Evakuacia

"Na brane vraj v noci videli ziaru, zacalo horiet kdesi v horach za priehradou." Uz ani neviem, v ktory den s tymito slovami prisiel nas tatko domov z prace. Ohen vraj vzplanul z blesku, co zasiahol presusene stromy. A dalej to uz vsetko islo neskutocne rychlo a strasidelne.....

Ohen dostal oficialny nazov "Mount McAllister fire"

Zacalo sa oficialne monitorovanie ohna s nazvom "Mount McAllister". Rozhorel sa v terene, ktory je nedostupny pre akukolvek pozemnu pomoc a v intenzite, ktora sama o sebe predstavovala pre hasicov velke nebezpecenstvo. Pocasie nespolupracovalo, nadalej pretrvavali vysoke horucavy, ktore spolu s nepriaznivym  a silnym vetrom krmili plamene a hnali ich priamo na elektricke stlpy pri priehrade a dalej smerom na Hudson's Hope. Ohen preskakoval sam seba kilometer az dva dopredu. Nezostavalo ine, len monitorovat jeho postup z helikoptery. Z nedele 13 Jula, 2014 a z velkosti 1000 hektarov postupne prerastal na 2000 hektarov, 6000 hektarov, 10000 hektarov...a nakoniec na  22000 hektarov. Nebo bolo coraz tmavsie, ci v zvlastnej zltoruzovej ziare prinasajucej so sebou  popol a mrtve spalene chrobaky. Vsetko to padalo na kapoty aut, trampolinu, strechu nasho domu, vsade - Apokalypsa.

popol na trampoline

V noci z utorka na stredu ohen zdvojnasobil svoju velkost z 10000 na 20000 hektarov, presiel 15 km vzdialenost a presunul sa na neuveritelnych 15 km k hraniciam mesta. V snahe cucat vzduch z okolia aby mohol dalej horiet povyvracal stromy okrajom svojej cesty skazy. Dalo by sa to mozno opisat ako akesi tornado fungujuce systemom vysavaca. Ak by dalej ohen pokracoval v rovnakej sile a smere, polahky by preskocil rieku. Rano sme sa teda zobudili do "Evacuation Alert". Mali sme sa nachystat na to najhorsie. Zbalit to najpotrebnejsie a byt pripraveni odist. Na obed uz bola vyhlasena Evakuacia. Ujo poziarnik dofrcal na trucku a oznamil mi, ze musim odist. Zapisal si nase mena, adresu, telefonne cislo a oznamil nam miesto v 80 km vzdialenom Fort St John, kam sa mame ist zaregistrovat. Fort St John na vychode je bezpecne, ale na zapad je Mackenzie a tam su priatelia, zname miesto, zname tvare a ich ponuknuta pomocna ruka.Vedia o nas, chcu pomoct, volaju nas k sebe. "Je cesta na Chetwynd stale otvorena, mozme ist do Mackenzie?" pytam sa ho. "Zatial ano, ale to sa kazdu chvilu moze zmenit", odpoveda mi. "Pisem si teda, ze idete do Mackenzie"....

Strkam macky do prepraviek, fotim cely dom pre poistovnu, ak by  nebodaj doslo k tomu najhorsiemu. Tatko prichadza domov, naklada na truck ATV, berieme dva auta z nasich troch, vlecku, na nej klietku, v klietke nasho psa, stan, par veci na seba, bednicku so vsetkymi dokladmi a odchadzame, kym je smer Chetwynd este pristupny. Nie je cas ani obzriet sa, nie je cas na ziadne emocie. Teraz nie, vsetko to zrejme pride neskor, kdesi v bezpeci, daleko od dymu a zltoruzovej ziary....

Mount McAllister Fire sa zenie smerom na Hudson's Hope

"Docasny domov" vo Fort St John...

