Tanec duchov

Zatial sa zdraha, nechce aby som ju pristihla, skryva sa mi, caka kym zaspim, dava si veru nacas tu na severe BC. Len vcera som postrehla zopar smuh na inak cistej nocnej oblohe. Ako potrhany svadobny zavoj, slabucke nehybne belave stopy....

Zazila som ju v zivote len raz, kdesi hore v Saskatchewane. Mysliac si o nej, ze je to ziara vacsieho mesta pred nami. Svetla velkomiest ale netancuju, nemenia tvar ci farbu, nerozpravaju....Aurora borealis, polarna ziara ano. Pre niekoho len slnecna aktivita, iony.....pre inych legenda. Povodni obyvatelia v nej videli duchov, i ked to cich a coho, sa lisi v zavislosti od kmena. Duse na onom svete vraj zapaluju fakle, aby osvetlili cestu tym novym, co prichadzaju a hraju pritom fotbal s lebkou tulena. Sepot a piskanie polarnej ziary je len rec tychto duchov, ktori sa prihovaraju nam ludom tu na zemi, a my by sme im vzdy mali odpovedat len posepky. Niektore kmene sa jej bali a povazujuc ju za zle znamenie, branili sa proti nej s nozom v ruke. Pre inych predstavovala ziara duchov ich mrtvych nepriatelov, snaziacich sa povzstat a pomsit. Castejsie chapana ako tanec ludskych dusi, ci dusi zvierat, najma srniek, tulenov a lososov. Jeden z kmenov veril, ze polarna ziara su duse deti, co zomreli pri porode, a teraz tancuju a santia na nocnej oblohe. Pre iny kmen bola polarna ziara ziarou ohna horiaceho kdesi daleko na severe, nad ktorym mali silni trpaslici, co chytaju velryby holymi rukami, palit rybi tuk. Dalsi kmen ju povazoval za ziaru ohna, nad ktorym samani a bojovnici dalekeho severu skvarili svojich nepriatelov v obrovskych kotlikoch. Jeden mytus hovori o Nanahbozhovi, stvoritelovi sveta, ktory po tom, ako dokoncil svoje dielo odisiel na daleky sever, kde i zostal. Zapalil tam obrovske ohne, a polarna ziara je len ich odrazom aby pripomenula ludom, ze na nich ich stvoritel stale mysli.

Miestni hovoria, ze len vyvoleni maju to stastie nielen vidiet, ale ju i pocut. Vraj sa vam vtedy prihovaraju duchovia z tej druhej strany. Ziara vtedy hra vsetkymi farbami, od ruzovej, zelenej az po fialovu..Nesmiete zabudnut, ze vtedy je dovolene len sepkat...I ked ja by som sa pri tej nadhere urcite aj tak nezmohla ani len na slovo...

Sviatky jari?

Presne pred rokom zlaty dazd vo vaze na stole v kuchyni, puciky vsetkeho noveho vsade vonku - akesi nove zelene zaciatky, suche patio a slniecko vyhrievajuce lavicku na nom. Vtaciky spat doma spievajuc, pobudene vevericky a vsetko zive pretahujuc si stuhnute a skrehnute udy v prvych lucoch, pohladeniach jari...Dnes?

Len par dni dozadu sme s detmi postavili nasho prveho snehuliaka, prveho v BC a prveho tuto zimu. Ako vsetko v nasom zivote od prestahovania, bol iny ako byval v Ontariu. Natrcal k nam naruc zo srncich parozkov, nie pahyle starych spadnutych konarov stromov obklucujucich nas dom v Ontariu :-) Na prechadzke dole nasou ulicou sme sa potom este zastavili pri domceku Cathy a pod striesku jej schodov sme jej postavili malu snehovu macicku. Aby tej jej, cakajucej svoju panicku pred dverami, nebolo samej tak smutno...Pohladili sme ju a ukazali jej novu bielu kamaratku. Zostali tam cakat spolu, a spolu ich tam neskor nasla i Cathy :-)

