Slovaci v Kanade

Je mi vzacne stretnut tu v tejto velkej zemi krajana. Prve tyzdne po mojom prichode do Kanady som bazila po niekom, kto by ku mne prehovoril rodnou recou, mimo mojho mangela. Niekoho, kto by bol na tom rovnako ako ja, rovnako kratko v Kanade a rovnako zmateny, prechadzajuci si presne tym istym, cim i ja. Hladala som i niekoho, kto by  pomohol s odpovedami na tisic prvych otazok, uchlacholil, dal mi seba za priklad, ze to bude dobre a treba len vydrzat. Malinka komunita Slovakov v Londone, do ktorej som sa priplietla mi bola akasi vzdialena. Moje "rozhovory" s nimi boli skor iba pocuvanim co si oni rozpravali medzi sebou. Bolo mi cudzie o com sa bavia, boli mi cudzie niektore anglicke slovicka, co sa vdierali do inak slovenskych viet a co u niektorych uz nadobro nahradili svoj slovensky ekvivalent. Nie, uz davno neriesili cim nahradit hrubu muku, ako sa tu vola krupicova kasa a ci v Kanade niekde najdem vanilkovy cukor. Citila som sa vtedy cudzincom medzi vlastnymi krajanmi. Casom som zazila i ich obcasne zabo-mysie vojny, v ktorych medzi sebou bojovali rozne skupinky v ramci skupiny a ja  som si v zapale ich bojov  pripadala ako Svajciarsko. TEN sa obcas nerozpraval s HENTYM, a kedze TAMTEN sa viac kamaratil s HENTYM, nemohol sa rozpravat s TYM....Rodna rec sama o sebe nedava tu za morom zaruku pochopenia, a uz vobec nie priatelstva. Po case som i ja objavila virtualny svet a....facebook. Ako vykrik do tmy som tam zalozila skupinku s nazvom Slovaci v Kanade. Dufala som, ze aspon takto virtualne sa stretnem s krajanmi, s ktorymi si konecne budem mat co povedat, ktori tu este stale riesia tie iste veci ako ja a citia to iste co ja. Bolo tam ticho snad i par rokov, pocet clenov sa prilis nehybal a zostaval kdesi blizko 30. Moje sretnutia so zivou komunitou v Londone boli coraz sporadickejsie a ked sme sa prestahovali mimo mesto, v podstate az na par milych vinimiek spojenie s tamojsou Slovacou uplne zaniklo. Ani neviem ako a kedy sa moja facebookova stranka rozrastla a rozhovorila. Kazdy novy clen mi urobil a stale robi svojim prichodom radost. Tesim sa, ked nie ja ju robim zivou, ale vsetci ostatni. Nerada by som, aby mal niekto v nej pocit, ze ho nikto nepocuva, nik si neprecita, co napise, nik nezareaguje...Ak viem, poradim, ak mozem pomozem a ak nic z toho, aspon sa snazim odpovedat, ze bohuzial pomoct a poradit  neviem :-( Stala sa takym mojim virtualnym dietatom, o ktore sa treba starat, odpovedat mu na kopec otazok, venovat mu kus svojho casu a  lasky. Tatko by povedal, ze zasa vysedavam nad "Slovakmi", ale ja tam chodim rada, medzi krajanov ktorym rozumiem. Zalozila som Slovakov v Kanade kvoli hrubej muke a prave tam som sa konecne dozvedela, ze hruba muka v Kanade existuje, ako sa vola, a kde ju dostat :-) Dnes mi dava ovela viac ako kulinarsku pomoc, radost nad vsetkymi, ktori sa vdaka nej najdu vo velkych, este cudzich mestach, radost zo vsetkeho, co sa vdaka nej podari ci vyriesi...