Cesta je stale pristupna, i ked nas uz pustaju cez zavory ujovia policajti. Auto prichadzajuce v protismere a smerujuce do Hudson's Hope, uz obracaju, posielaju naspat. O cosi neskor sa vraj nedalo uz ani tam ani spat. Nase male mestecko je zrazu v celokanadskych spravach. Divny pocit z nahlej popularity. Titulky ako "Hudson's Hope evakuovane" zaplavuju media:
JUL16 FIRE EVACUATION 

Evacuation order for Hudson’s Hope lifted: Mount McAllister fire at 16,000 hectares
July 21, 2014 Around the Peace, Hudson's Hope Fire
Hudson's Hope evacuation update

Z jednej helikoptery sa zdroje pomoci pre Hudson's Hope postupne rozrastaju az na dnesnych 6 helikopter, 189 hasicov a 39 strojov tazkej techniky. Pocasie sa na par dni umudrilo, schladilo sa, prisiel dazd. Nestaci sice na zahasenie, ale pomoze zmiernit, skludnit rozbesneny zivel 15 km od Hudson's Hope a 8 km od velkej priehrady. Vsetci mame nariadene opustit Hudson's Hope, este i priehrada zostane prazdna. Vancouver len tazko chape hlbku a intenzitu udalosti v Hudson's Hope a trva na dodrzani svojich nezmyselnych terminov s projektami na priehrade. "Zabudnite na projekty, necitate spravy?" Snazia sa to vysvetlit vedeniu tunajsi predaci a manageri. Vo Vancouveri stale nechapu: "Kolko mame casu, 6 hodin? Clovek nevie, ci sa ma nad ich zmyslanim smiat, alebo chytat za hlavu..."6 hodin??? Par minut, mozno pol hodiny!"....

Dni v "azyle" i ked u priatelov su tazke. Clovek sa snazi sledovat vsetky spravy, citat statusy znamych z Hudson's Hope na facebooku. Sleduje kde si kto nasiel docasny domov. Pomoc je obrovska snad zo vsetkych koncin naokolo Hudson's Hope, od Fort St. John, cez Chetwynd, Mackenzie, Dawson Creek.... Ludia ponukaju volne izby, miesto na zahrade pre kone, psy, macky. Kopia sa dary v centre vo Fort St. John. Rano sa vyberieme cosi kupit detom v obchode v Mackenzie, rozveselit ich, mozno i seba ich radostou. Teta predavacka nas chlacholi, slubuje modlit sa. Je to zvlastny pocit prechadzat sa v ulickach obchodu a rozmyslat, ci vobec kupit nejaku sikovnu vec, lebo co ak uz vobec nebude dom, naco to vsetko? Susedka Zdenky a Feriho prinasa darceky detom a kolac. Cloveku sa hrnu pri tom vsetkom slzy do oci, az teraz prichadzaju emocie...

Nase macky v "azyle"...

Prsi, tesime sa asi ako nikdy v zivote dazdu...Evakuacia je zdvihnuta na druhy den, ale mestecko zostava zrejme na dlhsie pod "Evacutation alert". Znamena to, ze evakuacia samotna moze byt kedykolvek nariadena znovu a ludia musia byt nachystani odist...Tatko sa vracia domov, do prace, do mesta duchov, kde zostalo par tvrdohlavych a nebojacnych. Chybaju auta pri domoch, vsade je ticho. Tak sa osamoteni jedinci schadzaju, zoskupuju raz u toho, raz u hentoho. Aby neboli sami doma, aby im bolo veselsie...

Dym z Mount McAllister fire za malou prihradou

Krvave slnko za dymovou clonou podvecer u nas doma

Vraciame sa vsetci domov v nedelu poobede. Este stale do mestecka pod "Evacuation alert", v strehu, s vecami zbalenymi a po ruke. Na ako dlho este v takomto stave nik nevie. Poziarnici buduju bariery, mestecko sa akosi navracia do normalu. Zijeme dalej v neustalom pozore, jednou nohou doma, druhou uz von z domu. V neustalom strachu ako a ktorym smerom fuka vietor. Neviem co bude dalej, ale i toto co sa udialo zatial mi dalo do zivota neskutocnu lekciu. Clovek si zrazu uvedomi ako malo veci v jeho zivote je skutocne podstatnych. Prekvapi sam seba tym, co schytil so sebou na utek pred skazou...a hlavne tym, na co sa vtedy uplne vykaslal. Zisti, aki uzasni a dobri ludia su vsade naokolo.
Vdaka Feri a Zdenka za azyl u vas doma v Mackenzie pre nas styroch, nase styri macky a psa, dva auta, vlecku a ATV. Vdaka susedka s darcekmi, vdaka predavacka s milymi slovami utechy, vdaka vsetkym, ktori vdaka udalostiam za poslednych par dni objavili Hudson's Hope a akokolvek pomohli a stale pomahaju.
Vdaka!

