Priamy prenos v Hudson's Hope

Nemame kablovku, cize nemozem pozerat televizne vysielanie, a tak vsetko co mam z Olympiady sancu zaznamenat len citam ci pozeram spatne cez zaznamy na internetovych strankach medii. Olympiada je v Rusku, co pre nas predstavuje velky casovy posun. Vsetko podstatne sa v Sochi deje ked u nas v Kanade este hlboko spime. Rano si potom uz len precitam vysledky. Mam pocit, ze takymto stylom celu olympiadu vlastne prespim :-(

Samozrejme ako vzdy sledujem najma hokej. Uz par rokov fandim dvom krajinam naraz, nie preto, ze to novej domovine dlzim akosi zo slusnosti, ale preto, ze to tak jednoducho citim. Tuto olympiadu to bolo ako na hojdacke - smutne spravy a sklamania zo slovenskeho tabora a radost z toho kanadskeho. Slovensky tim sa predcasne poberal domov a Kanada....do finale. Radost citat ranne spravy, radost pozerat zaznamy ich zapasov. Ale pred tym poslednym, najdolezitejsim  som si povedala DOST! Taka udalost si zasluzi odo mna priamy prenos. Nadhodila som na facebookovej stranke nasho mestecka, kde sa lokalne kupuju a predavaju veci, ze by bolo pekne niekde sa spolu zist, sledovat finalovy zapas a spolocne povzbudzovat Kanadu. Vecer uz len zazvonil mobil a prisla SMS od Jasona- tatkovho predaka v praci, ze sa teda vstava o 5 rano a pozera hokej v kurlingovej arene :-)

Moj mangel len zakrutil ocami nad "hokejovymi fanatikmi" a skodoradostne poznamenal, ze "normalni ludia budu rano moct este dlho spat". Ale napriek tomu vstal so mnou a zaviezol ma do jamy levovej. Sedelo tam asi 6 chlapov, dve ospale deti...a ja, uctivo v kanadskom drese :-). Taka rodinna atmosfera maleho mestecka pri velkej udalosti a velkej obrazovke. Cez prestavky sa varil caj, kava, odbiehalo sa na cerpaciu stanicu po sendvice a kolaciky...a to sa potom vsetko povinne muselo zjest. "Nasi" hrali paradne a tak sme im na konci zatlieskali a spokojni sa este za sera a v -22C pobrali kazdy zasa domov.

Aspon kusok olympiady som si uzila v priamom prenose a s bezprostrednou nielen mojou, ale hromadnou radostou na konci.. Gratulujem aspon jednemu z mojich timov, bol najlepsi!

Zima testuje vsetko navokol...

Je koniec februara, clovek by si pomyslel, ze je na ustupe, ze sme uz z najhorsieho vonku. Ale ako keby chytila druhy dych, akoby sa za nieco mstila vsetkemu navokol. Rana na teplomeri odcitavam obvykle okolo -23 az -27C, co znamena, ze noci boli este krutejsie. Macky utekaju zo svojho pristresku dnu s namrznutymi fuzikmi a prskajuc, nevedia sa dockat kedy si vovnutri posadaju okolo rozhorucenej pece. Cely den potom kdesi zasiti spia a ked ich navecer odnasam spat do ich macacieho domceka, placu mi na rukach...

Ak nezapichneme auto do zastrcky na celu noc, ale len na par hodin pred jazdou, tak sa aj tak trapi. Radi akosi zaspato a kolesa ani coby vymrzli do tvaru kociek. Je to len pocit, ale ako keby im chvilu trvalo, nez sa jazdou prinavratia k povodnemu tvaru. Auto ma zimne gumy, popretkavane kovovymi hrotmi, ale aj tak sa rozblika "SLIP", zavrci a potancuje si cez par zakrut a krizovatiek....

