Do piatej rana...

Blizil sa Halloween, i ked mne uz asi nadosmrti zostanu blizsie tie nase slovenske Dusicky a Vsetcia svati...ale nase detvaky sa na ten svoj bu bu bu sviatok vzdy tesia. Do skoly vtedy kazdy pride v kostymoch a cez prestavku sa nahanaju princezne s poziarnikmi, drakmi, a potvorami od vymyslu sveta. Nasa Evka je uz pekny cas opantana Toothlessom z rozpravky "Ako si vycvicit draka" a tak bolo samozrejme, v com by najradsej prisla osudny den do skoly. Doma si vykutrala staru zelenu satku, vyrobila akysi chvost a masku na tvar a ja som len s velkou davkou fantazie a tolerancie  pritakala na to, ze sa to podoba na jej cierneho milovaneho draka. I ked je to zelene, i ked to ma chvost ako macka,  a maska na tvari mi vohnala na tvar usmev a spomienku na Nadu Urbankovu a jej ozrutne okuliare :-) I zlutovalo sa mi dcery a ked som detvaky vyprevadila rano do skoly a zastavila som sa v nasom miestnom sekaci pozriet ci neobjavim cosi pouzitelne a nebudem z toho schopla vytvorit Toothlessa. Moj nakup bol nasledovny: jedna cierna bundicka s kapuckou, jedny cierne teplaky, druhe cierne teplaky, jedny cierne dospelacke rukavice, jedny ruzove detske rukavicky, jeden zlty podbradnik, dve cierne obliecky na velke vankuse, jedna cervena obliecka na vankus a jedna biela obliecka na vankus. I sadla som si za stol, doniesla moj kosik so sitim a zacala tvorit. Zdal sa to byt projekt na viac ako jeden den. Evka pochopila, ze asi nebude v mojich silach stihnut to do zajtrajsieho dna, ale z jej radosti to nic neubralo. "A bodaj ta porantalo! Aby som detvakovi neurobila radost, ked co i len spat nebudem, dosijem to!" Tak som tam dole zostala sama, v tichu noci a sliepnajuc rucne prisivala kridla, zuby, jazyk, ostne, pazure, cast ku casti,  az o piatej rano vznikol Toothless :-) Rano nebolo stastnejsieho tvora pod slnkom, ked si Evka v nachystanej taske namiesto zelenej satky, macacieho ruzoveho chvosta a Urbankovej okuliarov  objavila cierny poklad. Som rada, necitim si konecky prstov dopichane a napuchnute, ale stalo to za to. Vzdy to stoji za to ak urobite detvakovi radost...:-)

Prvy sneh

Je to pre mna vzdy sviatok. Ten moment, ked sa rano zobudim a cez okno sa dnu tlaci akosi viac svetla, hoc je presne ten isty cas ako kazde ine rano. Vonku je vsetko biele, take ciste, carovne...Mam slabost na zimu, akosi mi zostala vzacnou po tolkych Vianociach doma bez snehu. Hoc tu v Kanade jej mam az az 6 mesiacov v roku, nezunovalo sa mi to, mam ju rada. Milujem vrzganie snehu pod nohami, buchot pred dverami, co znamena, ze ktosi prisiel a obuchava si sneh z topanok, vonu dymu co sa vali z kominov, teplo co sala z pece, Tri oriesky pre Popolusku, Mrazika, Mikulasa i Deda Mraza. Mam rada, ked cakam s detmi vonku na skolsky autobus, podideme pod poulicnu lampu a palickou do snehu kreslime obrazky ak je tvrdsi s korkou. Ak je cerstvy a sypky, vydupavame obrazky nohami - suchotanim malinkymi posunmi noha pri nohe. Deti sa na to vzdy tesia a ukazuju potom co vydupali ci vyryli svojmu kamosovi - vodicovi autobusu. Tusim i moja najuspesnejsia slohova praca na zakladnej skole bola na temu ZIMA. Dostala som jednotku s tym, ze ucitelka mi neverila, ze som to zosmolila sama :-) Tak sa s vami obrazkovo chcem podelim o nas prvy  a druhy sneh v tejto nadchadzajucej zimnej sezone...

Na dusicky nam potom napadol novy sneh a bolo este krajsie....

Farby a pochmurno..

