Ticho pred burkou

Presne tak to cele teraz prezivam. Je ticho, akoby sa nic nemalo udiat. Akoby sa za par tyzdnov, mesiacov nemal nas zivot zmenit o 180 stupnov. Len moje sny dohanaju buducnost, budia ma vystrasenu a nepokojnu. Snehove burky, co rucaju mosty a kotulajuce sa auta v havarii. Tie obrazy zostavaju vo mne dlho po prebudeni, nie obsah, ten pocit ma sklucuje a desi. Tusila som, ze sa s tym raz budeme borit, ze ta BC nakoniec vyjde, a najma, ZE RAZ TENTO DOM  BUDEME PREDAVAT.  Kolko krat ma to uz matalo v snoch. Tatko sa vzdy nad tym len uskrnul, ked som rano poznamenala, ze som mala zle sny. "Zasa sme predali dom:-)?" Vtedy som netusila, ze to pride tak skoro... Pomaly rozmyslam co napisat do listingu, ako nas dom opisat, lakavo pre bezneho praktickeho cloveka? Je malo takych blaznov ako sme my dvaja, ktori v dome hladaju to, co sme presne v tomto nasom nasli. Vacsina hlada komfort, pohodlie, veci nadosah. Nie rubanie dreva za rana, aby sa rychlo rozhorelo v peci, nie jazdenie za potravinami najmenej 15 km, a dochadzanie za pracou dve hodiny denne, nie  pokoj v prirode, ale svaty pokoj moderneho zivotneho stylu. Vacsina bude nad nasim domom krcit nosy, nie, to nie je dom co laka masy. Budem ho ponukat zrejme ja sama, kedze tatko nam uz 16 januara nastupuje. Nechava nas tu same dokial nebudeme moct prist za nim. Na jednej strane dufam v rychly predaj, aby sme dlho nezili jeden bez druheho a deti bez tatka, a na druhej strane sa toho dna bojim. Viem, ze s poslednym stiskom klucky na tomto dome mi vyhrknu slzy. Nie, neobzriem sa, to uz viem teraz.....

Zmraka sa zasa raz i v tatovej praci, teda este tej terajsej. Ticho pred burkou, len sa sepka a vie, co asi pride, ale zatial je oficialne ticho. To co bolo odsunute pred 6 mesiacmi sa teraz  uz musi doriesit. Dohoda unie s novym nekompromisnym zamestnavatelom, ktory je na tuto svoju povest i patricne hrdy. Mraky, chmary, obavy, plane reci, len tusenia ci "odborne" analyzy...- nic dobre z nich nekuka. Vsetci sa zomknu do facebookovej grupy aby sa hned vsetko vedelo a budu spolu akosi online sucitit a podporovat sa. Nadej, ze dalej budu mat pracu, tj ze budu mat za co splacat dom a zivit rodinu. Mohlo by mi to byt uz teraz jedno, ale nie je, citim s nimi. Stovky zamestnancov znamenaju stovky rodin, to je dva ci tri krat viac obav a otaznikov ako dalej. Citim s nimi ako sme spolu sucitili  i predtym, vtedy este na jednej lodi, a prajem im, aby po Vianociach mali stale pracu...

My uz teraz mame ine, svoje vlastne starosti a  otazniky. Chcela by som zavriet oci a zobudit sa o pol roka neskor, uz tam DOMA ako tato hovori, v Hudson's Hope. Mat toto vsetko, co je teraz pred nami uz za sebou.
Je december a prave par krat zahrmelo, ma ticho a kludne padat sneh a ono hrmi.......

"Welcome on board!"

...nieco ako buduci sef dal dnes tymito slovami tatovi vysnivanu novu pracu v BC! Ten ako keby vedel, bosoroval, priam letel k telefonu dolu schodmi, lebo vraj volaju z BC! Hypnotizoval ho uz tako pomerne dlho,  snad vzdy ked za posledny polrok zazvonil. Az dnes mu to ale vyslo :-)
Po nie velmi optimistickych vyhliadkach na prijatelne obnovenie kontraktu v tatovej terajsej praci, to prislo ako balzam na dusu. Par poslednych Vianoc bolo vzdy skalenych  financnou neistotou, otazkami co a ako s nami bude dalej. Novy majitel, nikam neveduce rokovania, lay off, mozny strajk ci lock out urobili z dobrej prace miesto plne neistoty. Tatko  isty cas skoro rok a pol doma cakajuc, ze ho zavolaju spat do  prace. Ako jeden z mnohych, ako vsetci z  ich fabriky.  V lete sa mal obnovit kontrakt, ale hladanie kompromisu sa nakoniec presunulo o pol roka neskor, na koniec decembra.  Je skoro koniec novembra a zasvateni vraj uz teraz apeluju na zamestnancov, aby radsej vysvetlili svojim financnym instituciam, ze svoje zavazky coskoro nebudu moct splacat..... Bez dnesnej spravy by to cakalo i nas. Dalsie pochmurne Vianoce. Ale nebudu. Budeme sa z nich tesit a uzijeme si ich, lebo budu posledne v nasom krasnom domceku, posledne tu v Ontariu....