Co sa obcas sniva emigrantovi...

Stojim pred mojim rodnym domom, doma, na Slovensku, na Kokave. Divam sa nan s hrcou v hrdle.....uz nie je nas, nasi ho predali, rozvadzaju sa. Novi majitelia ho uz menia. Odvratim zrak, divat sa kdekolvek inam, hocikam, len  to radsej nevidiet. Pred nicotou a pozeranim do blba ma zabrzdia stity Tatier. Tie su tam ako vzdy, nezmenene. Boli, su, a budu. Vzdy tie iste, krasne, majestatne. Ta istota vo mne spusti zbrzdene, po licach sa mi hrnu slzy....

Manzel ma budi zo sna, ako vzdy ked v spanku kricim a placem....Oci mam zaslzene, este nie som v realite. Neda sa, musim sa vratit k snu. Preco, co sa mi to snivalo? 

Moje sny su niekedy ako hadanka, dumam nad nimi pol dna. Mam pocit, ze pripominaju na co zabudam, posielaju upomienky, ukazuju mi co nevidim, ci nechcem vidiet, trestaju ma, dodavaju silu.... Tento nebol taky zlozity. Vrat sa domov, aspon myslou, castejsie! Skontroluj ako sa maju vsetci drahi. Hocico sa zmeni v tvojom ci ich zivote, stale to bude tvoj domov. Bol, je, aj bude. To je istota rovnaka ako stity Tatier. 

Chapem, beriem na vedomie, kajam sa....

Liptovska Kokava, domov so stitmi Tatier v pozadi...

Sucho

Kladiem nohu pred nohu, praska mi pod nimi, susti. Trava je taka sucha, ze ani nerastie, len zltne a lame sa pod nohami. Netreba kosit uz par tyzdnov. Kamkolvek vkrocim, uteka predo mnou snad stovka lucnych konikov. Nepamatam si ich v takych mnozstvach z minulych rokov. Nas detvak len odklada priesvitne skatulky, vrta male dierky do ich vrchnacikov a lovi koniky na luke. Dnes rano mi cela smutna ukazala zvysky maleho konika na dne skatulky a sklamane povedala: "Mama, vidis vravela som ti, ze ten velky zozerie toho maleho!". Nevedela som ci sa mam smiat, alebo ju pohladkat sucitne po vlaskoch. Ani mama  nevie vsetko, neodhadne, pomyli sa...a obcas to ma zda sa i smrtelne nasledky.

Zem by uz potrebovala dazd, schladit, ulavit, ozivit co chatra. Pocasnici uz zoparkrat strasili  akymisi silnymi burkami s ladovcom ako lopticky, ale tie nakoniec Hudson"s Hope vzdy obisli. Preplazia sa zvycajne ponad koryto Peace River a zautocia na Fort St John. Tie mi nechybaju, nech si idu. Len slaby tichy dazd, co zotrva celu noc. Taky co pomoze, nie skalici, dovrsi pohromu...Taky uz chyba.

Dalsie moje umelecke blaznenie :-)

Nase male mestecko vyslalo medzi obyvatelov mail, ze hlada dobrovolnikov. Nejake sikovne tvorive duse, coby pomalovali par velkych bielych kvetinacov, ktore budu potom rozmiestnene kade tade v ramci mestecka. Povedala som si: "Preco nie, jeden im pocmaram i ja." Ak sa raz odtialto odstahujeme, aspon tu po mne cosi zostane. Stopa, spomienka, podiel...A tak som zacala dumat nad temou, farbami, stylom. Obdivujem ludovu tvorivost. Ten kto ma pozna vie, ako milujem slovenske kroje, vzory z vysiviek, z pocmaranych cicmianskych drevenic a vsetku tu krasu, ktorou sa kedysi davno vedeli ludia obklopit. Mam pocit, ze snad kazdy jeden z nich mal talent. Kazda vysivkarka, kozusnik, kazdy co chytil do ruky nieco bezne a dozdobil si ho ako a cim vedel. Zivot v Kanade mi otvoril okrem ineho i dalsi obzor, skumam a spoznavam ludove umenie tunajsieho povodneho obyvatelstva. A hoci je stylom na hony vzdialene ludovej tvorivosti Slovace, sklanam sa i pred talentom tunajsich starousadlikov. Preto moja volba temy a stylu bola pomerne jednoducha...V duchu farieb loga Hudson's Hope, so zvieratkami, ktore su pre tento nas kut sveta asi najtypickejsie a v style umenia povodnych obyvatelov. Tak som teda pocmarala jeden z velkych bielych kvetinacov, moju stopu v Hudson's Hope....

