8 z 12? Co som povedala zle? Skomolila som vetnu stavbu? Nenasla spravne slovicko? Je to so mnou fakt take zle? To ozaj este nie som na vyssej urovni? Ako sa takto mozem posunut dalej, stat sa obcanom, ved este nie som "ready"!!!!

Az ked som sa trosku ukludnila, zacala som si citat podrobnejsie popis urovne, do ktorej ma moje vysledky testov zaradili. "Zvlada adekvatne chapat situacie, zvlada sa k nim adekvatne slovne vyjadrit, vie interpretovat svoje pocity, pozorovania, poradit, vysvetlit, opisat...." Ak to spravne chapem, chapem teda vsetko okolo seba a ked cosi vypustim z ust, v pohode to naopak chapu i vsetci okolo mna. Co viac mi treba? Preco som sa vzdy silou mocou chcela vystverhat na ten pomyselny vrchol? Preco som sama pre seba podmienovala svoju pripravenost na obcianstvo najvyssim levelom vo vsetkych tych pozadovanych testoch? Perfekcionizmus vo mne, pozostatok z vysky? Mozno...Ale v tom to predsa nie je! Mozem dosiahnut skore 12/12, a stale nemat pocit, ze chapem svet a krajinu okolo seba, nemat pocit, ze tu patrim a vlastne chcem patrit. Alebo prejdem s odretymi usami na 4/4, ale napriek tomu s itotou, ze tu chcem zostat, lebo tu mam svoj splneny sen, svoju rodinu, dom, ......domov. Tento test si ale musi dat kazdy sam, a hlavne ho spravne a spravodlivo sam voci sebe i vyhodnotit. Stat sa konecne obcanom nemusi znamenat, ze sa uplne perfektne zaclenite do novej spolocnosti, splyniete s krajinou, ludmi, i jazykovo tak, ze stratite prizvuk, minulost a vlastnu tvar. Nemusi to byt o tom, ze si perfektne rozumiete s naturou Kanadana a vnimate uz veci inak. Byt Kanadanom na papieri neznamena, ze nim v skutocnosti musite byt vo forme, v akej sa Kanadanom ostatni uz narodili. Staci ak adekvatne chapete a ste i adekvatne pochopeny, presne tak, ako to hovoria  vysledky mojho testu. To ostatne je uz o comsi inom.....Strazte si tu svoju "nedokonalost", nizsi level, prizvuk, obcas podivnu vetnu stavbu, iny zmysel pre humor, ine chapanie tak mnoho veci...

Ako oficialny Kanadan nemusite byt ozaj Kanadanom, mozte zostat Slovakom, ktory je doma v Kanade ;-)

Sama

Vsetko mi to odislo na Slovensko a zostala som tu na dva tyzdne sama. Popustam si k sebe dnu nase macky a rozpravam sa s nimi. Niekedy na mna zamnaukaju a inak mi staci i ich pradenie, ci hlasne chrapanie ked pospavaju kade tade po dome. Je to zvlastny pocit uvedomit si, ze vsetci, ale uplne vsetci moji blizki su na inom kontinente a ja som zostala sama kdesi na severe Britskej Kolumbie. V zemi, kde som sa nenarodila, v zemi, ktoru som si vybrala. Asi je to dost vysoky level vztahu cloveka a inej nez rodnej krajiny ak v tej zemi uz zvlada zostat sam....  - s pocitom, ze je len sam doma, nie sam v cudzej zemi ;-)

Chybaju, zrazu nemam zabehanu rutinu, zrazu je tu ticho...Najlepsie je zavalit sa pracou, kadecim, nech den ubieha rychlejsie, a za nim dalsi a dalsi. Nech clovek vecer padne do postele unaveny a ani nema cas a silu zacat sa bat, vymyslat si strachy a duchy v tme za rohom :-) Pilim si drevo, malujem panely za pec - kseft, co mi dohodil ujko kominar.  Po veceroch stopkam vsetko, co sa zhromazdilo v krabicke pri posteli. Pustam si k tomu radio alebo z archivu na internete nejake stare ceskoslovenske filmy. A stopem do seba lieky, aby ma nesklatilo do postele, nemohucu nic viac len pozerat do blba.

