Uvaha "o jazere a jablcku"

 

Je zvlastne vracat sa sama k sebe po rokoch. K svojim vlastnym prvotnym dojmom, prezivaniam, uvaham, zaverom, ktore sa zachovali len vdaka tomuto blogu. Dnes uz by som kopec clankov z prvych stranok v nom napisala uplne inak. Kludne by som sa teraz pohadala sama so sebou nad mnohym, co som vtedy popisala. Boli chvile, ked som rozmyslala co s tym. Zmazat, prepisat uplne, len trochu pozmenit? Nie, necham to tak. Je to zaznam akehosi vyvoja vo mne, procesu zvykania si, zzivania sa s novym domovom, jeho neustaleho spoznavania. Niektore veci v zivote si vyzaduju cas, skusenosti.  Je to ako ked sa spytate cloveka, co prahne po osviezeni v sparnom lete ake je to jazero, do ktoreho sa vychystal prvy krat kupat. Z brehu sa nedockavo rozbehne do vody. Nevnima jej teplotu, cistotu, okolie, cez zakalenu vodu rozvireneho dna ani nevie po com v skutocnosti stupa. Vsetko je v tej chvili osviezujuce a straaasne fajn! Az po case blaznenia sa a spliechania sa clovek i hladina ukludni, kal opat usadi na dno. Az po case sa rozhodne prebadat breh, prekracat zalivy. Pomaly preklada nohu cez nohu v plytkej vode pri kraji.  Zrazu vidi kamienky, po ktorych stupa, vnima piesok, do koreho za vbaraju prsty, zbiera musle a driftwood po brehu. Zadiva sa daleko na horizont, ci spat na breh. Premysla, vnima svet navokol...Az potom sa ho spytajte ake je to jazero.

Takze znova, po 9 rokoch: "Aka je Kanada, aki su Kanadania?" Dnes uz nie so vsetkym suhlasim co som na tuto temu popisala pred rokmi. Dnes sa uz aj zadivam spat na breh na Slovensko, i daleko za horizont, do svojej buducnosti v Kanade. Uz dovidim na dno a mam ovela viac prechodeny breh. Kanada sa pre mna uz neda zhrnut do par pridavnych mien, cela od severu po juh, od Novej Scotii po Yukon. Neda. Spytajte sa ma aka bola pre mna Kanada v Ontarijskom Londone, Kanada mimo velkych miest na vidieku v Ontariu, aka je pre mna Kanada tu hore na severe BC. Kanada je ako to jazero, zalezi ci sa k nemu vyberiete v lete, alebo k zamrznutemu. Zalezi nakolko mate prechodeny jeho okraj, zalezi za cim sa obraciate spat na breh, zalezi s cim sa divate do dialky na horizont.  Zalezi, ci ste niekedy stupili na crepinu skla alebo nasli krasnu velku muslu vyplavenu na breh.  Zalezi....

Aki su Kanadania? Spytajte sa cloveka ake je jablcko? Jeden vam povie, ze gulate, druhy, ze nie celkom gulate, ale ku spodu sa zuzujuce. Jeden by ho vyfarbil na cerveno, druhy na zeleno, treti na zlto, dalsi strakato. Jeden ho schova do dlane, druhy do dvoch. Pre jedneho je stavnate, pre druheho sypke, dalsi sa zmrasti ake je kysle. Kanadania su...- ludia. Mozu byt dobri a su aj horsi. Zalezi kde v Kanade zijete, akych mate susedov, zalezi od toho co spolu prezivate a mozno este viac od toho, co ste spolu doposial bohuzial este neprezili. Kanadania su pomiesani ako tie jablcka, odrody z roznych kutov sveta. Povahy od vymyslu sveta. Mozem vam povedat akych sme mali susedov v radovej zastavbe v Londone, susedov z okolitych fariem pri Ridgetown, akych mame susedov tu na severe BC. Mozem vam popisat tvare a crty ludi, co mi vstupili do zivota na oboch krajoch Kanady, mozem vas akurat tak odkazat na "celebrity" Kanady zo sveta, ktory ja osobne nepoznam. Mozem vam povedat, aki boli Kanadania v mojom doterajsom zivote v Kanade, ale aki su ci budu pre vas, to neviem...