 Vsetko je tu este v zajati zimy. Ludom dochadza seno pre zvieratka, koniky uz davno zhodili vsetky prebytocne kila a teraz by uz  mali  co to nabrat spat. Neda sa z coho, o tu trosku sena sa musia delit i so srnkami co sa k nemu prikradnu len co sa zotmie alebo staci co i len to, ze nikto nie je nablizku i za bieleho dna. Pomalicky, len pomalicky sa otepluje a topi biely svet, co bol nasou kazdodennou realitou uz pol roka. Cesta zvliekla ladovu vrstvu a cernie sa skvarou, co nam brani ist na prechadzky na saniach a robi pady deti bolavejsimi. Zacinaju sa tvorit mlaky a blato, detvaky sa vracaju zvonka spinave a mokre ako mysi. Len pomaly sa vsetko budi a este zdaleka to nevyzera na jar spred roka v Ontariu. Nielen prirode, zvieratkam, i ludom sa uz ziada. Potesit, rozveselit, prist na nove myslienky, popretahovat skrehnute klby, vyhriat si telo i dusu v prvych teplych lucoch. Ubija nielen pocasie, niektorych este i ten osud. Cathy prisla o jedneho zo svojich najlepsich priatelov. Necakane, ako inak, dostal infarkt. Viem, pamatam si ako ju to boli, ako nas strata Ticha nedavno. Pobudli sme chvilu u nej doma a potom zasa ona u nas. Zaspala pri filme, asi citiac sa v bezpeci s inymi priatelmi a troska dalej od myslienok na toho jedneho, co jej uz bude navzdy chybat... Bola som rada, ze v takej chvili nie je sama, v takej chvili nema byt nikdy nikto sam...

Uz snad pride, na kridlach kanadskych husi co preleteli ponad nas dom par noci dozadu. Ako ma len potesilo to ich "honk-honk". Jar, do dusi i navokol, prid, daj nam nove zelene zaciatky, zahoj a zohrej nas, uz sme boli skrehnuti dost dlho!

Plac noci na severe

Snad len mamy maju taky spanok, ked ich zo sna vytrhne co i len nepatrny such a ruch, kratky okamih noci, ked uz zrazu nie je taka ticha a pokojna. Moje deti sa uz nebudia s placom vprostred noci, nemrncia, neprehadzuju sa, nevstavam dojcit, ci im len tak posuchat chrbatik aby sa zasa vratili do sna. Aj tak ma ale budi plac, strasny plac.....Kvilenie, ani coby ktosi v placi zufalo volal mamu, ani coby ktosi kohosi ukrutne trapil a mucil. Ako z hororu prebehne tento plac okolo domu, mocnie a silnie aby sa po chvili ked je kdesi uplne blizko pomaly utisil a rozplynul niekde v dialke. Prebudim sa v strachu a chvilu trva, nez si uvedomim, ze to boli zasa len ony...kojoty. Ked je noc jasna a plna svetla, prehanaju sa vtedy krajinou a spevom oslavuju spln. Ked ho vidim, mesiacik pekne gulaty a nebo bez oblacikov, je mi jasne, ze v noci zasa prebehnu okolo a zobudia ma tou svojou strasidelnou symfoniou...
 

kojotia symfonia:

O tom kto je Kanadan...

Nasa mala stvrt za mestom ma asi len 25 domov, 25 rodin byvajuc tu celorocne, i len obcasne, mozno vikendovo, sviatkovo. Je krasne prejst sa nou, oblukom susednej ulice a vratit sa spat na tu nasu. Vcera som takuto prechadzku absolvovala so susedou Cathy, snad mojim najlepsim priatelom tu v Hudson's Hope. Ale vcera ta prechadzka bola o trochu ina, o jedno male poznanie...Je zvlastne, ze napriek mozno mnohym rokom, co tu zijete, sa vam stale niektore veci nedostanu pod kozu, a ako Europan zmyslate inak...Prechadzajuc popri domoch vsetkych susedov, zacali sme nahlas rozmyslat kto tu vlastne vsetko medzi nami zije. Slovaci, Svajciari, Rakusania, Nori, Holandania, Skoti, Cecho-Francuzka, Americania...vsetci z jednej male stvrte. "Looks like nobody is Canadian here :-)"zasmiala som sa. Cathy sa na toto moje prehlasenie len pousmiala a opravila ma: "We all are Canadians here"......