Neviem, ci sa ktosi tam hore na mne takymto sposobom rad zabava, ale ako to uz je zvykom, vzdy ked mangel vytiahne na dlhsie paty z domu, ja tu zostanem z roznych prapodivnych pricin a katastrof bez prudu. A tak sa hned na druhy den po ich odchode do Europy budim do nenavideneho pipania vychadzajuceho z tatkovej pracovne. No jasne, nemam prud. Tatovi tie stroje zasa budu pipat do zblbnutia roznou striedavou frekvenciou az kym neskapu. V praxi to znamena, ze nemam ani vodu, kedze mi nepojde pumpa, nekuri kotol, nehreju platnicky na sporaku, a nemam ani internet. Hnusny tmavy den, prsi snad od polnoci a ak neprsi, tak sa hmla plazi vsade dookola. Zohrievam si vodu na horuci (ak som malo trpezliva, tak len teply) caj na rozkurenej peci a rozmyslam, kde zistit, co sa vlastne deje. Vybehnem do mesta, jednak sa vycikat kde mozem i splachnut :-) a na mestsky urad zistit na aky dlhy cas sa mam nachystat na toto  provizorium. Tetusky na urade zahlasia, ze vraj do obeda. Fajn, to je uz len jedna hodina, to sa da vydrzat. Jedna, dve, tri, styri, pomaly sa stmieva a prudu stale nikde. Aby toho nebolo malo, zrazu mi telefon ukazuje, ze nema signal. Bez prudu a bez telefonu...Boli ma sice cely clovek a dusi kasel, ale vybehnem do mesta zasa. Podivne je, ze ani to radio v aute nefunguje, dufala som v nejake spravy, ale vysiela len "sum svistu." Vraj do tretej sa nepodarilo, tak najnovsia nadej a odhad je, ze to spustia o siestej. Mesto je ako po evakuacii. Obchody tmave, zavrete, posta a kniznica to iste, skola prazdna,...

Nacim mi doma pozhanat sviecky, nebolo by zle mat nejaku vodu aspon v najvacsom hrnci. Ako dobre by padol i stary tranzistor na baterky, co by cosi porecnil. Taky, co s otcom chodil do mastale a drevarne a co sa rozrozpraval po celom nasom dvore ci zahrade ak bolo treba robit cosi vonku. Taky tu nemam :-( Nejako sa unavena kaslom  skrutim na fotelke do klbka a ani neviem ako zaspim. Zobudi ma az ukludnujuci zvuk vsetkeho, co opat nabehne ked  o siestej spustia prud. Chladnicka ide, pumpa na vodu ide, kotol ide, telefon ma znova signal, internet funguje....cele Hudson's Hope znova ozilo :-)

Ak uz tu mam zostat sama a chora, tak si prosim aby ma neopustala aspon ta elektrika. Za kladne vybavenie mojej ziadosti vopred dakujem!

Mgr, PhDr, lutost, zlost a rezignacia....

Mensi detvak nastupuje toho roku do skoly. Obe mi tak odidu z domu na cely den, 5 dni v tyzdni. Po snad 8 rokoch budem opat v situacii, ze mozem ist pracovat. Divny pocit. Moct je sice pekne, ale realna sanca na najdenie si nejakej prace tu v HH je dost limitovana. Odisla som sem ako Mgr., PhDr. v socialnej praci a andragogike, zabehnuta v praci, ktora mi sla a kde som citila, ze rozumiem tomu, co robim. Mala som respekt medzi klientami i kolegami....a potom zrazu bum, dala som vypoved lebo prisla Kanada. A s nou zjavne ziadny titul, ziadna kanadska pracovna skusenost....

