Ako s clovekom, clovek si zvyka na nove miesto ako na cloveka. Potrebuje cas a situacie, ktore menia ci potvrdzuju prvy dojem, upevnuju ci devastuju krehky zacinajuci sa vztah. Tak spoznavam svoj novy dom a kut krajiny a snazim sa v nom najst domov. Kadeco prinesie zivot tu hore, kde od nas vedie cesta len dvomi smermi, ked nase Hudson's Hope je casto asi len stastna nahoda pre zbludenych, svetielko v tme, prekvapenie, ze na konci tej cesty je este nejaka civilizacia :-)
S domcekom sa zziva pomerne tazko, krizy su najme vtedy, ked sa nedari pomestit do neho vsetko, co by som chcela.Priestoru je malo, snad polovica co ho bolo v Ontariu. Tak nastupuju kompromisy, dilemy co je odsudene do tmy a zimy garaze na neurcito a co vtesnat do noveho domu. Tazko sa mi luci s vecami, ktore som mavala na ociach kazdy den, ale teraz sa neda, lebo niet kam. Tak sa utesujem, ze snad raz, raz ked pristavame, zvacsime dom. Ako ked s niekym zijete, nie z donutenia, z lasky. Aj ked je pre vas ten jediny a dokonaly, skor ci neskor sa prichytite pri tom, ze na nom chcete nieco zmenit. Aj ja by som rada zmenit par veci na nasom dome. Neznamena to, ze ho nemam rada, mam, len este KEBY...
KEBY bol vacsi..Aspon o jednu velku miestnost, priestor co by mu dodal volnost, kridla a mne pocit vacsej slobody bez dilem a kompromisov..
KEBY mal pec, obycajnu pec na drevo, ktora nam v nom neskutocne chyba. Ako povedala jedna pani tu z Hudson's Hope, povodne zo Svajciarska, "pec kuri inak, vyhreje vas az do kosti". Chyba praskanie dreva, chyba pohlad na rozharajuci sa plamen, chyba teplo, ked je vonku minus a dnu sa vyzliekate do tricka. Zrub bez pece nedava zmysel, nema srdce, je chladny emocionalne i fakticky..
KEBY sme mali svoju studnu, neboli limitovani neustalou neistotou kolko este zostava dolu v cisterne. Nemusiet uz kontrolovat hladinu, pripajat vozik za auto a par vyletmi hore dolu s velkou nadobou navlacit vodu do cisterny v zemi. Radsej skor ako neskoro lebo uz nikdy viac nechcem riesit nefungujucu pumpu, zrazu nemat vodu, vlacit ju od susedy v bandaskach, zalievat potom zachod vedierkami a umyvat plny drez riadu ked sa zohreje voda na sporaku. Stacilo mi to raz...
KEBY si ho predchadzajuci majitelia viac vazili. Nie je to chyba domu, viem, ale chyba cloveka, ze si ako bratia Cesi hovoria "nehyckaju" co by si mali. Byvali majitelia mu amputovali charakter na ukor priestoru. Vyrezali do tramov diery a drazky na policky, ako jazvy do ziveho. Je mi smutno ked za dalsou a dalsou stenou, co planujeme zrusit najdem dorezany tram, dalsiu a dalsiu bolacku.Ten tram to uz neboli, ale mna ano :-( Boli i ked nachadzam kadeco pohodene okolo domu, dalej a dalej, lebo co oci nevidia, srdce neboli. Stare dorantane dvere kdesi vzadu na pozemku, zvysky plechov zo strechy, stare hrnce a spagaty, vsetko uz skoro vrastene do zeme. Ledabolo zbuchany plot prilepeny k stene domu, odhnite koliky sa rucaju len co sa o ne opriete. Tak chodim a znasam co vidim, aspon na jednu kopu z jasnym osudom. Prec prec, prec vsetky haraburdy a zhnite ploty, nech domcek znova dycha, nech moze byt clovek co ho vlastni na to miesto znova hrdy. Renovacie, co viac pokazili ako zlepsili, praca urobena na rychlo, so ziadnym dorazom na detaily. Rozculuju ma skary a nepresnosti vsetkeho co by malo doliehat. Umyvadlo zasadene v prilis malej diere a este k tomu okato nakrivo. Malickosti, ale nie prave v nich sa prejavuje laska? V malych hlupostiach, pozornostiach, skoro nepostrehnutelnych gestach. Chem nas domcek lubit viac ako byvaly majitel, dufam, ze to raz bude na nom vidno, vsade a v kazdej malickosti.
Tak to je nase miesto. A co mesto? "To je male mesto pani Schenkova, tu kazdy kazdeho pozna, kazdy vie, kde byvate"...bolo mi povedane, ked zo skoly volali aby upresnili cas, kedy pride skolsky autobus vyzdvihnut Evicku. Spytala som sa ich, ci vedia nasu adresu. Ano, kazdy vie zrejme o kazdom, ma to casto svoje vyhody i nevyhody. Menej anonymity, mozte byvat akokolvek skryty, daleko od najblizsieho suseda, aj tak sa o vas vsetko vie :-) Na druhej strane ste sucastou komunity, akejsi velkej rodiny nasho maleho zastrceneho mestecka. Tak ako vcera, v kniznici co kazdeho vitala horucou cokoladou, cajikom a deti cukrikmi. Akasi zastavka, prestavka v Haloweenskom razeni. Najma pre dospelych, stretli sa, poklebetili, chvilu si oddychli a potom zasa dalej cestou za dalsimi cukrikmi, okruznou cestou po mestecku. Vecer nasi poziarnici usporiadali vatru a ohnostroj kusok za mestom. Bolo to krasne ako sme vsetci stali okolo ohna, znami i neznami, vyzerali a citili sme sa ako jedna velka rodina. Zerave uhliky frkali vysoko do neba, ludia popijali horuci caj, vyhrievali sa blizko ohna a deti santili okolo. Ked potom skoncil ohnostroj, dlhansky had svetiel aut sa klukatil smerom domov, dolu do Hudson's Hope, po ceste ktora je zvycajne ticha a prazdna.....
