Zhrniem tieto dva dni dokopy, kedze bol jednak vikend, a jednak som ich prezila bez moznosti napisat cosi ku vcerajsku osobitne. Vikendy v pripade, ze je dobre pocasie vyuziva tato na dokoncenie strechy na chalupke. Pomocnych ruk tento vikend prislo pramalo, v sobotu sme na to zostali len my dvaja. Kedze som prislubila postrazit detvaky kamaratom vo Fort St John, cakala ma k veceru cesta do mesta. Ako tak s odretymi usami sme dokocili co sa dalo v ramci soboty a uhanala som s nasimi detmi do Johnu. Ako som uz spominala, nerada soferujem v noci. Svetla aut ma oslepuju a ja na par sekund len odhadom drzim auto v spravnej lajne. Bohuzial vydalo to ako to vydalo a tak som znova soferovala uz za tmy. Asi v polke cesty sa zjavila hmla. Husta ako mlieko zaliala cestu a vsetko navokol. Zufalo som cumela na biely pas krajnice co ma drzal v obraze. Ked zmizol ten, tak uz zostalo sledovat len hranicu asfaltu a travy. "Moose!!!!" krici mi detvak. "Kde?" ..."tam bol, vedla cesty". Ked len to, len nech nie je na ceste a predo mnou...odlahlo mi. V jeden okamih sa mi pred ocami znova objavil zlty stredovy pruh...problem bol, ze sa zjavil na mojej pravej strane co znamenalo, ze idem v protismere! Obcas som zazrela ziaru svetiel auta kdesi v priekope. Uz som sa tam kazdu chvilu videla i ja. Pomalicky, ako ked sa topiaci chyta slamky, snazila som sa ulapit akykolvek orientacny bod, co by mi pomohol udrzat sa na ceste a v mojom pruhu. Trasa, co mi inokedy trva asi hodinu sa predlzila na hodinu aj 40 minut. Neprezeniem ked poviem, ze som dorazila ku kamaratom s trasucimi sa rukami i hlasom.... Detvaci sa nevedeli nabazit spolocnych chvil, cize ulozit ich spat bol nekonecny pribeh. Raz jedna robila smiesne zvuky, raz druha prilis hlasno dychala, potom sa bolo treba napit, vycikat....neskor sa ma prisiel detvak spytat, ci uz je skoro rano, lebo ona este nie je unavena a nechce sa jej spat. "Nie do rana daleko, je presne polnoc! Zalahnut a spat, lebo uz pride varecha!" Ako tak zaspali vraj az o pol jednej, kedy sa uz kamosi vratili domov. Rano som sa prebudila nadalej do hmly. Pobalena, prichystana som nasla jedno moje koleso skoro na rafiku. Snazili sme sa ho nafuknut s kompresorom, ale ten blbol najskor v mojom aute, potom uz i v kamaratovom. Zabehol kupit noovy, dofukal mi pneu a ja som s velkym meskanim vyrazila naspat domov. Po chvilke som zistila, ze mi vobec nejde radio a GPSka skapala takisto. V tejto casti pribehu musim podotknut, ze som absolutny antitalent co sa orientacie tyka a tak prist o GPS vo Fort St John zaliatym hmlou sa u mna rovnalo katastrofe. Navrat ku znamym bol vecou nemoznou, kedze som sa v hmle a spleti bocnych uliciek uz stihla dostatocne domotat na to, aby som trafila spat k nim. Jedine co by mi v tejto faze pomohlo, bolo najst Alaska Highway. Zastala som v nejakom zastrcenom malom fast foode a poprosila o navigaciu. Pani mi pocmarala trasu na kusok papiera a s tym som vykrocila do hmly ako s mojou jedinou zachranou. Nasla som Alaska Highway, "Big Highway" ako ju teta nazvala....az na to, ze som po nej namiesto na sever uhanala na juh. Kym som sa bola schopna otocit, presli sme uz hodny kus cesty smerom na Dawson Creek. Nastastie po zmene smeru som uz bola v obraze. Este som sa zastavila po beznin, kde som maturovala nad pre mna odlisnym/novym systemom ako natankovat s kartou, ale nakoniec uspesne s plnou nadrzou sme konecne smerovali domov. Cez hmlu, za Albertanom, ktory brzdil kazde dve seknundy. Stastlivo ma v kuchyni uvital zacikany a okakany koberec ako darcek od jednej z mojich maciek. Bola som na pokraji mentalneho zrutenia sa.
Doma v Hudson's Hope sa neskor cez mliecnu hmlu predralo slniecko, svietilo nam na ceste do miestneho stareho centra, kde pre detvakov usporiadali Halloweensku oslavu. Mali sme spolu pekny kusok nedele, ako dobre to padlo po tom vsetkom predtym...