Zacala som za minimalnu mzdu v obchode pre zvieratka. Kupala som psy, cistila im zuby, usi, pazure a rozcesavala zamotane chuchvalce srsti. Dva krat uhryznuta, vystrasena. Casto upachtena, tym padom spotena pri prave mnou dokupanom a vysusenom vonavom Bernardinovi, ci Newfoundlandovi. Rada, ze sa stihol vysusit do sibenicneho navratu majitelov. Zahanbena, ked sa ma sefka pyta, ci tam u nas v Europe pozname deodoranty, lebo zakaznicka sa stazovala, ze som vraj bola spotena. "Pozname"....Clovek sa citi v takych chvilach ponizene a podupano, ale nesie s tichostou a pokorou co mu nakladaju. Lebo on prisiel sem, Kanada ho sem nevolala. Tehotnej mi kolegyna prednasa o tom, ako v mojom stave nesmiem dalej dvihat velke psy a nesmiem ist pomahat ku mackam v kutiku na adopcie....Do piatich  minut od jej prednasky ma potom posiela ist cistit ich cerstvo zakakane zachodiky.  Pokorne idem, vidim, ze sa citi ako vitaz, ale idem. Sefka ma chlacholi, ze je vraj len ziarliva, pretoze uz davno chce babatko a nedari sa. Vraj ma vyuziva a zneuziva moju dobrotu a ak v tom bude pokracovat, mam jej prist povedat. Pokracuje, ale ja nie som zvyknuta na kanadske reportovanie. Povedala som si, ze vydrzim, este kym vladzem a potom uz budem doma s babatkom. Prisla mi do zivota prva dcerka, par rokov s nou a potom skolka. Nacupitala som plna ocakavani do domova dochodcov, ale povolana osoba  mi po chvili trapneho ticha a cumenia na moj zivotopis len neomalene oznamila, ze "nemam ZIADNE vzdelanie a mala by som si spravit nejaky kurz socialnej prace na renomovanej skole"...Neviem ci v snahe utesit ma po chvili dodala, ze mi ale moze ponuknut miesto v ich pracovni. Pravdupovediac uz si ani nepamatam, co som jej na to povedala. Vzala som si spat svoj zivotopis a pratala sa von. Nadychnut sa cisteho vzduchu, predychat to. V hlave mi sla dokola len jedna jedina scena z mojho zivota - ako mi moj oco na promociach hovori, ze je na mna hrdy....... Najskor prisli slzy, pretoze mi to prislo luto...Potom prisla zlost - na tetku tam za okienkom a na cely system uznavania vzdelania ziskaneho mimo Kanady... a nakoniec som na to rezignovala.
Prisla druha dcerka, clovek sa naplno venoval rodine a utesoval sam seba, ze si snad potom cosi najde. Prekvapivo som bola v lete 2012 uspesna a stala sa jednou z asi 10 turistickych sprievodcov po tunajsich priehradach. Vtedy, ked detvaky travili svoje dlhe prazdniny u starkych na Slovensku. Vtedy, ked manzel dostal pracu pre BC Hydro. Potesilo ma to, prekvapilo. Byvajuc tu uz 3 leto ale vidim aky problem maju s tym najst rok co rok niekoho do tymu sprievodcov. Zrejme ma vtedy schmatli, lebo nemali nikoho ineho...? Na nasej poste som to sice nedavno dopracovala az k pohovoru, ale po nom prislo uz len ticho. Vysledok mi dosiel az vtedy, ked som na poste jedneho dna uzrela novu pracovnu silu...a nebola som to ja. Znova mi to prislo luto, znova som sa nahnevala - na seba, na cely svet?...Ani neviem. A mozno som znova rezignovala. 

Ponukam teraz verejne svoje "umelece nadanie" na predaj. Nikdy som to nechcela robit...ale robim. Tunajsi su skrobi a najradsej by vsetko mali zadarmo a predali za dvojnasobok co kupia. Nie som obchodnik a len tazko zo seba dostavam cenu za moju pracu. Mozno idem i pod cenu, ale ja sa neviem predat. Vzdy som to vsetko porozdavala, nanajvys za nejaky ten obrazok prijala cokoladu ci bonbonieru. Namalovala som nedavno pre mesto jeden zo snad tucta velkych bielych kvetinacov...vraj aby sa Hudson's Hope mohlo pochvalit, poprezentovat aki sikovni ludia tu ziju. Zaplatila som im $10 za farby, z ktorych som nakoniec aj tak skoro ziadnu nepouzila, mala som svoje. Bola som hrda, ze cosi zo mna bude vystavene v mestecku, kde zijem, a ze ono bude mozno pysne na mna. Celkom natesene, nedockavo som ho hotovy, domalovany doniesla na mestsky urad. Teta ani nevstala zo stolicky, ani na chvilu neodlepila oci od klavesnice. Nepozrela sa ani na mna, ani na moj kvetinac, iba pomedzi zuby precedila: "Thank you". Kvetinace zdobili Hudson's Hope len jedno leto. Na jeho konci ich mesto poslalo do drazby na svojom kazdorocnom jesennom jarmoku. Ludia ich pokupili bez toho, aby vedeli kto ich namaloval.... Suma sumarum, zaplatila som $10 dolarov za kvetinac, ktory si potom ktosi kupil v drazbe za $55...Ten clovek a ani mesto vobec nevie kto pokreslil ktory kvetinac. Citim to ako podraz, cosi nefer. Znova je mi luto, znova sa hnevam, a potom rezignujem..

