Tak ake je skore?

Ma clovek nejake hranice coho je schopny a coho uz nie? Casto si ich v podvedomi stanovime sami a verime, ze dalej sa uz neda. A ked sa potom nieco zomelie, sokovani zistime, ze sme mudrejsi ako si myslime ci silnejsi ako sa citime. V horsom pripade presne naopak. Ja som svoje podvedome hranice prekrocila mojim odchodom do Kanady. Niekto v tom teraz vidi odvahu, par ludi vzhladom na okolnosti este stale blaznovstvo, a ja? Tusim som nad tym zacala premyslat az potom, ked som sa zrazu ocitla v inej krajine, sama v parku na lavicke ....a v slzach. Ale predtym bolo vsetko  nove, ine, zaujimave, clovek nevedel kam sa skor pozriet. Boliet to zacalo az neskor. Vrhla som sa do toho ako do vody, ziadne dlhe rozjimania, len jeden skok a plavaj! Musela som tu zacat zit, fungovat, inak by po mne zostalo  len par doznievajucich kruhov na hladine. Ano, vtedy som prekrocila svoje hranice. Ja, ktora si zivot vzdy planuje a boji sa zmien. Na nieco sa ale v zivote nepripravite. Neviete, ako to s vami zamava, ked pride laska :-) Prave mne mozno dala odvahu, mozno pasku cez oci, neviem. V kazdom pripade som so svojim zivotom urobila nieco, co by som do seba nikdy nebola povedala. Nechala som za sebou vsetko, moju rodinu, par priatelov, moju karieru a vzdelanie, moje oblubene miesta, smutky, radosti i plany... Mam pocit, ze som tam nechala samu seba, taku ako ma poznali ini, taku ako som sa poznala  ja. To aka som bola pramenilo z pevnej zeme pod nohami, z mojich tamojsich korenov, z naplanovanej istoty o zajtrajsom dni. Teraz som tu, casto zmatena, stratena, lapajuca po odpovediach a sile ist dalej. Hladam samu seba a koncekmi prstov sa snazim  nahmatat dno. Nie, nepadnut nan, len sa od neho odrazit. Chcem vediet, ze je a kde je. Jasne, ze to tu s clovekom zamava, na chvilu strati usmev a spontannost pre tisic barier - jazykovych, kulturnych a svojich nezmyselnych podvedomych. Ako ked presadia kvietok. Krasny, zdravy, ale mozno by bol stastnejsi v krajsom vacsom kvetinaci? Zijem, mam vsetko co potrebujem, ale stale sa este neviem spamatat. Neschnem, nehnijem, ale nekvitnem...este nie.  Nie, este nemam domov, este sa tu necitim doma, este nemam pokoj v dusi. Rekapitulujem si svoj zivot v bezsennych nociach a vsetko je zrazu naruby. Tam na Slovensku som mozno chcela byt niekto, vytrcat z davu, byt ina, zaujat..Tu chcem len splynut, uz nevycnievat, nemat iny prizvuk, iny pohlad na to co je a nie je v norme, zaclenit sa. Prestat porovnavat, netrapit sa nad vecami, ktore aj tak nezmenim. Chcem mier s okolitym svetom, s ktorym  zatial prehravam.  Ale chvilu este musim, lebo kazdy si to tu musi nejako dobojovat - ten boj KDE JE DOMOV. Este neviem,  moj maly tunajsi svet este prehrava skoro kazdy den s tym minulym, vzdialenym, slovenskym.  V porovnaniach, v spomienkach, v tom kto/co mi chyba. Obcas rany bolia viac, obcas ich ani nezaregistrujem, a  niekedy pride nieco, co zo sebou prinesie i moj usmev:-)Dobre to bude az ked najdem silu rozpravat o tom, co bolo pred Kanadou bez lutosti, bolesti, bez pocitu, ze to bolo lepsie. Dobre to bude, az ked dobre bolo aj JE. Niekto by povedal, ze som tu nestastna citajuc tieto riadky. Ale da sa prist existovat do cudzej krajiny bez tychto bojov? Je to PROCES. Su stastlivci, co to vyriesia v prvom kole. Zasadia KO okolitemu novemu svetu, BUM a je to, nemaju co riesit, uz su doma tu a hotovo. Niekto sa zasa trapi az do odpocitavania a hodeneho rucnika. Doranany, nevediac kde je sever az na nositkach mu dojde, ze pre tento "sport" sa vlastne nenarodil. Ja neviem, v ktorom kole som, kolko mam v sebe sil a talentu, ale v tomto zapase este nemam navrch...Som tu kratko a je to zatial len boj, mier pride potom. SNAD...

Niekto sa vrati, po niekom len ticho....

