Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

sobota 30. júla 2016

Do Vancouveru a naspat

Prisiel cas zaviest deti do nasho velkomesta a odprevadit ich na lietadlo do Europy. Rozhodli sme sa neist narychlo a najkratsou cestou do Vanu, ale spravit si s detvakmi vylet a zazitok. Zobrat ich na par nasich uz oblubenych miest, ktore deti este nevideli, uzit si s nimi tento kusok, tuto cestu ako nase spolocne prazdniny. Plan bol stanovat, potarat sa niekde kde to bude stat za to a hlavne vymacat sa vo vsetkych horucich pramenoch, ktore budu cestou (Musia, lebo cesta bola planopvana podla toho, kde su pramene :-).
Sli sme cez Jasper, cestou vzdy malebnejsou nez jej druha alternativa smerom cez Prince George. Vzali sme nase skarede kacatko a Popolusku v jednom - nasu malu corollu. Skoro nic nezerie, myslela som si, ze vlastne nema zmysel brat jeden z nasich hladnych trakov. Nuz to by ale nebol moj mangel, keby zasa neprisiel z nejakym jeho "surprise!!" A tak sme po malej zastavke v Canadian Tire vo Forst St John nakladali na chuda toyotu dlhy tandem kayak. Cargo box, co uz na streche bol, sa posunul o trosku nabok a tradaaaa...vyzerali sme ako turisti z velkomesta na vandrovke severom. 
Pocasie nespolupracovalo, mrholilo, hmlilo, lialo, sedelo to na vlasku snad cely vylet.  Rozhodli sme sa riknut to a prvu noc stanovat v Pocahontas campground, ved predpoved bola iba na 40% rizika zrazok. Zaplatili sme si miesto v kempe a odfrcali macat sa do nedalekych Miette hot springs. Nevyzeralo to dobre, uz v bazene na nas prsalo. Ked sme v dazdi a v tme rozkladali stan, kajak zatazeny dazdovou vodou co donho naprsala ma pri skladani z auta svacol do pravej strany tvare. Krajsie som ho zvysok vyletu nenazvala ako "ten modry ozembuch". Prosto nas vztah nezacal prave najlepsie :-) Prespali sme v dazdi a rano uz na nas zacali kvapkat kvapky, kedze stanova latka presvihla svoj limit unosnosti uprsanosti. Narychlo sme balili vankuse, deky, karimatky, spacaky a premoceny stan....
Dalsi den na cestach, plan bol zliezt do Revelstoke. Zasa dazd a nedazd dokola. S mokrym stanom sme na potesenie nasich deti zakotvili v celkom milom Canyon hot springs resorte - v mini kabinke, kde sa vseho vsudy nachadzali dve poschodove postele, umyvadlo a zachod. System je, ze clovek ma strechu nad hlavou, ale pocita sa s tym, ze ma svoje spacaky a ostatne potrebne veci na zivot. Vyhovovalo, stacilo. Bonusom bol v ramci poplatku za kabinku volny vstup do bazena. Mozno stanovanie, nachladnutie, mozno nejaky zatulany virus si nasiel nasho maleho detvaka a tak sme sa ani druhu noc v klude nevyspali a riesili sme prudky zachvat kasla Terezky :-( Bohuzial toto sme potom riesili kazdu dalsiu noc...
Dalsi plan bol potulat sa po priehrade v Revelstoke a dalej do Mica creek a samozrejme nakuknut na tamojsiu priehradu. "Pocakjte ma tu, bude to tak 30 minut" Zahlasil nam tato, ked sa mu konecne podarilo v ludoprazdnom pracovnom kempe v Mica najst zivu dusu, co upovedomila vyssie postavenu zivu dusu v ramci BC Hydro a zariadilo sa vsetko potrebne aby tato mohol ist na turu priehrady. Nuz, cakali sme ho nie 30 minut, nie hodinu...ale 3. Nestihli sme potom Revelstoke priehradu, a hnali sme sa, aby sme stihli ferry cez Galena Bay..... Moja naj cast vyletu, konecne Halcyon hot springs! Utulna kabinka na dve noci a neobmedzene macanie sa v pramenoch. Pocasie sa umudrilo, vysusili sme stan. West Kootenays je oblast, co mi prirastla k srdcu, cosi ma tam taha, velmi...Tamojsie hot springs su dokonaly relax. Svetielka, hudba, trysky v bazene vas vozia dokolecka dokola okolo maleho ostrovceka v rohu bazena. Zdrapite jeden, alebo najlepsie co najviac penovych slyzov, zavesite sa nan....a potom uz len donekonecna kruzite a pozerate na hviezdy nad vami....
Po Halcyone bol dalsi plan zajst az do Manning park a stanovat, potulat sa tam po alpskych lukach. Pocasie zasa nanic, Manning park plny cervenych nalepiek "reserved", a hlava na hlave, stan na stane, RV na RV...Nie, to nie je nic pre nas, isli sme pekne krasne dalej. Cim je ale clovek juznejsie a blizsie k velkym mestam, i to kempovanie je atrakcia, co si treba dopredu zabookovat. Teda pokial nie je daleko od hlavnej cesty, kde sa uz vacsine nechce. Nastastie i take kempingy este su. Asi 10 km od hlavnej cesty, dotiahli sme sa k veceru do Jewell Lake. Velmi pekne miesto, campground, co urcite putuje do mojho zoznamu "top campgrounds". Modry ozembuch si tam konecne nasiel uplatnenie a  po asi hodinovom padlovani na koniec jazera a naspat sme sa my dvaja snad uz i pomerili :-) 40% sanca na zrazky, takze sme nadstan rozprestreli plachtu, nech si prsi, ked chce.