Farby uz odisli, zliali sa do jednej a vznikla smutna siva. Ako ked sa maliarovi prestane darit, nastve sa a od zlosti bacne paletu s mlackami este mokrych farieb na nedokoncene platno. Zostane iba spomienka na obraz, spomienka na jesen pod sivou smuhou zmiesanych farieb. Priroda je unavena, ako kazdy umelec, ked zo seba vyda vsetko a uz viac niet co povedat...potrebuje tvorivu pauzu predtym ako zacne novy obraz. Smuha sa teraz taha cez krajinu od nevidim do nevidim a ja uz len cakam na novy zachvat tvorivosti, platna s biuelou tematikou, ladovo krasne a ciste. Nemam rada toto prechodne spave obdobie, unavene, umelecky zufale. Rano je hmla a ked sa slniecko prederie cez sive mracna, na streche bubnuju kvapky byvalej namrazy ci rosy. Vsetko treba pomaly vychystat na zimny spanok, zverom nanosit novej suchej slamy do bud, autam prezut zimne pneumatiky, poskryvat zahradne stolicky, trampolinu a kajaky, nanosit a poskladat  drevo na zimu, poodnasat slapky a zniest zo skrin velke zimne topanky a objemne vetrovky co dolu na vesiakoch zaberu 3 krat viac miesta ako garderoba pred nimi.

Statistiky pomaly vyhodnocuju rok 2015 snad vo vsetkych ukazovateloch, i lokaciach. Nase  kupalisko v mestecku strieda zimny stadion, rano je tma ked vstavame a za par dni sa tato bude vracat z prace uz tiez za tmy. Uz mame za sebou i jessenny jarmok v Hudson's Hope. Je to taka lokalna znaska vsetkeho co rok a dom dal, co sa komu urodilo, kto co vyrobil a vytvoril. Vsetci sa pokochame, zatlieskame si, odmenime sa a rok je uzavrety. Prvy krat som nan prihlasila nejake moje vytvory a na moju velku radost oba dostali prvu cenu. Je take milo prijemne ked sa teraz niekto pri mne pristavi a ma zjavne potrebu mi povedat ako velmi sa mu to pacilo. Najma moja kanadska hus zozala celkom dost obdivu a na moje prekvapenie i ponuku na odkupenie. "Nemozem, nie je na predaj. Ta pojde mojim rodicom, raz, ked vymyslim ako ju bezpecne dopravim z Kanady na Slovensko" ;-)  

V tomto case sa tu u nas hore zjavi i par kamaratov co pridu na polovacku z Vancouveru, je to vzdy taka vzacna navsteva, iba raz za rok. Chvilu s nimi posedime pri ohni, deti pobehaju okolo a za tmy sa rozlucime niecim ako "tak zasa o rok!" Mestecko je v tomto case plne polovnikov, skusaju stastie lokalni ale najma cezpolni. Traky cez mesto chodia nalozene stvorkolkami, obcas z nich vytrcaju parohy ulovkov.  Za domom pocut niekedy vystrely a casto motorove pily. Ludia si chodia napilit drevo, co zostalo lezat na kopach po cistkach kvoli lykozrutom asi dva roky dozadu. Na prechadzke so Chinookom a Yashkou potom do narucia zbieram prazdne plechovice od piva, krabice a obaly...a ked je toho uz na naruc privela, vratim sa tam s velkym ciernym sackom na odpadky...a je mi z toho smutno a som nastvana.... 

Dnes je pochmurno, chladno a prsi, a uz moc krajsich dni nezostava nez pride zima. Tesim sa na nu, ako na vyzvu noveho nepopisaneho papiera, este nedotknuteho platna. V Kanade sa dnes voli, ja este nemozem, len jej zelam vsetko dobre, nech ti co mozu rozhodnu mudro. Som zvedava co prinesie Zima, Mikulas, Dedo Mraz, Santa, Jezisko...a novy predseda vlady. Vela stastia Kanada a pokojny zimny spanok!