Skoncil sa rusny tyzden, odisli navstevy a zostalo ticho..Stale nemam spravy od agenta 007. Cakam na jeho verdikt uz dost netrpezlivo a zvedavo, pretoze sa zacinam pomaly stracat v neistote kde je realne a dosiahnutelne miesto nasho domu na realitnom trhu. Uz to bude pomaly tyzden od jeho navstevy a stale ziadne spravy. :-(....V nedelu prisla Sara a hoci nam slniecko prialo a vsetky drobnosti sa nam podarilo dotiahnut do jej prichodu podla planu, zostala som z toho vsetkeho sklamana. Myslim, ze ona a nas domcek si nepadli do oka, mozno su si sympaticki, ale laska na prvy pohlad to nie je. Skusenost so Sarou mozem zatial opisat na "cas pred " a "cas po" jej navsteve. Kazdy den pred nedelou s odkazom na facebooku, mailom ci dlhym chatom o kadecom, niekedy temou na mile vzdialenou od honu na nehnutelnost... a po nedeli uz len ticho. Priznam sa, ze som trochu jesitna a zabolelo ma to.  Tento domcek je ako moje dieta. Viem, ze mozno nie je dokonaly, ja sama poznam jeho chyby, ale pretoze ho lubim, nie som v konecnom dosledku vobec objektivna. Ked pride niekto, komu sa chcete pochvalit aky poklad mate "DOMa" a nezaznie ziadne "wow", ziadne chvalospevy a komplimenty, jasne, ze to boli! Ako ked hodnotia vase dieta na rodicovskom zdruzeni, nie v nom je chyba, ale ucitel sa myli, sedi na nom, prehliada a nevidi co sa v nom naozaj skryva... :-( Zivot ide dalej, bol to len prvy napadnik a takych este bude! Len, mohol to byt dalsi priatel...a takych vela nie je a nebude :-(

"Takych este bude.." mozem po dnesnej noci priradit i k raccoonim obhliadkam nasho macacieho domceka. Zobudila som sa na ramus o pol piatej rano a bolo mi hned jasne, co je vo veci. V pyzame a bosa som bezala zachranovat chudaka Chiba, nahnevaneho, najezeneho, celiaceho piatim  raccoonom vo vlastnom dome. Pravdupovediac, ten pocet ma sokoval. Viseli po stenach a sietkach na oknach, svietili na mna ocami ako vianocne svetielka. Poniektori zutekali hned a zvysku som na uteku do noci vyprasila zadok metlou. Chibo sa v tu noc uz domov nevratil a radsej sa pobral spat pod hostovsky domcek. Rano sme aj tak obaja vyliezli nevyspati a zmurili do zle zacateho dna. Vyzera to, ze po Alibabe nam teraz zostava zlapat jej 40 zbojnikov :-(

tak takto vosli...

chudak Chibo...

Mile a nemile navstevy

Tento tyzden je u nas navsteva za navstevou. Ohlasena aj neohlasena, prijemna i menej :-) Pred dvoma dnami sa u nas zjavil raccoon. Vlamal sa nasim mackam do domceka a otvoril si kontajner s ich granulami. Rano som ho tam este mala stastie zastihnut. Bolo to dost chaoticke stretnutie, stali sme tam oproti sebe a pozerali sa hodnu chvilu jeden druhemu do oci..Potom sa zvrtol, urobil si dieru v sietke na okne a vyskocil von. Neutekal, len tak bez slova odisiel  :-) Teda "odisla' kedze to bola mamina, lebo bolo zjavne, ze dojci mladata. Drobna, slaba, vycerpana, stala tam taka bezradna, az mi jej bolo luto. Skor ma premohol sucit ako zlost nad roztrhanymi sietkami na oknach a rozsypanymi drahymi macacimi granulami. Zvlastne je, ze aj nase macky ju nechali vojst v tichosti a aj ked im lozila po pribytku, len ju pozorovali, v tichosti trpeli a ignorovali, ze ich vyjeda . Zvycajne doteraz kazdeho raccoona odplasili. Sycali a vrcali, jezili sa a bol to vzdy celkom pekny ramus kym si to spolu nevyjasnili. Teraz absolutne ticho? Nase moznosti su tak akurat na hranici zivit nas momentalny zverinec a ironicky vzate rodinka raccoonov by bola urcite nadramec, priratajuc vsetky doterajsie materialne skody, ktore sposobila.. Zabehli sme preto k Olafovi po pascu a to chuda sa chytilo hned prvu noc. Kedze nas tato (tak isto ako ja) je makkeho srdiecka, zachranil nas zasa Olaf...ani nechcem vediet co s nou spravil, stale mi je jej luto:-(