Slovaci v Kanade su fajn, ale nazivo je nazivo. Nemam prilis velku sancu stretnut krajana tu v Hudson's Hope, ved kto by uz len zabludil prave sem? A predsa sa stalo. Prave moji Slovaci v Kanade ma spojili s Petom a Betkou z Calgary. Pisane slovo dalo pisane slovo a tak sa stalo, ze sme minuly vikend mali vzacnu navstevu. Peto s Betkou  nam doviezli nasu pec, ktoru nam v Calgary dlho skladovali dalsi mili krajania zo Slovakov v Kanade :-) Zostali u nas par dni a bolo nam spolu fajn. Rozpravali sme sa  dlho do noci snad kazdy den. Niekedy ludia hovoria rovnakou recou a nemaju si co povedat, niekedy si s clovekom rozumiete  i napriek jazykovej bariere a  rukami nohami sa s nim dokazete  rozpravat uplne o vsetkom, ale najlepsie  je, ked sa rodna rec spoji s rovnakym naladenim. Povodili sme ich po nasom malom zastrcenom mestecku, po nasich priehradach a vsetkom peknom na okoli. Tusim som si tie cesty najviac uzivala ja, kedze sme sa vozili na Petovej krasnej zdvihnutej Tundre :-) Zrazu som sa mohla povozit v jednom z tych truckov, za ktorymi sa sa vzdy otacam...

Tazko sa lucilo, najma Evke s Terezkou, ktore odignorovali krstne mena nasich hosti a premenovali si ich na "mommy" a "daddy". Boli im vzacni, tesili sa niekomu novemu, neobohranemu. Predstavte si tu radost mat dve sady rodicov: mamu, tata, a k tomu este mommy a daddyho :-) Nase male prisavky len tazko zliezali z kolien, pustali Betkinu ci Petovu ruku a zaspavali len s uistenim, ze ked sa rano prebudia,  Betka s Petom tu  este stale budu.

 

Je mi smutno, ze nie sme blizsie jeden pri druhom, ale napriek tej vzdialenosti medzi nami na svete nastastie existuje miesto, kde sa spolu mozme kazdy den stretnut a porozpravat - moji Slovaci v Kanade :-)

Rozum a cit...

Mam rada poriadok a system vo svojich veciach. Niekedy to mozno smeruje az k akemusi tiku, ako moj mangel hovori - "uchylke", ked hned a zaraz bezim umyt i tu jednu spinavu lyzicku, co ktosi prave vhodil do drezu. Ak by ma chcel niekto skusat, ci vydrzim nedotknut sa spinaveho riadu z vecera do rana, tusim by som nezaspala az do nejakej stvrtej rana, ked by som ten riad nakoniec aj tak zbehla umyt. Vsetky doklady mam vo fascikloch - moje v bordovom, tatove tiez, deti v modrom, od domu v cervenom, macky a pes v bielom.Veci v skryni lezia ulozene podla akejsi mojej logiky a systemu - nezniesla by som tricko s kratkym rukavom medzi tymi s dlhym. Nepomozem si, som raz taka, mam to po mame :-)Vsetko mam poukladane a posuplikovane, az na to moje fakticke miesto v zivote, v krajine....