Vcera som Evke kreslila obrazky, len tak pre radost. Hadala co kreslim, komentovala, vypytovala sa. Cmarala som jej akusi krajinku. Domcek, plot, stromcek a....... tak akosi automaticky, samozrejme i kopce tam niekde vzadu.
"What is that?"
Odpovedala som: "Kopec"
Ona na to: "Ahhhh, what is it used for?"
Neskutocne ako ma to zaskocilo. Pre mna nieco tak samozrejme ako kopec musi davat mojmu dietatu nejaky zmysel v tejto rovine? Hm, je to vlastne na paradu. Na to, aby sa oci pokochali ked sa zabudnu v dialke. Aby mali kde bludit ked my bludime sami v sebe.  Na to, aby srdiecko nadskocilo na hrbolatom horizonte. Aby zivot nebol taky jasny a jednotvarny. Aby  tam v dialke bola  vzdy nadej, ze mozno tam za kopcom je to co hladame. Rovina nikdy nedava nadej, len jasnu odpoved....
Hudson's Hope ma v sebe nadej urcite:-)

Tak sme sa dnes delili s touto spravou s ludmi, ktorych mame radi. Po telefone, i nazivo. Nas uz vsetko chapajuci detvak mi na to len s usmevom povedal:" I like that word, - BC!" Blahozelali nam i maminky na fore, kam vzdy virtualne bezim po rady. Za vsetky len jedna z ich reakcii..." I was born there. Well, you will not be coming back...it is that nice there. Congrats!' ...nebudem, vracat sa veru nebudem.....

No konecne...!!!!!!!!!!!

"Mne to trvalo do pol roka, tebe kolko?:-)" spytal sa ma tato kratko potom, ako som dnes spravila vodicak. "7 rokov!", veru 7 rokov mi trval tento ich 3 stupnovy proces pisomneho testu, jazdy v meste a jazdy po dialnici. No ano, pomalicky, ale isto. Snad kazdy v mojom okoli istu cast tohto procesu opakoval, raz ci viackrat, ja som nastastie to stastie nemala:-)  Neviem si predstavit, co ma v mojom zivote stresovalo vzdy viac ako skusky na vodicak. A naprotiven som to musela absolvovat na Slovensku a potom odznova i tu v Kanade. No a ak bude ku mne zivot v tomto ohlade dalej ironicky, zabsolvujem si to zasa od zaciatku v BC....Ako pred kazdou mojou jazdou, nic som nespala.  Rano sa  nic nestihalo a vsetko sa zamotavalo, doklady od auta a poistky zrazu neboli tam kde vzdy, hned zrana do mna zvrcal nevyspaty mangel, zle som zaparkovala, nepozorne vosla na cestu, k tomu este to a tamto, nakoniec i hento. Dost! "Dalej nesoferujem, ides ty!" ..nakoniec, ved mam narok na pokoj pred skuskou, nie? Cestu do Chathamu som tak prenechala tatovi, mozno za trest:-)

Vecer pred jazdou som este nazrela do knizky o pravidlach cestnej premavky, ale len tak letmo. Co to o tom, ako sa ma jazdit na dialnici, ved co uz na tom nastudujem. Bum, to som sa ale pekne preratala! Kedze nas Chatham ma vjazd na dialnicu pomerne daleko, bolo by to casovo zrejme nad ramec testu a tak sa na dialnicu neslo. Instruktorka mi hned na zaciatku zahlasila, ze ma caka paralelne parkovanie, zastavenie na kraji cesty a otocenie sa v troch stupnoch. Ani nebudem opisovat, co sa mi vtedy prehanalo hlavou. Snad len spomienky spred par dni, ako som sa skodoradostne posmievala nasmu tatovi, ked sa snazil  nie moc podarene paralelne zaparkovat. Tak a teraz to mam spat, tak mi treba! Namiesto mnou ocakavanej dialnice som sa znova trapila mestom, predbiehanim, preradovanim, zastavkami, parkovanim..  Chaosila som a zmatkovala a v istom okamihu sa uz i zmierila s tym, ze za moj dnesny vykon  mam  vyhadzov.  Ake bolo potom moje prekvapenie, ked mi instruktorka nakoniec povedala, ze som to spravila!...O chlp, ale cert to ber, spravilaaaaa!!!!!!!!!!!!!