Tu istu noc, ako sa chytila do pasce sa mi stala moja "oblubena" nehoda v ramci nasho domu. Mame tu  take zvlastne "havedovske obdobia". Je cas, kedy v nom taboria cvrcky, potom pridu krdle lienok,  mravce a..... hnusne hnede velke stonozky. Najodpornejsie, co sa mi tu moze stat je, ze prave na tuto podvoru stupim. Pukne to a zachrapsti pod nohou. No a presne to sa mi stalo vcera v absolutnej tme na ceste od zachodu k posteli, co mi teda pekne zhnusilo zaspavanie. Brrr, neprijemna navsteva:-(

Blizi sa Svatojanska noc, nadherne obdobie, kedy okolo nasho domu blikaju male zelene svetielka. Je to magicke a krasne. Casto ked nemozem zaspat, len tak pozeram kde sa prave zablysne a zhasne. Je to ako hra na pocitaci, kedy musite popraskat co najviac balonov ;-) Takto sa hram, ze musim zbadat co najviac svetlusiek. V noci mi jedna pootvorenym oknom vletela dnu a bolo zvlastne mat zrazu toto tajomne stvorenie pri mne, v nasej obyvacke. Ako ked sa prekroci nejaka tajomna hranica medzi rozpravkou a realitou a spoji sa nespojitelne. Dva rozdielne svety, sen a skutocnost..Krasne.

To boli necakane zvieracie navstevy, ale okrem nich sa objavili i tie dohodnute, na dvoch nohach. Zasa prijemne i neprijemne.

Vcera nas okabatil jeden "jerk" (tato to prelozil ako "hovado":)-, ktory si z nasho domu odniesol nas stary matrac o $10 dolarov lacnejsie, nez bola nasa cena v inzerate. Ja som totiz zobrala Terezku na prechadzku a tak mal stastie na nasho tatka po nocnej, ktory ani len netusil, ze sa niekto taky zjavi. A tak bolo chlapikovi lahke obalamutit ho, ze cena, na ktorej sa so mnou dohodol bola $20, nie $30. Vyparil sa ako gafor, a spatne mi uz nie je vobec divne, ze sa mi ani len nepozdravil ked sme sa potom minali pred nasim domom. Ale ako povedali baby na fore, karma ho dostihne a "He'll trip on the stairs carrying it and break his ankle. His girlfriend will leave him because she sent him out to buy a waterbed. His dog will pee on the futon. Mice will nest in it.":-)

"Strepe sa na schodoch ked ho bude niest a zlomi si clenok. Jeho priatelka sa s nim rozide, pretoze ho poslala po vodnu postel, nie stary matrac. Jeho pes sa nan vymoci  a zahniezdia sa v nom mysi."

Dnes prisiel specialny agent 007. Poukazovali sme mu dom, poskytli technicke a ine udaje, popytali sa, poradili...a vysledok sa zasa dozvieme az za par dni. Mali sme z neho ale ovela lepsi dojem ako z agenta cislo 1. Cakali sme, ze ked sa venuje unikatnym, "inym" nehnutelnostiam, tak prave ich specifickost je tym rozhodujucim, urcujucim cinitelom ako pristupuje k stanoveniu trhovej ceny. Presne to nieco "ine' musi ocakavat, nema ho to sokovat a zmiast ako sa to stalo s agentom cislo 1. Nas domcek je vraj predurceny pre umelcov, spisovatelov, skratka niekoho, kto chce byt blizko s prirodou, hlada sukromie a inspiraciu. Ako taky ludovy umelec s nim plne suhlasim :-)Dal nam zopar rad, co zmenit, opravit, docasne odstranit, co mozme ocakavat a ako sa na to teoreticky pripravit. Teraz uz len cakat, s akou sumou a moznostami pride...Na svojej stranke ma velmi zaujimave a urcite nie bezne, nudne kanadske domy, ale nanestastie (nastastie pre nas?) nie su ani za bezne ceny :-)

John Crosby marketing unique properties across Southern Ontario

Skontrolovala som co hlasia pocasnici a ci si nahodou nerozmysleli dazd na dalsie dni, kedze Sara chcela prist uz v piatok, ale zatial su tvrdohlavi. Sniecko a teda i Sara tak pridu az v nedelu. Tesim sa i bojim, dufam, ze sa jej  nas domcek bude pacit a na druhej strane ma uz chytaju pocity, ako "To je moj dom, NEDAM!!!!". :-) Mam ho jednoducho prilis rada, aby ma nebolelo predat ho, hoci i do dobrych ruk......

MaCkenzie pohltilo ticho a nik iny sa zatial neozval. Mozno tato predsa len nezodpovedal na jednu z ich "kvizovych otazok' spravne a nepostupil do dalsieho kola. Nic to, ide sa dalej...

