List tatkovi na cestu

Tak stastne dolet tatko, cez Winnipeg az do Vancouveru. Nezavidim ti celodenny pohovor, ten  stres a zodpovednost,  ale zavidim ti Vancouver na tu chvilocku, ked si ho potom budes moct uzit.  Budes tam, i ked len na par hodin, ale budes. Dnes letis za nasim snom a ja  tu doma online sledujem lietadlo a cakam na spravy od teba. Prosim tych, co to vedia ovplyvnit, aby ste sa stastne odlepili od zeme, udrzali sa tam vysoko hore a stastne i dosadli naspat k nam, to mi bude stacit.

Prepac mi, ak som ta obliekla na posmech sveta. Ved vies, ja na to nie som odbornik ani obdivovatel toho uhladeneho stylu panskych oblekov a kravat, a tak zosuladit ta celeho bolo pre mna utrpenim. Mne sa najviac pacis v tych spinavych vysluzenych poziarnickych nohaviciach a tmavomodrom tricku:-) Dufam, ze sa ti zajtra bude darit a nebudes sa na seba hnevat, ze si pokazil co sa dalo, ci narozpraval hluposti ako minule. Ved vidis, nakoniec to vypalilo dobre a ty dnes letis na dalsi pohovor! Prepac, ze ta obcas "nesluchame", ze mna musis do niektorych veci  dlho tlacit, kym sa do nich pustim a dokoncim, ze vela veci je ako ty hovoris "len na tebe." Ja sa snazim, i ked to obcas nebadat:-( My ti prepacime, ze si na nas niekedy v par poslednych dnoch vrcal, ze si mi poskryval vsetky svoje slusnejsie rifle kade tade, takze som ich nemala sancu najst a oprat, aby si v jednych mohol dnes cestovat. Odpusta sa  i to, ze ma nenechas dorozpravat ked sa ma nieco spytas,  lebo  sa vdaka tvojmu "vrrrrrrrrrrrrrrrrr' ani nestihnem dopracovat k tomu, co ti chcem povedat:-) My ti prepacime vsetko, lebo ta lubime, lebo to by bolo i na kona dost co ta caka v tieto 3 dni, lebo  na tebe to teraz vsetko sedi a lezi a zalezi.....
Drzime ti palce tatko, hlavne sa nam stastne vrat domov, este sem domov, do Ontaria. Robili sme palacinky, zvysime ti! Mozno raz  bude domov tam kde si ty teraz, v BC.......

VELA STASTIA ZAJTRA!!! 

Lubime ta, mangelka, detvak a puchrik:-)

Vancouver, BC

Prsi dazd

Jesen uz sice nesmelo stoji za dverami, ale zatial nie ta pekna, sucha, teplucka. Place a smokli, kycha a prska. Ako keby na striedacku, jeden den pekny a dalsie rano tma ako vo vreci a dazd:-( Deti smutne pozeraju z okna, chceli by ist von, co to este povystrajat, pobehat si. I nase macky len pozoruju vonkajsi svet zvnutra svojho sietoveho domceka. Nechce sa im von, nemaju radi ked im zmoknu kozusky. Napriek pocasiu, priroda ma stale kopec moznosti ako potesit, najma ocka tych malinkych. "Naminka, naminka, zaba!" krical na mna moj starsi detvak tri dni dozadu tesne pred spanim. Nasla malu zabku oddychujucu na jednom z okien. Nozickami akoby prilepena sekundovym lepidlom, navzdory gravitacii:-)

Bolo skoro nemozne dostat potom od zabky Evku spat. Musela som jej slubit, ze  tam bude i zajtra. A bola, zostala s nami i v pekny den a potom i ten dalsi, opat uprsany. Detom robi radost, rozpravaju sa s nou, prehliadaju cez nu dazd. Evka vezme do dlani svoju malu fialovu gumenu zabu a vedu s tou vonku zabaci rozhovor. O tom ako prsi, ako papaju komare, nie ovocie, ako zaby kakaju, robia bubliny a rodia sa.... Ja to vsetko len pocuvam a potajomky sa smejem:-)

Je krasne vyrastat v objati s prirodou, som rada, ze v tejto technickej dobe a clovekom tak zmenenom svete tu u nas vidime z okna i na okne to co vidime, najma kvoli nasim detom:-)

Jupiiiiiiiiiiiiiiii!!!!!!!

Dnes zavolali z BC Hydro a tatko leti na konci septembra do Britskej Kolumbie na druhe interview!!!!!!!!!!!! Zivot je niekedy ozaj ako hojdacka, po zlych spravach dnes jedna uzasna...