Hladam si pracu a citim sa unavena. Uz chcem len svaty pokoj, ziadne uznanie. Odrobit si par hodin pocas toho, kym budu deti v skole, zabuchnut na konci svojej sichty za sebou dvere a vracat sa domov s cistou hlavou. Nebyt ulutostena, nahnevana. Neocakavat nic viac okrem place za svoju pracu...Tusim  som uz ozaj na tuto kapitolu svojho zivota v Kanade rezignovala...

"Smokey Summer"...alebo Zadymene Leto

Ako to ide dalej s nasim ohnom? Starousadlici neveriaco krutia hlavou nad suchom, ake si uz v Hudson's Hope davno nepamataju, v extremnejsich vyjadreniach, nad suchom a teplom, ake tu este nebolo. A ohen sa tomu samozrejme tesi, rastie a utoci. Z utlmeneho stavu 16.000 ha po par dnoch dazda kratko po evakuacii nam Mount McAllister opat dorastol do 21.000 ha. Ked sa zotmie obyvatelia HH a mozno i cezpolni poriadaju offroadove vypravy na vrchol Bullhead Mountain. V snahe uvidiet za priehradou oranzovu ziaru ba dokonca i plamene sa tam podaktori schytia i na nizkych sedanoch. Clovek na traku ci zdvihnutom terenaku len udivene ziza ako s tym vobec dosli az nahor a ci s tym zidu i nadol. Ale zvedavost a odhodlanie vodicov zrejme dava niektorym autam nahon na vsetky styri :-D

Dni su tu plne dymu. Zalezi od smeru vetra a inverzie ako velmi sedi pri zemi. Ak mame stastie a den sa vydari, tak ho skoro necitit. Mozne je ale i to, ze sme si na ten pach uz tak zvykli, ze registrujeme len vyrazne zvysenene  hodnoty. Neviem...Toto leto kazdopadne dostalo prezyvku "Smokey Summer".

Vsetka robota vonku je skomplikovana nielen dymom, ale v horsom pripade i popolom. Cloveka casom pochyti zlost, dojde trpezlivost a vybuchne, vyvrieska sa na zivel. Darmo si vystriehnem slnecny den, darmo ulozim dvere co natieram krasnou cervenou farbou pod striesku. Za chvilku je na cerstvej este mokrej a makkej farbe napadanych stovky drobnych ciastociek popola. "Uz dost, uz by aj stacilo, porazilo ta ty sprosty ohen!" Kricim na Mount McAllister, zufalo, smiesne...

Prisli nam na pomoc hasici z dalsich provincii Kanady ba dokonca az z dalekej Australie. Robia co mozu, co vladzu, co je v ludskych silach.

Album australskych hasicov z poziarov v BC:

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10152610372670552.1073741894.213250965551&type=1 

 

Len nedavno som sa nevedela dockat leta, po dlhej dlhej zime ...a dnes tu uz nielen ja, ale snad  vsetci dufame v prvy sneh. Konecne snad bude pokoj, budeme dychat cisty pichlavy vzduch, namiesto dymu si uzijeme polarnu ziaru a nebo plne hviezd. Uz bolo dost podivneho dymeneho svetla a cerveneho slnka...

Evakuacia

"Na brane vraj v noci videli ziaru, zacalo horiet kdesi v horach za priehradou." Uz ani neviem, v ktory den s tymito slovami prisiel nas tatko domov z prace. Ohen vraj vzplanul z blesku, co zasiahol presusene stromy. A dalej to uz vsetko islo neskutocne rychlo a strasidelne.....