Sen

Mala som sen. Taky zvlastny a zivy, ze mi potom chodil po rozume cely den. Ako ked rano zapnete radio a prva pesnicka co zaznie vam potom bludi v hlave cely den. Musite si ju hmmkat a piskat a tralalakat az vam ide na nervy...Ak sa vo snoch prepleta len to, co sme uz zazili a pozname, zvycajne sa na ne rychlo zabudne, ale tento bol iny. Vystrasil ma a urcite som mala pocit, ze mi mal nieco povedat..Videla som lietadlo, velke, take akym sa lieta z Europy do Kanady :-) Letelo ako keby pocas burky, no neboli tam hromy a blesky, len tazke mracna. Zrazu sa nieco stalo a prevratilo sa na chrbat. Padalo velkou rchlostou dolu na zem a potom si uz pamatam len ohen, dym..a moj strach a zdesenie. Preco sa mi taketo nieco snivalo???

Znama z kanadskeho mamickovskeho fora, ktoru som tu uz spominala v suvislosyi s jej "darom"  vycitit veci a udalosti, mi poslala jej vyklad....

"Dreaming about planes and helicopters often means that you want to have something happen very quickly.
Planes specifically can relate to more long term goals like careers and ambitions. A plane can also suggest that you yourself are realizing that things can happen very quickly and that problems can occur.
I would think that this dream in particular is a reflection of your anxiety about the move and fear about your husband maybe not getting a job as quickly as you'd hoped. The plane being flipped upside down and crashing, is essentially a reflection of your emotions. You probably feel as if your life has been turned upside down and is moving quickly in a direction you have no control over.
In short; I figure the dream is just saying you're feeling anxious and nervous.

"Ked sa vam sniva o lietadlach a helikopterach, casto to znamena, ze chcete aby sa nieco udialo velmi rychlo.

Lietadla specificky mozu suvisiet  s dlhodobymi planmi ako je kariera alebo ambicie. Lietadlo moze naznacovat, ze vy samotna si uvedomujete, ze veci sa mozu udiat velmi rychlo a s tym mozu prist i problemy.

Podla mna tento konkretny sen je odrazom vasej obavy zo stahovania a strachu, ze vas manzel nenajde nove zamestnanie tak rychlo ako ste dufali. To, ze sa lietadlo pretocilo naopak a zrutilo sa, je v podstate odrazom vasich emocii. Pravdepodobne sa citite, akoby sa vas zivot otocil naruby a ruti sa rychlo smerom, nad ktorym nemate kontrolu.

V skratke; Myslim si, ze vas sen znamena len to, ze ste nervozna a mate strach a obavy.

Na jednej internetovej stranke o interpretacii snov, som potom este nasla toto:

“To dream that a plane crashes, suggests that you have set overly high and unrealistic goals for yourself. Your goals may be too high and are impossible to realize. You are in danger of having it come crashing down. Alternatively, your lack of confidence, self-defeating attitude and self-doubt toward the goals you have set for yourself is represented by the crashing airplane; you do not believe in your ability to attain those goals. Loss of power and uncertainty in achieving your goals are also signified“.

"Ked sa vam sniva, ze sa zruti lietadlo, znamena to, ze ste si postavili vysoke a nerealne ciele. Vase mety by mohli byt privysoke a nemozne dosiahnut. Ste v nebezpecenstve, ze vase plany skrachuju. Eventualne, padajuce lietadlo reprezentuje vas nedostatok sebadovery, porazenecky pristup a samospochybnovanie vasich cielov, ktore ste si vytycili ; neverite vo vlastnu schopnost dosiahnut tieto ciele, naznacena je i strata sil a neistota v dosahovani vasich cielov." 

 

Zaujimave, presne toho sa obavam ;-(

Je mi cudzie :-(...

Napriek tomu, ze uz som tu 6 rokov, existuju veci, s ktorymi sa tu jednoducho nedokazem zmierit. Nejdu mi pod kozu a su tak velmi "ine", ze jedine, co na ne mozem aplikovat je tolerancia. Nie su to  az tak materialne veci, skor myslienkove pochody a nasledne reakcie na dianie okolo mna, ktore ma stale este dokazu sokovat.