Existuje len par FAKTOV o Kanade - udaje o jej rozlohe, mozno o pocte obyvatelov, narodnej menovej jednotke a kopec dalsich cisel, o ktorych sa snad ani neda polemizovat. Ale aka je Kanada a aki su Kanadania zalezi len od toho ako a preco ich tak vidite prave vy....

Ranne divadlo

"Mama, mama tam vonku je foxy a skace do vysky!!!!!" Krical moj detvak vcera rano cely nateseny. Zbehla som dolu a vtisla moju hlavu k dalsim dvom mensim, co sa uz hodnu chvilu tiskali v okne v snahe o co najlepsi vyhlad. A naozaj. Vonku za domom kracala liska a kde tu vyskocila snad meter a pol od zeme. Deti pri kazdom jej vyskoku vybuchli smiechom ;-)

Krasne prirodzene divadlo prirody. Smiala som sa na vyskakujucej liske, na tom, ako sa smeju  moje deti a bolo mi tak nejak fajn na dusi. Aj ich bavi sledovat "Zivot v prirode". Ako mna, ked som bola mala a tesila sa na kazdu cast prirodopisneho serialu, v ktorom ujo kreslil zvieratka a vysvetloval co ako v prirode funguje. Moje deti to teraz sleduju  nazivo, v najlepsom moznom rozliseni, v obraze s najsirsou moznou uhloprieckou. Vdaka Bohu za to...

 

Pre tych, ktori este nikdy nevideli lisku lovit v zime mysi, pridavam i toto kratke video...

Vetrisko

Tato zasa odchadza do Vancouveru. Nastastie len na den. Pojdeme s nim poobede na letisko do Fort St. John a vratim sa po neho hned na druhy den vecer. Som nesvoja, nervozna, od rana ma sklucuje presne ten hnusny neurcity pocit, strach, ktory mavam ak sa mi nieco zle sniva. Nejako sa vo mne pre dnesok nakopili obavy. Priehrada obav. A tlacia, narazaju na mur mojej odvahy, testuju kam az zvladzem. Mam pocit, ze stena tej hradze vo mne uz uz povoli a zaleju ma moje strachy. Bojim sa toho, ze budeme zasa chvilu bez tata, toho, co mu povie chirurg na kontrole, toho, ze budem musiet sama soferovat nas velky trak a najma z toho silneho vetra, ktory na dnes hlasia pocasnici.

Cesta na letisko je este ako tak pokojna. Spat uz ale musim domov sama. Cez hrube vrstvy ladu na ceste, cez stred mesta v kasi snehu. Kazde vacsie auto co ma mina, mi vysplechne do predneho skla hnedu masu. Po chvili som ako uvaznena. Nevidim  nic v zadnom skle, v spatnych zrkadlach a pomaly uz ani pred seba. Neda sa inak iba zastat na benzinke a vyutierat trak cistym snehom. Predo mnou este kusisko cesty a hlavne...ohlaseny vietor. Idem pomaly, ale vetrisko zacina dobiedzat, trakom myka coraz castejsie a viac. Cim blizsie domov, tym viac konarov na ceste. Zla predzvest :-( Mam pocit, ze sme dorazili domov zarovno - ja i vietor. Este sa u nas svieti, hoc mi uz jeden mensi strom lezi na drotoch. Ale nie na dlho. O 5 minut  sme uz v tme. Chytro preparkujem trak na miesto, kde ho teoreticky nezasiahne ziadny padajuci strom. Smerom k susedom uz padaju osamotene vysoke smreky a borovice - ako domino, ani co by boli slabe ako zapalky. Nemozem sa na to ani divat, nahana mi to strach. Povyberam  nakup z auta a neobzerajuc sa za zvukom lamajuceho dreva s hlavou sklonenou k zemi sa snazim dostat dnu do domu. Hukot, vsade okolo. Buchoce strecha, prastia lamajuce sa konare stromov vonku. Odlietava vsetko len tak oprete, odlozene kdesi pri dome. Doma sedime pri svieckach, snazime sa o comsi rozpravat. Najradsej bez  prestavky, bez odmlk, dlho a nahlas. Aby nam vietor neskakal do reci, aby sme ho prehlusili. Aby deti vnimali radsej moj a svoj hlas ako ten strasny, co ide zvonka. Poukladam ich spat. Chcu zatiahnut zavesy, lebo nechcu vidiet vietor. Je tma, aj tak vonku nic nevidno, ale nepolemizujem, chapem...

