Sama

Vsetko mi to odislo na Slovensko a zostala som tu na dva tyzdne sama. Popustam si k sebe dnu nase macky a rozpravam sa s nimi. Niekedy na mna zamnaukaju a inak mi staci i ich pradenie, ci hlasne chrapanie ked pospavaju kade tade po dome. Je to zvlastny pocit uvedomit si, ze vsetci, ale uplne vsetci moji blizki su na inom kontinente a ja som zostala sama kdesi na severe Britskej Kolumbie. V zemi, kde som sa nenarodila, v zemi, ktoru som si vybrala. Asi je to dost vysoky level vztahu cloveka a inej nez rodnej krajiny ak v tej zemi uz zvlada zostat sam....  - s pocitom, ze je len sam doma, nie sam v cudzej zemi ;-)

Chybaju, zrazu nemam zabehanu rutinu, zrazu je tu ticho...Najlepsie je zavalit sa pracou, kadecim, nech den ubieha rychlejsie, a za nim dalsi a dalsi. Nech clovek vecer padne do postele unaveny a ani nema cas a silu zacat sa bat, vymyslat si strachy a duchy v tme za rohom :-) Pilim si drevo, malujem panely za pec - kseft, co mi dohodil ujko kominar.  Po veceroch stopkam vsetko, co sa zhromazdilo v krabicke pri posteli. Pustam si k tomu radio alebo z archivu na internete nejake stare ceskoslovenske filmy. A stopem do seba lieky, aby ma nesklatilo do postele, nemohucu nic viac len pozerat do blba.

Neviem, ci sa ktosi tam hore na mne takymto sposobom rad zabava, ale ako to uz je zvykom, vzdy ked mangel vytiahne na dlhsie paty z domu, ja tu zostanem z roznych prapodivnych pricin a katastrof bez prudu. A tak sa hned na druhy den po ich odchode do Europy budim do nenavideneho pipania vychadzajuceho z tatkovej pracovne. No jasne, nemam prud. Tatovi tie stroje zasa budu pipat do zblbnutia roznou striedavou frekvenciou az kym neskapu. V praxi to znamena, ze nemam ani vodu, kedze mi nepojde pumpa, nekuri kotol, nehreju platnicky na sporaku, a nemam ani internet. Hnusny tmavy den, prsi snad od polnoci a ak neprsi, tak sa hmla plazi vsade dookola. Zohrievam si vodu na horuci (ak som malo trpezliva, tak len teply) caj na rozkurenej peci a rozmyslam, kde zistit, co sa vlastne deje. Vybehnem do mesta, jednak sa vycikat kde mozem i splachnut :-) a na mestsky urad zistit na aky dlhy cas sa mam nachystat na toto  provizorium. Tetusky na urade zahlasia, ze vraj do obeda. Fajn, to je uz len jedna hodina, to sa da vydrzat. Jedna, dve, tri, styri, pomaly sa stmieva a prudu stale nikde. Aby toho nebolo malo, zrazu mi telefon ukazuje, ze nema signal. Bez prudu a bez telefonu...Boli ma sice cely clovek a dusi kasel, ale vybehnem do mesta zasa. Podivne je, ze ani to radio v aute nefunguje, dufala som v nejake spravy, ale vysiela len "sum svistu." Vraj do tretej sa nepodarilo, tak najnovsia nadej a odhad je, ze to spustia o siestej. Mesto je ako po evakuacii. Obchody tmave, zavrete, posta a kniznica to iste, skola prazdna,...

Nacim mi doma pozhanat sviecky, nebolo by zle mat nejaku vodu aspon v najvacsom hrnci. Ako dobre by padol i stary tranzistor na baterky, co by cosi porecnil. Taky, co s otcom chodil do mastale a drevarne a co sa rozrozpraval po celom nasom dvore ci zahrade ak bolo treba robit cosi vonku. Taky tu nemam :-( Nejako sa unavena kaslom  skrutim na fotelke do klbka a ani neviem ako zaspim. Zobudi ma az ukludnujuci zvuk vsetkeho, co opat nabehne ked  o siestej spustia prud. Chladnicka ide, pumpa na vodu ide, kotol ide, telefon ma znova signal, internet funguje....cele Hudson's Hope znova ozilo :-)

Ak uz tu mam zostat sama a chora, tak si prosim aby ma neopustala aspon ta elektrika. Za kladne vybavenie mojej ziadosti vopred dakujem!

Mgr, PhDr, lutost, zlost a rezignacia....

Mensi detvak nastupuje toho roku do skoly. Obe mi tak odidu z domu na cely den, 5 dni v tyzdni. Po snad 8 rokoch budem opat v situacii, ze mozem ist pracovat. Divny pocit. Moct je sice pekne, ale realna sanca na najdenie si nejakej prace tu v HH je dost limitovana. Odisla som sem ako Mgr., PhDr. v socialnej praci a andragogike, zabehnuta v praci, ktora mi sla a kde som citila, ze rozumiem tomu, co robim. Mala som respekt medzi klientami i kolegami....a potom zrazu bum, dala som vypoved lebo prisla Kanada. A s nou zjavne ziadny titul, ziadna kanadska pracovna skusenost....

