Offer...

Zasa ma raz zivot prekvapil. Z tych mojich podivinov ohlasenych na dnes sa vykluli celkom mili ludkovia. Parik na dochodku, snaziaci sa ujst z Londonu a jeho kriku niekam do ticha a prirody. Presne ako my vtedy pred 4 rokmi. Prijemne sa s nimi rozpravalo a mala som pocit, ze nic nepredstieraju.  A ked mi potom pri luceni povedali, ze sa ozvu, verila som im. Telefon zvonil ani nie hodinu po tom ako odisli. Dostali sme nas prvy offer!!!!! Cislo sice hlboko pod cenu, ale svato-svate ma uistovali, ze to je len akysi zaciatocny vystrel a su pripraveni ist vyssie...Par hodin nato som uz stihla vybavit dva dalsie telefonaty a zaznacit si dalsie dva terminy na dalsich zaujemcov. Cely ten zatial celkom pekny zaujem mi dava nadej, ze to predsa len pojde....

Neskor, ale predsa?

pohlad z okna v kuchyni...

...je 29. januara. Doteraz meskala, az dnes sa ukazala a tesi deti. Tak vitaj, teta zima, len nam to tu nestazuj, len tak trosku posed, zdrz sa na chvilocku, ale prosim ta, nerob nam to tazsim, ako to je. Uz sme ta ani necakali....

Cakanie do noci..

Uz len cakam kym sa rozlucime a budem musiet bezat...s detmi na pohotovost. Tak doukazujem, dorozpravam, podame si ruky a odchadzaju. Dalsi zaujemci. Nevkladam do nich ziadne velke nadeje. Domcek sa im pacil, i ked s mensimi prejavmi nadchnutia ako mal jogin Adam, ale pacil. Nemozem si pomoct, neviem si predstavit pani Tinu so sekerou v ruke, ako sa lomcuje s drevom kazde rano. Neviem si ju predstavit bez lodiciek, v ktorych prisla, perfektneho make-upu  a outfitu. Ako tu funguje tak nejako ako ja, v teplakoch, casto so sadzami po rukach a so sminkami davno zabudnutymi niekde pod postelou v krabici a  rokmi preslou zarukou. Neviem, ale mozno sa v nej mylim. Cas a osud ukaze....

Je cosi po 4 hodine poobede, poobliekam deti, nastavim GPS a uhanam 30 km od nas,  na pohotovost. A tam uz len cakam, a cakam, a cakam... Zatial rekordene dlho co sme tam kedy cakali. Uz ma zavolaju do ordinacie, asi o osmej. A tam zasa cakam, a cakam, a cakam. ...Po deviatej vecer konecne vchadza doktor. Upachteny, tak trocha zmateny, ospravedlnuje sa mi, ze to trvalo tak dlho. Deti mi uz davno nevystrajaju,  nefnukaju, uz skoro spia. Jedna na stolicke a druha mne na rukach, s hlavickou ulozenou na mojom pleci. Terezka dostava antibiotika, Evka ma vela oddychovat a pit., vraj najskor len nejaky crevny virus. Uhanam domov, uz po tme, s receptom a spiacimi detmi v autosedackach. Je po desiatej ked konecne prichadzame. Doma ma caka tisic odkazov na telefone i zabudnutom mobile. Moj mangel z BC uz zalarmoval susedov co je so mnou. Tak volam jemu, i susedom, co mi uz par hodin dozadu prisli buchat na dvere : "Uz som doma, vsetko je v poriadku.."

"Zatni zuby a funguj...

Musis, co ine ti zostava". To si hovorim tieto dni ked mi je najhorsie. Ked sa citim pod psa, pretoze virus, co zrejme Evka zasa raz doniesla zo skolky si nas poddal uz vsetky tri. Tak zle som sa necitila snad uz roky. Z nosa mi tecie, hlava mi ide prasknut, v usiach pulzuje a zaludok je ako na vode. Evka hnackuje a Terezka ma huste sople a zvysenu teplotu. A popritom vsetkom zivot nestoji, ide dalej a ja ho musim nahanat. Riesit klinec v pneumatike, nakupy v meste, veterinara, odvoz do a zo skolky, hladanie opatrovatelky, chystanie domu...