Vcielky

Prisiel cas. Leto sa uz luci a posledne  pupavy vyprevadzaju po vetre svojich malych krehkych parasutistov niekam do neznama. Daleko daleko, aby tam potom v neskoru jar premohla zlta zelenu. Poslednych par zbludenych dusnych letnych dni a potom uz len farebne listy vsade pod nohami i nad hlavou. Caka nas zlto-cerveno-oranzovy svet jesene s tisic odtienmi. Mam rada jesen v Kanade,  ked je prijemne tepla, sucha, prekypujuca farbami. Obklucia ma vtedy javory vsade navokol, zrazu tak nerealne gycove. Zoberu ma do narucia vsetky stromy ukryvajuce nas dom a lemujuce  dlhu osamelu cestu k nemu. Sumia mi vtedy jesennu uspavanku, hladia  kazdym spadnutym listkom. Vsetko je na jesen tak smutno krasne, uz unavene po lete. Celej zemi sa drieme, chvilu si len  tak odpocinie, posedi, kym jej padnu viecka a schuli sa pod snehovu duchnu. 

Ukoncili sme teda "sezonu" i nasim vcielkam, predtym ako sa ulozia i ony.  Kedze sa Ujo Gabo rozhodol pre sposob chovu "spat k prirode", vsetci sme zvedavo ocakavali co sa z tohto jeho pokusu vykluje:-) Dve kralovne a par vcielok  sa na zaciatku nastahovalo do dvoch ulov,  akychsi skatuliek, ktore im mali pripominat kmen stromu. Natrete na bielo, svietili na kraji hory a zaciatku Olafovej luky. Krasne viditelne v dialke z hlavnej cesty. Tak sme im pocas celeho roka mavali, v duchu ich zdravili, pytali sa ako sa im vodi, vracajuc sa autom odniekial domov, ci odchadzajuc prec. Skatulky postupne rastli do vysky s dalsimi nadstavenymi poschodiami, tak ako mocnela a rastla sila vcelstva. Velmi malo, ba skoro ziadna pomoc od cloveka, vsetko ponechane len na vcielky same. Akysi  system "porad si vcielka ako vies":-)

Bolo pre mna fascinujuce pozorovat vcerajsie prace. Ako im zrazu clovek zasiahne do zivota, prerusi ho, istym sposobom do neho vtrhne, zoberie si co potrebuje a necha ich zasa budovat to nanovo. Nase vcielky na nase nemile prekvapenie zdielali cast svojho pribytku s carpenter ants, to su tie velke cierne potvorske mravce, co nam tuto jar rozvrtali a prechodbickovali jeden z tramov v nasom dome. Tyzden som ich vtedy krmila jedom, na malinkych tackach z alobalu, vsunutych do strbiny pod vytunelovany tram nad dverami...Ujo Gabo urcite najde sposob ako ich vyprasit z ulov. Nie, nie jed, nieco prirodne:-) Kedze vcielky neboli velmi nadsene ani z dvojnohych votrelcov, spotrebovali nasi dvaja vcelari pomerne vela dymu na to, aby si zobrali, co od vcelstva chceli a nedostali i trocha jedu navyse. Plasty teda dorazili do nasej kuchyne poukladane na pekacoch krasne zaudene. Nieco  ale v  nasom pokrokovom-starodavnom sposobe chovu zjavne nevyslo ako malo, kedze tam, kde este mal byt med, sa rodil novy zivot. Tolka skoda mladych vcielok, co sa len len prehryzli na svet,  bludiace po plaste, s kridelkami ako mokrymi nitkami, este zosuverenymi. Odsudene na zanik. Medovy plast do suda, ostatne bohuzial do smeti....:-(Pracna robota, ale taky bol od zaciatku plan. Medovy plast vziat do dlani a v sudku ho stiskat a mliazdit, az z neho po rukach steka med. Med este hruby, plny drobnych spiniek, zvyskov plastu, polamanych kridelok a inych ulomkov vcelej minulosti. Precedeny cez nemocnicnu gazu od mojej mamy, sedi teraz pysne v miske v prostred nasej kuchyne - NAS PRVY MED. Nieco nadherne, zazracne. Keby som mala klobuk, snimem ho pred tymito malymi tvormi z hlavy. Nikdy som doteraz nemala takuto moznost zblizka sledovat novu vcielku predierajucu sa von zo svojej bunky, vidiet rozdiel medzi robotnicou a trudom, zahliadnut i parazitujuce kliestiky, vcelie larvy skryte hlboko v bunkach. To vsetko na plastoch, s ktorych sme im kradli med. Smutne, mal tam byt iba medik, nie novy zivot... Ale clovek sa uci cely zivot a najma z chyb a nestasti minulych pokusov, tak snad o rok bude menej premrhanych vcelich zivotov a viac medu. Ujo Gabo isto prebrusi internet a pride s mnozstvom vylepseni:-)