Potom uz ma cakal dalsi projekt. Ten co cakal celu zimu, dokial sa v peci prestane kurit, dokial budem moct malovat vonku a slniecko to stihne za den vysusit. Nasa pec bola pripravena na moje umelecke blaznenie. Nemala som prilis vela moznosti co sa farieb tyka. Kedze vsetky museli byt teplovzdorne, schopne zniest vysoke teploty bez toho, aby zmenili farbu ci zapachali niecim skodlivym, celu zimu som venovala honu na farby. Nebolo to vobec jednoduche. Akosi vsetko sa v dnesnej dobe vyraba uz len v spreji, preto najzlozitesou castou bolo ponachadzat farby, s ktorymi by som mohla pracovat so stetcom. Uspesne som nakoniec nasla ciernu, bielu farbu na radiatory a cervenu na strmene kotucovych brzd. Mohol zacat moj projekt v troch farbach - ciernej, bielej a cervenej, znova v duchu ludovej tvorivosti a stylu povodneho obyvatelstva Kanady...

 

Cely proces zdokumentovany tu:

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10202997156787575.1073741845.1164071371&type=1&l=c5f460f58c

Par dni trvalo kym mi "vysmradol" velky cerveny panel, ale nastastie slniecko velmi dobre spolupracovalo a dosusilo ho snad najrychlejsie ako sa dalo. Dalsi moj projekt je za mnou. Za pecou nam teraz lietaju kanadske dive husi, kraca medved so suhvezdim Velkeho voza a sedi puma pod Orionom. Na zemi navzdy zostanu packy medveda, husi, pumy a nasich dvoch deti...:-)

"Deer proof bumper"

Mozme prejst celu BC, tulat sa po vyletoch na juhu, zapade, vychode, mat popri ceste stastie na medvede, soby, jelene...ale najviac "vysokej" nas aj tak caka doma, pri Hudson's Hope. Kolkokrat som zazrela svietit ich ociska na poslednu chvilu, kolkokrat mi vybehli z nicoho nic, kolko krat som uz musela skocit na brzdu. Nespocetne....Srncia zver a Hudson's Hope, to je kapitola sama o sebe. Pre mna je akymsi maskotom tohto mesta, neoddelitelnou suciastkou, skoro kazdodennou navstevou na luke za nasim domom. Pre deti sucast ich detstva, pre nasho psa uz cosi tak bezne a nezaujimave, ze sa ani neunuva vyjst kvoli nim z budy, rozlepit co i len jedno oko, nie to nebodaj steknut...

Takto sa prechadzaju po Hudson's Hope...

...a takto u nas doma

Vidam ich rada ked sa vraciame domov, ale tie necakane strety na cestach ma donutili radsej preventivne konat. Niekedy staci par sekund, zamyslenie, pritmie, vysoke kriky a uz sa nestihne dobrzdit. Potom to konci zhruba takto:

Preto prve, co na mojej Xterre podlahlo zmene bol naraznik...

Popri instalacii sa prihodilo zopar skrabancov, takze som neskor musela riesit kozmeticku napravu ...

A ked uz som bola taka rozbehnuta, tak sa pozmenili i ine veci :-)

Moju Xterru uz teraz dufam stret so srncou zverou neodpise a prezije to. Okrem ucelovosti som z nej zda sa spravila i objekt zaujmu a obdivu. Mnohi sa za nou otacaju, ukazauju si na nu prstom, hocikedy zacujem uryvky konverzacie a komplimenty. Nie je to zly pocit. Ked uz mna opustila mladost a krasa, tak si to kompenzujem  svojim autom :-D