Co je to v tomto roku, ze sa toho tolko deje, ani coby nazbieral udalosti napred a teraz ich len suka jednu za druhou, jednu tazsiu skusku ci ranu po druhej. Som unavena z udalosti co poukladane na papier vyzeraju ako patrocnica. Pomaly a namahavo za ne potom dopisujem fajocku, ked sa zvladnu, ci ubehnu a su viac menej uspesne za mnou. Som tohto roku uz unavena vraviet "Dovidenia" a "Zbohom". Manzelovi v januari a potom ked nas zasa prisiel na kratko pozriet z BC do Ontaria, detom ked som ich nechavala na prazdninach u starkych, nasim i vsetkym na Slovensku, ked som potom bola po ne, mojmu domu v Ontariu, mojej Kitty uz tam hore do oblakov a teraz.....Chibovi? Nebolo uz dost strat, skusok a bolesti? Odisiel ako kazdy den, tulat sa do lesika okolo domu, nic zvlastne, az na to, ze sa uz nevracia a ja sa chystam povedat dalsie "Zbohom". Uz to i boliet nevladze. Az tak nejak oneskorene, ubita uz od toho vsetkeho predtym sa akoby hnevam na osud, ze mi toho tolko vala na plecia, ze uz i ten smutok prichadza akosi neskor, dava si na cas, aby som nan mala volno a mohla si ho naplno prezit a odzit...
Nedari sa najst tu domov, teda najskor dom, co by ten domov potom i vytvaral. Obisli sme vsetko vsetucko na predaj, i to co na predaj len pride, i to, co na predaj ani nie je, len kdesi kamsi ktosi pocul, ze by teoreticky i mohlo byt. Nic..Zopar domov predanych pred nosom, potom pekny cerveny zrub, co postavil ujko Knut, Nor, ktoreho sme kvoli tomu domu nahanali az do Norska aby sa nam zasa raz jeden dom nepredal skor ako sme sa on zacali vobec zaujimat. Dlhe mesiace biednej komunikacie s nim nakoniec aj tak k nicomu neviedli. Darmo sme sa dohodli na cene, darmo vzdy dumali ako na neho ist, aby sme sa niekam pohli. Knut mal vraj uraz hlavy a pani co ho dobre pozna, nam radila, aby sme to cele nechali tak, vraj mava navaly zlosti a asi tazko sa snim na niecom dohodneme. Mala pravdu, a tak sme mu po dalsej nikam neveducej konverzacii zazelali "Vela stastia" a jeho domu uz len "Zbohom". Stal nas kopec casu, usila i nadeji a i ked to bolelo, v podstate sa nam i ulavilo, ze nas uz nedrzi, ze uz nemusime dumat ako kupit dom, ktory ani co by nestal. V legalnom svete nehnutelnosti, papierovaciek potvrdeni a vsetkeho s tym suvisiacim ten dom v podstate ani neexistuje...
 |
| Knutova norska drevenica... |
|
Co nam po nom zostalo? Prazdnota, davno prebadane momentalne realitne Hudson's Hope. Jeden domcek v Lynx Creek, vyhladavanej a ziadanej casi opodial Hudson's Hope, ktory je na peknom mieste, so zopar oplotkami pre zvieratka, ale strasne malinky je stale akymisi zadnymi vratkami, keby nic ine, keby uz nic lepsie neprislo na trh. Vo vyjednavani o cene sme sa zatial s majitelmi nestretli, akosi stale cakame na cosi lepsie. Nechceme ist vyssie s cenou a nizsie s narokmi, este nie. Neskor prisiel do uvahy i pozemok -40 akrov co sa este len budu predavat. Akosi sa to k nam dostalo skor ako sa oficialne malo ku akemukolvek zaujemcovi a tak sme mali sancu sa po nom prejst snad ako prvi zainteresovani. Stal tam na nich v rohu kedysi dom a byval ako inak dalsi miestny podivin, co ubytovaval vsetky stratene psie duse z okolia. Vraj ho bolo vidat brazdit mesto autom, z ktoreho z pootvoreneho okna trcalo vzdy peknych par nufakov. Zbieral ich tu po okoli a zdielal s nimi svoj domov. Ten dom potom vyhorel, ujo dostal infarkt a zostalo po nom 40 akrov s pozostatkami psieho utociska kdesi na rohu pozemku. Su tam zvysky zhoreneho domu, zrolovana strecha kdesi v kute, kopec psich bud a vybehov, bordelu aky si clovek snad ani nevie predstavit a tam ku koncu v rohu strasny zapach smrti. Okolo podivnych kopcov ci vezi zo zeminy obrastenych travou, ani nechcem dumat nad tym, co ukryvaju. Zvysok je to krasna zem, jemna travicka, bez hnusnych vysokych burin, tam dalej datelinove polia, lesne jahody pod nohami a mlade zdrave borovice na kopcekoch. Krasne miesto, len poznacene, tou skaredou a smutnou, zapachajucou minulostou tam v tom jednom rohu. Stavat na nom? Vyzera to, ze by to financne nevychadzalo, tak zbohom dalsia moznost. Hladame dalej, treba odist z tohto podnajmu, co nam teraz len drasa srdiecko vyhladom z kazdeho okna. Pohlad von je dvak krat dlhsi nez byval, co keby este prisiel, mozno este pride, tam odniekial nas Chibo. Ved to nie je fer, prezil s nami vsetko az doteraz, skoro 8 rokov a stahovanie cez celu Kanadu, nemoze sa len tak stratit v akomsi Hudson's Hope, BC.....