Tak dnes sa tesim, konecne mam "kanadsky obciansky preukaz". Ten tu v Kanade totiz neexistuje, najdolezitejsim a najdoveryhodnejsim dokladom je tu vodicak.  Mam za sebou jeden z mojich velkych kanadskych milnikov a citim sa na okamih uzasne. Tak si toto moje male vitazstvo este chvilu uzijem a potom zasa dalej, este mam co nahanat a dohanat. Mozno to niekto stiha rychlejsie ako ja, ale ja si to dozeniem pekne pomalicky:-)

Sen na dosah

Priehrada WAC Bennet Dam, blizko Hudson's Hope, BC

Hudson's Hope, mestecko s 1000 obyvatelmi na severe BC...mozno bude mat coskoro o 4 obyvatelov, par maciek a psa navyse:-) Tatko sa dostal do poslednej fazy vyberoveho konania a z par formularov na lekarsku prehliadku vysvitlo, ze jeho pripadne posobisko by malo byt prave  na priehrade WAC Bennet dam pri Hudson's Hope. Tesime sa, velmi! Niekto by povedal, ze je to diera,  panu Bohu za chrbtom, pre nas prave ta Kanada, o ktorej sme vzdy snivali. Este stale divoka, len malo dotknuta clovekom. V zajati prirody a snad konecne poriadnej zimy, takej ako sa na Kanadu patri. Priehrada vyzera krasne, i vsetko navokol, zvlast Pine Pass, cesta, ktora vedie z Fort St. John cez Hudson's Hope az do mestecka Chetwynd a dalej. Scenicka, malebna, nadherna...

Pine Pass map

Pine Pass near Chetwynd, BC

Pine Pass, Northern BC

Pine Pass, Northern BC

Krasna a nedotknuta priroda, kde konecne mam sancu stretnut i rysa...

V okoli sa daju najst krasne domceky, i ked trh je uz teraz mrtvy a to, co na nom zostalo su pravdepodobne uz len leziaky alebo par zufalcov, co sa snazia predat svoju nehnutelnost i v takyto nevyhodny cas. Bolo by krasne byvat na BERYL PRAIRIE RD, malej usadlosti, z ktorej by mal tatko blizko k priehrade a zaroven by sme byvali na nadhernom mieste....Tak uvidime, co sa na trhu objavi na jar, ked sa  znova rozbehne..

Beryl Prairie Rd, Hudson's Hope, BC

Krasne miesto, pre nas ako z rozpravky. To nase vysnivane je zrazu tak blizko az je tomu tazko uverit. Snad nam uz nikde neujde, tato sanca, nas dlho snivany sen o BC...

Ach, to zdravie:-(

V utorok na obed zazvonil telefon, volali zo skolky, ze si mame prist po Evicku. Sedi vraj v kutiku zabalena v deke, nesvoja, s horuckou...chora:-( Boli brusko a hlavicka, zasa nechuti jest.  Dalsi den trochu polezala, pospala, zjedla este menej ako jej bezne malo .... ale polepsilo sa jej. Tatko by ju aj bol dal vo stvrtok do skolky, ale ja som citila, ze je to este priskoro. Tak ako posledny krat, zasa sa jej narobili afty v ustockach, ale teraz sa k tomu povyhadzovala este i vyrazka na tvaricke, dlaniach i chodidlach. Tak som zasa sadla vecer za pocitac a googlila odpovede - Infekcia ust, noh a ruk. Vraj bezna u deti v skolkach a musi len prejst sama ako prisla. Evka teda v ten stvrtok nesla do skolky, ale spolu s nami do Londonu, na dlho ocakavane stretnutie s usno-nosno-krcnym specialistom pre Terezku. Cakali sme na to snad aj pol roka.... Pravdupovediac, toto ma tu v Kanade  velmi strasi. Tieto zavratne cakacie doby, cakacie listiny aby sa clovek s mozno zatial malym problemom dostal k odbornikovi po takom case, ze z maleho je uz problem velky. Bojim sa ako to funguje pri veciach citlivych na cas? Vtedy, ked su najvacsim nepriatelom diagnozy rucicky na hodinkach. Vtedy, ked sa nic nerobi, iba caka v poradi a choroba sa tesi a bezi vpred. Urobi si naskok, ktory sa uz mozno ani nebude dat dohnat. Brrr, hadam nas to tu nikdy nepostretne, ze budeme musiet pozerat na chrbat vlastnej diagnoze ako sa uz tesi, ze to ma vyhrane a dviha ruky este pred cielovou paskou. To nie je rovny boj, ferovy. Cakacie doby znevyhodnuju jedneho supera. Choroba dostava vyhodu domaceho prostredia, lebo kym sa zacne samotny zapas, uz je v nasom tele taka udomacnena, ze my sami v sebe sme uz len hostia.....