Ani nemam cas pocitovat samotu a smutok. Len niekedy o polnoci to na mna dolahne a tak sa  radsej poberiem spat skor ako sa rozpadnem a budem v placi zbierat samu seba do dalsieho rana.

Lebo aj zajtra je den, zo vsetkymi starostami  viac ako radostami. Zavolaju dalsi, pridu dalsi.... Musim poukazovat dom, co na tom, ze mi je na vracanie.... Ti co pridu zajtra, zneli aspon sympaticky a milo, ale to, co sa mi ohlasilo na pondelok?:-((((((PanBoh pomahaj!!!! Kiezby som bola v situacii, kedy si mozem spomedzi nich vyberat......

Prvy zaujemca

"Tak o jednej?"

Odpisujem : "OK"....

Poupratovane, vyvetrane, narovnane strapce na kobercekoch, uz len chodim a krutim sa po dome ako macka v litter boxe. Hladam kde som este prehliadla pavucinu a po ocku kontrolujem v okne prijazdovu cestu. Citim tremu ako pred skuskou, mam pocit, ze sa kazdu chvilu zosuniem na zem. Uz prichadza, spomaluje pred nasim domom.... Zhlboka sa nadychnem a pomaly kracam otvorit dvere. Vesely mlady chalan mi podava ruku : "Hi, I'm Adam!" a zo mna okamzite opadava strach. Vsetko odrazu  ide tak akosi prirodzene. Svietia mu oci ako vykuka z nasich okien a obdivuje vyhlady vsade navokol. Tesi sa. Uz planuje yoga kutik....-v nasej obyvacke !!!:-) Vraj prefektne, presne co potrebuje aby expandoval svoj joga biznis, na pol ceste medzi Chathamom a Londonom. Zivo si to predstavujem, ako sedi v prostred nasej obyvacky s prekrizenymi nohami a medituje. Ten vyjav  ma v duchu poriadne rozosmeje. Ach domcek domcek, co za podivinovi ta to ponukam? :-) Citim ulavu, ze sa mu paci a chvali mi ho, je to krasny pocit, ALE este stale je to moja laska, moje hniezdo, dolieha to tam vnutri, tesi a boli zaroven.

Vraj pride znova, donesie i rodicov a partnerku. A!- musim mu okamzite dat vediet ked pride niekto iny a da mi offer!!!!...

Znie to vsetko krasne a povzbudivo, ale kijiji ma uz sto krat naucilo netesit sa dopredu. Tak zatial zostavam pri zemi a cakam na dalsich - podivinov?:-)....

DOMA

V pondelok rano, nieco po 6.00  mi prisla sms: "Best place on Earth...". Tak, a uz mozem pokojnejsie spavat, tatko uz je DOMA:-)! Sklanam sa pred tou dialkou, ktoru  presiel a dakujem nasmu auticku, ze  bezpecne zdolalo  4428 km v takom case necase a po vacsine cesty s tazkou opachou za sebou. A Thunder Bay?  Ako vsetko zle, co sa v zivote stane, i Thunder Bay bolo na nieco dobre. Bude nam snad dlho pripominat na com v zivote naozaj zalezi. Vraj mam teraz zbran proti tatovej tvrdohlavosti, staci len povedat:" Thunder Bay":-)......

Ja sa tu DOMA zatial vrtim ako vrtulka, okolo deti a  hore dole po dome. Dohadujem terminy, dviham telefon, odpovedam na maily, prenasam haraburdy z miest, kde nelahodia oku  do tmy  na pojd. Chystam kazdu izbu, aby bola "fotogenicka" a snazim sa dostat nas dom do stavu, kedy bude prezentovatelny, kedykolvek si niekto zmysli prist sa nan pozriet..
Zatial sa mi ozvali traja ludia velmi "interested" a par dalsich chcelo vidiet viac fotiek....no a zatial uz dvaja z tych troch stihli svoju navstevu i presunut. Ako inak, na poslednu chvilu,  ked som upachtena uz vsetko dochystala na ich prichod. Cert to ber, snad pri tom pobehovani sem a tam  aspon trosku schudnem :-))))

Tam niekde pri Thunder Bay...

