Yashka od nas odisla na konci zimy, v case zamrznutej zeme, tuhej ako kamen. Nedalo sa vykopat hrobcek. Akokolvek podivne to niekomu znie, ulozili sme jej telo zavinutne v deke do velkej prazdnej mraznicky, ktora sa pouziva na ulovky prinesene z uspesnych polovaciek. Docasna podivna hrobka v malom domceku s cervenou strechou. Tak to tu chodi, bud zanesiete nehybne stvorenie do lesa pre divu zver, alebo musite pockat kym povoli stuhnuta zem ak ho chcete mat na vecnost pri sebe doma. Cakali sme teda na jar...
Clovek si nahovori cokolvek aby ho veci menej boleli, prijime za pravdu cokolvek, co zmiernuje realitu. Yashka mi chyba, stale. Este sa neda spominat na nu bez slz. Po tom, ako odisla, vsimla som si akosi pricasto havrana v mojej blizkosti. Sediac na streche auta, co parkovalo na rusnom mestskom parkovisku hned vedla mojho. Soferujuc, vidala som ho sediaceho na kraji ci v strede cesty. Na vrchole stromu nad cestickou so Chinookom a Chikou na prechadze. Skriekajuc po nas ako keby volal, hadal sa s nami. Prelietavajuc ponad mna, hocikde, hocikedy...
"Yashka, si to ty? Ideme na prechadzku, ides s nami?"
Racionalne blbost, viem. Co na tom, bolo fajn mat ju znova pri sebe....
Zahadny cierny pes prebehol po lese, kde chodime so psami na prechadzku den po tom, ako Yashka odisla. Chinook zmateny divajuc sa za nim, stuhnuty v divnom postoji, vydal zo seba len jedno jedine "haf?" Nie vystrazne, ani radostne, skor zmatene, smutne, zufale. Pes prebehol popred nas niekde na kraji lesa, a zmizol v opone stromov ako prizrak...nikdy viac sa tam uz nezjavil...
Obcas sa na prechadzke s tymi mojimi dvoma bielymi hunacmi zastavim a zavolam; "Yashka!" Len tak stojim a pocuvam ci niekde v dialke nezapraskaju konare, a kdesi sa nemihne cierna smuha ....
Uz prisla jar, slniecko zohrialo vsetko skrehnute a prehrialo i zem. Ujo s tazkymi strojmi, co nam prisiel ponapravat pozemok, vyrovnat, vycistit a spravit novu cestu nam vykopal i hrobcek. Konecne sme z mraznicky vybrali stuhnute klbo a ulozili ho naporiadok. Prezila som si vsetku tu bolest odznova, ako keby sa to stalo prave v ten den. Zazriet kusok jej ciernej srsti, co vykukla spod deky bolelo ako sol v rane...
Ma krasne miestecko pri cesticke domov, na kraji lesa, do ktoreho stekavala noc co noc. Pod hrbou skal, co na zemi tvoria velke srdce. Obcas tam zajdem, pozdravim ju a donesiem jej par pupav...
"Chybas mi, stale. Neviem ci behas po lese ako prizrak, ci lietas nado mnou ako havran, ale boli to menej ked ta vidim kde a kedy chcem. Pretoze povedat si jednoducho, ze uz nie si, este nie je v mojich silach..."
