Zbohom moja Kitty...

...uz nie "ahoj" co som ti povedala len pred piatimi dnami, ponahlali sme sa na vlak, ale este som ta pockala kym vyjdes z budy a posuchala  ta na rozlucku za usami......dnes uz "zbohom". Budes mi chybat. Bez teba uz doma nebude tak doma..

Budem si ta pamatat malicku, pardnovu, este slepu celu v mojich dvoch dlaniach, ciernobiele klbko co cupitalo po dvore ked sme ho doniesli z Hradku, este si nemala ani dokoncenu budu a pozorovala si ako ti ju na dvore stlkame. Moju Kitty, vzdy blizko mna na kazdej prechadzke, aby som sa nebala, ved ked nieco, zastekas, pribehnes, najezi sa ti srst na priehlavku a stuhnes ako socha. Budem si ta pamatat ako mi kazis trat na bezkach, vbaras sa do stopy a nechavas za sebou len hlboke diery po labkach, nie nehnevala som sa na to....Chrapajucu na gauci, leziacu vedla mna, nechavajuc mi len malo miesta. Vzdy si sa tam rozvalila a hemzila, vrtela a krutila, spokojne odfukovala so mnou pri telke. Budem si ta pamatat ako ta stara mama stadial odhana dolu, prec, a ty na nu len kukas az sa usmeje a  pohladka ta, rezignuje, lebo na teba sa nevedel nikto hnevat. Budem si ta pamatat ako cestujes s ocom v aute, hrdo na sedadle pre prisediaceho pozorujes cestu pozorne ako sofer. Budem si ta pamatat ako plasis sviste hore na vrcholcoch Tatier a tie piskaju a utekaju pred tebou do najblizsich dier. Budem si pamatat to tvoje "wuf", vzdy ked sa jedlo a neskor uz len tak, hned rano alebo ked to na teba prislo, ta tvoja maskrtnost. Budem si ta pamatat stastnu v Belej, po brucho v studenej vode nie a nie z nej vyliezt. Budem si pamatat ako som nikdy nebola sama, ked mi byvalo doma smutno, vzala som ta von a vyrozpravala sa ti. Ty si mi len olizla tvar a  buchla do mna studenym nosom, "pod uz, co sedis!" Budem si ta pamatat, moju ciernobielu, bodkovanu Kitty, navzdy.... Neboj sa, pridem ti povedat "ahoj", uz tam pod slivku ked zasa pridem v Juli, a vzdy ked sa vratim domov..

Zbohom moja Kitty, davaj na nas pozor tam zhora, a keby nieco, sprav to tvoje "wuf"...

DOMA

Kratko...prilis kratko aby sa clovek co i len spamatal, ze je zasa DOMA. Nestihne sa nadychnut, pozdravit so vsetkym znamym i novym a uz zasa treba utekat tam inde domov. Aky som to ja vlastne stastny clovek, ze mam tolko  DOMOVOV. 

Musela som sa zastavit a otocit o 360 stupnov, chcela som aspon ocami prejst po vrcholcoch, dolinach, kde som pred rokmi kracala. Darmo som tu prezila 25 rokov, ta krasa nevie zovsedniet. Clovek sa rozmazna, ked pod nou zije cely cas, ale ked sa potom vrati po rokoch zasa spat, tak  ho sokuje. Terezka mi cestou poza dedinu v hrkotavom voziku ukazovala prstekom na Tatry s velkym "HUUUUUU" a prekvapenym vyrazom v ockach. Evka si mocila rucku v studenej Belej - VEEEELKEJ VODE, ako ju nazvala. Valila sa vtedy cista a  tyrkysova z topiacich sa snehov a ladov tam hore v horach. Moje deti len hikali, ako odtrhnute z retazi sa nevedeli nabazit novych veci, ludi a tolkych pokuseni vsade navokol. Ja som len v duchu spominalana moje detvstvo.... Moje detvaky ho budu mavat snad aspon na prazdniny.  Tesim sa, ze maju to stastie mat starkych na Slovensku, v takych krasnych koncinach. Viem, ze budu mat s nimi krasne dva mesiace, i v Bystrici i na Liptove. My tu zatial pobalime dom a presunieme sa na opacny kraj Kanady. Snad tam najdeme domcek ako sme slubili Evicke a nazveme ho DOMOV , HOME :-)

Roztrateni

Mozno sa inym navokol javim ako absolutne chladna, ked si vobec nevsimam asi jedenapolrocne dievcatko, co spoza sedadla predomnou nakuka na vsetkych okolo. Vyska a piska, rozprava si tou svojou detskou nezrozumitelnou recou a oni jej mavaju a prihovaraju sa, usmievaju, robia grimasy...iba ja nie, vzdy radsej odvratim tvar, sklopim oci. Sedim skoro celkom vzadu, zvycajne tam mamicky s detmi uz neusadzaju, ale z nejakeho zvlastneho dovodu ju sem doviedla letuska odinakial. Vymenili si miesta s teenagerkou co spolu so zvyskom akehosi  sportoveho druzstva v sivych mikinach  a menach na pleciach obsadili svojim chichotom snad polku lietadla. Tak na mna ponad sedadlo obcas kuknu dve  tmavohnede ocka, vystrci sa rucka rovno mne pred nosom a ja tam vidim Terezku. Pridu spomienky spred dvoch tyzdnov, kedy som ja tak cestovala s dvomi  detmi, kedy i na tie moje robili vsetci naokolo  opicky. Teraz tu sedim sama, iba zive obrazky v mojej hlave, vycitky...a potom slzy ako hrachy. Aky je toto cas, Boze ako sme to teraz? Cela moja rodina roztrusena po svete. Deti na Slovensku, ja v lietadle do Toronta a moj mangel na ceste do Vancouveru. Roztrateni...