"Curb appeal" vyraz,  ktory mozeme prelozit ako "atraktivny zovnajsok". Je tu zakladom businessu s realitami, akymsi prvym realitnym prikazanim. Zacinam mat pocit, ze keby v dome  nebola napriklad pitna voda,  nebola by to az taka tragedia, ako ked tu nehnutelnost nema "curb appeal".. Tento zazracny vyraz tu ale paradoxne plati i na ludi. V tejto krajine sa nepredate, ak vam chyba personalny "curb appeal". Nasadi sa prijemna maska ako fasada domu, upravi sa usmev ako zivy plot a ucesu sa sposoby ako travnik pred domom. Pomaly mi doslo, ze tie mile usmevy, komplimenty a  starost o vas v podobe snad vrodenej frazy "How are you today?" su len akousi pracovnou uniformou a nepisanym pravidlom spolocenskeho vystupovania. Tam kdesi pod tymto mozno i ochrannym stitom je schovany normalny clovek, ktory vstal dnes rano hore zadkom, ktoreho vobec nezaujima ako sa mi vodi a moj uces mu je absolutne ukradnuty, v lepsom pripade sa mu nepaci.....I ked musim uznat, ze to pozitivne sa pocuva lepsie :-) Celu tuto maskaradu som prekukla hlavne po viacnasobnej skusenosti, ze napriek 15  minutovemu velmi osobnemu rozhovoru, sa vas pri najblizsej prilezitosti ta ista osoba spyta presne na to iste, a pocuva to vsetko uz raz povedane ako celkom novu informaciu. Frustrujuce a zranujuce,  opat pre mna nieco cudzie a smutne nepochopitelne. Tak, ako dom v dobrom technickom stave je pre mna dolezitejsi clovek s dobrym srdcom, nie zjavom a vystupovanim....

 

Mozno som len nemala stastie na ludi okolo mna a moje skusenosti su uplne odlisne ako by ich opisal iny priselec, ale....Jedna z oblubenych vymozenosti tunajsieho systemu, ktora mi pije krv je "Anonymita". Ta moznost  v zmysle pohodlia a bezpecnosti najma v spojeni s dalsou tunajsou pliagou akou je reportovanie. Anonymita dava kridla medzi inymi aj vasmu susedovi, ked vas anonymne uda za neporiadok na vasej vlastnej zahrade. A dalsie rano sa pri vas s usmevom pristavi a s velkou empatiou suciti s chaosom, ktory mate v sebe i na vlastnom pozemku, pretoze sa prave stahujete. O co ferovejsie by bolo, keby zazvonil pri vasich dverach a spytal sa, ci nahodou nestihate a nezisla by sa vam  pomocna ruka s tym bordelom za vasim domom? Som si ista, ze vysledok by bol ten isty - poriadok. Ale dosiahnuty svojpomocne s pomocou susedovou a este i usetrene peniaze v mestskom rozpocte za odvoz vasho odpadu, ktory ste este mimochodom za odpad vobec nepovazovali :-)"Reportovanie", ako sa to tu oznacuje je v Kanade velmi oblubene, bezne a v podstate spolocnostou podporovane ba az podnecovane. Na Slovensku  je to jednoducho "zalovanie".  Uz ako deti v skolke sme si s vysmechom suchali prst o prst a ukazovali na kazdu Zalobabu, a tej potom nezostalo nic ine iba hanba ako svet. Tu Zalobabam ostava dobry pocit, ze spravili nieco uzasne a prospesne pre seba, ale hlavne celu komunitu. Toto je mi cudzie a odporne :-(

"Praca pre komunitu" nebolo by na nej nic zle, keby (ako to ja vidim) nefungovala casto na ukor maleho rodinneho stastia. V takejto podobe je mi tato myslienka cudzia.  Takato "dobrovolna" cinnost sa stava dobrovolne vynutenou, potom uz samozrejmou, pozadovanou a uvadzanou v zivotopisoch. Mozno sa vam jej uspesne podari vyhybat, ak isty cas zijete len sam pre seba a nemate potrebu dostat sa na akesi spolocenske vyslnie. Akonahle vsak vase dieta nastupi do skoly, bude uz neoddelitelnou sucastou vasho zivota. Ak dobrovolne neposkytnete svoj cas v objeme X hodin tyzdenne ci mesacne skolskemu futbalovemu druzstvu vasho dietata, nic sa nedeje, zaplatite $X a je to OK. Ked robite nieco pre komunitu, upisete sa "dobrovolne" na pomahanie takemu ci onakemu spolku, zdruzeniu, ci institucii, venujete svoj cas pre dobro vsetkych. A co vas vlastny minisvet? Mnoho krat som sa stretla s tym, ze praca pre komunitu znamenala pre ludi skutocny problem. Pre tych, ktori maju dva ci dokonca tri zamestnania len aby utiahli hypoteku, alebo  za pracou daleko dochazaju, su na tyznovkach, pre rodicov bez partnera, ktori sami zivia rodinu ....  Su pripady, kedy by bolo urcite lepsie venovat ten cas nie vsetkym, ale len tym najblizsim. "Kto zachrani jeden zivot, zachrani svet" ako hovori Talmud a titulka na konci Schindlerovho zoznamu.. Tie vzacne chvile spolu s najblizsimi tu sice nezachrania zivot, ale casto vztah - rodicovsky, ci partnersky. Casto by bolo lepsie byt trochu sebecky a darovat viac z tej aj tak kratkej chvile medzi dvoma sichtami svojim najblizsim, nie  komunite. Ved v konecnom dosledku tym prospievate celej komunite, lebo stastie komunity ako celku sa zakonite sklada zo stastnych rodin, stastnych ludi...