Rano vzdy nachadzam okolo domu nove a nove lezoviska. Srny zjavne prespavaju nablizku. Cez den ich potom vidavam hrabkat stihlymi nohami v snehu, snaziac sa stoj co stoj prebojovat k comusi zelenemu. Doprajem im ujedat si z kopy stareho sena vzadu na dvore, ale v duchu ich skor lutujem: "Chudata, ved je uz stare, cierne, plesnive...."

Obdivujem kone v tomto kraji v tychto dnoch. Vidavam ich pokojne stat na obrovskych zasnezenych pastvinach s chrbtami pokrytimi snehom a s hlavou dolu. Sneh im fuka do hriv a picha v ociach. Je ako nepopisany cisty harok papiera, v ktorom sa da citat snad vsetko. Obcas sa v nom objavia pre mna nove, dosial nevidene stopy. Kracam popri nich v smere deja a snazim sa najst aspon jednu zretelnejsiu. Je ich akosi vela a blaznia sa po celom nasom pozemku. Pretkavaju ho akosi bez zmyslu - hore, dole, krizom, krazom...Vlci, ci len niekoho zabehnuty pes? Neviem...

Zima testuje i nas dom. Zachod splachuje lenivejsie, a po splachnuti to bublinkuje v umyvadlach. Vsetko bezne a normalne je zrazu akesi krehke, zranitelne, straca svoju 100% nost. Vycikat, umyt zuby....kazdodenny vecerny ritual. Ako vzdy, az na jednu vec. Voda z kohutika dnes tecie coraz slabsim a slabsim prudom.....- pumpa je ticho! Darmo zostavam stat a nacuvam, nezapina sa. Bez funkcnej pumpy nebude voda. Schadzame preto s tatom do utrob pod nas dom az k nej. Tatkovo este nezahojene koleno tak dostava necakane a nutene zabrat. Nizucky zapratany priestor kde je kotol, pumpa, ohrievac vody, motorove pily a par dalsich haraburd, co by nezniesli teploty pod nulou, pritmie a zima. Cosi s pumpou zjavne nie je v poriadku, mozno suciastka, mozno kusok ladu niekde v uzkej hadicke? Ale v noci sa zobudim na jej stary znamy zvuk. Rano zrazu funguje! Akosi oneskorene, ale zatial stale funguje. 

Voda v cisterne v zemi ma uz par tyzdnov ladovu skrupinu. Tazko odhadnut kolko jej zostava, treba vzdy najprv rozbit lad. Po tyzdni v jame mozno citat ako v letokruhoch stromu. Zhora nadol vidno peknych par rozbitych ladovych vrstiev. 

Davka dreva na jeden  den je snad 2x vacsia ako byvala v januari. Trva dlhsie kym sa pec rozpali, kym to pociti cely nas skrehnuty dom...

V sobotu ma byt -30C, a potom este par dni okolo -20C, uz len 9 dni a ma prist oteplenie! Vydrz to dom, vydrz to pumpa na vodu, vydrz to cisterna v zemi, vydrz to auto, vydrzte to macky, srny, kone a vsetko zive navokol, vydrzme to este chvilu i my.

Predpoved pocasia pre Hudson's Hope na dalsich par dni...

Mam rada zimu, mam rada, ked mi krehnu prsty a vidim svoj vlastny dych. Mam rada brnenie vo vyzimenych koncatinach spat v teple domu, .....ale uz zacinam mat srach z toho, kam az zvladzeme. Tato zima akosi vsetko testuje....Ale ak ju clovek aj tak ma stale rad, nerepce a ide sa vecer prejst, popocuvat vrzgajuci sneh pod nohami a nechat si vystipat lica a bacily, tak sa mu mozno i odmeni - tak ako nam v par poslednych dnoch nadhernou polarnou ziarou!