Pomedzi prsty

...tak akosi mi toto leto preteka cas. Neviem dna, neviem hodiny. Vikend / nevikend - ziadny rozdiel. Len dni  znacene v cervenych a modrych kruzkoch v kalendari na stene. Modra - sichta na priehrade a cervena - na poste. Akoby to bolo vcera co sme odprevadzali deti na Slovensko, akoby vcera som ratala, ze ma caka zarezavanie v dvoch robotach pocas piatich mesiacov... a uz zostava len par tyzdnov a je po tom - po lete, po nahanackach v dvoch robotach, po prazdninach v Europe. Pride stara znama rutina a uz sa na nu uprimne i celkom tesim. Pride ako prazdniny po prazdninach. Cosi, co mi znova prinesie vikendy, stare zname opozerane rozpravky pred spanim, chut varit pre celu rodinu a nielen nas dvoch, zabehnuty rezim, ktory bude opat davat zmysel.... 

Praca na poste sa pomalicky dostava do akejsi komfortnej zony vo veciach, ktore sa casom stali rutinou. Je ale este neskutocne vela toho, s cim sa stretavam velmi zriedkavo a tak je to pre mna stale strasiakom. Casom sa to snad spravi a budem sa citit isto i v tom. Mam rada pomale a tiche soboty, kedy som na poste sama, len zrana do obeda. Pride len zopar ludi, len tak poklebetit, vyzdvihnut zabudnuty balik, co zhon tyzdna nechal sediet u nas na polici. Popytaju sa co to mam za prizvuk, ako dlho a kde v Hudson's Hope byvam, povyzvedaju, posranduju a rozlucia sa usmevom. Mam rada schaosenych turistov, co frustrovani GPSkou pridu poziadat vsevediaceho postara o znavigovanie. Zvykam si a miestni si zvykaju na mna, nejak nam to snad spolu pojde.
Na priehrade sa nam deju veci, co obracaju vsetko zabehnute na ruby. Stacilo par protestantov s hlupymi poznamkami na adresu BC Hydra, hlucnejsich, nepocuvnych...a vysledkom ich nespratnosti je zatrhnutie tur po powerhouse. Zostala len cesta napriec priehradou, a znama rutina dostava zabrat. Nauceny skript treba zrazu prekopat od zakladov. Hladky, zautomatizovany sled poprehadzovat tak, aby vsetko davalo zmysel na novej trase. Usit to na mieru, lepsie povedane - na vyhlad. Treba rozpravat o tom, co turista vidi, a vynechat to, co videt uz bohuzial nema sancu. Napriek sklonku sezony sme teda ako keby opat na jej zaciatku...

Clovek v oboch robotach "pracuje" s ludmi. "Customer service" ako sa to tu nazyva je praca na sebe samom, na tom, aby clovek zvladal kontak s inymi v zmysle, ze oni maju pocit, ze je tam pre nich a iba pre nich s tym, ze ho to zaroven naplna a tesi. Par mesiacov staci, aby introvert ako ja obcas zazival stavy, kedy ma toho plne zuby, kedy vsetko v nom krici: "Dajte mi uz pokoj! Keby ste ma naozaj pocuvali, tak sa ma teraz toto nepytate. Precitajte si to sami, ved to mate priamo pod nosom. Prsi, co nie ste radsej doma?  To musite prist s 50 balikmi pat minut pred zaverecnou? Naozaj vas nepoznam, naozaj potrebujem vidiet vase ID (cosi ako obciansky preukaz na Slovensku) " ....ale napriek protestom vo mne, vonkajsok musi dalej, nasadi usmev, privetivu odpoved, vysvetlenie zas a znova, nahodi do pocitaca, nalepi znamku, posle. Dni volna prichadzaju kadejako, v strede tyzdna, kedy si nastolim svoj vlastny vikend, a ak pocasie spolupracuje, uzijem si ten cas naplno najma vonku. Bud so psami, s kajakom, stvorkolkou, ci po vlastnych kdesi v hustavach za domom v lese. V tichu, kde "customer service" zazivam z druhej strany - od prirody. Ja som vtedy turista, klient, navstevnik, zakaznik a ona ma vita. Vzdy s privetivou tvarou, rada, s odpovedami na vsetky otazky, uz i tisic krat zodpovedane, bez zaverecnej, ma dvere vzdy otvorene a sluzby zadarmo. Rada si vtedy vymenim poziciu a prijimam od nej, co mi je davane. Som vdacny turista, klient, navstevnik, zakaznik. Dobre mi to padne tak pre zmenu....;-)

Beh

Nahanam sa za niecim, cely zivot, snad tak ako vacsina z nas. Dobieham aby som stihala. Bezim, hladim pred seba a ani si nevsimnem, ked cosi vytratim z vrecka. Ktosi za mnou zavola: "Hej! Toto vam vypadlo!" Az vtedy sa zastavim, podakujem, zovriem ledabolo vytratenu vec znova pevne v ruke, zakutrem ju zovretu hlboko do vrecka a pomyslim si: "Drz si to riadne, mas stastie, ze si to ten clovek vsimol!"