Kanada? ~ Slovensko?....V hlave a srdci som to riesila dlho, peknych par rokov, nez sa to nakoniec vo mne akosi prirodzene pomalicky upratalo, ulezalo, naslo mier. Uz neriesim kam patrim, nerozhodujem sa ci zostat, ci sa vratit. Mam to  v sebe zatriedene do farebnych sanonov a presne viem, kde v mojej hlave ci srdci co hladat a preco je to prave tam. Slovensko a ja versus Kanada a ja su dva odlisne vztahy, kazdy s inou historiou, kvalitou a naplnou co dali a davaju mojmu zivotu. Keby som to chcela zjednodusit, preniest do akejsi metafory, napadol by ma vztah medzi dvoma ludmi. Slovensko je ako moja prva laska, ta, ktora pretrva uchovana navzdy. Hlboky cit, ktory dokaze zmenit, vytvarovat, mozno ranit a mozno pohladit tak, ako ziadna ina laska po nej. Aj ked ju stretnete po miliarde rokov, v srdci to stale pichne a nadskoci. Niekto zostane pri tej prvej a su spolu, az kym nepomru a iny od nej z roznych pricin odchadza, za inou, dalsou laskou. Kanada je pre mna ta "dalsia laska", mozno nie taka ako ta prva, ale mame spolu vztah, ktory velmi pekne funguje. Nie, nie je to vztah len z rozumu, z coho ma poniektori upodozrievaju, lebo ja neviem zit s niekym bez lasky. Na zaciatku tam bola iskra, naklonnost a ocarenie Kanadou uz od mala. Po par rokoch randenia prisla i laska, a s nou do vztahu i respekt a zodpovednost. Stale ma picha pri srdci ked sa spomenie "Slovensko", ale Kanada neziarli, nerobi mi za to sceny, nedava ultimata, neriesi...Akceptuje a chape co k rodnej krajine stale citim, a vie, ze to tam zostane navzdy. Ved takych ako ja si zobrala pod kridla na statisice a lubi nas vsetkych rovnako.
V sebe mam moje vztahy doriesene, pred svetom a zakonom vsak celkom nie :-( V rovine  statneho prava stale tvorim par so Slovenskom a vlastne ho s Kanadou len podvadzam. Oficiality na patricnych miestach ma asi maju zaradenu niekde v supliku "RAZ SA VRATI". Chcem si toto v mojom zivote upratat, pre moju uchylku v organizovanosti vlastneho sveta, preto, ze neznasam neveru. Som stale statnym obcanom SR, ale co to vlastne znamena? Štátne občianstvo je trvalý právny vzťah (zväzok) fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu, najčastejšie štátu, v ktorom fyzická osoba žije, pričom obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu. Osoba, ktorá je predmetom štátneho občianstva, sa nazýva štátny občan. Nie, toto uz nie je to, co mame medzi sebou ja a Slovensko. Lubim ho, ale podstatnu cast z predmetnych povinnosti a prav si plnim a uplatnujem uz niekde inde. Na Slovensku uz davno nevolim "zastupcov ludu" do parlamentu, hoci by som stale mohla. Nebudem predsa posielat svoj hlas niekomu v SR, kto by zastupoval mna v CAN, pretoze v intenciach zakona som stale obcanom SR. Nie, toto nechcem, toto by uz nebolo fer, toto uz nepocitujem ako moje pravo a ani povinnost voci Slovensku. V Kanade sice nevolim tiez, ale preto, lebo este nemozem. Nechcem menit, do coho uz vlastne ani nevidim, hrat sa na nieco, cim uz vlastne ani nie som. Nechcem naopak nemoct menit, co zmenit chcem. Nastal cas poupratovat si vztahy i pred "uradmi" a poziadat o kanadske obcianstvo. Aby si ma na Slovensku prehodili mozno do suplika "EMIGRANT". Je cas posunut vztah s mojou druhou laskou do inej roviny - do manzelstva, do trvaleho pravneho zvazku cloveka so statom, v ktorom zije, plni si prava a povinnosti...a ktory ma rad. Ved aj tak uz spolu roky zijeme pod jednou strechou. Chapem, ze tymto krokom pridem o statne obcianstvo SR, ale uz to neboli, prebolelo. Pochopila som, ze to, co citim k Slovensku nema nic spolocne so statnym obcianstvom. Lebo cit nikdy ziaden zakon nezadefinuje, nezaruci........a ani nezoberie!

Takze vsetci ti, co mi vycitate ci budete vycitat zradu voci rodnej zemi ci zatracovanie korenov, dufam, ze mi aspon trochu rozumiete. Dufam, ze chapete, ze Slovensko lubim a vzdy budem lubit. Dufam, ze mi stale verite, ze ma pri spomieke nan vzdy zaboli srdiecko, presne tak ako to v zivote byva s prvou laskou. Lebo Slovensko a Ja sme sa mali a mame stale radi, len ta spolocna cesta zivotom nam nakoniec nevysla....