Noc je zla, skor nespim ako spim. Po polnoci uz nejde ani telefon :-( Bojim sa kazdeho dalsieho a dalsieho naporu, bojim sa rana a toho, co odhali slnecne svetlo. To co nachadzam, mi skoro vhana slzy do oci. Velke pysne stromy mi zrazu lezia pri nohach. Zlomene v polke, ci az pri korenoch. Dva vysokanske suchare pri elektrickom domceku nastastie padli najlepsim moznym smerom bez najmensich moznych skod. Dalsi vysoky smrek lezi na domceku pre macky. Stojim vprostred hlavnej cesty nasej malej stvrte a divam sa na tu katastrofu navokol. Vsade kam az oko dovidi pretinaju bielu zasnezenu cestu cierne smuhy popadanych stromov. Prijazdova cesta, ktorou nosime vodu je zarubana. Ako keby k jednej zavore ktosi za noc pridal dalsich par. Vsade je tma, nikto nema prud. Vonku je pomerne teplo, len okolo 5 C, ale stale lepsie, ako nechat veci v chladnicke bez prudu. Tak povynasam obsah chladnicky a pomernu cast celeho vcerajsieho nakupu na balkon a dufam, ze prud bude coskoro. Deti sa chvilu blaznia, hraju, skacu mne i sebe po hlavach. Papaju len to, co sa nemusi chladit, hriat, ci dokonca varit. Cikaju do nocnika, umyvaju sa s troskou vody z poharika. Snad sa mi zabavia v kniznici dolu v meste, snad sa tam ja dozviem cosi viac. Ale mobilne telefony su mimo pre cele mestecko, taktiez internet. Esteze pevna linka nadalej sluzi. Bez prudu je Chetwynd, casti Fort St John, mnohe stvrte Hudson's Hope. Ludia prichadzaju do kniznice ako do informacneho strediska. Zdielaju sa tu zazitky z minulej noci, a snad kazdy kto pride niekomu vola. I mne sa podari po niekolkych pokusoch spojit s tatkom vo Vancouveri. Chudak, uz rano zalarmoval mestsky urad, ze sa neozyvam, ustrachany ci som v poriadku ;-)

Vecer o siestej sa v Lynx Creek zasa svieti. Vsetko v dome nabehne znova, vsetko dolezite...nastastie. Po tatka ideme za tmy, pomalicky....meskame. Vietor este celkom neuticha a ja som na jeho poryvy po minulej noci akasi precitlivela :-( Neviem ako dlho potrva, nez sa spolu zmierime.

Tatko je doma, ale az na druhy den, za vidna si bude moct obzriet nas doniceny pozemok. Berieme si sekeru, motorovu pilu a spolu sa snazime spriechodnit zavalanu cast prijazdovej cesty. Onedlho bude treba nosit vodu, cesta musi byt cista. Svieti slnko, je bezvetrie a zovsadial pocut motorove pily....
Tak s respektom drzim v rukach Husqvarnu a okolnosti ma nutia ucit sa dalsiu "vec do zivota". Ten sa vas tu hore v BC nepyta ci si trufate. Musite riesit co sa prihodi, za pochodu.....

Silvester

Nedavno sa ma ktosi spytal: "Ako oslavujete Silvester v Kanade?" V podstate ma to zaskocilo. Nikdy som  ani verejne, ani sukromne vnutorne nerozoberala rozdiely medzi Silvestrom doma na Slovensku a Silvestrom nasej rodinky tu v Kanade. Donutilo ma to zamysliet sa nad tym az teraz, ked mi tato otazka bola priamo polozena...