Takto utekam posledny mesiac, od - do v praci, potom deti, domacnost, psy, macky...Vikend - nevikend. Rano chytro nakuknem do mailu, na skype, ci nam niekto nieco nepisal. To iste vecer. Miname sa tu v Kanade so Slovenskom, striedame si online status na skype ako den a noc.... 

Vcera som nasla mail od mamy, ako by na mna volala: " Stoj, nebez uz, zastav sa trosku, vytracame sa ti z dlane, z vrecka, z bezneho dna.......Oco sa na svoje narodeniny druhy krat narodil..." Tak si vycitam, a je mi luto. Pochytam vsetky myslienky na nich tam doma, coby do dlani a zvieram ich tam az krcovito silno staby som ich mliazdila. Viac sa mysliet snad ani neda, cez slzy, s trasucim hlasom a rukami. Skoro mi oco vypadol z vrecka, zo zivota. Len ktosi zhora asi este stihol zavolat: "Hej, toto je tvoje, drz si to lepsie v dlani, v srdci..." 

"Oco, ja si ta tam drzim. Len ty nam slub, ze sa budes s nami drzat tiez!!!!!!

Opat v praci a o jedneho viac

Dlha doba presla od mojho posledneho prispevku. Zima je uz definitivne za nami a jar som snad ani nezaregistrovala. V jeden pondelok napadlo 10 cm snehu a hned na dalsi uz teplota skocila niekde k 25C. Sucho a horuco je v tieto dni, i lesne poziare tym padom zacinaju toho roku priskoro. Nas sa zatial nanovo neohlasil a tak zostava len dufat, ze nadobro skapal.

Pomaly sa skonci skola, pridu prazdniny a detvaky nam odidu na dalsie letne dobrodruzstvo za starkymi a ostatnou sirsou rodinou do Europy. Tentokrat same, len s asistenciou od aeroliniek. Tesia sa, akoby nie, i ked Evka ma trosku strach v ociach ked pride rec na let samotny a na to, ze mama s tatom s nimi tentokrat nepoletia. Bez deti sa my dvaja vrhneme viac do prace, nacupitame pracovat i vikendy, sviatky...Ja mam za sebou dvojtyzdnovy trening hore na priehrade, kde sa opat toto leto dam na sprevadzanie turistov. Vsetko je to uplne ine ako pocas mojej prvej sezony v 2012. Pocnuc sefstvom, cez kolegov, az po uplne novu budovu visitor centra. Dokoncuju ju len teraz, v podstate este za pochodu a v rozbehnutej sezone sa dotahuju malickosti, doladuju detaily a vychytavaju prve muchy. Hoc pre mnohych z nas toto nie je nasa prva sezona, v istom zmysle sme vsetci s kolegami stali na zaciatku treningu na rovnakej startovacej ciare, nenevediac a nepoznajuc nasu "zakladnu". Po treningu som este stihla odpracovat vikend, previedla svoju prvu skupinu turistov ...a v pondelok mi zacal dalsi dvojtyzdnovy trening tentokrat na nasej poste. Oproti zaucaniu pod kridlami BC Hydra je trening s Canada Post sto a jedno. Debbie, moja sefka mi hned v prvy den ozrejmila jej treningovu strategiu - veci mi vysvetli, ukaze a ked sa jej nasledne spytam cosi, co uz by som mala vediet, opyta sa ma presne to iste ona naspat. Vraj ma takto donuti premyslat nad riesenim a tak sa mi veci najlepsie dostanu pod kozu. Pravdupovediac hlavu mam zatial ako dom, motam, pletiem, pozorujem. Obcas vopchaqm postu do nespravnej schranky, balik na nespravnu policu, saskujem za pocitacom ked neviem ako predat telefonnu kartu, poslat paklik do Svajciarska ci vyplatu na Filipiny...

