Pomedzi prsty

...tak akosi mi toto leto preteka cas. Neviem dna, neviem hodiny. Vikend / nevikend - ziadny rozdiel. Len dni  znacene v cervenych a modrych kruzkoch v kalendari na stene. Modra - sichta na priehrade a cervena - na poste. Akoby to bolo vcera co sme odprevadzali deti na Slovensko, akoby vcera som ratala, ze ma caka zarezavanie v dvoch robotach pocas piatich mesiacov... a uz zostava len par tyzdnov a je po tom - po lete, po nahanackach v dvoch robotach, po prazdninach v Europe. Pride stara znama rutina a uz sa na nu uprimne i celkom tesim. Pride ako prazdniny po prazdninach. Cosi, co mi znova prinesie vikendy, stare zname opozerane rozpravky pred spanim, chut varit pre celu rodinu a nielen nas dvoch, zabehnuty rezim, ktory bude opat davat zmysel.... 

Praca na poste sa pomalicky dostava do akejsi komfortnej zony vo veciach, ktore sa casom stali rutinou. Je ale este neskutocne vela toho, s cim sa stretavam velmi zriedkavo a tak je to pre mna stale strasiakom. Casom sa to snad spravi a budem sa citit isto i v tom. Mam rada pomale a tiche soboty, kedy som na poste sama, len zrana do obeda. Pride len zopar ludi, len tak poklebetit, vyzdvihnut zabudnuty balik, co zhon tyzdna nechal sediet u nas na polici. Popytaju sa co to mam za prizvuk, ako dlho a kde v Hudson's Hope byvam, povyzvedaju, posranduju a rozlucia sa usmevom. Mam rada schaosenych turistov, co frustrovani GPSkou pridu poziadat vsevediaceho postara o znavigovanie. Zvykam si a miestni si zvykaju na mna, nejak nam to snad spolu pojde.
Na priehrade sa nam deju veci, co obracaju vsetko zabehnute na ruby. Stacilo par protestantov s hlupymi poznamkami na adresu BC Hydra, hlucnejsich, nepocuvnych...a vysledkom ich nespratnosti je zatrhnutie tur po powerhouse. Zostala len cesta napriec priehradou, a znama rutina dostava zabrat. Nauceny skript treba zrazu prekopat od zakladov. Hladky, zautomatizovany sled poprehadzovat tak, aby vsetko davalo zmysel na novej trase. Usit to na mieru, lepsie povedane - na vyhlad. Treba rozpravat o tom, co turista vidi, a vynechat to, co videt uz bohuzial nema sancu. Napriek sklonku sezony sme teda ako keby opat na jej zaciatku...

Clovek v oboch robotach "pracuje" s ludmi. "Customer service" ako sa to tu nazyva je praca na sebe samom, na tom, aby clovek zvladal kontak s inymi v zmysle, ze oni maju pocit, ze je tam pre nich a iba pre nich s tym, ze ho to zaroven naplna a tesi. Par mesiacov staci, aby introvert ako ja obcas zazival stavy, kedy ma toho plne zuby, kedy vsetko v nom krici: "Dajte mi uz pokoj! Keby ste ma naozaj pocuvali, tak sa ma teraz toto nepytate. Precitajte si to sami, ved to mate priamo pod nosom. Prsi, co nie ste radsej doma?  To musite prist s 50 balikmi pat minut pred zaverecnou? Naozaj vas nepoznam, naozaj potrebujem vidiet vase ID (cosi ako obciansky preukaz na Slovensku) " ....ale napriek protestom vo mne, vonkajsok musi dalej, nasadi usmev, privetivu odpoved, vysvetlenie zas a znova, nahodi do pocitaca, nalepi znamku, posle. Dni volna prichadzaju kadejako, v strede tyzdna, kedy si nastolim svoj vlastny vikend, a ak pocasie spolupracuje, uzijem si ten cas naplno najma vonku. Bud so psami, s kajakom, stvorkolkou, ci po vlastnych kdesi v hustavach za domom v lese. V tichu, kde "customer service" zazivam z druhej strany - od prirody. Ja som vtedy turista, klient, navstevnik, zakaznik a ona ma vita. Vzdy s privetivou tvarou, rada, s odpovedami na vsetky otazky, uz i tisic krat zodpovedane, bez zaverecnej, ma dvere vzdy otvorene a sluzby zadarmo. Rada si vtedy vymenim poziciu a prijimam od nej, co mi je davane. Som vdacny turista, klient, navstevnik, zakaznik. Dobre mi to padne tak pre zmenu....;-)