Nestretla som v Kanade casto uprimnych, spontannych a otvorenych ludi. Uprimnost a spontannost tu musia chodit na voditku a s kosikom, v ziadnom pripade nie navolno. Uprimnost kracala bohuzial privelmi casto az za mojim chrbtom, zradne a tak, aby som ju nezacula. Akoby sa bala pozriet mi z oci do oci? Nemala som stastie ani na spontannych ludi. So spontannostou tu musite byt velmi opatrni a drzat ju velmi nakratko. Nikdy si nemozete byt isty, ci sa nou niekoho nedotknete, alebo co je horsie neporusujete zakon. Chrante sa ponuknut keksik batolatu, ktore v parku odcupita od maminy az daleko k vam, a uz si jeden aj tak samo naslo vo vasej taske bez vasho vedomia ;-)...Bolo by to spontanne, mile a prirodzene gesto, ALE! Co ak ma alergiu, co ak ho matka uz dlho uci neprihovarat sa cudzim, neprijat od nikoho nic ponukane? Co ak....? Dva krat meraj a potom.... reaguj! Prejav obycajnej ludskosti a dobrej vole tu moze byt raz-dva hnany proti vam, a nie je vynimocne, ze i sudnou cestou. Predavac, ktory sa usmeje na stastne prestastne dieta utekajuce v obchode od maminy a nebodaj s usmevom poznamena "rychlo, rychlo ;-)" alebo nieco v tom zmysle, moze velmi lahko ocakavat staznost inkriminovanej maminy jeho nadriadenemu. Radsej si zabudnut ruku s keksikom vo vrecku, zahryznut do jazyka a tvarit sa, ze nic nevidim a nepocujem. Tento svet je pritom plny veci, ktore si pytaju usmev, trocha humoru a neskodnej ludskej dobroty. Je to urcite skoda....

Dalsou pre mna smutnou kanadskou kapitolou su "ludske vztahy". Mam pocit, ze im chyba hlbka a trvacnost. I ked si ludia i tu slubuju zostat spolu v dobrom i zlom, casto od seba utekaju hned pri prvej krize ci probleme. A spolocnost ich v tom ticho podporuje, ved predsa nik nema pravo drzat vas vo vzahu, v ktorom nie ste "happy". Ale aby bol zasa happy par, o to sa uz malo kto pokusa :-( Rozvod je tu chapany ako akasi ulava a oslobodenie z vlastneho nestastia, nie ako ho ja vidim v podobe smutneho konca stastia dvoch ludi. Mozno pre istotu tu vela parov zije len tak "nadivoko", ved naco to komplikovat oficialitami, ak nahodou pride koniec, cesta bude volna, ziadne formalne prekazky... Rodina je pre mna neskutocne silne puto, nieco, co zvazuje az za hrob, laska, podpora kedykolvek a napriek vsetkemu. Tu je to casto len klzka satenova stuzka, ktora sa rozviaze az privelmi lahko. Staci len malicko zatiahnut a  ani nezistite, ze ju uz zrazu nemate. Deti tu prestavaju byt "detmi" hned ako su schopne zarabat si sami na seba, a ak zostavaju v dome spolu so svojimi rodicmi i potom, je normalne, ze im platia najom. Na skolu si musia prevazne zarobit same a to, ze by im rodicia dali vzdelanie az po vysoku ako na Slovensku je tu snad nemyslitelne. Dobri priatelia sa rozchadzaju pri malichernych hadkach a to, co spolu budovali roky, zahodia za seba v sekundach. Prekvapujuco vela ludi na mojom oblubenom kanadskom fore skonstatovalo, ze v polke svojho zivota si uvedomili, ze vlastne nemaju ziadneho blizkeho priatela! Co k tomu dodat, nechcem, aby mi toto vsetko raz bolo blizke....