Doma je nas o jedneho viac, doniesli sme si domov biele chlpate klbo a dali mu meno Chinook. (Teply vietor prichadzajuci od oceanu, "Snow eater" v reci povodneho obyvatelstva ;-) Fesna buda, co sme pre neho dotrepali z Chetwyndu mu bude veeelmi skoro primala, kedze je to predstavitel VELKEHO plemena GREAT Pyrenees :-) Tak ako si ja zvykam naspat v strarej i uplne novej praci, zvyka si i Yashka na suseda za prieckou, co jej sem tam nabehne do misky s jej zradlom a taha ju za usi. Tak ako ju poznam, milu, miernu, laskavu, spoznavam zrazu i jej pre mna zatial nepoznanu stranku. Objavuje sa agresivne vrcanie, chnapanie za ucho a ine vychovne metody, ktorymi sa snazi bieleho nespratnika uzemnit a ukazat  mu odkial pokial. Pojde to, skamaratia sa, len co krpec podrastie a vyjasnia si kazdy svoju poziciu. Len co zistia, ze maju jeden druheho na to, aby im bolo spolu teplejsie, veselsie a aby si rozdelili sily. Nas novy stav je teda 4 ludia, 2 psy a 4 macky - uz sme jedna velka rodina, na velkom pozemku s malym domom, s velkym a zatial malym psom, s velkym kocurom, vo velkej krajine, so stale velkymi planmi :-)

"Nebojis sa tam?"

To je otazka, ktoru dostavam zo Slovenska pomerne casto. Bojim aj nebojim. Clovek by bol blaznom zit tu, ak by videl strasidla za kazdym rohom a v kazdom suchnuti a buchnuti...a clovek by bol takisto blaznom, keby tu zil s postojom velkeho frajera, co sa nicoho neboji. Je to skor o respekte, o strachu, ktory je napomocny, nie znicujuci. Clovek musi byt pripraveny, musi ratat so vselicim, ale nesmie byt otrokom strachu z toho, co sa moze stat. 

Jednym zo sposobov ako tu byt v strehu je pocuvat vlastneho psa. Fungujeme tu vsetci so psami, co nie su gaucovi milacikovia, nespia nam na posteli pri nohach, ale voku v budach so slamou i v -30C.  Velki, hunati, ostraziti, hlasni .....verni a milujuci svoje rodiny. Deti sme naucili, ze kedykolvek su vonku a Yashka zacne stekat, maju okamzite nacupitat dnu. Nikdy neberiem jej stekot na lahku vahu, je to jej praca a preto sa vzdy aspon pozriem, ktorym smerom steka. Viem rozoznat akusi farbu a naladu v jej hlase a vo farbe rozdielnu pricinu jej stekania. Ci je to z radosti ze spolu ideme na prechadzku, ci je to len take to povinne "haf" ked popred nas prechadzaju susedia, alebo nie take caste a zurive "haf", ked sa cosi mota okolo domu. Dava mi istotu vzdy ked som von, spolieham sa na nu, ze je vsade naokolo bezpecno. Na jej pleciach lezi vaha zodpovednosti za bezpecnost 4 ludi a 4 maciek v tomto dome...

Yashka, Nas alarm a kamerovy system v jednom...

Vselico sa prihodi v divocine a tunajsi velmi dobre vedia, ze sa to prihodit moze. Par prihod, co sa tu hore udiali nedavno, vsak zanechalo i miestnych a skusenych  v stave, ze nad nimi len nechapavo krutia hlavou...

Claudia Huber a jej priatel Mathias Liniger si splnili sen. Sen o Kanade a o svojom malom domceku kdesi v divocine Yukonu. Do Kanady prisli zo Svajciarska pred 8 rokmi a len nedavno sa stali kanadskymi obcanmi. V strede nicoho rozbehli svoj business s ubytovavanim a sprevadzanim divocinou, zvacsa pre turistov  z Europy. Kupili si tu stena Malamuta a zili jednoducho svoj sen. Svoj sukromny raj a resort nazvali "Breath of Wilderness"...