Den rodiny v Hudson's Hope

Vcera bol v Britskej Kolumbii sviatok, den volna - Den rodiny. Nase malinke mestecko usporiadalo co mu sily a moznosti stacili aby sa v tento den vyblaznili cele rodiny, samozrejme najma ten drobizg. Rano sa rozkotulalo mnozstvo fit lopt po velkej prazdnej telocvicni - mensie, vacsie, obrovske, zlte, modre, fialove....medzi ne sa potom vypustili detvaky, no a rodicia uz  len s uzasom sledovali ako malo staci detom k radosti. Pre nas velkych to bol skor oddych, prilezitost stretnut sa a porozpravat pri horucej cokolade. Je mile ako zije taketo malinke mestecko. Hoci sme tu este ani nie dva roky, mam pocit, ze uz sme jeho sucastou, akymsi inventarom. Kopec ludi ma hned oslovi menom, hoc sa mi zda, ze som ich este nikdy v zivote nestretla a ani ich tvar mi z videnia nic nehovori. Hned sa pytaju ako sa mame, ako sa vodi mangelovi po operacii. Cloveku to chvilu trva, nez si zvykne a zmieri sa s tym, ze sa tu neda zit v anonymite, ale ked sa s tym zzije, zistuje, ze by mu to inde uz snad i chybalo :-) 

Z velkej miestnosti plej lopt sme sa potom presunuli na nas prave cerstvo otvoreny lyziarsky svah. Nie je to ziadna olympijska zjazdovka, len taky kopec na ucenie sa, pre deti ci zaciatocnikov. Sme tu v Hudson's Hope radi, ze ho vobec mame. Bol dokonceny svojpomocne, dobrovolnikmi pocas nespocetnych brigad v priebehu par rokov. Poslednych par dni sa k nam zima akoby vratila v celej svojej sile a teploty tvrdohlavo zotrvavju v rozmedzi -20C cez den a este nizsie cez noc. Zostat preto dlhsie vonku bolo i v tento den skor testovanim vlastnej vydrze. Ten kto uz nevladal, vosiel dnu do maleho domceka, zohriat sa salajucim teplom z pece i horucou cokoladou a parkom v rozku. Na jednorazovy poharik teta pri hrnci s horucou cokoladou kazdmu napisala jeho menosnad hned od dveri. Ako pri dvanastich mesiacikoch, sedelo nas tam par okolo rozkurenej pece a klebetili sme, smiali sa. Najdlhsie vydrzali vonku detvaky, spustajuc sa na comkolvek, co zislo dolu kopcom. Od snowboardovej dosky, cez boby roznych farieb a velkosti, az po obrovsku dusu z pneumatiky. Vosli do drevenicky vzdy s licami ako maliny a mokre ako mysi..

Zo svahu potom na chvilu naspat domov, a neskor zasa na dalsiu akciu -  na nas miestny zimny stadion a korculovanie zadarmo. Tento den sme snad zili len na horucej cokolade a parkoch v rozku, kedze to je zda sa najoblubenejsie "jedlo" na takychto akciach :-) Nevadi, niekedy to jedlo vobec nie je podstatne, hlavne ze je sranda...

Malo tu staci k radosti, i detom, i dospelym. Len tak sa stretnut pri ohniku, nechat si vystipat lica, zdielat ako sa kto ma v tomto nasom malom meste. Akysi pocit spolupatricnosti a sily, co prameni z niekedy tazkych podmienok, s ktorymi sa tu borime. Sme tu jedna velka rodina z jedneho malinkeho mestecka, co mala dnes sviatok a den volna...Je to tu fajn, a vzdy ked mam pocit, ze je to uz celkom na obdiv, staci mi precitat si facebookovy status kamarata zijuceho na Yukone. Dnes hlasil -42C, uz dva mesiace pokazenu pumpu na vodu a zachod pouzitelny len v podobe kadibudky. Na uzitkovu vodu roztapa sneh v hrnci, pitnu kupuju vo velkych kanistroch a sprchovat sa chodia na miestnu cerpaciu stanicu. Ach, aky to mame v porovnani s nimi luxus tu na severe BC! :-)