Samozrejme, ze okrem tychto nehmatatelnych javov, su i veci hmatatelne, ktore by som zaradila k mojim kanadskym negativam. Urcite tam patria kanadske domy, postavene pomaly za mesiac ako zo zapaliek. V mojom vnimani DOM znamena pomaly celozivotne dielo, celu rodinu pozbieranu po vikendoch a po praci a hmatatelny solidny murovany vysledok. Nie tieto papierove cuda vyrastajuce zo zeme ako huby po dazi. S falosnou murovanou fasadou a kazdym oknom inej velkosti...Skor nepochopitelne barbarstvo nez negativum je declawing (chirurgicke odstranenie pazurikov) pachany uplne bezne veterinarmi na mackach, a tiez iba pozitivna propaganda oklolo kastracie, hoci, ta ma i svoje zjavne negativa. Asi to nemozem oznacit celokanadsky, ale radost mi tu v Ontariu urcite nerobi obrovska vlhkost vzduchu a roje otravnych komarov v prirode. Co sa tyka potravin, skor je to  v rovine, co mi tu oproti Slovensku chyba, nie v tom, ze sa mi nieco vyslovene nepaci. Chyba mi polohruba a hruba muka, bryndza a snad vsetky maskrty z obdobia socializmu, kedze tie dnesne slovenske, su uz viac menej to iste co tunajsie kanadske ;-(

Vela negativneho v mojich predchadzajucich riadkoch, vsak? Negativne sa lahsie pamata a tazsie prijma, ale samozrejme je ovela viac pozitivnych veci, na ktore si spomeniem zasa v niektorej z buducich casti :-)

Clovek mieni.....

Tuto sobotu sme mali naplanovanu hromadu prac okolo domu, ale.....Cokolvek ma clovek v plane, ak je rodicom, plac a bolest vlastneho dietata ho donuti presunut vsetko naplanovane na vedlajsiu kolaj. Vcerajsi vecer som presedela nad pocitacom a snad desiatkami clankov o zapale stredneho ucha. Po srdcervucom a neutichajucom placi Terezky mi v tu noc neskorsie ticho pripadalo ako balzam na dusu. Vnimala som ho s ulavou a zaroven niekde tam hlboko vo mne (kedze som od prirody pesimista) stale driemal strach, ze sa zrazu ozve mrncanie a zacne to cele znovu. Usi nastrazene ako rys a oci uprete do medicinskych studii a najnovsich poznatkov....Rano som mala pocit, ze som snad ani nespala, unavena viac ako vecer. Nestihla som sa ani prebrat a utekali sme na pohotovost  - 90 km za nasou doktorkou... Dalsie antibiotika a dalsia nadej, ze tieto snad zaberu...

Dalsi dokaz, ze co clovek mieni, tam hore niekto aj tak zmeni je v odkaze na telefone, ktory sme dnes nasli. Ozvali sa z Mackenzie, BC. Job, ktory tatko vlastne ani nechcel a miesto, ktore sme vlastne ani nechceli. So ziadnymi velkymi ocami, skor len tak v ramci akejsi poistky, co keby nic ine nevyslo. Ironia osudu? Zatial je to len klasicky proces personalistov s mnozstvom nezmyselnych a zradnych otazok v zmysle nachytat cloveka a zistit jeho slabe stranky z jeho vlastnych odpovedi. Je to zufale ak viete, ze na zdanlivo uplne jednoduchu otazku nejestvuje jednoducha odpoved. Musite mat dobre za usami, aby ste sa trafili do toho, co presne chcu  od vas pocut a nevedomky nepreriekli o niecom, co by vam v konecnom dosledku mohlo uskodit, hoci vasa odpoved vyzera na prvy pohlad uplne neskodne. Opisat pozitivne nieco, co je absolutne negativne, vyjadrit svoje slabe stranky svojimi prednostami, odpovedat na priamu otazku nepriamo, pretoze priama odpoved by bola velkou chybou, hoci vas do nej tlacia viac krat.. Vela krat mi rozum zastava, ze aj tymto sa ludia zivia a ironicky zarabaju slusne peniaze....

Volal mi aj agent cislo dva, specializujuci sa na specialne nehnutelnosti a ak vsetko dobre pojde, mal by sa tu zastavit na niekedy v utorok alebo stredu. Nech uz bude jeho verdikt akykolvek, bude poslednym, kto dostane sancu ohodnotit nas dom. Dalej v tom ideme uz na vlastnu past.  Aby som nezabudla, Catherine bola sikovna a okrem nasho miestneho Rurku, rozposlala ten isty mail dalsim piatim agentom, ktori zvycajne predavaju domy v nasom okoli. Div sa svete, traja aj odpisali ;-)

Buduci tyzden je vynimocny i z ineho dovodu. Okrem agenta 007 :-) by totiz mala prist i Sara. Vnimam ju uz skor ako kamaratku, ktora konecne pride na kavicku a nie ako potencialneho kupca nasho domu. Vyhoda? Nevyhoda? Clovek mieni..........

Nespravna provincia?