Ohen dostal oficialny nazov "Mount McAllister fire"

Zacalo sa oficialne monitorovanie ohna s nazvom "Mount McAllister". Rozhorel sa v terene, ktory je nedostupny pre akukolvek pozemnu pomoc a v intenzite, ktora sama o sebe predstavovala pre hasicov velke nebezpecenstvo. Pocasie nespolupracovalo, nadalej pretrvavali vysoke horucavy, ktore spolu s nepriaznivym  a silnym vetrom krmili plamene a hnali ich priamo na elektricke stlpy pri priehrade a dalej smerom na Hudson's Hope. Ohen preskakoval sam seba kilometer az dva dopredu. Nezostavalo ine, len monitorovat jeho postup z helikoptery. Z nedele 13 Jula, 2014 a z velkosti 1000 hektarov postupne prerastal na 2000 hektarov, 6000 hektarov, 10000 hektarov...a nakoniec na  22000 hektarov. Nebo bolo coraz tmavsie, ci v zvlastnej zltoruzovej ziare prinasajucej so sebou  popol a mrtve spalene chrobaky. Vsetko to padalo na kapoty aut, trampolinu, strechu nasho domu, vsade - Apokalypsa.

popol na trampoline

V noci z utorka na stredu ohen zdvojnasobil svoju velkost z 10000 na 20000 hektarov, presiel 15 km vzdialenost a presunul sa na neuveritelnych 15 km k hraniciam mesta. V snahe cucat vzduch z okolia aby mohol dalej horiet povyvracal stromy okrajom svojej cesty skazy. Dalo by sa to mozno opisat ako akesi tornado fungujuce systemom vysavaca. Ak by dalej ohen pokracoval v rovnakej sile a smere, polahky by preskocil rieku. Rano sme sa teda zobudili do "Evacuation Alert". Mali sme sa nachystat na to najhorsie. Zbalit to najpotrebnejsie a byt pripraveni odist. Na obed uz bola vyhlasena Evakuacia. Ujo poziarnik dofrcal na trucku a oznamil mi, ze musim odist. Zapisal si nase mena, adresu, telefonne cislo a oznamil nam miesto v 80 km vzdialenom Fort St John, kam sa mame ist zaregistrovat. Fort St John na vychode je bezpecne, ale na zapad je Mackenzie a tam su priatelia, zname miesto, zname tvare a ich ponuknuta pomocna ruka.Vedia o nas, chcu pomoct, volaju nas k sebe. "Je cesta na Chetwynd stale otvorena, mozme ist do Mackenzie?" pytam sa ho. "Zatial ano, ale to sa kazdu chvilu moze zmenit", odpoveda mi. "Pisem si teda, ze idete do Mackenzie"....

Strkam macky do prepraviek, fotim cely dom pre poistovnu, ak by  nebodaj doslo k tomu najhorsiemu. Tatko prichadza domov, naklada na truck ATV, berieme dva auta z nasich troch, vlecku, na nej klietku, v klietke nasho psa, stan, par veci na seba, bednicku so vsetkymi dokladmi a odchadzame, kym je smer Chetwynd este pristupny. Nie je cas ani obzriet sa, nie je cas na ziadne emocie. Teraz nie, vsetko to zrejme pride neskor, kdesi v bezpeci, daleko od dymu a zltoruzovej ziary....

Mount McAllister Fire sa zenie smerom na Hudson's Hope

"Docasny domov" vo Fort St John...

Cesta je stale pristupna, i ked nas uz pustaju cez zavory ujovia policajti. Auto prichadzajuce v protismere a smerujuce do Hudson's Hope, uz obracaju, posielaju naspat. O cosi neskor sa vraj nedalo uz ani tam ani spat. Nase male mestecko je zrazu v celokanadskych spravach. Divny pocit z nahlej popularity. Titulky ako "Hudson's Hope evakuovane" zaplavuju media:
JUL16 FIRE EVACUATION 

Evacuation order for Hudson’s Hope lifted: Mount McAllister fire at 16,000 hectares
July 21, 2014 Around the Peace, Hudson's Hope Fire
Hudson's Hope evacuation update

