Moj zivot v krajine, po ktorej som vzdy tuzila. Moje hladanie si svojho vlastneho maleho miesta vo velkej zemi, kde bude spokojne srdce i rozum, ....... a ktore raz budem volat DOMOV
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...
V pondelok bol krasny den, svietilo slniecko a bolo az prilis letno na to, ze sme len v polke aprila. Pamatam si roky, ked sme v tomto case mali este snehove prehanky. Stromy este nevyhnali nove listky a trava je tiez este minulorocna, sucha a skaredohneda. Vybrala som sa do mesta prat. My doma nemame vlastnu studnu a vodu si vlacime z mesta do cisterny tak raz za dva tyzdne. S vodou sa preto u nas velmi setri a vlastnit a prevadzkovat pracku v tomto stave by bolo jednoducho zbytocny luxus. Na obed sa trosku zdvihol vietor, nic zvlastne, veterno tu byva casto. Ked som sa vratila z mesta, pozrela som si predpoved pocasia. Tam uz svietila vystraha pred silnym vetrom v poobednajsich a vecernych hodinach. Okolo stvrtej to zacalo...Zvonku sa zintenzivnoval hukot, zacali praskat a padat styromy a buchotat uvolnene plechy na strechach. V tej dobe nam uz jeden strom lezal na drotoch elektriockeho vedenia. Nastastie prud nam este nevyp[adol, ale to bolo najpravdepodobnejsie len otazkou casu. Pre istotu som preto ponapustala vody do vsetkych mojich velkych hrncov a lavorov, lebo ak nemame prud, nejde nam ani voda. Snazili sme sa s tatom obist pozemok a poskryvat vsetko, co by mohol schytit vietor. Auta sme preparkovali na miesta, kde ich nemal sancu zasiahnut ziadny padajuci strom. Vietor silnel a bol strasidelny. Smerom za domom sa z lesa zacal dvihat tmavy kudol dymu. Posobilo to, akoby to bolo hned za nasim domom, strasne blizko. Ohen v tomto vetrisku? Neskutocna katastrofa! Dym sa zvacsoval a dvihal ku slnku, tmavosivo oranzovy. Akonahle zastrel slnko, mali sme z neho cervenu gulu. Tato nasadol do auta a siel zistovat co sa deje a kde presne hori. Ja som doma trpla s detmi, striehla na akekolvek oficialne informacie z mesta...a bolo mi od strachu zle. Vsetko co sa ku mne dostalo bolo len par postov od rovnako vystrasenych ludi na facebooku. "Byvame na konci Jamieson a prave nas evakuovali" Citalo sa mi to strasne.... Neskoro vecer sme obdrzali oficialne EVACUATION ALERT.
Takto vyzera oficialny EVACUATION ALERT
Mesto vtedy posle niekoho, kto na aute obeha vsetky pribytky a osobne ludom oznami, ze sa maju pripravit na okamzity odchod. Sedela som v nasej spalni pri balkonovych dverach, ktore su presklene a pozerala ako sa vysokanske stromy nahynaju vo vetre. Ked do nasej prijazdovej cesty zasvietili svetla auta, vedela som, o co sa jedna. Deti sme ulozili spat, naco ich chudata stresovat este viac. Ako keby niekto vratil cas spred dvoch rokov, napadlo ma, ze to zasa ideme prezivat znova. Treba zbalit doklady, 4 macky, 2 psy a utekat prec. Cesta na Fort St. John zostala neprejazdna, kedze ohne horeli uz vsade medzi Hudson's Hope a Johnom. Z opacnej strany smerom na Chetwynd bola na tu noc naplanovana absolutna uzavierka mostu, a tak mi to pripadalo, ze sme tu vlastne v pasci. Nastastie uzavierku vzhladom na okolnosti neskor zrusili. Prezit noc s tym, ze sa ALERT kazdu chvilu moze zmenit na ORDER, kedy sa musite pratat z domu okamzite nie je ziadna sranda. Vietor besnel snad do polnoci, s narazmi okolo 80 km/h Viac sme nespali ako spali. Rano isiel zivot dalej, prisiel skolsky autobus, tato odisiel do prace a ja som pochodila okolo domu a zistovala skody z vetra. Vo vzduchu stale dym...Par popadanych stromov, prekotena nadoba na vodu, ktoru hodilo do canopy na trak. Nastastie ziadne skody. Vietor uz sice nebol taky sialeny ako predosly den, ale stale dost silny na to, aby dalej rozduchaval ohne. Nie jeden, mali sme a mame ich v Hudson's Hope tri...Cely den po meste behali policajti a poziarnici, nad hlavami nam lietala helikoptera s vodou. Na kopcoch za nami sa kde tu objavil novy stlp dymu, clovek mal pocit, ze tie ohne rastu ako huby po dazdi. Len sme dufali, ze vietor fuka smerom od nas...
Takto to zacalo ..
a takto to vyzeralo hned za nasim domom...
Pohlad na ohen v pondelok z centra mesta...
Kopce v ohni...
Pohlad na ohen v pondelok z centra mesta...
Tento novy stlp dymu na nas vybehol v utorok poobede...
V celom nasom regione momentalne hori cez 40 ohnov, par oblasti bolo evakuovanych, par domov zlahlo popolom. Ludia sa mobilizuju a pomahaju si ako sa da. Okrem oficialnej pomoci v zriadenych centrach si ludia pomahaju cez facebook. Ponuka sa ubytovanie, poskytuje pomoc domacim zvieratam, trailery na ich prepravu, traky s vodou...vsetko nezistne. U nas v mestecku nase zdravotne stredisko usporiadalo akesi posedenie pri kavicke, zadarmo pre vsetkych, na kompenzovanie stresujucich udalosti z predchadzajuceho dna...
Oranzove a cervene gulicky predstavuju ohne, cely Peace region je posiaty gulickami (severo vychod provincie)
Toto je pri Bear Flats, smerom z Hudson's Hope na Fort St John, jedno zhorenisko...
Smerom z Fort St John na Hudson's Hope...
Fort St John...
Fort St John...
Je stvrtok, ALERT mame stale v platnosti, traky pri dome nachystane aby pobrali co najviac ak budeme musiet odist. Ked si zaborim nos do srsti mojich maciek, citim dym. Nastastie na zajtra hlasia dazd. Nech prsi, cely den, aj dva, aj tri, aj cely mesiac. Toto sa musi skoncit, ved je len april, co nas potom caka cele leto? Este poriadne neprisla jar a uz by som radsej brala naspat zimu......