Moj Silvester na Slovensku byval ozajsky fyzicky, scasti rozlietany, scasti prelenoseny, rozpozerany, aj pretelefonovany, a o polnoci farebny a hlucny. Este za vidna sme sa ako rodinka postretavali s ciastkami ostatnej rodiny nablizku, chvilu posedeli, ozajsky fyzicky si stisli ruky, objali sa a popriali si vsetko dobre. S tymi, co ziju dalej vyobjimali len hlasom po telefone. S tymi, co uz nie su medzi nami sme pri kahanci, nad mramorom a niekedy i kopou snehu viedli kazdy osve svoj vnutorny rozhovor. So spomienkou, s obrazom cloveka, co stale chyba. Zvysok dna sme potom  prepozerali cez rozpravky a komedie v televizii. Videne uz sto krat, ale aj tak vzacne, kedze ich zvykli vysielat kazdy rok najma na Silvestra. Oco s mamou pri tom casto zadriemali a my detvaky sme ich blizko k polnoci prebudili - aby neprespali Novy rok. Otvorilo sa sampanske, prehovorila hlava rodiny, v tichosti sa vypocula hymna, a s pripomienkami prihovor prezidenta. Mnohe posledne roky mi naladu kazil chybajuci sneh. Usmoklene, sychrave pocasie na hony vzdialene tomu mojmju idealnemu bielemu obdobiu Vianoc. Ak bolo pekne, presli sme sa neskor az dolu do dediny k Hulanovcom na specialny ohnostroj. Chvilku sme posedeli, posmiali sa, pomaskrtili ine ako uz doma zunovane vianocne kolace a rozlucili sa uz v par hodin trvajucom Novom roku...Taky byval moj Silvester na Slovensku.

Tu je iny, musim priznat. Mohla by som spominat na Silvestre v Londone v Ontariu, s az prilisno blizkym hlukom od susedov v radovej zastavbe, zdielanym cez jednu spolocnu stenu. S buchanim ohnostroja o polnoci a s programom kablovej televizie nacierno :-) Na krasne a mile Silvestre v objati norskej komunity rodin bratov Olafa a Larsa v Highgate v Ontariu. Na spojenie norskeho a slovenskeho humoru a sviatocneho menu, co sme spolocne zdielali v ich krasnom, bratmi vlastnorucne postavenom zrube...A konecne na Silvestre na severe Britskej Kolumbie v Hudson's Hope. "Ako si kto urobi, tak bude mat". Popravde vyrabame si tu Silvester, ktory je virtualny, lenivy, sukromny, tichy, bez hymny a prezidenta, s programom podla vlastneho vyberu, bez ohnostroja, vzdy biely a mrazivy. Uz nemoze byt taky ozajsky fyzicky ako byval na Slovensku. Zostavaju len rozmazane tvare ostatnej rodiny na monitore pocitaca, s nezosynchronizovanymi, rozsekanymi a roztrasenymi hlasmi prenasanymi cez ocean. Poprajeme si navzajom vsetko dobre cez Skype, cez mail, cez SMS. Virtualne, blizko a predsa stale vzdialene...Prepozerame zvysok dna s rozpravkami na DVD - uz sto krat pocas roka videnymi. Poblaznime sa v hlbokom snehu, vymrznu nam docervena lica a potom susime mokre ponozky a oteplovacky pri peci. Zazneme si nasu velku specialnu vianocnu sviecku a aspon pri nej vedieme vzdialeny sukromny rozhovor s tymi, co lezia na vecnost tam doma, daleko daleko. Novy rok oslavime podla slovenskeho casu o stvrtej poobede, so sampanskym a prihovorom hlavy rodiny toho roku tusim "odvysielaneho" z gauca v polohe lezmo :-)

Ak som na Silvestra doma a nevytiahnem nohu z nasich 8 akrov, zvycajne ani neviem, ze zajtra bude novy rok. Nik k nam nepride, nepripomenie, nazivo nezavinsuje...Az na tohorocny Silvester, kedy sa zrazu pred domom zjavil sused. Prisiel a svojim pluhom nam odhrnul nasu prijazdovu cestu. Vraj uz odpluhoval kazdemu v nasej stvrti, tak nakoniec zasiel az k nam. "Co vam dlzim?"pytam sa ho. "Happy New Year!" odpoveda a podava mi s usmevom ruku. Mile a mnou vobec necakane tunajsie ludske dobro. Len si zelam, aby ma tu take prekvapovalo coraz castejsie a po cely rok. Nasu tohorocnu polnoc sme presvihli, ani neviem ako. Tusim ju nevnimame ako podstatnu. Jej prichod tu nic a nikto nepripomina. Vonku je ticho, ziadny ohnostroj, len ak mame stastie, objavi sa zelenkava polarna ziara.V telke nepozerame ziadne silvestrovske vysielanie s odpocitavanim. Nejdeme na prechadzku a navstevu ziadneho suseda kratko po polnoci. Novy rok v Lynx Creek  na severe Britskej Kolumbie prichadza ticho, ani coby sa zakradal. A ak v tu rozhodujucu chvilu nedavate pozor, ani ho nezbadate, miniete sa  :-)

Nechyba mi hymna, prihovor prezidenta, ohnostroj a ani slovensky silvestrovsky program v telke. Chyba mi len to ozajske podanie ruky a objatie - v rodnej reci, s rodinou, so vsetkymi drahymi tam za morom...