Nespim dobre, ani necudo.. Zazmurit oci bez toho, aby mi hlavou nebludilo kde prave teraz je a ci sa mu nieco nestalo. Mail kontrolujem tak casto ako sa len da, k telefonu bezim, co mi nohy stacia. "V Sudbury, zavolam vecer". Aj zavolal, cakala som nieco ako "V Thunder Bay", ale ozval sa uz nie tym svojim veselym hlasom. Tichucko, roztraseno, blizko blizucko placu, musela som z neho tahat slova. "Kde si?" "Co sa stalo?" a opakovat tieto otazky najmenej dva krat..."Nieco je s autom, uz nevladzem....."

Nasa Xterra...

Snazim sa najst spravne slova a aspon nejake riesenia, i ked viem, ze najviac  potrebuje objat, poriadne, silno. Ktovie kolko hodin vlastne spal od stredy polnoci, kedy odisiel. Pozerala som este dlho za par cervenymi svetielkami v dialke, nasho auticka a vozika, co vlieklo za sebou. Dlho, dlho, kym mi nezmizli v tme tmucej . "A tak krasne mi slo doteraz, celu cestu. Covek sa tesi z niecoho  noveho a potom toto.." Dalej uz len same "keby", "mal som" a "nemal som" a zlomeny hlas, podlomeny , unaveny, vystresovany clovek.

s takymto istym vozikom..

Uz ked odchadzal, bala som sa, ci to spolu zvladnu. Taku vahu za sebou, dialku pred sebou a chlad po ceste, blizko - 30. Tak to v zivote byva, ze najust sa veci zmenia, ked to clovek najmenej potrebuje. Cela zima biedna, bez snehu a na ceste ho zastihne takyto bes. Mokry tazky sneh, zima, uzatvorene cesty.  Zasnezene, ulepene auticko od snehu preslo po par jamach a po jednej sa nieco pokazilo.....

Utesujem ho, taham z neho sluby, ze sa naje a pojde si  lahnut, mamim z neho tichucke "dobre" na vsetky moje optimisticke plany na zajtrajsie riesenia. Ja sa potom pustam brazdit internet, hladat stahovakov v Thunder Bay co by previezli ten nestasny trailer do planovaneho Edmontonu, U haul v Thunder Bay, kde by sa to teoreticky dalo nechat, Nissan v Thunder Bay, kde by opravili nasu Xterru...Dumam koho este zhanat, koho prosit o radu a pomoc. 

Tazko sa spalo, ale zivot nestoji. Rano cakaju hladne deti,  Evkina skola, hladne zvieratka a vychladnuta pec. Ale hlavou beha iba jedno - strach co je snim. "Maminka, kde je nase auticko?" esteze prave prisiel schoolbus, slzy mi vyhrkli az ked som Evke odmavala na stastnu cestu. "Neviem kde je a co je s nasim autickom" odpovedam uz len sama sebe....Nie, radsej zatial nebudem nic hovorit nasim, ani starkym z Bystrice. Boja sa uz aj tak dost. Naco ich trapit, ved su este bezmocnejsi ako ja tu,  taki vzdialeni a o to viac zranitelnejsi. Nebudem ich mucit neistotou,  hladanim odpovedi na tisic otazok. Ani ja a zatial ani tatko na ne nepozname odpovede. Vola mi Olaf, nechava odkaz. Nevie co si vlastne pocat s nahradnym klucikom od nasho domu, co tato nechal u nich vecer pred tym, ako odisiel. Tak potom ja volam naspat Eli, o kluciku i tatkovej nestastnej ceste.. Kopec povzbudenia, rad a hlavne blizkost niekoho, komu na nas zalezi mi opat davaju silu. Volam i do nasho miestneho U Haul a dufam, ze mi poradia. Teta si tata pamata, predumali spolu peknych par chvil nad planovanim jeho cesty, objednavanim vozika a potom skladu v Edmontone. Tak posielam tych par pozbieranych informacii, rad a telefonnych cisel tam kdesi k Thunder Bay daleko k smutnemu tatovi..