Z jednej helikoptery sa zdroje pomoci pre Hudson's Hope postupne rozrastaju az na dnesnych 6 helikopter, 189 hasicov a 39 strojov tazkej techniky. Pocasie sa na par dni umudrilo, schladilo sa, prisiel dazd. Nestaci sice na zahasenie, ale pomoze zmiernit, skludnit rozbesneny zivel 15 km od Hudson's Hope a 8 km od velkej priehrady. Vsetci mame nariadene opustit Hudson's Hope, este i priehrada zostane prazdna. Vancouver len tazko chape hlbku a intenzitu udalosti v Hudson's Hope a trva na dodrzani svojich nezmyselnych terminov s projektami na priehrade. "Zabudnite na projekty, necitate spravy?" Snazia sa to vysvetlit vedeniu tunajsi predaci a manageri. Vo Vancouveri stale nechapu: "Kolko mame casu, 6 hodin? Clovek nevie, ci sa ma nad ich zmyslanim smiat, alebo chytat za hlavu..."6 hodin??? Par minut, mozno pol hodiny!"....

Dni v "azyle" i ked u priatelov su tazke. Clovek sa snazi sledovat vsetky spravy, citat statusy znamych z Hudson's Hope na facebooku. Sleduje kde si kto nasiel docasny domov. Pomoc je obrovska snad zo vsetkych koncin naokolo Hudson's Hope, od Fort St. John, cez Chetwynd, Mackenzie, Dawson Creek.... Ludia ponukaju volne izby, miesto na zahrade pre kone, psy, macky. Kopia sa dary v centre vo Fort St. John. Rano sa vyberieme cosi kupit detom v obchode v Mackenzie, rozveselit ich, mozno i seba ich radostou. Teta predavacka nas chlacholi, slubuje modlit sa. Je to zvlastny pocit prechadzat sa v ulickach obchodu a rozmyslat, ci vobec kupit nejaku sikovnu vec, lebo co ak uz vobec nebude dom, naco to vsetko? Susedka Zdenky a Feriho prinasa darceky detom a kolac. Cloveku sa hrnu pri tom vsetkom slzy do oci, az teraz prichadzaju emocie...

Nase macky v "azyle"...

Prsi, tesime sa asi ako nikdy v zivote dazdu...Evakuacia je zdvihnuta na druhy den, ale mestecko zostava zrejme na dlhsie pod "Evacutation alert". Znamena to, ze evakuacia samotna moze byt kedykolvek nariadena znovu a ludia musia byt nachystani odist...Tatko sa vracia domov, do prace, do mesta duchov, kde zostalo par tvrdohlavych a nebojacnych. Chybaju auta pri domoch, vsade je ticho. Tak sa osamoteni jedinci schadzaju, zoskupuju raz u toho, raz u hentoho. Aby neboli sami doma, aby im bolo veselsie...

Dym z Mount McAllister fire za malou prihradou

Krvave slnko za dymovou clonou podvecer u nas doma

Vraciame sa vsetci domov v nedelu poobede. Este stale do mestecka pod "Evacuation alert", v strehu, s vecami zbalenymi a po ruke. Na ako dlho este v takomto stave nik nevie. Poziarnici buduju bariery, mestecko sa akosi navracia do normalu. Zijeme dalej v neustalom pozore, jednou nohou doma, druhou uz von z domu. V neustalom strachu ako a ktorym smerom fuka vietor. Neviem co bude dalej, ale i toto co sa udialo zatial mi dalo do zivota neskutocnu lekciu. Clovek si zrazu uvedomi ako malo veci v jeho zivote je skutocne podstatnych. Prekvapi sam seba tym, co schytil so sebou na utek pred skazou...a hlavne tym, na co sa vtedy uplne vykaslal. Zisti, aki uzasni a dobri ludia su vsade naokolo.
Vdaka Feri a Zdenka za azyl u vas doma v Mackenzie pre nas styroch, nase styri macky a psa, dva auta, vlecku a ATV. Vdaka susedka s darcekmi, vdaka predavacka s milymi slovami utechy, vdaka vsetkym, ktori vdaka udalostiam za poslednych par dni objavili Hudson's Hope a akokolvek pomohli a stale pomahaju.
Vdaka!