Ujo specialista pozrel Terezke do usiek, vycistil prebytocny maz v jednom z nich a konecne mi dal zmysluplnu odpoved na kopec mojich "preco?" Preco stale este nerozprava, preco i tych par slov je akosi skomolenych????? Vraj to vyzera, ze jej par krat musel prasknut bubienok a po case sa potom zhojil sam. Aj Terezka preto teraz dobieha.....svoje prve slova, ktore sme cakali uz davno. Na pomoc od logopedicky sa este nacakame, ako inak, sme na cakacej listine. Ani len netusim s akym pravdepodobnym datumom zacatia terapie. Ujo doktor specialista ju ale bude chciet vidiet opat za dva mesiace a ak tam za bubienkom bude zasa uvaznena tekutina, voperuju jej trubicky do usiek:-( 

Aj Evka bude dobiehat. Zatial len caka na startovacej ciare a sleduje  ako pred nou uteka  jej trapenie s prstekmi na nohach. Narodila sa so stvrtym prstekom na oboch nohach skrutenym pod tym susednym. Vraj to nic nie je a napravi sa to samo hned ako  zacne chodit... Nenapravilo, je to len coraz horsie. Boli ju kracat, deformuju sa jej nechtiky, robia odtlaky a mokvaju prasklinky medzi a pod skrutenymi prstekmi. Tak cakame, na dalsej cakacej listine, na dalsieho specialistu. Od leta az do 13. januara....Vraj ked sa to riesi skoro, da sa to pekne napravit, neskor zasahuje uz aj chirurgia. Tak sa pytam sama seba kde teraz sme, este je skoro, ci uz bude neskoro?:-(

Len co sme sa vratili z Londonu, vyskocila Terezke horucka na 39.5 C. Takze Evkin virus uz premohol obe nase deti. Kedze je to virus, zasa nic nezmozem, len CAKAT, CAKAT a CAKAT. Toto cakanie ma nici, vydrzim cakat na autobus na zastavke,  ale cakanie na odpovede a ulavu pre chore dieta je v inej dimenzii. Cakat hodiny na pohotovosti, tyzden na volny termin u vlastnej rodinnej lekarky a mesiace na specialistu. Nici ma to ako kazdu mamu, ked su deti chore a ked sa neda robit nic ine, len CAKAT....

Teplo v dome

Pomaly, po troskach, len tak 2 -3 klaty, tazke ako slon, taham ich na zltom furiku z lesa  za domom  az pred nase dvere. Hadam aj 20 krat hore-dole, ale tie najvacsie uz nevladzem, nezdvihnem ich. Ponosit, potom porubat, poukladat do drevarne, zaplnit ju celu, aby bolo v zime cim kurit. Je zvlastne, ze to mam rada, babrat sa s drevom. Vyjst von ked sa pari z ust a skruca prsty od zimy, porubat par klatov a potom sa na pniku prikrcit k peci a vartovat plamienky. Postuchat, rozduchat a strazit cely den. Pocuvat ako puka a vidiet vlnit sa vzduch nad pecou, deformujuci pohlad na realitu za nim. Ked veci nejdu ako by clovek chcel a zla sprava strieda horsiu, niet lepsi liek ako rubat drevo. Vybit si hnev a bezmocnost na tvrdohlavych klatoch, zlomit ich odpor sekerou, zvitazit aspon nad niecim. V Londone to byvali kartonove skatule na prizemi, kopavala som do nich hlava nehlava...a bolo mi lepsie.  Ale to sa teraz zda ako ciste blaznovstvo, z ktoreho nebol iny osoh ako vyburit si zlost. Jasna znamka toho, ako JA nepatrim do mesta:-) Ano, mam to rada, vyrastla som s tym. U starej mamy v Demanovej, i doma na Kokave, dolu v kuchyni so starou mamou. "Dieta, ved sa zastis!" hovorievala mi, ked uprene sledovala program v televizii a ja  ohen v peci. Kazda iny program a predsa sme sa nerusili:-). Hore na poschodi uz byvali akumulacky (joj, ako sa oco hnevaval, ked sme na nich vysedavali) a  potom radiatory, susili sa na nich male pancuchace a vlozky do zimnych ciziem, premocene, alebo aby boli teple rano, ked sa pojde do skolky. Ja veru nie som dieta radiatorov, ci plynovych kotlov,  to je mrtve teplo. Hreju, ale nie na srdiecku. Ja viem, raz budeme aj my stari a poskrucani, slabi a uz nebudeme vladat rubat stromy, vlacit drevo, kalat klaty a udrzovat ohen. Ale kym vladzeme, kym sa da, tak este chcem zive teplo. Aby aj moje deti vedeli ako praska ohen v dome, aby vedeli narubat a zakurit, aby si raz vedeli vybrat ako spravit teplo  v  tom svojom dome, lebo budu vediet porovnat, budu si pamatat...