Tatko nakoniec vyraza este 300 km do Thunder Bay, do tamojsieho Nissanu a ja sa len modlim aby tam vobec dosiel. A potom uz len cakam, cakam a cakam. Utrapny den......

Zvoni telefon.....dosiel do servisu! Ujovia mechanici kukli, skontrolovali a usudili, ze chyba bola niekde v senzore co potom zblbol cele auto. Tak ide dalej, aj s vozikom, stale oproti snehu, este tak daleko. Ulavilo sa mi, i ked odlahnut mi odlahne, az ked zavola a budem pocut "Hudson's Hope!"....

...maju s tatkom pred sebou este velmi dlhu cestu

A co ja tu? No bojujem,  rubem si triesky, prikladam do pece, staram sa o deti. Evke presunuli operaciu prstekov na 17. februara, ale kedze by som tam musela byt uz o 7 rano, snazim sa to teraz presunut ja. Pribudaju mi povinnosti, terminy. Zacina mi terapia s Terezkou, kazdy tyzden na sedenia s logopedickou, ostatnymi detickami a rodicmi v Thamesville. Medzitym budem musiet v Londone vyzdvihnut moju novu kreditku, kedze mi ju ani za svet nemozu poslat postou, nakolko si prave opravili moju novu adresu? Co uz, na pos...teho i zachod spadne. Nas domcek som prave vcera hodila do realitnych vod, zatial len tak lokalne, amatersky. Oficialne neskor, az ked bude mat profesionalne fotky a rozbehnem jeho listing na comfree.com. Tam, kde sme za 10 dni predali nas stary dom v Londone. Kiezby to i teraz trvalo tak kratko....

Nejako bolo a nejako bude, ideme valcit dalej, ja na domacom a tato na zapadnom fronte. Drzte palce!!!!

Slamena vdova

Cim realnejsia a blizsia je nam BC, tym mensiu potrebu mam o tom vsetkom pisat. Malo by to byt presne naopak, mala by som zo seba chrlit slova v snahe roztriedit a upratat si ten virtualny chaos vo mne. Je to vsetko take zahmlene a nenaplanovatelne, ze ani neviem kde zacat a ake slova tu k sebe klast. Nad cim sa zamyslat, co vysvetlovat? Veci naplanovane sa mozu zmenit a zmenili  snad uz sto krat. Cela peripetia stahovania urcite nakoniec dopadne uplne inak, ako si ju v sebe skladame prave teraz. Jedinym riesenim je preto brat  veci ako pridu a riesit co bude treba riesit, v  danej chvili, najlepsie ako sa prave da. A co plati zatial, dnes, v tento vecer? Tatko odchadza v  tuto stredu na dlhu cestu nasim novym autickom cez celu Kanadu, z jedneho konca na druhy, z jedneho domova do druheho. S prenajatym vozikom, do ktoreho chce potiskat veci co sa zmesti.V pondelok uz zacina v novej praci...
Zivot vie byt niekedy potvora. Do polky zimy nespadne ani vlocka a teploty sa drzia v jarnych dimenziach, ale na tychto par dni, ked bude na cestach maju padnut mrazy az kosti skruca:-(

Este je tu s nami a bali sa, vsade same skatule a chaos. Za chvilu mi po tom vsetkom zostane uz len clivota. Po veceroch si budem bravat nasho kocura do narucia a budem sa s nim rozpravat. Ked uz deti budu spat, uz si to budem moct dovolit. Byt zrazu slaba, zmatena, plna pochybnosti. Necham moju dlan klzat sa po jeho kozusku a snad mi odpradie, ze to bude zasa  dobre, a ze sa vlastne drzim OK..