Nie je to krasne, ze roznorodost spaja, mnozstvo korenov rastie v jeden strom? Nie je krasne uvedomovat si to a byt na to i hrdy, neskriepit a nehladat v tom svar? I za toto milujem tuto krajinu....

Este stale zima...

....uz ma zasa dusi, dalsi zachvat kasla, co mi brani nadychnut sa. Oci mi slzia, z nosa mi kvapka a boli kazdy klb. Dalsi z virusov, co najpravdepodobnejsie doniesli detvaky zo skoly ci skolky. Uz je dlha tato zima, kazdemu sa ziada jar. A tak ako milujem sneh, i mne uz chyba zelena, viac slniecka a viac casu straveneho von. Macky sa dnu uz nudia, nahanaju si vlastny tien, strasia sa spoza rohu a svihaju chvostom o zem, nevediac co od dobroty robit. Asi som si celkom neuvedomila do coho idem. Do 6 mesiacov snehu..Ako miestni hovoria, zima este neskoncila. Pamataju tu vraj i -40 v polke marca. Vraj az na konci tohto mesiaca pride aka taka nadej na jar.

Srnky obchadzaju kazdy dom a zeru seno, co maju ludia nachystane pre kone.  Deti utekaju od okna k oknu, aby ich videli co najlepsie, najblizsie...Ked vyjdem von, utekaju a skacu vsade navokol ako lucne koniky. Vcera rano ich tu naokolo bolo snad 30. Citim sa, akoby som zila v horarni. Doma clovek musi tichucko stravit na posede niekolko hodin aby nesmelo prisli, nechali sa obdivovat. Tu ich pomaly od seba uz odhaname...

Zima je uz asi pridlha i mojmu autu, kedze zimne pneumatiky ma zradili a nevydrzali do jari. Pred par dnami som dosla domov len na rafiku. Aspon som sa potom konecne naucila zakladat rezervu, ale moje"chrome auto" ,ako ho tato teraz vola, teraz caka na novy par pneumatik.
Do mestecka ma vraj prist rodinny lekar, obzriet si to tu, zvazit, ci by tu pripadne i s rodinou vedel zit...  Starostka preto v nasom malom mestskom mesacniku poprosila vsetkych, aby drzali palce. Nech je vraj mesto zasnezeno biele a krasne slnecne ked sem pride a ocari ho. Bolo by to fajn mat tu staleho lekara. Teraz sa ich tu strieda asi 4-5 par dni do tyzdna, dochadzaju sem z Fort St John.
Principal na skole ma minule milo prekvapil, ked sa mi prihovoril "Ahoj". Vraj ho nasa Evka uci par slov po slovensky :-) Ked som sa jej na to spytala, povedala, ze "dobre rano" je pre neho pritazke zopakovat...
Ja som sa po par rokoch bola dat ostrihat. Pri tych detoch clovek ani nemysli na seba, a az neskor sa spamata, ze uz vyzera ako strasidlo, co sa o seba nestara. Mozno je to len zvyk, ale chyba mi teraz moj vrkoc. Citim sa strapata a nesvoja.
Cez facebook sledujem co sa deje spat v Ontariu, tam okolo nasho stareho domceka. Cena farmarskej pody vystupala prudko nahor a tak farmari cistia a kalaju lesy a menia ich na lukrativnu ornu podu. Mizne bush a prirodzeny ekosystem, na ktory tam boli ludia a zver zvyknuti dlhe roky. Rovina sa stava rovinatejsou. Vravim si, ze je lepsie, ze nas to uz nezastihlo...  co oci nevidia, to srdce neboli. Ale predsa zaboli, co i len citat o tom zo statusov kamaratov, co tam zostali..
Akesi prazdno, nic sa nedeje, ani nemam o com pisat. Cakanie na jar, ratanie dni a noci kolko este kym pride...