Ked vsetko akosi meska...

Mal byt uz konecne chvilu klud, akesi uvolnenie napatia, relax a oddych, kym sa veci zasa zacnu hrnut na moju hlavu. Je zvlastne, ze tento tyzden ma ale vystresoval viac ako snad vsetky predosle. Asi toho bolo primoc. Telo vtedy funguje na akysi pohotovostny rezim a ked mu povieme, ze je  uz  chvalabohu  koniec, zadakujeme, ze to vydrzalo, vtedy sa zjasi a vypne.  Zradi, ked to uz najmenej cakame. Tak ma teraz zradili "zenske veci." Ratam kazdy den, ale nic, neprichadza, nechodi, ziadny priznak ani naznak...meska to den, dva...sedem a nic. To je u mna viac nez divne. Este nikdy sa mi to nestalo a ked, bola z toho Evicka a Terezka. Som nervozna, premyslam, do coho by sa to nestastne babatko dostalo. Vyvijat sa v maminke,  co nevie, kde jej hlava stoji. V chaose, neistote, vlastne este bez domova, kdesi na polceste za jeho hladanim. Uz teraz ho lutujem, i seba....bezmocnejsie som sa necitila snad este nikdy. A na to vsetko sama.......a vlastne, mozno ani tak nie? Stopem sa vitaminmi, ak to ma telu pomoct a nieco mu len chyba? Testy spred tyzdna u lekarky negativne, ale stale mohlo byt priskoro? Tak si to zopakujem aj doma, mozno az teraz je ten spravny cas?

Nespim dobre, hlavou sa mi prehanaju dve moznosti - ciarka a krizik. Rozoberam snad vsetko, co by kazda z tych moznosti v tento chaoticky cas pred nami prinasala. Rano sa ledva doterigam ku zachodu, nohy i ruky sa mi trasu ako pred skuskou, strasne sa bojim co sa dozviem...

Ciarka, nie krizik!  Boh mi pomoz, ale citim ulavu............

O osem dni neskor uz je to viac nez iste, ano som stale sama, aj ostavam, nie, nie sme dvaja...

Meska i tatkovo odstupne na ucte, i peniazky z dani, co nam mali vratit spat. Omeskane veci, zmeskany cas pokoja a ulavy, akesi dozvuky stresov. Ako po zemetraseni, kedy sa to este sem tam dotrasie..Vsetko nakoniec prichadza snad v posledny mozny den, presne na poslednu chvilu. Je piatok, koniec tohto tyzdna cakania, citim sa po nom zbita ako pes.....

Ale snad uz to dozneje, odzneje a bude uz chvilu naozaj pokoj. Uz nic necakam, nic nema prist, len ten pokoj...aspon na chvilu........ a jar!!!!!

SOLD

Mam to za sebou - inspekciu, co trvala nekonecne 3 hodiny!!!!!!! Nas dom prezeral inspektor zhora, zdola, dookola......nekonecnost. Ja som zatial klabosila v kuchyni s Jennifer, ako to vyzera uz budcou majitelkou. Velmi dobre sa mi s nou vzdy rozprava, zabudnem na cas, tak to vtedy rychlo leti. Ale teraz som bola stale ako na trni, po ocku sledovala, co prave kontroluju  inspektor s jej manzelom. Darmo clovek pozna svoj dom, ma vtedy pocit, ze ho moze sklamat, odhalit doposial skrytu vadu, zradit v najhorsej chvili, lebo zivot je niekedy pes...Ked bolo po vsetkom, uistili ma, ze vsetko je v poriadku a s vysledkami inspekcie su spokojni. Stali sme este pri dveroch a lucili sa, ked som ich poprosila nech sa o nas domcek dalej dobre staraju a zazelala im, aby v nom boli stastni......to vsetko so slzami na krajicku a uz zlomenym hlasom. Jennifer to zrejme vycitila a tak sme sa na rozlucku objali....

Rano som ako vzdy odisla obriadit psika i macicky, a s velkou cervenou nalepkou "SOLD" prelepit nasu tabulu "FOR SALE" pri ceste. Ani neviem, ci som sa pri tom viac tesila, alebo ma premohla nostalgia. Kazdopadne sa mi trocha ulavilo. Dalsia meta je za mnou, stala ma hodne sil a vycerpania. A teraz sa snazim presvedcit svoje telo, ze uz je to fajn, uz bude chvilu klud, uz moze pokracovat v beznom a normalnom prevadzkovom rezime. A prosim ho, aby zacalo znova posluchat, aby som sa znova vedela spolahnut na veci, co v nom doposial vzdy fungovali, ale teraz akosi hapruju.....

Ja viem, caka ma kopec dalsich veci, vybavovaciek, ale na chvilu, par dni mozno si chcem vychutnat klud. A mozno sa zacat tesit na novy domcek, drzat tatovi prsty, aby nam nasiel ten pravy. Uz sa nan tesim, i na to, ze sa v nom snad zasa budem moct vyblaznit, ale ze tento krat uz len pre seba, pre nas, lebo bude nas, nie docasne, ale snad uz navzdy...

Suznenie dusi

Kazdy clovek niecomu veri, a i ten co neveri, veri v to, ze on v nic neveri. A tak verime ludom, nadludom, niecomu, vsetkym ci iba jedinemu...i ja verim svojim malym znameniam, snom a bosoractvam, svojim vlastnym javom a stavom a veciam, co inym pridu divne, ci blaznive. Verim, ze vsetko ma svoj zmysel, ze co sa stalo, sa malo, a co sa ma stat sa i stane. 