Budem sa musiet zoznamit s kopou technickych veci, co mozu a just zlyhaju, ked tu budem sama -  poistky, internet, poziarny alarm, uzaver vody.... Budem musiet dvihat telefon, co som vzdy rada prenechavala tatkovi. Budem musiet  tankovat benzin a hadat sa s tetou z GPSky, ked ma bude vlacit po zlych cestach. Budem sa snazit predat  tento dom, odstrihnut korene..Budem musiet dat prednost dospelemu cloveku vo mne, pred tym hravym a trocha bojazlivym dietatom, co mam v sebe radsej. Uz sa za nikoho a za nic neskryjem. Budem musiet byt zodpovedna, spolahliva, byt stitom i skrysou pre nase deti. 

Ked to vsetko zvladnem, chcem odist a nechat to tu minulosti s pokojom, nie s lutostou, ani hnevom. Dufam, ze sa mi to podari....

Prvy test ma caka hned na konci tyzdna.  Ujo doktor ortoped nasiel nejake diery v rozpisoch a tak nasu Evku budu moct operovat uz v tento piatok. Konecne jej narovnaju skrutene prsteky na nohach.  Boli prve, co som si na nej vsimla, ked sa narodila. Mali sa upravit casom, ale casom len viac trapia a bolia. Uz sama, s tatkom kdesi na cestach, budem musiet potrafit do Londonu a Victoria hospital, vsetko postihat, vymotat sa z domu vcas a vcas i prist kde mam. Prenechat Terezku priatelom v Londone, dobrym dusiam, co mi ju postrazia po cely cas, co ja budem cakat v nemocnici na Evicku. Nasa skolka by totiz v case, ked mi ju pustia po operacii domov uz bola davno zavreta. Clovek v takychto chvilach a tak daleko od svojej vlastnej rodiny musi dakovat osudu, za kazdeho priatela, ktoreho ma...

Evkine skrutene prsteky sa v piatok snad konecne narovnaju...

Musim sa na tu blizku buducnost pozerat optimisticky. Vystrelit si tak trocha sama zo seba aspon v tom ako sa vnimam. Vidiet sa ako smiesna postavicka z westernu o odvaznej zene na divokom zapade. Na pozadi zapadu slnka, ufulana a otrhana, stojac v kowbojskom klobuku s puskou v ruke, odvazna a odhodlana branit si svoje dve deti, styri macky, jedneho psa, jednu ojazdenu Toyotu a domcek v 60 akrovom lese kdesi v Ontariu. A nech sa niekto ci nieco opovazi!!!!:-)

Stve ma to a na druhej strane tesi..

Par vianocnych kolacov a pozdrav posielam s mojim manzelom jeho kolegom do prace. Vlastne nie "do" prace, ale pred nu. Stoji ich tam par, uzimenych, premrznutych a nahnevanych. Za novopostavenym plotom s tabulkou SUKROMNY POZEMOK, NEVSTUPOVAT stoji a caka ich robota.  S tabulkami  VYMKNUTI na hrudiach, striedajuci svoje hliadky  po siestich hodinach. Vraj boj na dlhu trat..

Malo by nam to byt jedno, ved aj tak odchadzame a vlastne sme to cakali a utekali presne pred tym, co sa prave teraz deje. Zastihlo nas to o par tyzdnov skor ako by sme si mohli povedat, ze sme uz uplne v bezpeci. Pred americkym gigantom, firmou  CAT a ich zamerom s touto fabrikou.  Malo, ale nie je. To nie je len obycajna solidarita s este stale tatovymi kolegami. Je to strach, ci sa pred tym vobec da niekam ujst, trebars i na opacny koniec tejto krajiny.  Mam o nu strach. Kde sa ruti? EMD je vraj posledna kvapka, klucovy boj.. A co ked sa prehra? Nie, nie je mi to jedno a mam chut kricat od zlosti a bezmocnosti! Uvedomujem si vlastny hnev a pocit krivdy, strasnu tuzbu pomoct a zmenit veci k lepsiemu. Citim nemohucnost, tlacia sa mi slzy do oci hladiac na veci a javy, na ktore sa jednoducho boli pozerat. Pozerat sa ako trpi ten, koho mate radi........ Dochadza mi, ze  ten bordel a pretlak pocitov vo mne je nieco, na co som vlastne cakala 7 rokov! Nasla som tu DOMOV.......

VIDEO: Extreme Greed: Caterpillar Locks Out Workers Unifor