Evicka "kuri" v nasej peci:-)

Moj bezny maly svet navokol alebo trapenia jednej mamy:-)

Moj stary, krasny, mozno aj starozitny stopkaci hribik a hrbka z jedneho dna

Citim bolest v klboch. Prichadza vzdy pred ochladenim, skruca mi nohy a mna celu pokrcenu na stolicke. To je mimochodom postihnutie rodiny z otcovej strany. Nevieme sediet normalne, nohy idu vzdy hore pod zadok. Nuz, som dcera svojho otca,  lepsie povedane vnucka svojho stareho otca, kedze ten bol vraj ako z gumy.  Vedel chodit v najbizarnejsich polohach,  posplietany a poprepletany, po  stvornozky:-) Kedysi davno som kdesi citala, ze klbom prospieva a pomaha zelatina, no a odvtedy si ordinujem gumenych macikov vzdy, ked ma pochyti tato moja "reuma":-) Chvilku sme  sice mali krasnu jesen, tu farebnu a teplucku co mam tak rada, ale zrejme uz bude koncit a pride zasa chlad. Zvlastne obdobie, listy meskaju s farbenim, jazero Erie je zelene ako zaburina, co i miestni vraj dlho nepamataju. Komare bzucia a vrazaju do oci, clovek nema sancu  vyhnut sa im. Ked rano bezim opatrit macky a psa, zufalo si natiahnem na hlavu kapucu, aby som ich cez zakryte usi aspon nepucula. Treba sa uz chystat na zimu. Tatko v par poslednych dnoch stihol sklatit 3 stromy v nasom lese za domom. Dva sa mu zakliesnili kdesi v korunach a tak sme ich museli presviedcat aby sa vzdali a padli na zem. Hrubym zltym lanom ich objat kdesi hore a tahat dole. Teda skor skakat zaveseni na napnutom lane s hrubymi rukavicami na rukach, aby sa nam nevrezavalo do dlani. Dufat, ze nasa vlastna vaha zavazi. Zavazil nakoniec tato, lebo asi vazi viac :-) Zmohol stromy  svojim hojdanim a tie sa s obrovskym rachotom  sunuli k zemi. Evka si v bezpecnej dialke zakryvala uska, lebo bol velky "noise".  Bolo uz treba zazimovat i nase zverstvo, tak sme zabehli k susedovi Kenovi po 3 baliky slamy. Vzdy nam ich da zadarmo, zlaty clovek, pomoze s cim moze. Slama bude hriat celu zimu Yashku v bude i nase 3 "lovecke macky", co byvaju v domceku pri bazene. V budkach ako pre malych psikov, s natlacenou slamou  a s vylezanymi 3 - 4 jamkami v nej.  Stojac na Kenovom dvore, pripominalo mi to domov na Slovensku, ako u nas na dvore na Kokave. Popod nohy sa plietlo asi 7 maciatok s mamou mackou, psik, co si s nimi naziva v  mieri, sliepky hrabajuc kade tade navokol a par oveciek za ohradkou. Deti santiac v spinavych teplakoch, von pravdepodobne od svitu do mrku. Prislo mi luto, ze nas dom je v tomto iny, ze nema priestor na gazdovanie, ze ho obliehaju komare a vlhkost, a ze clovek pri tom vsetkom strati chut motat sa vonku:-( Hned ako sme nasadli do nasej splesnivenej dodavky, opat sme sa s tatom zasnivali, ze snad v BC, snad tam budeme moct aj my takto...
Tatko teraz casto robi nocne, tak sa mi o desiatej vzdy vytrati z domu a ja si pustim nejaku hlupost z archivu slovenskych televizii a stopkam. Detske pancusky, gatky a teplaky, co  sice prezili uz par deti, ale nase pripadne tretie ich uz nadobro dorazi. Zasivam a latam plysakov a dumam pri tom, co varit. Casto sa nad sebou pousmejem a spomeniem si na moju mamu, ako sa nas detvaky casto pytala, co ma varit. Len sme vzdy mykli plecom, "to je to jedno". Tak, teraz to mam za trest, prezivam si na sebe tie iste muky :-) Moj starsi detvak si uz ale niekedy  predsa len vie rozkazat obed: "Mliecko, co piska!" (krupicova kasa varena v piskacom hrnci) :-)

Na dnes dostopkane, "vara" (ako hovorievala moja stara mama) vymyslena, dokukana hlupost z archivu, idem spat!