Zacala som za minimalnu mzdu v obchode pre zvieratka. Kupala som psy, cistila im zuby, usi, pazure a rozcesavala zamotane chuchvalce srsti. Dva krat uhryznuta, vystrasena. Casto upachtena, tym padom spotena pri prave mnou dokupanom a vysusenom vonavom Bernardinovi, ci Newfoundlandovi. Rada, ze sa stihol vysusit do sibenicneho navratu majitelov. Zahanbena, ked sa ma sefka pyta, ci tam u nas v Europe pozname deodoranty, lebo zakaznicka sa stazovala, ze som vraj bola spotena. "Pozname"....Clovek sa citi v takych chvilach ponizene a podupano, ale nesie s tichostou a pokorou co mu nakladaju. Lebo on prisiel sem, Kanada ho sem nevolala. Tehotnej mi kolegyna prednasa o tom, ako v mojom stave nesmiem dalej dvihat velke psy a nesmiem ist pomahat ku mackam v kutiku na adopcie....Do piatich  minut od jej prednasky ma potom posiela ist cistit ich cerstvo zakakane zachodiky.  Pokorne idem, vidim, ze sa citi ako vitaz, ale idem. Sefka ma chlacholi, ze je vraj len ziarliva, pretoze uz davno chce babatko a nedari sa. Vraj ma vyuziva a zneuziva moju dobrotu a ak v tom bude pokracovat, mam jej prist povedat. Pokracuje, ale ja nie som zvyknuta na kanadske reportovanie. Povedala som si, ze vydrzim, este kym vladzem a potom uz budem doma s babatkom. Prisla mi do zivota prva dcerka, par rokov s nou a potom skolka. Nacupitala som plna ocakavani do domova dochodcov, ale povolana osoba  mi po chvili trapneho ticha a cumenia na moj zivotopis len neomalene oznamila, ze "nemam ZIADNE vzdelanie a mala by som si spravit nejaky kurz socialnej prace na renomovanej skole"...Neviem ci v snahe utesit ma po chvili dodala, ze mi ale moze ponuknut miesto v ich pracovni. Pravdupovediac uz si ani nepamatam, co som jej na to povedala. Vzala som si spat svoj zivotopis a pratala sa von. Nadychnut sa cisteho vzduchu, predychat to. V hlave mi sla dokola len jedna jedina scena z mojho zivota - ako mi moj oco na promociach hovori, ze je na mna hrdy....... Najskor prisli slzy, pretoze mi to prislo luto...Potom prisla zlost - na tetku tam za okienkom a na cely system uznavania vzdelania ziskaneho mimo Kanady... a nakoniec som na to rezignovala.
Prisla druha dcerka, clovek sa naplno venoval rodine a utesoval sam seba, ze si snad potom cosi najde. Prekvapivo som bola v lete 2012 uspesna a stala sa jednou z asi 10 turistickych sprievodcov po tunajsich priehradach. Vtedy, ked detvaky travili svoje dlhe prazdniny u starkych na Slovensku. Vtedy, ked manzel dostal pracu pre BC Hydro. Potesilo ma to, prekvapilo. Byvajuc tu uz 3 leto ale vidim aky problem maju s tym najst rok co rok niekoho do tymu sprievodcov. Zrejme ma vtedy schmatli, lebo nemali nikoho ineho...? Na nasej poste som to sice nedavno dopracovala az k pohovoru, ale po nom prislo uz len ticho. Vysledok mi dosiel az vtedy, ked som na poste jedneho dna uzrela novu pracovnu silu...a nebola som to ja. Znova mi to prislo luto, znova som sa nahnevala - na seba, na cely svet?...Ani neviem. A mozno som znova rezignovala. 

Ponukam teraz verejne svoje "umelece nadanie" na predaj. Nikdy som to nechcela robit...ale robim. Tunajsi su skrobi a najradsej by vsetko mali zadarmo a predali za dvojnasobok co kupia. Nie som obchodnik a len tazko zo seba dostavam cenu za moju pracu. Mozno idem i pod cenu, ale ja sa neviem predat. Vzdy som to vsetko porozdavala, nanajvys za nejaky ten obrazok prijala cokoladu ci bonbonieru. Namalovala som nedavno pre mesto jeden zo snad tucta velkych bielych kvetinacov...vraj aby sa Hudson's Hope mohlo pochvalit, poprezentovat aki sikovni ludia tu ziju. Zaplatila som im $10 za farby, z ktorych som nakoniec aj tak skoro ziadnu nepouzila, mala som svoje. Bola som hrda, ze cosi zo mna bude vystavene v mestecku, kde zijem, a ze ono bude mozno pysne na mna. Celkom natesene, nedockavo som ho hotovy, domalovany doniesla na mestsky urad. Teta ani nevstala zo stolicky, ani na chvilu neodlepila oci od klavesnice. Nepozrela sa ani na mna, ani na moj kvetinac, iba pomedzi zuby precedila: "Thank you". Kvetinace zdobili Hudson's Hope len jedno leto. Na jeho konci ich mesto poslalo do drazby na svojom kazdorocnom jesennom jarmoku. Ludia ich pokupili bez toho, aby vedeli kto ich namaloval.... Suma sumarum, zaplatila som $10 dolarov za kvetinac, ktory si potom ktosi kupil v drazbe za $55...Ten clovek a ani mesto vobec nevie kto pokreslil ktory kvetinac. Citim to ako podraz, cosi nefer. Znova je mi luto, znova sa hnevam, a potom rezignujem..

Hladam si pracu a citim sa unavena. Uz chcem len svaty pokoj, ziadne uznanie. Odrobit si par hodin pocas toho, kym budu deti v skole, zabuchnut na konci svojej sichty za sebou dvere a vracat sa domov s cistou hlavou. Nebyt ulutostena, nahnevana. Neocakavat nic viac okrem place za svoju pracu...Tusim  som uz ozaj na tuto kapitolu svojho zivota v Kanade rezignovala...