Lucenia a zvitania...Doviedla som nam spat deti zo Slovenska, neskutocne tazkou cestou. Budili sme ich okolo 4 rana a cestovali autom z Bystrice na letisko do Viedne. Potom 9 hodin letu do Toronta, nekonecne dlhych, kde vsetci velki maju dost, nieto ten drobizg. Vydrzat sediet cely ten cas, nemat moznost sa vystriet, ked i ten spanok je trapenim. Hlava pada a naraza do suseda, ci az dolu na tvrdu opierku na laket. Potom prestup v Toronte na let do Vancouveru, ktory zasa hodinu meskal. Uz nas poslali do lietadla a potom naspat, vraj este vymenia filter na jednom z motorov. Z 15 minut bola zrazu hodina a oznamili nam, ze ti, co nestihnu svoj pripoj, budu prebookovani na iny, a ak ho uz nestihnu dnes, zaplatia im i hotel. To uz bolo na mna primoc, predstava terigania sa kdesi do hotela s tymi dvoma uplakanymi a neludsky unavenymi detmi ma dohnala k slzam. Tak som sa tam rozrevala na letisku v Toronte, od unavy a zufalstva, s nefunkcnym mobilom v ruke. Maju len mna, tak ako v Ontariu bez tatka, musim sa vzchopit a dostat nas domov, akokolvek tazke to bude. Ako vsetko od zaciatku tohto roku...S hodinovym meskanim tak utekam pytat sa na branu - "gate" k nasmu poslednemu letu. Dobehnem tam a teta sa len udivene pousmeje, ze este nie, este je skoro, este mam chvilu cas, kym zacnu volat ludi na palubu lietadla do Fort St. John....Tak sa chvilu poprechadzam po hale, s jednym dietatkom spiacim v kociku a druhym na 3 stolickach pri nasich taskach tam v cakacej hale. Posledny let uz cely prespia, trochu i ja, i ked len chvilocky pomedzi bolest hlavy i zaludka, unavu a stres. Pristaneme, uz nas caka tatko a zasa cesta, z Fort St John az domov, do Hudson's Hope. Od zaciatku az do konca blizko 30 hodin cestovania, z Banskej Bystrice az do Hudson's Hope. Myslela som, ze sme to uspesne zvladli, ale ako vsetko tohto roku, aj toto si na nas vybralo svoju dan. Jedna nausnicka chyba, krasna nova strieborna s ruzovym ockom od starkej....
Tak to chodi tohto roku v nasich zivotoch, same prichody, odchody, zvitania a lucenia a vsetko ma akusi svoju dan, materialnu ci emocionalnu. Deti si budu teraz musiet zvyknut na novy "pozicany" dom od tety, ktory mame len do casu, kym si nenajdeme ten nas. Preto treba na vsetko davat pozor, lebo teta by sa hnevala, keby sme jej nieco pokazili, ci stratili, znicili. Na casovy posun, kedy mi je tazko odhadnut, ci je to cas na poobednajsi spanok, ci len zachvat zlosti, kedy uz je cas na obed, ci najvyssi cas chystat ich vecer spat... Cely ich rezim je naruby, vsetko je inak ako bolo doteraz. Zo Slovenska do Kanady, aku ju nikdy nepoznali.
Uz sa ustis rok 2012, stojis nas uz privela sil. Daj nam chvilu pokoja a mieru, neber si uz dan, uz sme toho zaplatili az az. Daj nam sancu nabrat dalsie sily, dobojovat boj za vlastny domov a stastne a pokojne chvile spolu ako rodiny. Uz si spomedzi nas nikoho neber, prosim ta a plyn dalej nudne a pomaly. Neboj sa, mozes, si len v svojej polke, ale to uz vsetko staci, aby sme si ta zapamatali az privelmi dobre....