Uz su na svete!

Hniezdocko si uvili pod strechou nasho maleho "elektrickeho domceka". Neviem preco je to tak, ale kazdy dom tu ma pri sebe este i akysi domcurik. Droty z elektrickych stlpov smeruju najskor do tychto domcekov a az potom stava prudi dalej do velkeho domu.

Nechodim tam casto, len ked nieco potrebujem z mraznicky. Brvno, na ktorom hniezdo lezi je vo vyske nad mojou hlavou, takze ak chcem nazriet dnu, musim nadskocit. Ked som takto skackala pred par dnami, boli tam este len male tyrkysove vajicka, ale vcera som uz zazrela nieco ine :-)...

S rukami nad hlavou a fotoaparatom v nich som objektiv len odhadom namierila  na vnutro hniezda. Nie velmi jasne, ale vidno ich - vtacatka :-) Ich mama odleti vzdy ked uz som asi na dva metre od hniezda a potom dava pozor, obletuje okolo mna a vyhraza sa mi z kazdeho konara, na ktory sa posadi, boji sa o deturence...

Tak si radsej rychlo vezmem z mraznicky to, po co som tam prisla a upokojim ju, uchlacholim, ze uz bude dobre, uz sa odtial pracem..:-)

Dobrovolne nasilu...

Kym je clovek "nezaradeny", este nikomu a nikde nepatriaci, nezasiahne ho to, pokial sa do toho sam nevlozi - vtedy este uplne dobrovolne. Ale ked pridu deti, pohlti vas to a vtiahne zo sebou ako vir. Volunteering / Dobrovolnictvo. Ci zijete vo Vancouveri, alebo v Hudson's Hope, dozenie vas v Kanade vsade. Kedze nas starsi detvak je uz prvak v skole i clen fotbaloveho kruzku, a mensi detvak navstevuje skolku, v podobe skoly, fotbaloveho kruzku a skolky to pre nas rodicov predstavuje iste 3 zdroje, z ktorych na nas bude utocit volunteering...

Mailom mi prichadza rozpis "sluzieb" v paroch na kazdu nedelu, kedy clovek s partakom nacupita ku kontajnerom pri miestnych potravinach aby tam triedil flasky. Nazvlacane v igelitkach, ci kartonovych skatuliach tam cakaju pri malom pristresku s nazvom BOTTLE SHED. Velky mismas dopitych prazdnych flias musite nasledne roztriedit asi do desiatich kategorii vo velkych igelitovych vrieciach. Flasky plastove, osobitne tie, kde bola cista voda, osobitne vsetko ostatne, plechovky od dzusov, od piva, sklenene flasky, biele, zelene, hnede, modre...od alkoholu, litrove, pod liter, skatulky od dzusov a....... urcite som este na par  dalsich kategorii zabudla. Ked sa cez to vsetko prebojujete, roztriedene vrecia poodnasate do dalsieho, ineho pristresku. Posledne mi moj partak neprisiel a tak mi pomahal tatko a deti sa motali naokolo. Schytali sme snad najskaredsiu nedelu co si pamatam a tak nas pri tejto bohumilej cinnosti bicoval husty dazd za spievodu hromov a bleskov. Celi mokri a s nami i mokre flasky a vrecia, steny ktorych sa zliepali dokopy, sme  nakoniec dobojovali co sme dobrovolne museli. Flaskove dobrovolnictvo som minuly rok absolvovala pre Terezkinu skolku a toho roku to zatial bolo pre Evkin fotbalovy kruzok. Rozmyslam, ci tam o par tyzdnov nebudem mat napisanu sluzbu zasa, tentokrat opat pre skolku?:-)

