Kto z koho

Vcera som sa citila ako v nejakom Sverakovom filme....Zazila som vyjav, ktory asi opisany a sprostredkovany nie je ani zdaleka tym istym, ako priamo prezity. Stala som na nasej velkej verande a pozorovala huriavk u susedov. Zavolali si velky oranzovy stroj, co na pasoch lozi po ich pozemku a s rachotom zbiera popadane stromy. Uklada ich potom na viacere obrovske kopy...

Kopy poznasaneho dreva u susedov, oranzovu masinu nevidno...

Kto mal niekedy to stastie zit skryty v lese tu v Kanade, asi uz na vlastnej kozi zazil spravanie datla, co si v urcitom obdobi "znaci" svoje teritorium a laka samicu co najhlasnejsim klopanim - do cohokolvek, co narobi ramus. Ja som toto nadelenie u nas riesila minulu jesen. Vybehovala som z domu na jeho tukanie do stien a plasila ho s klaksonom. Pohlad a zazitok na nezaplatenie pre bezneho Slovaka. V toto osudne rano sa ale chudak datel pustil do prehlusovania tazkej techniky. Zufaly zaletel k susedom oproti a odhodlany prehlusit hluk pochadzajuci z oranzovej masiny odvedla zacal vytrvalo trieskat do susedovej plechovej strechy. Suseda rozospata a zjavne v soku vysla v pyzame na priedomie a len tak tam hodnu chvilu v nepochopeni stala. Potom sa presla hore dole, poskrabala sa po hlave a beznadejne zasa vosla dnu. Mne ako divakovi nebolo pomoci, nedalo sa mi nesmiat ....ved skodoradost najvacsia radost.

Datel mlatil zobakom do tejto susedovie strechy :-)

Ale kazdy mame svoje, mne  priroda nadelila tiez svoj diel. Kazde rano si na trame pred vchodovymi dverami najdem bordel. Povyvlacane pierka, chumace chlpov z nasich maciek a zmes konarikov sa na mna denno denne smeje vo vacsom a vacsom mnozstve, hoc to zakazdym pozhadzujem a odpracem. Darmo sliepnam do zotmenia, nic nepristihnem. Poslednu noc som dokonca opat sfunkcnila vianocnu vyzdobu na dome a tak si asi susedia museli klopkat na celo, ze Slovaci zrejme oslavuju Vianoce i na sklonku jari?

Ani vianocne osvetlenie nepomohlo, rano to tam bolo zas. Nastastie sa tatovi odchadzajucemu do prace podarilo necakane pristihnut budovatela. Drozd si cupkal pred domom a v zobaku mal nachystanu dalsiu varku pod tram ...

Nas tajomny budovatel

...znasa vsetko co sa mu hodi pod tram so svetielkami

Tak mu to zasa raz pozhadzujem na zem a len pokrcim plecami, rovnako bezradne ako suseda s datlom oproti. Co narobime, treba len preckat, ved ich to snad raz prestane bavit.....

Priroda na jar ma svoje caro, ale ticho a pokoj to nie je :-D

Bolest cez dva svety

Ked clovek opusti rodnu zem a usalasi sa kdesi na druhom konci sveta, akoby sa ocitol medzi dvoma svetmi. Tym, na ktory spomina, a ten, v ktorom sa nadeja. Tym okolitym, aktualnym, a tym, kde je o osem hodin menej. Medzi tym, kde zostali korene a tym, kde sa tahaju vetvy. Medzi tym, co nechal za sebou a tym, v ktorom sa za cimsi kazdodenne pechori. Medzi svetom toho, coho sa moze dotknut, pohladit a toho, na co ma dosah uz len slovom ci pismom. Ta dialka boli, obe strany...Boli vzdy, i ked je v oboch svetoch vsetko v poriadku, ale tyra, ak cosi kvari co i len jeden z nich. Co ked mam v Kanade vsetko v poriadku ale na Slovensku to boli?  Ked ranaju korene, vetvy nic nezmozu. Da sa len nadialku chlacholit slovom ako ked sepoce listie, hnevat sa, staby vas kmasal a ohybal vetrisko. Ale co to pomoze? Konare neodplasia co prichadza zdola...Za cas sa da utajit, ak sa koren trapi v suchej ci premocenej zemi....Nevidno to hned, koruna stale prekvita...ale dokedy? Ak cosi trapi na rodnej hrude, doboli to az sem. Nepomoze ani more, ani rozdiel tych osmych hodin, ani zatajovanie...z korenov to skor ci neskor vzdy dojde az do toho najposlednejsieho listka. Musi, inak by strom nezil...

Na chvilu zasa studentom

Na tri dni som sa nedavno preniesla akoby 15 rokov dozadu, do cias, kedy som naposledy ako student zazivala atmosferu triedy, pocuvala ucitela a snazila sa udrzat v hlave aspon cast z toho, co sa nam snazil odovzdat. Na tri dni som sa stala sucastou podivneho zoskupenia tunajsich lokalnych Hudson's Hopecanov, vo veku od 10 do neznama. Poschadzali sme sa do vyclenenej triedy nasej tunajsej skoly, aby sme sa stali oficialne polovnikmi. Prihlasila som sa s mangelom na CORE, ktoreho uspesne absolvovanie nam umozni obdrzat "hunting licence".