Splneny / nesplneny sen

Pomaly si zvykam na divokost krajiny, v ktorej zijem. Na zabudnuty sever, kde vraj skapal pes, a kde sa pre niektorych oficialne nachadza "koniec sveta". Pre mna tu konci blazinec velkomiest a zacina Kanada hodna svojho mena a povesti. Ta, kde je v zime sneh tak ako sa patri, kde vtedy teploty klesaju skoro k -30C a spravny Kanadan vonku vybehnete len v tricku. Kde po nebi za noci tancuje polarna ziara, a kde sa vsetci smeju z lamentovania Vancouvercanov nad snehovou kalamitou piatich centimetrov a zimou -10C. Presne tak ako sme sa tomu zvykli smiat doma na Liptove, ked v Blave napadol sneh. Vo vecernych spravach to potom islo ako prve, podfarbene dramatickou hudbou ;-)

Zvykam si na divu zver ako kazdodennu sucast krajiny okolo mna. Castokrat uz ani nezastavim, ked blizko krajnice kraca los, srny, kojot, liska ci medved. Otocim hlavou, alebo si ich obzriem len v spatnom zrkadle. Machule - cierne, hnede, neurcitej farby...len zblizka v nich rozoznavam ziveho tvora. A stale dufam v tu moju vysnivanu - sivu. Plachu, opatrnu, krasnu, co az zblizka odhali dlhe stetinky na usiach, macate obrovske laby, co dovoluju kracat po hlbokom snehu, macacie zelene oci, nos, fuzy a kratky, na spicke cierny chvost. Snivam, ze raz na neho nadabim, budem mat to stastie stretnut kanadskeho rysa. Je tajomny a nadherny, jedinecny pre tuto zem. Byvame v casti Hudson's Hope s nazvom "Lynx Creek", co v preklade znamena Rysi potok. Vraj ich tu zvykli kedysi vidavat. Ludom vtedy mizli macky, sliepky, zajace...Ale to uz bolo davno. Zostal len nazov stvrte a moja nadej. 

                                                                 Rysy v Hudson's Hope

Zasa napadlo naraz vela snehu a pipanie zvonka znamena, ze pluh je uz blizko a robi co moze. Idem pomaly, minam ho vo vedlajsom pruhu a plasim havrany predo mnou. K comusi sa tam pozbierali a stale zlietaju. Divam sa dalej dopredu, len zbezne, matne zaregistrujem akusi sivu skvrnu pri krajnici. Siva? Hm....Zastavim. Zacuvam naspat az k nej a....rozoznavam stetinky na usiach a velky krasny macaci nos. Dalej je to uz len velka na kost zmrznuta chlpata masa :-(

Je mi luto toho rysa... I toho, ze  moj prvy vo volnej prirode Kanady je mrtvy. Lezi tam na krizovatke, na cerstvo vyhrnutej kope snehu ako putac, smerova tabula do stvrte s nazvom Rysi potok. Chvilu stojim, divam sa na neho a v mojom sukromnom tichom monologu mu vycitam, ze sa neukazal u nas ked prechadzal okolo, mozno este v plnej sile a krase. "Co uz teraz s tebou?" Prirode sa vrati, co je jej, tak ako to ma byt. Rozda mrtve zivym, aby to zive zilo dalej. Aby zivot pokracoval v kolobehu co funguje od veky vekov. Tak sa jej do toho dalej nejdem pliest, len ju prosim, aby mi nabuduce dopriala divat sa rysovi z oci do oci. Idem pomaly dalej a cestou budem dalej dufat v sivu machulu. V stretnutie s cimsi posvatnym a krasnym - so symbolom tejto nadhernej krajiny.

Canadian Lynx...