Obaja velmi skuseni co sa zivota v divocine tyka, sprevadzali nou tych menej skusenych. Paradoxy zivota...Jeden obycajny vikend, v sobotu o 11 doobeda k ich domu prisiel Grizzly a zbuntosil ich psa Konu. Mathias vysiel von ukludnit ho, zbadal medveda a vratil sa do domu po svoju pusku. Medved sa po chvilke obchadzania cez okno vopchal do domu. Mathias a Claudia vybehli von, Grizzly si v nahanacke vybral Claudiu, dobehol ju a zautocil na nu. Mathias ho napokon zastrelil a dorananu Claudiu zaviezol do 50 km vzdialenej nemocnice. Na obed uz bola prehlasena za mrtvu. Bola laskou jeho zivota, zenou, ktora nemala problem narabat s motorovou pilou a pilit vysoke stromiska. Vysetrovanie a pitva preukazali, ze medved bol starsi, asi 170 kilovy a hladny. Miestni vraj vzdy mali pred medvedmi respekt, ale teraz maju obrovsky strach...Nie, toto nebolo typicke, zvycajne, predvidatelne, jednoducho normalne spravanie normalneho medveda, a to ich strasi....

Par clankov k tomuto pribehu:

Grizzly bear entered Claudia Huber’s house before fatal attack

A leap of faith took them to the Yukon. Now a bear attack has left their adopted community reeling

Claudia Huber bear mauling: Grizzly was hungry but not ill

Prve co pride ludom na rozum, ked rozmyslaju medzi cim to tu asi zijeme je medved. Ale to nie je predator, z ktoreho mam ja uplne najvacsi respekt a strach. Tym je...puma. Pumy sa ozaj bojim. Nespi potvora ani v zime a tazko je zacut jej macaci makky krok, spozorovat ju vo vysokej trave ci hore na konari stromu, kde striehne na svoju korist.

A tak si pockala i na Stevena Campbella, pri praci na juhu od Grande Prairie. So svojou partiou cistili oblast kvoli pokladaniu rur. Z nicoho nic, ucitil na svojom chrbte tazobu. Myslel si, ze kamarati sa blaznia a ktosi z nich sa na neho zo srandy ovalil. Az neskor si uvedomil, ze na nom sedi puma. Vystriehla si ho vystresovana a vyhladovana ako najutlejsieho z partie, prave vtedy, ked sa oddelil od ostatnych a presiel sam na druhu stranu traku. Striehla presne na tu chvilu, po vytypovani si svojej obete a jej dlhom prenasledovani. Naucenym tahom sa mu snazila pazurmi rozrezat tepnu, roztriestit lebku a zlozit tak svoju korist k zemi. Traja jeho partaci mu hned dobehli na pomoc, mlatiac pumu palicami a pastami. Ta sa na nich len divala s vyrazom, ze jej je to jedno. Akymsi zazrakom sa  ju Stevenovi podarilo zo seba zhodit na zem. Ani sa nesnazila ujst, len sa odplazila pod track, este odtial skocila po dalsom z partie a utiahnuta tam cakala na dalsiu prilezitost. V skutocnposti sa uz dockala len svojej smrti. Zastrelila ju tam privolana policajna hliadka. Stevena to stalo ciastocnu amputaciu ucha a 30 stehov...a strach a nocne mory snad do konca zivota. Pitva preukazala, ze puma bola podvizivena. Jasne, toto sa doteraz este nikdy nestalo, nepochopitelne a nenormalne spravanie predatora. Ozaj take nepochopitelne? Najpravdepodobnejsie bol vraj danym pracovnym ruchom a zmenenim lokality naruseny a zmenseny jej revir, nutiac ju hladat si potravu medzi tymi, ktori ju o nu postupne pripravili...

Clanok a video k pribehu:

‘I thought I was going to die': Pipeline worker attacked by cougar shares story

Ci mi to nahana strach? Samozrejme, ale nechcem sa stat jeho otrokom. Mam vacsi respekt, viac si vsimam pohyb v sere, sum a ruch, viac spozorniem, ked Yashka zacne stekat. Tak ako nedavno vecer, ked som zanasala na noc nase macky spat do ich pristresku. Yashka ma vtedy vzdy registruje. Postoji pri plote, uisti sa, ze som to ja a pocka, kym sa zasa stratim v dome. Pozoruje co nesiem, akoby kontrolovala, ze je vsetko ako bezne...aj bolo, dokym nezacala zurivo stekat. Po nedavnych pribehoch s grizzlym a pumou mi  nebolo vsetko jedno. Bolo to to najpodozrivejsie a najvystraznejsie "haf", smerom dozadu do lesa. Zastala som, pozerala tym smerom a v sere sa snazila zachytit aspon nieco. Zbadala som ju. Asi 10 metrov za budou, uplne hore na spici stromu sedela velka sova. Chvilu do seba nechala stekat a potom rozprestrela obrovske kridla a zaletela naspat do hustej tmy stromov. Chvalabohu macky uz boli v bezpeci. Pamatam sa ako mi suseda rozpravala o velkej sove, ktora sediac na vysokom smreku pred ich domom jedneho pekneho dna schmatla  ich kocura...