Dazd klopkajuci na plachtu mal sice uspavajuci ucinok, ale obcasny vietor s nou vedel zasustat s takou intenzitou, ze by sa obcas zlakol i mrtvy...Dalsia noc uz bez vetra, ale s novymi susedmi, co neprisli stanovat, ale kvakat a rehotat sa do 3 rana...alebo tak nejak si pamatam posledny casovy udaj, kedy som kukla na hodinky. Rano klasika - v rychlosti balit stan v dazdi. Stan ako tak uchraneny a nie mokry, zato premoceni do piky my dvaja s tatom. Ku koncu dalsieho dna sme to dopracovali niekde do Hope. Kempingy plne, komare vsade natesene.....zobrali sme teda na noc radsej nejaky motel v meste. Zatuchnuta nie najutulnejsia izba, ale detom frcali rozpravky v TV a aspon mali bazen. Zajtra nas uz cakal Vancouver, velikansky, rusny, blaznivy. Snazili sme sa s tatom najst cosi, z coho by deti mali radost a zazitok. Zoo, skanzen, Science world....a potom uz len letisko a samozrejme posledne pusy, slzicky a objatia. Zamavali sme im a znova nam odisli na cele leto tisice mil daleko....
Unaveni a bez deti sme sa s tatom hnali do Harrison Hot springs, kde sme uz mali zaplatenu izbu na noc. Obrovsky komplex mi prisiel ani z cias Titaniku. Snobsky hotel, vsetko akesi prilis "chcelo byt luxusne", a nemozne najst...Musim priznat i to, ze sme toho mali uz dost. Unaveni, poriadne nevyspati, rozhodli sme sa, ze i napriek nasmu zasadnemu postoju voci obytnym privesom a kempingu je cas zaobstarat si pevnu strechu nad hlavou na kolesach. Cesta z juhu domov hore na sever bola zrazu o zastavkach v dealershipoch s RV. Hoc bol plan dotiahnut to dalsiu noc az do Prince George, zvladli sme to len po 100 Mile House, prichylili nas na noc nasi mili tamojsi priatelia (Vdaka Emka a Ivan!!!!). Prince George nas na druhy den zdrzal trosku dlhsie, neplanovane sme tam zlozili zalohu na nas prives. Potom uz len cesta domov. Prislo mi to, ani coby sme boli prec dlhsie nez 10 dni, cez 4000 km, na malej corolle s velkym ciernym cargo boxom a dlhym modrym ozembuchom. Konecne doma...v Lynx Creeek Estates???? Zjavne nasa stvrt dostala novu tabulu a nove luxusne meno. Akosi mi to k nej nesedi, pripadam si teraz ako v Harrsison hot spings :-) Tabula je krasna, ale my tu nie sme "estates", len mala zasita stvrt ludi, pre ktorych je uz i Hudson's Hope velka civilizacia. Ale doma je doma, nech uz sa to vola ako chce :-)