Nasi dvaja vcelari :-)

 

  

Nas medik

Niektore zaujimavosti zo sveta vciel:

"Osud včelích lariev určuje ich výživa, množstvo a zloženie potravy, ktorou ich kŕmia opatrovateľky spomedzi robotníc. Vedec Florian Wolschin s kolegami  vsak zistil, že voľba "kráľovná či bedárka (robotnica)" závisí i od biochemických procesov, ktoré súvisia s hormónom inzulín. Konečný osud včelej larvy tak určujú i ďalšie látky, ako enzým DNA metyltransferáza, hormón JH ("hormón mladosti") a bielkovina TOR (target of rapamycin), regulujúca rast, množenie, pohyblivosť i prežitie buniek a viaceré vnútrobunkové procesy. Tím Floriana Wolschina sa usiluje nájsť spojitosti medzi týmito jednotlivými faktormi, aby zmapoval prípadnú hierarchiu krokov určujúcich zrod včelej kráľovnej. Zdá sa, že iba niektoré tvoria základ, zvyšné fungujú ako regulátory a usmerňovače." Ved keby to len zalezalo od stravy co z tych nasich deti vyrastie, vsak?

"Funkcia trúda v úli je pomerne jednoduchá. Venuje sa túlaniu po plastoch, posedavaniu (i ked netusim ako trud technicky "posedava"?) a v prípade pekného počasia i vyletávaniu z úľov. Trúd nepracuje ako robotnice, nerobi nic a keby ho vcely nekrmili, uhynie od hladu. Bez problémov ho do úľa vpusti letáčová kontrola i keď pocháda z iného úľa a náhodou si už nepamätá z ktorého...Trúdi sa počas pekného počasia v úli nudia a tak vyletujú von a keďže nemajú starostlivosť so zberaním nektáru tak v každej lokalite si vytvoria tkzv. zhromaždisko trúdov. Tu prilietajú trúdi zo všetkých včelstiev z okolia. " Hm, keby som bola feministka, tak poviem, ze mi to niekoho pripomna:-)))))Ale povedzme si pravdu, chlapi su trosku sikovnejsi:-)

"Po spáreni sa s matkou trúd hneď zomiera. Ten, ktorý nemal to šťastie sa vráti do úľa a ak dožije jesene tak jari sa určite nedožije. Včelstvá v jeseni vyháňajú trúdov von z úľov. Najskôr ich separujú na prázdne plasty, kde hladujú a neskôr ich vysilené /vozením sa na ich chrbtoch/ vyženú von na letáč, kde končia svoj krátky, neplodný život." "Zeny su svine!"...ako doslova hovorievala moja stara mama:-) 

 

Albert Einstain vraj raz povedal, ze ak sa vcela vytrati z povrchu zemskeho, ludstvu zostanu nanajvys styri roky zivota....:-(

On Einstein, Bees, and Survival of the Human Race

Zbohom kapitan...

Sadnem si k pocitacu ako kazde rano, citam nadpisy kratkych sprav v najcitanejsich slovenskych i par kanadskych novinach ako  kazde rano. Nic zaujimave az na jednen nadpis:

"V Rusku spadlo lietadlo s celym hokejovym timom, sedel tam i Demitra!"

..................................................................................................................................

..................................................................................................................................

..................................................................................................................................

?????????????????????????????????????????????????????????????????
?????????????????????????????????????????????????????????????????

nie!............................................................................................................................

Neviem kolko bodiek by spravne vystihlo to dlhe nechapajuce ticho v mojej hlave, ten sok a zdesenie. Nie Demitra, len nie Demitra!!!!
Vsade smutne titulky, oficialne vyhlasenia sustrasti na strankach Vancouver Canucks, Ottawa Senators, St Louis Blues, Minnesota Wild, Los Angeles Kings...klubov NHL, kde hraval. Vsade jeho fotka, spomienky a zdesenie fanusikov na forach doma i vo svete. Aj tu za mlakou vedia kto to bol a aky vzacny hrac a clovek prave odisiel. Na fore Canucks podla mnohych vraj najlepsi hrac na poslednej olympiade,  tam doma urcite pre vsetkych nas najlepsi kapitan.

