Na love pokladov v Kanade...

Prve 4 roky mojho kanadskeho zivota som pretrpela v meste. London bol pre mna privelky, ponukajuci mi tu kanadsku kulturu, o ktoru som nemala zaujem. Mnohi mi budu teraz oponovat a obhajovat London ako "forest city" a pekne este pomerne stale zelene mestecko. Mozno je taky, ale pre mna ma jednu obrovsku chybu - skratka je to mesto. Nie, mna nebavilo travit vikend navstevou obrovskeho obchodneho centra. Len sa tam tak tulat a nemat v plane nic kupit. Zabit cas pod strechou so stovkami obchodikov a gycovou fontankou a lavickami kdesi uprostred nakupneho kolosu a chaosu. Stale zasnem kolko ludi tu v Kanade tak dobrovolne a natesene mrha svojimi vikendami....

Masonville Place v Londone, ON - miesto nedelnych prechadzok tamojsich obyvatelov..

Mozno je to kliatba umeleckeho nadania nasho rodu, ale ja milujem stare veci. Neviem nakupovat nic nove, co ma zaruku, vonia, leskne a trbliece sa. Take veci mi nic nehovoria, nevedia ma nadchnut a ich masovost a lahka dostupnost ma odpudzuju. Preto som si musela najst alternativu k nakupovaniu v nakupnych centrach. Tak som v Kanade objavila "Value Village" s podtitulom "The Ultimate Treasure Hunt" a "Goodwill". Obchodiky s tovarom, ktory povodni majitelia uz nepotrebuju ci jednoducho nechcu. Tam som zacala objavovat veci s pribehmi a patinou. Osuchane, prasknute, nekompletne...jedinecne a take krasne. Pre mna to bol skutocny Treasure hunt (Lov pokladov).Naucila som sa spoznavat znacky vyrobcov keramiky, porcelanu a podla nich urcit vek ponachodeneho. Bolo to pre mna vzdy akesi dobrodruzstvo. Niekedy i zadostucinenie, ked som po brazdeni internetu rozlustila, ze salka za snad $2 ma skoro 200 rokov. Najradsej som tam objavovala poklady v polickach s "cackami mackami". Drobnymi soskami a kadecim, co sa nehodilo do ziadnej zmysluplnej kategorie. Casto tam skoncili veci rucne vyrezavane, rucne malovane, niekym vlastnorucne robene s povodom zjavne blizko mojej rodnej hrudy. Pocas mojho mestskeho zivota som si takto nazhromazdila domov peknych par pokladov zo sekacov :-)

"Poklady" v Good wille :-)

...a vo Value Village :-)

Kanada je stale este mlada, a na to ako Europan casto zabudam. Potom ma sokuju ci rozosmeju veci ako definicia starozitnosti v Kanade, za ktoru sa tu oficialne povazuje vec starsia nez 50 rokov. Kolko krat sa mi stalo, ze som pri potulkach v "oficialnych" Starozitnostiach nadabila na vec, ktoru doma na Slovensku stale pouzivame. Nieco uplne bezne, funkcne a skarede. Ked take nieco objavim, s vysackou ceny v zavratnej sume, len sa pousmejem a pomyslim si, aka je moja mama stastna a bohata zena a ani o tom nevie. Starozitnost v Kanade sa moze ocitnut v dvoch kategoriach. Bud sa dostane do ruk cloveku, ktory si mysli, ze je to haraburda,  a tak ju smari do sekaca, ci rovno na smetisko. V druhom pripade sa takato vecicka ocitne u cloveka, ktory az privelmi dobre vie, o co sa jedna a tak ju umiestni vo vytrine Starozitnosti s cenovkou na motuziku. Preto som v Londone nechodievala do Antique store, ale do Value Village ci Goodwill, kde som si svoju starozitnost nasla vzdy sama a kupila ju za babku :-)

Mestsky zivot sa mi odstahovanim z Londonu skoncil. Z Ridgetownu sme este do neho par krat zbehli na vacsie nakupy a vtedy som si samozrejme nenechala ujst tento moj lov pokladov. Ale na severe BC, tu v Hudson's Hope, uz nemam Good will, ani Value Village. Miestny "Thrift store" je za ne malinkou naplastou a najst v nom nejaky poklad je skoro nemozne. Preto som si zasa musela najst akusi alternativu. Tusim i toto sa nesie genmi nasej rodiny, kedze vylety na smetisko podnikal uz moj stary otec a po nom takisto i moj oco. Pri vchode na tunajsie smetisko nas vzdy pristavi teta, aby skontrolovala, co tam nesieme. Po jej nechapavom pohlade na nasu prazdnu vlecku moj mangel ukaze na mna a prehlasi: "She is going to do some shopping" (Ona ide nakupovat).Teta sa len pousmeje a odstupi z cesty. Nie, nebojte sa, nehrabem sa tam v kopach smetia. Nase smetisko je velmi organizovane. Mame tam kutik so srotom a zlisovanymi starymi autami, potom zhromazdisko chladniciek, pristresok so vsetkym, co si hlada noveho majitela, plochu, vyhradenu na vsetko drevene a az na konci obrovske zatvorene kontajnery so skutocnym zapachajucim odpadom. Moje oblubene je samozrejme oddelenie s drevom :-) Prave vcera sme si odtial odviezli asi 4 mohutne stare tramy, este stale mocne. Tatko ma pochvalil, ze presne to potreboval na podlozenie pod schody, ktore este treba dorobit z nasej terasy... 