Mesiac cakania a odpovedi

Premyslajuc nad oktobrom, tisne sa mi na jazyk nazvat ho mesiacom cakania a odpovedi. Na nastenke vedla mna mi visi kalendarik s rozvrhom Evkinej skolky, jej dni su zelene. Ked sa pritrafi nieco ine, dolezite, vzdy to do neho zaznacim cervenou, alebo modrou, zalezi od toho, co to je. Svieti mi tam cervena na konci mesiaca, to je Terezkin dlho ocakavany termin na konzultaciu s usno-nosno-krcnym panom doktorom. Caka sa na to vzdy vecnost a i ked uz davno nemala zapal usiek, zima sa este len blizi a moze sa to spustit znova. Ten kolotoc virusov a zapalov usiek, takze budem urcite spokojnejsia, ked jej to tam v tej jej tvrdohlavej hlavicke skontroluju. No a potom rozuzlenie, pre ktore nemam konkretny datum, pretoze neviem, kedy sa ho dozvieme..odpoved z BC. Moze to dopadnut akokolvek ako akokolvek to i dopadne, vsetko sa bude dat zdovodnit. Tak to nechavam na osud, nech sa rozhodne co s nami dalej v tejto zemi. Cokolvek sa zomelie, asi to tak ma byt. 

Niekedy ked v noci nemozem zaspat, mota sa mi to vsetko hlavou a snazim sa vidiet veci ako ich mozno vidia ini. Snazim sa pochopit a zdovodnit si to, za cim ideme. Snazim sa rozlisit, kde su este hranice sna a snahy ist si za nim a kde uz zacina nelogicke blaznovstvo. Ist, ci vobec ist a za aku cenu? Co by ta cesta zanechala za sebou a za cim by sme sa hnali? Ci by bola vacsia "strata", ci "zisk"? Vsetko je to relativne. Viem len jednu vec, keby ta moznost prisla a z akehokolvek dovodu by sme sa  rozhodli predsa len zostat, zostalo by to vo mne navzdy ako zlyhanie. Ako sen, za ktorym som mohla a nesla. V zivote clovek musi niekedy riskovat, vrhnut sa za niecim nelogicky, mozno bezhlavo. Tak ako som mozno ja odisla zo Slovenska do Kanady. Vtedy som to v sebe nerozoberala, bol to sen, mohol byt zrazu skutocnostou, tak nad cim rozmyslat? To iste by bolo s BC, az na to, ze teraz uz mame dve detvaky a v blaznovstvach nas brzdi zodpovednost za ich stastie. Teraz len najst tie hranice. Rozmyslam, ci je lepsie dopadnut ako stastny blazon alebo nestastny racionalista:-) Ale odpoved  na toto  bude zalezat od tej, co ma prist NIEKEDY V OKTOBRI.

List tatkovi na cestu

Tak stastne dolet tatko, cez Winnipeg az do Vancouveru. Nezavidim ti celodenny pohovor, ten  stres a zodpovednost,  ale zavidim ti Vancouver na tu chvilocku, ked si ho potom budes moct uzit.  Budes tam, i ked len na par hodin, ale budes. Dnes letis za nasim snom a ja  tu doma online sledujem lietadlo a cakam na spravy od teba. Prosim tych, co to vedia ovplyvnit, aby ste sa stastne odlepili od zeme, udrzali sa tam vysoko hore a stastne i dosadli naspat k nam, to mi bude stacit.

Prepac mi, ak som ta obliekla na posmech sveta. Ved vies, ja na to nie som odbornik ani obdivovatel toho uhladeneho stylu panskych oblekov a kravat, a tak zosuladit ta celeho bolo pre mna utrpenim. Mne sa najviac pacis v tych spinavych vysluzenych poziarnickych nohaviciach a tmavomodrom tricku:-) Dufam, ze sa ti zajtra bude darit a nebudes sa na seba hnevat, ze si pokazil co sa dalo, ci narozpraval hluposti ako minule. Ved vidis, nakoniec to vypalilo dobre a ty dnes letis na dalsi pohovor! Prepac, ze ta obcas "nesluchame", ze mna musis do niektorych veci  dlho tlacit, kym sa do nich pustim a dokoncim, ze vela veci je ako ty hovoris "len na tebe." Ja sa snazim, i ked to obcas nebadat:-( My ti prepacime, ze si na nas niekedy v par poslednych dnoch vrcal, ze si mi poskryval vsetky svoje slusnejsie rifle kade tade, takze som ich nemala sancu najst a oprat, aby si v jednych mohol dnes cestovat. Odpusta sa  i to, ze ma nenechas dorozpravat ked sa ma nieco spytas,  lebo  sa vdaka tvojmu "vrrrrrrrrrrrrrrrrr' ani nestihnem dopracovat k tomu, co ti chcem povedat:-) My ti prepacime vsetko, lebo ta lubime, lebo to by bolo i na kona dost co ta caka v tieto 3 dni, lebo  na tebe to teraz vsetko sedi a lezi a zalezi.....
Drzime ti palce tatko, hlavne sa nam stastne vrat domov, este sem domov, do Ontaria. Robili sme palacinky, zvysime ti! Mozno raz  bude domov tam kde si ty teraz, v BC.......

VELA STASTIA ZAJTRA!!! 