Na hodinach som sa citila strasne stara, neschopna zapamatat si neskutocne rychlo podany sled informacii.  Bolo by asi zbabele obvinit z toho len a len anglictinu ako cudzi jazyk, vina je uz zrejme i vo mne (skratka mi to uz tak nepali :-) Ujo instruktor si ma vytiahol pred tabulu k stolu, na ktorom lezali zbrane. Stala som tam ako kopka nestastia. "Ktora zbran je "bolt action" , najdite mi 410 caliber". Samozrejme som sa netrafila a namiesto gulovnice som schytila brokovnicu, o spravnej municii ani nehovoriac. Na konci toho trapenia som iba nestastne a odovzdane pokrcila ramenami s hlaskou: "Prepacte, ale nemam potuchy" Sliepnala som v posteli po dva vecery do prirucky a prechadzala znova a znova, co sa v triede narychlo preletelo. Moj zakonity a zaroven i sused v lavici si zatial vedla mna spokojne odfukoval. Bez toho, aby sa doma do toho co i len pozrel spravil nakoniec test aj tak lepsie ako ja. Svet je nespravodlivy....Po uspesnom zakonceni kurzu sa mi potom  niektori spoluziaci priznali, ze so mnou vtedy pred tabulou sucitili. Vraj by tam tak bezradne stali i oni. Somarina, ale potesilo ma to....:-)

Na Slovensku sa tusim pouziva "Lovu zdar!"...ja si to pre svoje osobne ucely premodifikujem na "Sebaobrane zdar!", kedze ta bola pre mna hlavnou motivaciou a pravym ucel tohto trojdnoveho trapenia. Lov prenecham mangelovi ;-)

Nestastie niekedy chodi i po horach...

Kde sa zasa tula? Vsetci su uz doma, iba on nie. Urcite zasa pride az v podvecer, pod schodami si zozerie mysku, co niekde odchytil a potom bude mnaukat pri dverach. Po dlhej zime sa nevie dotarat, akoby dohanal pozastavene tulacky. Tieto dni je pekne, ani coby sa po zime kdesi pozabudla jar a predbehlo ju leto. Slniecko mu zvykne prazit na ciernu srst a on sa slastne vyvaluje po minulorocnej starej suchej trave. Potom dobehne dnu a v srsti ma same smetie...Niet ho, obidem okolo domu, vyjdem az na cestu, par krat este zavolam: "Jaspeeeer!"...ale neprichadza, nepocut ani vzdialeny mnaukot. Ked sa uplne zotmie, zacnem sa o neho uz ozaj bat. Nezvykne sa tarat az do tmy.

Klasicka vecerna prechadzka sa meni na misiu, v ktorej hladame kocura. Rovnakou trasou ako vzdy, kracame a vyvolavame ho. Dolu, na urovni uz asi tretieho suseda prerusi nejaku moju bezvyznamnu vetu macaci skrekot prichadzajuci smerom spoza chrbta. Nedopoviem, zastavime sa a pocuvame. Je to niekde oproti nasmu domu. Mangel s lampasikom bezi napred a ja kracam za nim, bojim sa bezat vztriec strachu. Pocut plac, zufaly macaci plac niekde z tmy lesa pri susedovi naproti. Vojdeme do hory a snazime sa ho este aspon raz zacut. Je ticho, len konare na zemi zapraskaju, akoby cosi odbehlo..Prehladavat kus lesa s lampasikom v ruke je ako hladat ihlu v kope sena. Nema to cenu. Ja sa vraciam domov s hrcou v hrdle a slzami na krajicku. Mam zly pocit, mam o neho strach. Keby sa neozval, zostala by nadej, ze sa len niekde zabudol a rano bude cely nateseny cakat a mnaukat pri dverach. Takto nemam pokoj, viem, ze sa cosi stalo...Mangel este berie corollu, zastane pred lesom a dialkovymi svetlami svieti do neznama. Vola ho, hlada...

Clovek v strachu vsade vidi akesi znamenia. Zrazu sa z nicoho nic a ticha noci zaprie silny vietor do dveri, zakvili., zalomcuje nimi. Poberiem sa spat, podvedome automaticky zapinam nocnu lampu...a nic, uz nesvieti. V nutenej tme rastie i strach i ta hnusna hrca v hrdle. Nebavi ma brazdit internet, aj tak vsetko vnimam napoly. Pocitac poslem do modu "sleep"....ale u seba sa mi to nedari. Tatko zostal este dole na gauci, caka ho...Ja sa hore snazim zaspat, nutim telo vypnut ked mysel nadopovana strachom pracuje na plne obratky. Mota sa mi hlavou vselico, najma spomienky na Jaspera. Ako s nami len par dni dozadu cupital na prechadzke po lese. Verne, ako psik, len par krokov pozadu. Ak uz nestihal a prilis sme mu usli, spustil vzdy ten svoj zufaly mnaukot, ale nevratil sa domov, dobehol nas...V Londone sme ho takto bravali do parku a ludom vzdy vycaril usmev na tvari. Nie je bezne vidiet vencit kocura :-) Malinkeho, len 6 tyzdnoveho mi ho podali do dlani v Petsmarte v kutiku maciciek na adopciu. Uz mi nebolo pomoci, nemohla som ho z dlani vratit spat do tej klietky, uz bol nas. Kde je teraz, preco tam tak nariekal, zije este vobec?????

Tatko uz asi ide spat, otvori dvere......cup, cup, cup. Cosi dopadlo na perinu! Schmatnem ho do narucia a vycitam mu vecer plny strachu. Nie nehnevam sa na neho, to z lasky! Aby si nabuduce daval vacsi pozor tam vonku a vratil sa domov este pred zotmenim. Nestastie vraj nechodi po horach, ale po ludoch. To plati mozno tam dole, v mestach a predmestiach kde uz mu nic ine ani nezostava. Tu hore na severe ma stale obrovske plochy lesov a divociny. Tu na nestastie nadabite velmi lahko. Na severe BC nestastie chodi  i po horach....Nastastie, nestastie sme tentoraz nestretli, ale minuli sme ho asi len o vlasok.

Jasper caka po tulacke pri dverach ;-)