Hokej bol sucastou jednej krasnej etapy v mojom zivote, robil mi radost, naplnal ma vela krat stastim, boli i slzy pri prehrach. Zaplnal jeden hrubansky zosit s vystrizkami, statistikami, obrazkami, podpismi nasich hokejistov. Mam ho stale doma skryty v supliku, snad hrubsi ako dve biblie. Zacala som si lepit a pisat od roku 1993, v casoch, ked sa nas hokej vydaval na samostatnu cestu, v casoch velkych mien a velkych dolezitych zapasov, ktore nas neskor doviedli az k zaltu na majstrovstvach sveta. Boli hokejisti, pred ktorymi fanusik ako ja musel mat respekt, starsi, skuseni, ako Peter Stastny a po nich prisla moja generacia, mlade ucha, co sa ucili od tych respektovanych. A ucili sa skvele. Generacia chalanov ako ja, co si pamata zuvacky Pedro a dva druhy cokolady - modru mliecnu a cervenu horku. Bol medzi nimi i Palo Demitra. Rozumny, rozvazny, obetavy chalan. Pamatam si na majstrovstva sveta 2003, kedy prisiel, lebo aj on chcel medailu, zlata spred roka ho navnadila. Zapas o tretie miesto sme vtedy doma pocuvali v celej dedine len z radia, burka nieco pokazila a televizory len sumeli. Komentatorov bolo pocut odvsadial, radio sedelo na poli, viezlo sa na traktore a vsade sa pocuval hokej. Demitra to  vtedy zaklincoval, nas bronz golom do ceskej branky. Aj tak sklamany, napriek ovaciam davu doma, lebo tuzil skoncit vyssie, lebo fanusik si to zasluzi. Vzdy prisiel, vzdy chcel viac a urobil pre to vsetko. Spravny kapitan, nepustal do sveta vela zbytocnych reci, len tie spravne slova, ktore zavazili. Ani trener, ani generalny manager niekedy nepresvedcili...kolkokrat presvedcil len Demitra. Zednika, ked sa zbalil a vykaslal sa na domaci sampionat, kopec chlapcov unavenych po sezone v svojej lige, ale aj tak prisli, lebo  Demo zavolal,  povedal, ze este treba, este su majstrovstva, olympiada a ludia cakaju, tesia sa.

Tam toho hore uz nepresvedcil, ze este treba, este ludia od neho cosi cakaju. Ked sa pred 4 mesiacmi lucil na spackanom domacom sampionate, ludia aj tak vstali a tlieskali mu, kricali DAKUJEME, on zamaval a rozplakal sa. Nas kapitan sa lucil s reprezentaciou. Bolo nam smutno, nam jeho fanusikom, ale ved, raz sa skoncit musi, a nakoniec on nezomrel, chcel zostat doma a pomoct mladym talentom v Trencine, vratit hokeju doma nieco, co mu ako on povedal zostal dlzny. 

Teraz je to ine, odisiel a placeme my, lebo uz nic nestihne z toho, co chcel, uz nikoho nepresvedci aby predsa len prisiel. Uz hra hokej tam hore v tej nebeskej hokejovej lige. Len dufame, ze sa prihovori, postrazi, bude davat pozor a posle kopec stastia a krasnych golov tam zhora. Nie Stastena, kazdy bude vediet, ze to Demitra. Tak sa maj Palo, ja viem, ze ty si to tam hore  "zmanageujes " a prehovoris aj toho najvyssieho na paradne veci pre nas hokej, ty si to predsa vzdy dokazal! Vzdava ti hold len jeden z tisicov fanusikov...DAKUJEM....

Velmi pekny clanok:
Slovensko sa lúči s hokejovým džentlmenom, ktorý miloval život

Vsetko uz prehrmelo...

Hrozba tornada, Hurikan Irenka, virusy u deti i dalsi pohovor, co mal tatko s BC Hydro. Teraz asi bude chvilu klud. Budeme dufat, ze sa po par tyzdnoch ozvu z BC, ze deti zostanu zdrave i po zacati skoly, ze sa zivot tak trochu spomali. Z posledneho pohovoru zostal tatko smutny, sklamany, bez nadeji. Ja sa teda psychicky pripravujem i na moznost dalsej zimy tu v Ontariu. Nejak nam tam hore tu BC nepraju, osud, alebo vyssia moc? Netusim. Vsetko co nam zostava je sa s tym zmierit a ist dalej, nenahlit sa..Je to niekedy viac nez tazke, hlavne ked teraz upratujem fotky z vyletu do BC spred 5 rokov. Cloveka zaboli srdiecko, ked sa vidi tam, kde by uz rad bol....