Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

nedeľa 23. decembra 2012

Zelame sebe a vsetkym...


..nech sme si stale tak blizki s tymi, ktori su nanestastie od nas tak daleko a nech sa nevzdalujeme tym, co pri nas stoja vzdy najblizsie. Nech si s tymto rokom podame ruku v mieri, s odpustenim, ved lucit sa nema v hneve. Nech sa radsej schadzame ako rozchadzame, nech sa castejsie zvitavame ako lucime, oslavujeme ako truchlime, udobrujeme radsej nez jatrime rany. Nech viac nachadzame ako stracame, viac pospominame ako pozabudame, vytvorime viac ako znicime, postavime viac mostov pred sebou nez ich spalime za sebou. Nech si vzdy vazime co mame, radsej nez by sme bazili za tym, co mame len vysnivane. 
Myslime na Vas vsetkych, co bohuzial s nami pri nasom vianocnom stole nebudete, ci uz pre vzdialenost pozemsku ci nebesku, ale v myslienkach a srdci bude s nami kazdy z Vas, kto sa ho kedy dotkol a zostal v nom.
Krasne a pokojne sviatky !!!!
L+A+E+T
Chibo + Jasper + Pooh + Minou + Yashka



streda 19. decembra 2012

Voda

Ako na hojdacke, teploty v poslednych par dnoch stupali a klesali od minus 25 spat k nule ci mierne okolo. Sneh padal a topil sa, zahalil strechu a potom sa z nej s velkym rachotom spustil dole. Clovek si pomaly zvyka na tunajsie mrazy a ked nahle teplota podskoci blizko k nule, ma pocit, ze von sa da existovat i v tricku. Vzdy si davame pozor na pocasie kvoli vode a jej noseniu. Stat sa moze cokolvek a predstava, ze niekde zostanete trcat s 300 galonmi vody na vlecke v tychto mrazoch je strasidelna. Potom ako doplnime cisternu sa tatko vzdy snazi vycedit z nadoby co sa da, aby tam nezostala voda, nestiekla dolu do hadice, nezamrzla a neupchala ju. Nase posledne nosenie vody bolo preto asi tatkovou nocnou morou....
Je vzdy narocne zacuvat s vleckou nesucou nadobou na vodu k rure v zemi, co vedie dolu k cisterne. Treba sa priblizit len na urcitu vzdialenost, tak akurat aby dialka i uhol dovolovali vsunut do rury hadicu z nadoby na vodu a voda nou mohla stekat priamo dolu do cisterny. Po nespocetnych nevydarenych cuvaniach,  zaviaznuti a vyhrabavani auta z hlbsieho snehu pri cisterne sme uz konecne blizko, snad to uz pojde, vyda...Vsunieme hadicu do rury...a ticho. Netecie, len hladina vody v nadobe na vlecke sa ticho hojda, ani coby sa nam skodoradostne smiala. Sme v pasci, s nadobou plnou uvaznenej vody, na sklonku noci a prituhujucom mraze. Chvilu na neurcite miesto hadice pustam slaby prud tepleho vzduchu z fenu na vlasy, fungujucemu pri vlecke len vdaka dlhociznej predlzovacke, v nadeji, ze sa to tam uvolni a voda zacne predsa len vytekat. Zufaly, marny a smiesny pokus... Je len otazka casu, kedy tam ta masa vody zamrzne. Zostaneme bez vody i bez nadoby na jej nosenie. Co robit, kto by vedel a chcel pomoct? Tich tu uz nie je......Nastastie ma tatko stale pristup na malu priehradu a tym padom i do tamojsej vyhrievanej velkej garaze v areali. Zanesieme tam auto, snad sa tam neskor roztopi co blokuje a voda vytryskne von. Nenapadlo nas to, malo....to skakanie teplot, snezenie a topenie. Nasnezilo az dnu do nadoby, potom sa sneh roztopil, voda zrejme stiekla az dolu do hadice a ked teploty znova klesli, zamrzla tam a upchala ju. Dalsia priucka dalekeho severu, doslova sa tu ucime na vlastnych chybach...
O par hodin neskor nase auto stoji v garazi vo velkej mlake vody. Hadica lenivo vypluje par sulkov ladu a potom sa nou uz vali, silny a krasny prud vody. Aka ulava...Nocou sa vraciame domov s vodou, auto za autom. Suseda Cathy nam mava z okna a ja ani co by som ju pocula : "What the heck? " Co to ti dvaja vyvadzaju, blazni, vlacit vodu o desiatej vecer? 
Vyteka, krasne sa to pocuva, s baterkou uz len kontrolujem pomaly klesajucu hladinu v nadobe....

