Nahanam sa za niecim, cely zivot, snad tak ako vacsina z nas. Dobieham aby som stihala. Bezim, hladim pred seba a ani si nevsimnem, ked cosi vytratim z vrecka. Ktosi za mnou zavola: "Hej! Toto vam vypadlo!" Az vtedy sa zastavim, podakujem, zovriem ledabolo vytratenu vec znova pevne v ruke, zakutrem ju zovretu hlboko do vrecka a pomyslim si: "Drz si to riadne, mas stastie, ze si to ten clovek vsimol!"
Takto utekam posledny mesiac, od - do v praci, potom deti, domacnost, psy, macky...Vikend - nevikend. Rano chytro nakuknem do mailu, na skype, ci nam niekto nieco nepisal. To iste vecer. Miname sa tu v Kanade so Slovenskom, striedame si online status na skype ako den a noc....
Vcera som nasla mail od mamy, ako by na mna volala: " Stoj, nebez uz, zastav sa trosku, vytracame sa ti z dlane, z vrecka, z bezneho dna.......Oco sa na svoje narodeniny druhy krat narodil..." Tak si vycitam, a je mi luto. Pochytam vsetky myslienky na nich tam doma, coby do dlani a zvieram ich tam az krcovito silno staby som ich mliazdila. Viac sa mysliet snad ani neda, cez slzy, s trasucim hlasom a rukami. Skoro mi oco vypadol z vrecka, zo zivota. Len ktosi zhora asi este stihol zavolat: "Hej, toto je tvoje, drz si to lepsie v dlani, v srdci..."
"Oco, ja si ta tam drzim. Len ty nam slub, ze sa budes s nami drzat tiez!!!!!!