Nedeje sa tu toho vela v nasom malom mestecku, ale ked uz sa nieco deje, tak su v tom namoceni snad vsetci obyvatelia :-) Tak to bolo a je i s fotbalovym turnajom, co kazdorocne hraju detvaky z Hudson's Hope, Chetwyndu a Tumbler Ridge. Su to tri soboty a kazdu sobotu sa turnaj hra v jednom z tychto troch miest. Minula sobota pripadla na Hudson's Hope, a kedze som rodicom jedneho z detvakov - clena fotbaloveho druzstva, tak uz asi tyzden predtym mi zacali chodit dlhocizne maily s kazdodennou aktualizaciou toho kto, s cim a ako pomoze, aby bol turnaj velkym uspechom. Pocas uz rozbehnutych priprav mi potom prisiel kratucky mail s jedinou vetou - ci som uz rozmyslala nad tym, KEDY mozem s niecim pomoct? Nie "ci"...ale "kedy" :-) Tak zasa dobrovolne nasilu som sa zaradila do radov podobnych dobrovolnych nadsencov a zapisala sa na sichtu od 11.00 - 2.00. Co na tom, ze nas detvak na turnaji odmietol hrat, lebo ho ten fotbal zasa az tak nebavi :-) Kedze tatko tu sobotu pracoval, nemala  som kam dat deti. Dobrovolnicky vybor ratal i s takouto moznostou a pre zainteresovanych rodicov vybavil  skolku. Rano som teda vychystala deti ako do skoly, zaviezla ich k dalsiemu dobrovolnikovi, co dobrovolnicil ako opatrovatel v skolke a potom sup na 3 hodiny vkladat parky do hotdogov a maso do hamburgerov. Samozrejme turnaj bol nakoniec velkym uspechom a este 3 dni po jeho skonceni si vsetci zainteresovani vymienali dakovne maily :-)

Ked sa clovek par krat takto pomota v podobnych akciach, chcene nechcene zapaja do zivota mesta, zisti, ze niektore tvare su tam akymisi stalicami. Zainteresovani snad vsade, vo vsetkom a vzdy. Ako napriklad Jason - tatkov kolega z prace. Dobrovolny hasic, dobrovolny fotbalovy trener deti,... kde sa co melie, tam zapoji svoj volny cas. Rozmyslam, ci pri tom vsetkom nejaky volny cas este vobec ma. Poviete si: "Obdivuhodne"...ale mam pocit, ze vsetko v zivote ma svoju dan. Clovek takto moze venovat sam seba vsade naokolo az mu nezostane zo seba nic, co by venoval svojej vlastnej rodine. Je pre mna strasidelne dozvedat sa tak casto o dalsom a dalsom rozchode a rozvode v Hudson's Hope. Netusim priciny tohto prilis casteho a bohuzial tak bezneho javu v nasom mestecku, ale mozno cast z viny pada i na prilisnu zaneprazdnenost ludi. Su vsade inde, len nie s vlastnou rodinou. Po case zistuju, ze uz ani nevedia a nechcu byt jeden s druhym.  

Je vela veci, do ktorych by sme sa my s tatkom  mohli v nasej komunite zapojit, vela podujati ci spolkov, co vsetky vznikli a existuju pre urcitu "dobru vec". Ale nech mi miestni odpustia,  mam k tomu volunteeringu  od cias mojho detstva a zberu papiera na skolach urcitu averziu. Zapojim sa skor asi len dobrovolne nasilu, tam, kde sa ma spytaju "Kedy", nie "Ci". Obdivujem tych vzdy zainteresovanych, vsadepritomnych a vsadepomocnych, ale v mojom rebricku venovania svojho volneho casu bude vzdy stat rodina pred zaujmom komunity. Mozno som sebecka, ale som ochotna venovat volunteringu iba tolko, co mu zvysi z casu, ked po praci, skole a skolke mozme byt zasa chvilu vsetci spolu. Nechcem, aby sme boli zaneprazdneni kazdy niekde inde, nechcem tu byt dalsou v poradi, dalsou rodinou co uz nevie byt spolu...

O senach a par inych porovnaniach...