pondelok 10. decembra 2012

Priatel

Ja v Ontariu, tato uz tu, v Hudson's Hope. Trosku som mu vtedy i zavidela to vsetko nove v jeho zivote. Novu pracu, nove zazitky, novych ludi co tu postreta. Pre mna to bola tiez zmena, ale v starom, poznanom. Tesila som sa na to, ked sa zasa ozve, porozprava mi koho stretol, co zazil,  ako to tu naokolo vyzera...
Ja som mala pri sebe deti, Olava s Eli keby sa nieco zomlelo. Ale co on tam? Kto pomoze jemu, nikoho tam nepozna, nik nepozna jeho....
Potesilo ma, ked mi raz spomenul, ze dostal pozvanie na obed ci veceru od Ticha, kolegu z prace. Tak uz tam nie je, nebude sam. Uz nebudem mat strach, ze po praci ho caka len cudzi prazdny byt, snad bude mat i inu moznost ako samotu - priatela.
Nasli sme ho nakoniec v Tichovi obaja. S jeho ukrajinskymi korenmi mnohe veci chape, co "cistym" Kanadanom treba vysvetlovat. Obcas si medzi sebou prehodime slovko kazdy v materinskom jazyku a napodiv si rozumieme. Nie, nielen jazykovo, ale tak ludsky krasne. Ved ako sa neda nerozumiet si s dobrym clovekom? Dvere pre nas vzdy otvorene, s pozvanim i bez neho vzdy vitani. Utesi, poradi, rozosmeje. Ked sa nedarila kupa cerveneho domceka od Knuta, pritulil nas k sebe a urobili sme si filnmovy vecer, aby sme vraj zabudli, odreagovali sa. S manzelkou Katherine nam prisli na konci leta postrazit deti aby sme my s tatom po x rokoch mohli ist niekam sami, na vecierok. Akosi prirodzene sa vkradli do nasho zivota tu v novom prostredi a robia nam ho viac domovom. V Ontariu Olav a vsetci z rodiny Natvikovych a tu Tich s rodinou.
Asi iba s priatelom sa da kaslat na to, ze mate 30, 60 rokov a hrat scrabble, zastavit sa u neho na ceste z detskeho ihriska a len tak si poklabosit, pit zasa teple mlieko s medom, recept nasich starych mam na lepsi spanok. Nie, Kanadania to nepoznaju..
Akosi prirychlo utekal cas od konca leta, ked sme kupili tento dom. Ako sme ho kupili, volame Ticha a Katherine na navstevu. Raz nemozu oni, potom my, potom sa minieme, my na vianocnom vecierku s tatovymi kolegami z prace a Tich s Katherine s konecne volnym vecerom. 

"Aha, Tich ma nejaku oslavu?" 
...Po docitani celeho mailu ale tatkova tvar  na oslavu u Ticha nevyzera. Podava mi notebook......

"Oslava zivota pana Tichonowa..............odisiel nahle............rozlucka s nim bude......"

Vnimam a chapem snad kazde stvrte slovo co citam, svet sa snad zblaznil, je to len zly vtip, zly sen, co rano bude uz len matna spomienka? 
Nie, bohuzial, odisiel nam priatel a uz sa nevrati. Uz nepride na tak dlho slubovanu navstevu, uz mu neukazeme nas novy domcek.  Zostane nam po nom obrovske prazdno v novom domove, co nam prave on pomohol mat rad. Je neskutocne ako kratko staci byt s vynimocnym clovekom na to, aby vam chybal po cely zvysok zivota.
Zbohom Tich, chcela som napisat nieco pekne, nieco vynimocne, ale nie som schopna. Namiesto toho len bojujem so slovickami, rozmazanym svetom okolo, s velkou hrcou v hrdle, hnevom na spravodlivost tohto sveta a vycitkami voci sebe i tomu, kto riadi tento cirkus co zijeme..



pondelok 3. decembra 2012

Co je nove v Hudson's Hope?