Lubime ta, mangelka, detvak a puchrik:-)

Vancouver, BC

Prsi dazd

Jesen uz sice nesmelo stoji za dverami, ale zatial nie ta pekna, sucha, teplucka. Place a smokli, kycha a prska. Ako keby na striedacku, jeden den pekny a dalsie rano tma ako vo vreci a dazd:-( Deti smutne pozeraju z okna, chceli by ist von, co to este povystrajat, pobehat si. I nase macky len pozoruju vonkajsi svet zvnutra svojho sietoveho domceka. Nechce sa im von, nemaju radi ked im zmoknu kozusky. Napriek pocasiu, priroda ma stale kopec moznosti ako potesit, najma ocka tych malinkych. "Naminka, naminka, zaba!" krical na mna moj starsi detvak tri dni dozadu tesne pred spanim. Nasla malu zabku oddychujucu na jednom z okien. Nozickami akoby prilepena sekundovym lepidlom, navzdory gravitacii:-)

Bolo skoro nemozne dostat potom od zabky Evku spat. Musela som jej slubit, ze  tam bude i zajtra. A bola, zostala s nami i v pekny den a potom i ten dalsi, opat uprsany. Detom robi radost, rozpravaju sa s nou, prehliadaju cez nu dazd. Evka vezme do dlani svoju malu fialovu gumenu zabu a vedu s tou vonku zabaci rozhovor. O tom ako prsi, ako papaju komare, nie ovocie, ako zaby kakaju, robia bubliny a rodia sa.... Ja to vsetko len pocuvam a potajomky sa smejem:-)

Je krasne vyrastat v objati s prirodou, som rada, ze v tejto technickej dobe a clovekom tak zmenenom svete tu u nas vidime z okna i na okne to co vidime, najma kvoli nasim detom:-)

Jupiiiiiiiiiiiiiiii!!!!!!!

Dnes zavolali z BC Hydro a tatko leti na konci septembra do Britskej Kolumbie na druhe interview!!!!!!!!!!!! Zivot je niekedy ozaj ako hojdacka, po zlych spravach dnes jedna uzasna...

Vcielky

Prisiel cas. Leto sa uz luci a posledne  pupavy vyprevadzaju po vetre svojich malych krehkych parasutistov niekam do neznama. Daleko daleko, aby tam potom v neskoru jar premohla zlta zelenu. Poslednych par zbludenych dusnych letnych dni a potom uz len farebne listy vsade pod nohami i nad hlavou. Caka nas zlto-cerveno-oranzovy svet jesene s tisic odtienmi. Mam rada jesen v Kanade,  ked je prijemne tepla, sucha, prekypujuca farbami. Obklucia ma vtedy javory vsade navokol, zrazu tak nerealne gycove. Zoberu ma do narucia vsetky stromy ukryvajuce nas dom a lemujuce  dlhu osamelu cestu k nemu. Sumia mi vtedy jesennu uspavanku, hladia  kazdym spadnutym listkom. Vsetko je na jesen tak smutno krasne, uz unavene po lete. Celej zemi sa drieme, chvilu si len  tak odpocinie, posedi, kym jej padnu viecka a schuli sa pod snehovu duchnu. 

Ukoncili sme teda "sezonu" i nasim vcielkam, predtym ako sa ulozia i ony.  Kedze sa Ujo Gabo rozhodol pre sposob chovu "spat k prirode", vsetci sme zvedavo ocakavali co sa z tohto jeho pokusu vykluje:-) Dve kralovne a par vcielok  sa na zaciatku nastahovalo do dvoch ulov,  akychsi skatuliek, ktore im mali pripominat kmen stromu. Natrete na bielo, svietili na kraji hory a zaciatku Olafovej luky. Krasne viditelne v dialke z hlavnej cesty. Tak sme im pocas celeho roka mavali, v duchu ich zdravili, pytali sa ako sa im vodi, vracajuc sa autom odniekial domov, ci odchadzajuc prec. Skatulky postupne rastli do vysky s dalsimi nadstavenymi poschodiami, tak ako mocnela a rastla sila vcelstva. Velmi malo, ba skoro ziadna pomoc od cloveka, vsetko ponechane len na vcielky same. Akysi  system "porad si vcielka ako vies":-)