Tak mam pocit, ze tych par tyzdnov co prsalo snad kazdy den, s burkami a silnym vetrom bolo v podstate akymsi zachvatom jari. Po nej teraz nastalo leto. Leto tu so sebou prinasa veci dobre i veci menej dobre :-) Nastupuju roje komarov pri rieke, i doma ak vas travnik presahuje bezny standard naokolo...Co ten nas teda presahuje. Nech mi miestni odpustia, ale ja sa uz dlhodobo odmietam podielat na najpopularnejsom kanadskom letnom sporte, cim je kosenie travnika okolo domu. Hra sa to najma v nedelu a participuje na tom snad kazdy, kto je vtedy doma a ma funkcnu kosacku. V duchu sa smejem na tom, ako si Kanadania vycibrili tento sport do relaxu, uvolneni telom i myslou na kosacke niekde v uplne inej dimenzii. Vyrastla som na koseni travy kosou, tak ako to robil moj otec, stary otec, prastary otec a vsetci otcovia dozadu. Seno bolo v lete u nas doma prvorade. Uz ako deti sme behali dolu celou dedinou az k nasej zahumenke obracat pokosene seno, zhrnat ho do bab pred dazdom a na vecer a potom zasa rano roztriast este mokre od rosy....Oco vzdy pokosil i tu trosku okolo domu a i k tej sa behalo s hrablami, aj odtial bolo potom seno hore na sope. Tu v Kanade to ale funguje inak. Darmo by ste tu zhanali klasicke drevene hrable, kupit sa tu daju iba tie kovove na listie :-( Tu sa vyskoci  na kosacku, nasadia sa sluchatka a jazdi sa donemoty po vlastnom pozemku, kym nie je plesaty. Pokosena trava zostava lezat za kosackou, az kym na zemi nesprachnivie a nevyjde navnivoc. Alebo pozbierana v zbernom kosi kosacky putuje potom do smeti, ci v lepsom pripade do kompostu. Je zvlastne, ze i tu, v Hudson's Hope, kde ma kopec ludi co ziju mimo mestecka velke pozemky, je ta pokosena trava okolo domu len odpadom. Seno pre koniky si tu potom ludia kupuju od farmarov, co si na tento ucel vyclenia velikanske luky a obrabaju ich vo velkom polnohospodarskymi strojmi. Nedela sa tu najma v mestach casto meni na uvrcany den, na ktoreho konci uz neviete, ci ten zvuk ide zvonka, alebo vam bzuci vo vasej vlastnej hlave. Z tohto pohladu som veru akysi spolocensky vyvrhel, kedze ja vyznavam dost netradicny pristup k vlastnej nehnutelnosti - "Nech si vsetko okolo rastie ako chce". Priznam sa, nie som vobec fanusik a ani obdivovatel vykoseneho travnika pred, okolo i za domom, zahonov kvetin, ci zeleniny. Ja byvam v lese, a nechavam ho okolo mna fungovat tak, ako fungoval pred tym, nez bol jeho sucastou i nas dom...Ked potom s detmi beham okolo domu, do holych noh ma plieskaju stonky dlhych pupav. Deti ich kmasu do naruce a z celej sily fukaju do uz bielych plnych hlaviciek a tesia sa ako male padaciky letia vzduchom. Tak sa mi to paci a tak to u nas doma i zostane! 