Prisla zima, mam pocit, ze hned po lete, nechajuc jeseni len par dni. Ked hovorim zima, tak so vsetkym, co k nej patri - s teplotami okolo minus dvadsat a snezenim. Uz na konci leta sme si zaobstarali snehovu frezu, z druhej ruky, za vtedy este rozumnu cenu. Ako som postrehla nedavno, dnes by sme uz za nu dali snad 3x tolko. Plati priama umernost - cim viac snehu, tym drahsie snehove frezy :-)V posledne dni ho pripadlo veru dost, a tak nadisiel cas nastartovat tento nas novy zazrak....Skusili sme to v sobotu, ale bez uspechu. V nedelu sa uz po dlhom dlhom snazeni predsa len rozvrcala, a tak s nou tato mohol odhadzat cestu k nasmu domu i cisterne. S nasim sposobom zivota, ked po vodu musime chodit za mesto a napustat ju do cisterny v zemi musi byt cesticka k nej vzdy pristupna. Neviem si predstavit minut vodu a nenastartovat frezu. Znamenalo by to lopatovanie snad na cely den.
Tesila som sa, ze cetsa je uz prechodna, lebo vecer som chcela deti zobrat dolu do mestecka na vianocny pochod. Kedze zima tu pride skoro, clovek ma pocit, ze Vianoce su uz za dverami, hoci je len oktober. Nemohli sme preto odolat nespravit detom radost uz teraz a neporozvesiavat vonku i vnutri vianocne svetielka a svietiaceho snehuliaka pred domom. Cez mesto vecer prechadzali vysvetielkovane vozidla od vymyslu sveta od zahradneho traktora az po kamion. Poobliekane rozpravkove postavicky z vleciek vyhadzovali oriesky a cukriky a detom svietili ociska, smiali sa. Stretli sme Jeziska - tunajsieho ""Santu", akehosi tucniaka a maskota nasho mesta - zeleneho dinosaura. Chcela som detvaky s nimi odfotit, ale hanbili sa. Jezisko sa pristavil, prihovoril, ale Terezka len sklopila oci a skryla si tvar mne do vetrovky. Evicka len ticho stala a krutenim hlavy razne odmietla akekolvek fotenie. Tak sme chvilku pobudli, presli sa alejou vysvitenych stromcekov, snehuliakov a sobov zapriahnutych do sani a potom naspat domov. Moja Toyota ale zjavne nie je stavana na zivot v severnej Britskej Kolumbii, co sa mi potvrdilo uz pred par dnami, ked som stastne prezila asi dvojnasobne hodiny na ceste do mesta. Teraz mi pre zmenu odmietla poslusnost a zaviazla snad v 5 cm snehu hned na zakrute k nasmu domu. Nezostavalo mi nic ine, len zabehnut po lopatu a vycistit mojmu rozmaznanemu auticku cesticku. "Maminka, preco nase auticko nechce ist domov?" ..no, lebo je z Ontaria:-)
Nase mestecko uz teda zije zimou a Vianocami, mimo ineho i volbami noveho starostu a poslancov....a vyberom noveho loga. Mudre hlavy v mestskej rade zaplatili profesionalnu firmu, ktora navrhla rozne loga pre Hudson's Hope. Z viacerych navrhov potom vzisli posledne dva najlepsie a ten vitazny mame teraz zvolit my obyvatelia. Nie je problem vyberat,  ked je z coho, problem je, ked sa ma vybrat mensie zlo. Tak to totiz nevnimam len ja, ale zatial vsetci, s ktorymi som sa o nasom novom logu bavila. Nikomu sa nepaci a nikto nechape, co ktore znamena. Prve vraj symbolizuje styri rocne obdobia, vlnu ci list. Hm, stavim sa, ze nikde inde nemaju styri rocne obdobia, vlny a listy....To druhe zobrazuje polarnu ziaru.

Ludia navrhy posielaju spat na mestsky urad, bez volby, s poznamkou, ze sa im nepaci ani jeden. Sediac pri kresliacej Evicke, rozmyslajuc nad tym, nacmarala som na kusok papiera "Hudson's Hope" ako ho vidim ja...
....srnky!!!!! Su vsade v meste, vzdy navokol. Ktokolvek sem pride, zasne nad tym ako blizko tu s nami ziju, prechadzaju sa mestom. Stale vidim mamu srnu s troma malymi, v lete na pravidelnej prechadzke ku kniznici a potom celym mestom. Teraz su uz vacsi, skoro taki velki ako mama, ale stale spolu, vzdy niekde v meste ci poblizko. Ludia tu uz vedia i predpovedat pocasie podla toho co robia a ako sa spravaju srny v meste. Pre mna urcite ten pravy symbol. Tak som zopar mojich amaterskych navrhov pribalila do obalky k tym dvom "najlepsim", z ktorych som ani ja nevolila ziadny....
A co nove u nas doma? U mna doznieva tvorivy zachvat, co si odniesli dalsie pomalovane dvere, skrinka pod umyvadlom a  kopec inych dokoncenych ci rozbehnutych projektov. Deti chodia do skolky, nacvicuju vianocne pesnicky, mensie zacina viac rozpravat, vacsie viac papulovat a nas tatko lezi doma v bolestiach s koznou infekciou :-(

Moje cmaranice a machlanice v dome:


PS: Mestsky urad dnes vyhlasil verejnu sutaz na logo mesta, zrejme po viacerych pripomienkach obcanov, tak sa pripajam a posielam im zopar mojich cmaranic :-)