Verim, ze i veci maju dusu, taku svoju svojsku, ale maju. Tak vzdy pochvalim moju Toyotu, ked sa stastne vratime domov z ciest, podakujem jej, ze mi toleruje moje chaosenie na zlozitych krizovatkach a prihovorim sa jej kazde rano, ked prechadzam okolo. Rozpravam sa s nasim domom, ako mi bude za nim smutno, ale ze snad ho davam do dobrych ruk, ze snad s nami prezil pekne obdobie ked sme sa on starali s laskou. Viem, ze v ten posledny den zavriem posledny krat dvere, pohladim ich a poviem mu "Zbohom, mala som ta rada, opatruj sa..."

A tak hodnotim spolu s tatom domy tam v BC  co mi posiela a cakam, ze mi niektory z nich uz nieco povie, prihovori sa...Zatial ale boli vsetky ticho. Pekne, ci skarede, drahe, ci v prijatelnom rozmedzi, volby rozumu i oka...vsetky zatial mlcali, lebo sme si akosi nemali co povedat :-(

Vcera mi prisli obrazky dalsieho domceka. Nic zvlastne, ziadna nadhera, ale hned ked som ho uvidela, padli sme si do noty, ako so starym kamaratom. Viem, ma vela chyb, a nie je taky nadherny ako ten zrub s cervenou strechou, co vsetkych zjavne ocaril, ale s tymto si akosi aj tak viac rozumiem :-)

Clovek sa ma zalubit do svojho domu, tak isto ako do partnera, s ktorym chce zostat cely zivot. Lebo ak to maju byt ti spravni, zostarnu spolu vsetci. A to sa bez lasky neda....Tak dufam, ze sa v nom nesklamem, ze na mna na fotkach nic nehral, a ze nie je iny ako sa zda...

Som spat..

Uz to skoro mam, prave dokoncujem krizovku, zadumana, ked zrazu "stuk", a je spat. Opat zapli prud! V prvej chvili ma to skor vyrusilo ako potesilo, pretrhlo nit myslienok, ktore uz uz viedli k vylustenej tajnicke. Sfuknem sviecku pri mne, potom i tu na chodbe, v kupelni, kuchyni a obyvacke. Skontrolujem, ci opat funguje telefon a tecie voda. Vsetko opat naskocilo, zivot sa vratil do svojich beznych kolaji...

Rozmyslam, ci aj dnesny tmavy vecer neniesol zo sebou akesi znamenie, ako v poslednych dnoch tolko veci...Ci ma mal vystrasit, alebo naopak uistit. Mozno prinutit rozmyslat, ci je lepsie zavisiet od inych a mat akysi staly komfort, ktory je tak samozrejmy, ze si ho uz ani neuvedomujeme, alebo byt zavisly sam na sebe, na tom, co si uvedomelo zabezpecujeme kazdym dnom sami? Neviem...Dokazala by som sa vratit k zivotu bez vymozenosti, spat k akejsi jednoduchosti a k tomu, co je ozaj podstatne? Dnes som sa nebala, napriek vsadepritomnym tienom a silnemu vetru von, co hojda zvonkohru a vsetky stromy naokolo. Vydavaju potom strasidelne zvuky, ako ked niekde v dialke place babatko..Uz som si na ten ich plac zvykla. I absolutnu tmu, co ma pohlti ked pozhasinam vsetko v dome. Niet poulicnych lamp, ci svetiel od susedov. Svieti len to, co patri tomuto domu. Nie, nebojim sa uz takto zit..

Spajam si to s tym, ze mi dnes hlavou chodia dva domy, co tatko nasiel v BC, co by mozno teoreticky i mohli byt nasim novym domovom. Jeden je krasny dreveny domcek, s cervenou strechou, po akej som vzdy tuzila. Uz len z fotiek sa kazdemu paci,  v  snad jednej z najziadanejsich lokalit v Hudson's Hope, v ramci civilizacie pripojeny na vsetko :-)......ale, so susedmi asi nadohlad, bez ohradok pre koniky, bez sopy na seno, bez sliepok, bez........bez zivota. Krasny dom na 7 akroch, to je vsetko......

A potom je ten druhy, taka podivna skatulka na 268 akrovom pozemku, susediaca s este stale nedotknutym a divokym lesom. Kdesi ako keby na konci sveta, nevedu k nemu elektricke stlpy a zhora od potoka obcas zabludia i medvede...Funguje si ako keby vo svojom vlastnom svete, so slnecnym kolektorom, vlastnou studnou, uz i konikmi, sliepkami....Ako horaren z Hviezdoslavovej Hajnikovej zeny :-)

Ta ista cena, uplne ine nehnutelnosti, otazka je, na co si clovek trufa a comu dava prednost....

Za tych par poslednych dni sa veci zasa kusok pohli. Tatko uz od nas zasa odisiel a sme znova kazdy na opacnom konci Kanady. Este spolu, podpisali sme offer od mladych z Toronta. Ako lahko sa to teraz pise, ale ako tazko sa mi to vtedy realizovalo...Konkretne moj podpis na zmluve. Ruka s perom mi hodnu chvilu len tak lezala na papieri, opreta a nasmerovana presne na kolonku prinaleziacu mojmu podpisu. Hlavou sa mi snad v 4 sekundach prehnali spomienky na 4 roky....a potom uz len slzy. Kolko krat sa mi toto snivalo ako nocna mora a teraz je to skutocnost. Tak podpisujem, ze suhlasim, zradzam a opustam dom, ktory som vzdy milovala....