Vyrastla som na dedine, mali sme vzdy par oveciek, kury a kohuta, obcas morky, davnejsie prasiatko a husi...To je moje detstvo a nieco, co ma ovplyvnilo do tej miery, ze nedokazem fungovat v meste. Sused na krizovatke ma snad vsetko co som spomenula. Potesila som sa, ked sme sa tam vcera vybrali s Cathy na prechadzku. Vraj ma jahniatka, maju len par dni...moj maly detvak sa im isto potesi. Z cesty sa ta jeho mala farma zda takym milym malym miestom. Boh vas ale chran nakuknut blizsie! Mala som problem ustrazit vyraz svojej tvare, snazila som sa prikyvovat a zdielat akesi nadsenie Cathy zo vsetkeho naokolo. Predstavte si skladisko starych aut, niektorych este ani nie hrdzavych, len uz jednoducho nefunkcnych a kde tu pomedzi ne prepletajuce sa osklbane kohuty, chude sliepky, ktorych je nepomerne menej nez kohutov :-), par maciek, ovecky a kravicky. V strede toho zanedbaty dom a kopec vselijakych pristreskov, co vsetky sluzia hydine. Seno zakryte len hrubou celtou, cierne od plesni tam, kde zostalo nechranene. Cathy nahanala kohuty, a jahniatka, fotila ich a hikala nad ich krasou. Ja som v duchu len krutila hlavou a myslela na mojho otca, na nase gazdovstvo tam na Slovensku. Na nasho vzdy krasneho a hrdeho kohuta, s bohatym farebnym chvostiskom, na nasu mastal - murovanu, kde mal kazdy zver svoje dostojne miesto. Na sop so senom, suchym a vonavym pekne pod strechou zo skridle. Moja mama sa vzdy hnevala na haraburdy a bordel vonku pri nasich kurach a za mastalou co oco naznasal. Po tomto vsetkom a porovnavani co sa mi prehnalo hlavou, som si pomyslela dve veci: " Mama,  keby si len videla toto tu!" "Cathy, teba treba zobrat k nam domov na Slovensko, ako by si hikala tam?" Mozno ma to vsetko v com som vyrastla natolko zmenilo, ze neviem prehliadat omrznute nohy, pahyle bez prstov, po ktorych vedla mna precupital osklbany kohut, prerastene ratice oveciek a polorozpadnute pristresky z papundeklov...Len dufam, ze ma Kanada nikdy nezmeni natolko, ze nad takym niecim nakoniec zacnem hikat i ja ! :-) 

Ked uz tu porovnavam par veci s tym, ake boli v mojom zivote na Slovensku, par dni dozadu ma napadla este jedna vec.... Stala som s Cathy pred dverami susedov, potrebovala sa s nimi na niecom dohodnut, a tak ako sa to uz stalo mnohokrat predtym, stali sme cely ten rozhovor vonku, az kym sa dvere pred nami jednoducho nezavreli. Mozno ma to na Slovensku niekedy otravovalo, to: "Podte dnu, nech nam nevynesiete spanie!",  ale cloveku sa to nejak dostane do krvi a ked to prestane nasavat z okolia spolu zo vzduchom, zacne mu to i chybat :-) Tam doma by bolo hanbou nechat niekoho stat pred vasimi dverami bez toho, aby by ste ho nepozvali dalej. To by sa  nestalo snad ani tym podvodnym predavacom hrncov tam u nas na dedine, mesta na Slovensku posudit neviem. Tu je to ine, bezne, nesmiete sa preto  niekedy citit dotknuto, urazeno. Starousadlici vas tu vybavia pred dverami, poviete si co mate a dovidenia...Samozrejme su vynimky, ale je dost pravdepodobne, ze tie maju europske korene :-) Tych bol iny, kamarat s ukrajinskymi povodom. Volal nas k sebe dnu uz z dialky, este sme boli daleko a povodne ani nemali v plane prejst okolo jeho domu. Vzdy nam otvoril svoj dom, s nim naruc i srdce...a teraz to chyba a bude chybat. Zavreli sa jedny dvere, co byvali stale otvorene :-(

Nieco chyba zo Slovenska, a chybat asi vzdy bude, ale su i veci, co clovek ozelie velmi lahko. Treba mat v sebe akusi rovnovahu, inak sa miska prevazi na jednu ci druhu stranu a najdete sameho seba bud zabudajuceho na rodnu zem a zatracujuceho svoj povod, alebo znechuteneho Kanadou a vracajuceho sa spat domov za more.....