Dalsim mojim tunajsim nakupnym strediskom su brehy nasich jazier. Ked voda opadne, rada sa po nich prechadzam a zbieram zaujimave vyplavene dreva. Ostre hrany voda uz davno vyhladila, zmakcila vsetko spicate a vymodelovala z prapodivnych konarovych spletencov a pnov sochy, ktore drazdia ludsku fantaziu. Kedze mi vysycha zabradlie na vonkajsom schodisku,  nahradou zan bude prave jeden takyto vyplaveny zazrak. Skrutene drevo, potetovane cestickami lykozruta, hrajuce zvlastnymi farbami. Doma mi pomaly ale isto pribudaju torza stromov, ktore v mojom vlastnictve zacali zit iny, akysi umelecky zivot :-)

Moje nove zabradlie z brehu jazera...

Moj oco sa nado mnou urcite pousmeje. A mama sa  chyti za celo, a povzdychne si, ze som sa podala na neho. Co uz, geny nepustia. Mne naozaj netreba nakupne stredisko. Staci sekac, breh jazera, ci organizovane smetisko a mam zasa svoj "Treasure Hunt"  :-)

Ked umieraju borovice...

Su Vianoce. Lezim hore na poschodovej posteli, ako mala, pamatam si, ze sa do nej  este neviem vystverat sama. Som blizko stropu a dlhociznych uzkych tienov na nom. Prepletaju sa pomedzi zablesky modrej, cervenej, zltej a zelenej. Nie, nemam z nich strach, hoci vyzeraju ako velke pazure co sa ku mne natahuju. Tie makke farebne svetielka a vona borovice mi davaju pocit bezpecia. Pocit co vo mne zostal po cely zivot. Od mala malinka som vzdy milovala zimu, Vianoce a borovice. Pamatam si ich rad pri plote za nasim domom na Kokave. I to chladne sychrave rano, ked ich moj oco spilil dolu. Nemohla som tam vtedy byt, pozerat sa na to. Dodnes mi je prilis prazdno, ked sa zadivam na ten plot a nas dom z dialky na ceste z dediny. Vedela som vzdy kde stoji prave podla tych borovic. Pochovala som pod ne i moje prve maciatko. Vychovavam svoje deti v tom, aby si vedeli vazit kazdy stromcek, co mame na pozemku. Davam im hladkat dlhozicne ihlicia borovic a ucim ich rozlisovat medzi smrekmi, jedlickami...a mojimi borovicami. Ucim ich vyslovovat slovo "zivica" a snazim sa ich naucit vnimat krasu jej vone. "Co to je mama, na co to stromcek potrebuje?"..."To je taka krvicka stromu, ked ho nieco boli, krvaca presne tak ako my ludia. Brani sa nou proti skodcom, vonavo nam zliepa  prsty a prska v ohni". Nebola som si ista nasim domom v Hudson's Hope, ked sme sa  nan prisli pozriet prvy krat. Bol maly, zanedbany s nahnutymi plotmi prilepenymi priamo o jeho steny. Ale co rozhodlo, boli prave mlade borovice vsade navokol. Im som nedokazala odolat, to z nich som sa  tesila najviac.

Moja najvacsia a srdcu najmilsia zatial odolava. Dokedy?...

Teraz mi krvacaju pred ocami. Umieraju a ja ich uz neviem zachranit. Je mi do placu z oranzovej farby ich ihlicia, ktora zacina vykukat zo zelenej, z ich zivicou potecenych kmenov. Viem, ze uz len malo zostava. O rok uz budu cele hnede, potom cierne. Nahe a mrtve napokon padnu k zemi pod naporom vetra....

Chodim po vlastnych 8 akroch a odhrnajuc stebla trav si pozeram pod nohy. Nie, nehladam hriby, ale mlade stromceky. Par ich vzdy starostlivo vykopem  a s korenmi prenesiem do velkych oranzovych kvetinacov pri dome. Na podiv mojej mamy si v nich nepestujem  trvalky, ale male borovice a smrecky. Ako zlodej slnecnic som sa vcera vykradla k uz prazdnemu domu Cathy a vykopala par smreckov za jednym z  pristreskov. Slubila mi ich, uz davno. Dnes uz stoja malinke pri mojich boroviciach. Nedopustim, nedovolim, nezostane mi po nich prazdno, na to nie som pripravena. Citim sa ako Don Quichotte. Ja, pan tvorstva bojujem s chrobakom velkym ako zrnko ryze. "Pine beetle", akysi lykozrut, mi berie to co tu mam najradsej. Mozno je to marne, neviem, ale nevzdam to. Nechcem sa raz pozerat z vlastnej terasy na ciernavu, co mi obklucila dom. A nezmierim sa s nahradou briez a osik. Ja si tu tie borovice nejak udrzim, nedovolim im vymriet!