Je mi jasne, ze ked bude chciet, vystriehne si ta velka guca na strome chvilu, ked nase macky uz nebudu v bezpeci mojho narucia a pristresku, ale i o tom je zivot tu hore. Treba ozaj ratat vzdy so vsetkym, a zjavne uz i s tym, co sa zatial este nikdy nestalo. Strach tomu nepomoze, len ten respekt, ostrazitost, zdravy rozum a v tom najhorsom potom uz asi len to stastie...

Vlajka

V nedelu to bude presne 50 rokov odkedy prvy krat zaviala na zrdi pred parlamentom v Ottawe novodoba kanadska vlajka. S ohladom na historiu Europy je tych 50 rokov pomerne smiesne cislo, polovica zivota jedneho zdraveho dlhozijuceho cloveka. Este stale ziju podaktori, co jej premieru  zazili  na vlastne oci i usi. Mam ju rada, bez ohladu na moj vztah ku krajine, ktoru reprezentuje. Mam ju rada i cisto povrchne opticky. Cerveny javorovy list medzi dvoma cervenymi pasmi po stranach, symbolizujucimi krajinu, co sa rozprestiera od jedneho oceanu po druhy. V dnesnej dobe je uz vzita, respektovana medzinarodne a po desiatkach rokov konecne i celonarodne ...v dobe jej vzniku tomu  tak nebolo. Rodila sa tazko, dlho a nie vsetci mali z jej zrodu uprimnu radost. Dokonca sa jej prichod na svet spaja s velkymi demonstraciami zastancov starej vlajky, nesucej zjavne dedicstvo a znaky britskeho imperia. Vznik kanadskej vlajky je spojeny s tisicmi navrhov od obycajnych ludi, s neskutocnym kolotocom rokovani politikov a s vyradovanim navrhov v tajnych hlasovaniach. S vasnivou celospolocenskou debatou  (The Great Canadian Flag Debate), demonstraciami a dokonca s rozkolmi vo vnutri kanadskych rodin. To vsetko si ja pamatat samozrejme nemozem, ale pamatam si zrod inej vlajky....Zazila som rozpad Ceskoslovenska. Matne sa mi vybavuje debata vo vtedajsom parlamente o novych statnych symboloch oboch novovzniknutych statov. O tom, ako ziadny z nich nesmie prebrat symboly zaniknuteho Ceskoslovenska. Ceska republika vtedy skusala zmenu odtienov farieb, proporcii...a kedze nic z toho nefungovalo existuje dalej pod starou znamou ceskoslovenskou vlajkou. Vybavuje sa mi titulna strana januarovej Slovenky, kde som slovensku vlajku uvidela po prvy krat. Casopis lezal na Novy rok 1993 na stole medzi vianocnymi kolacmi a pamatam sa, ako sa ma moj oco opytal: "Tak aka je ta nasa nova vlajka? Ukaz...Aha, no dobre".....Jej prichod bol tichucky, bez debat, rozkolov v rodinach, bez nesuhlasu ci suhlasu. Prisla a bola prosto vzata na vedomie...

3 navrhy, ktore postupili do posledneho hlasovania komisie, a z ktorych nakoniec vitazne vzisla dnesna kanadska vlajka...

Galeria navrhov kanadskej vlajky:
Navrhy vlajky (slideshow)

Par clankov k teme:
50 rokov kanadskej vlajky

Vznik kanadskej vlajky

Flag of Canada

Proposals for Canada's flag: Past, present and future

Nech uz prisli a vzisli akokolvek a z cohokolvek su na svete, i ta kanadska, i slovenska. Obe su mi drahe a srdcu blizke rovnako. Ta kanadska ma v nedelu sviatok, tak vsetko najlepsie Kanada, vybrala si si peknu a zmysluplnu vlajku!

                                                        "The Great Canadian Flag Debate"

Kanadska vlajka vztycena po prvy krat, 15. februara 1965

Kratko o vzniku kanadskej vlajky