Bolo pre mna fascinujuce pozorovat vcerajsie prace. Ako im zrazu clovek zasiahne do zivota, prerusi ho, istym sposobom do neho vtrhne, zoberie si co potrebuje a necha ich zasa budovat to nanovo. Nase vcielky na nase nemile prekvapenie zdielali cast svojho pribytku s carpenter ants, to su tie velke cierne potvorske mravce, co nam tuto jar rozvrtali a prechodbickovali jeden z tramov v nasom dome. Tyzden som ich vtedy krmila jedom, na malinkych tackach z alobalu, vsunutych do strbiny pod vytunelovany tram nad dverami...Ujo Gabo urcite najde sposob ako ich vyprasit z ulov. Nie, nie jed, nieco prirodne:-) Kedze vcielky neboli velmi nadsene ani z dvojnohych votrelcov, spotrebovali nasi dvaja vcelari pomerne vela dymu na to, aby si zobrali, co od vcelstva chceli a nedostali i trocha jedu navyse. Plasty teda dorazili do nasej kuchyne poukladane na pekacoch krasne zaudene. Nieco  ale v  nasom pokrokovom-starodavnom sposobe chovu zjavne nevyslo ako malo, kedze tam, kde este mal byt med, sa rodil novy zivot. Tolka skoda mladych vcielok, co sa len len prehryzli na svet,  bludiace po plaste, s kridelkami ako mokrymi nitkami, este zosuverenymi. Odsudene na zanik. Medovy plast do suda, ostatne bohuzial do smeti....:-(Pracna robota, ale taky bol od zaciatku plan. Medovy plast vziat do dlani a v sudku ho stiskat a mliazdit, az z neho po rukach steka med. Med este hruby, plny drobnych spiniek, zvyskov plastu, polamanych kridelok a inych ulomkov vcelej minulosti. Precedeny cez nemocnicnu gazu od mojej mamy, sedi teraz pysne v miske v prostred nasej kuchyne - NAS PRVY MED. Nieco nadherne, zazracne. Keby som mala klobuk, snimem ho pred tymito malymi tvormi z hlavy. Nikdy som doteraz nemala takuto moznost zblizka sledovat novu vcielku predierajucu sa von zo svojej bunky, vidiet rozdiel medzi robotnicou a trudom, zahliadnut i parazitujuce kliestiky, vcelie larvy skryte hlboko v bunkach. To vsetko na plastoch, s ktorych sme im kradli med. Smutne, mal tam byt iba medik, nie novy zivot... Ale clovek sa uci cely zivot a najma z chyb a nestasti minulych pokusov, tak snad o rok bude menej premrhanych vcelich zivotov a viac medu. Ujo Gabo isto prebrusi internet a pride s mnozstvom vylepseni:-)

Nasi dvaja vcelari :-)

 

  

Nas medik

Niektore zaujimavosti zo sveta vciel:

"Osud včelích lariev určuje ich výživa, množstvo a zloženie potravy, ktorou ich kŕmia opatrovateľky spomedzi robotníc. Vedec Florian Wolschin s kolegami  vsak zistil, že voľba "kráľovná či bedárka (robotnica)" závisí i od biochemických procesov, ktoré súvisia s hormónom inzulín. Konečný osud včelej larvy tak určujú i ďalšie látky, ako enzým DNA metyltransferáza, hormón JH ("hormón mladosti") a bielkovina TOR (target of rapamycin), regulujúca rast, množenie, pohyblivosť i prežitie buniek a viaceré vnútrobunkové procesy. Tím Floriana Wolschina sa usiluje nájsť spojitosti medzi týmito jednotlivými faktormi, aby zmapoval prípadnú hierarchiu krokov určujúcich zrod včelej kráľovnej. Zdá sa, že iba niektoré tvoria základ, zvyšné fungujú ako regulátory a usmerňovače." Ved keby to len zalezalo od stravy co z tych nasich deti vyrastie, vsak?

"Funkcia trúda v úli je pomerne jednoduchá. Venuje sa túlaniu po plastoch, posedavaniu (i ked netusim ako trud technicky "posedava"?) a v prípade pekného počasia i vyletávaniu z úľov. Trúd nepracuje ako robotnice, nerobi nic a keby ho vcely nekrmili, uhynie od hladu. Bez problémov ho do úľa vpusti letáčová kontrola i keď pocháda z iného úľa a náhodou si už nepamätá z ktorého...Trúdi sa počas pekného počasia v úli nudia a tak vyletujú von a keďže nemajú starostlivosť so zberaním nektáru tak v každej lokalite si vytvoria tkzv. zhromaždisko trúdov. Tu prilietajú trúdi zo všetkých včelstiev z okolia. " Hm, keby som bola feministka, tak poviem, ze mi to niekoho pripomna:-)))))Ale povedzme si pravdu, chlapi su trosku sikovnejsi:-)

"Po spáreni sa s matkou trúd hneď zomiera. Ten, ktorý nemal to šťastie sa vráti do úľa a ak dožije jesene tak jari sa určite nedožije. Včelstvá v jeseni vyháňajú trúdov von z úľov. Najskôr ich separujú na prázdne plasty, kde hladujú a neskôr ich vysilené /vozením sa na ich chrbtoch/ vyženú von na letáč, kde končia svoj krátky, neplodný život." "Zeny su svine!"...ako doslova hovorievala moja stara mama:-) 

 

Albert Einstain vraj raz povedal, ze ak sa vcela vytrati z povrchu zemskeho, ludstvu zostanu nanajvys styri roky zivota....:-(

On Einstein, Bees, and Survival of the Human Race