Vecery byvaju teraz obzvlast tazke. Tato odchadza do nocnej sichty a ja zostavam hore dlho do noci az kym nie je cas na Terezkine antibiotika. Som sama so svojimi myslienkami, ktore sa casto splasia a ja sa ich zufalo snazim zahnat spat do kosiara, potom utisit aby sme sa ja a moje hlavybole neskor v pokoji ulozili spat. Zvycajne ma prepadne panika ako to cele dopadne, ako co naplanovat a zrealizovat, co skor, co vobec...ci vobec. Posledny vecer ma premohol pocit, ze to cele velmi silime a zenieme svoj osud niekam, kde este nechce a nema ist. Prehodila som par slov s kamaratom z Alberty, ktory zasa raz poznamenal, ze tam u nich je prace dost :-) Rano som sa spytala jednej mojej znamej, ktora o sebe vyhlasuje, ze ma "dar" predvidat a vycitit veci, ci sa zenieme spravne kam sa zenieme? Dostala som pomerne necakanu odpoved : "ALBERTA". Vraj to bol prvy pocit, co ju prepadol, ked docitala moj mail. Tu, kde sme teraz by sme dalej boli OK, v BC menej stastni a najidealnejsia je ALBERTA. Je sokujuce, ak od niekoho cakate odpoved  A alebo B a on vam povie C. Dufala som v akesi vykupenie z nerozhodnosti medzi dvoma moznostami a ona mi k tomu prihodila este tretiu...Nepovazujem sa za  racionalneho cloveka a ak je rozhodnutie iba na mne, nakoniec sa vzdy priklonim k tomu co a ako citim. Preto sa priznavam, ze verim veciam medzi nebom a zemou, akemusi siestemu zmyslu a beriem vazne ludi, ktori ho dostali do vienka.  ALBERTU ako to spravne miesto pre nas mi potom este potvrdila kamaratka Katka, ale vraj, kedze od zaciatku nebola v nasom vybere, nechcela ju pred nami ani spominat....Nahody, alebo odkazy "tam zhora"? Ako s nimi teraz nalozit, ked mi nepridali k pokoju na dusi?..Sadli sme si s tatkom za jeden stol a uprimne rozobrali par poslednych dni a ich smerovanie a tempo....i ALBERTU :-) Zhodli sme sa na tom, ze sme unaveni...Davame si preto prestavku, nebudeme este hnat nas domcek na trh a seba do stresov a neznama. Chvilu to zoberieme pozvolnejsie a nechame osud, nech si teda vyberie sam cestu po ktorej nas chce viest....

TAKTICKY SUHRN: 

ALBERTA : Nic pre nas :-( Tam, kde prave nie su narodne parky, je rovinata, listnata a aj tak vseobecne vo vsetkom draha :-) Radsej si predsa len pockame kym si to osud s nami tvrdohlavymi nerozmysli a nedopraje nam stastie v BC.

DOM: Sare a "specialnemu agentovi cislo 2" ho urcite ukazeme, no a dalej - opravovat, upratovat, a upravovat...

PRACA: Uchadzat sa len o to, co ma pre nas buducnost, nie o vsetko, co je v Smithers, BC a aspon trochu relevantne :-) Hladat si s rovnocenne pracu i tu v okoli, dopriala by nam urcite viac casu na zmeny a vacsi pokoj v dusi.

Sara....

Chatham-Kent Mourns Firefighter Robert (Bob) Van Goethem

Written by Submission on Aug 19th, 2010

Chatham-Kent firefighters are mourning the death of firefighter Robert (Bob) VanGoethem.

Bob fought a brave and determined fight and has succumbed to the disease of brain cancer this afternoon at the age of 31.

Bob was born on September 15, 1978. He was a valued and trusted member of the fire service. He was a person who exhibited a genuine willingness to serve others. All who worked with him, and walked with him through this journey recognize and mourn this loss. Our deepest and heartfelt condolences go out to his wife Sarah, his three children Kirsten, Kael, and Scarlett as they deal with this sad loss.

“Chatham-Kent firefighters have been deeply affected by Bob’s death,” said Fire Chief Bob Crawford. “Bob was a true professional. His greatest wish was to be a firefighter and he served with great passion. We all want to express our profound sorrow to his wife and three children. This is a dreadful blow to the family, to the fire service and to the community.”

Information regarding the funeral arrangements will follow when made available.

FIRE SERVICE RECORD

Volunteer with Orford from January 01, 2003 until September 10, 2006

Hired as Full Time Probationary Firefighter - September 11, 2006

Third Class Firefighter – September 11, 2007

Second Class Firefighter - September 11, 2008

First Class Firefighter – September 11, 2009

Bob also served as part of the Chatham-Kent Firefighter’s Honour Guard

Chathamski hasici oplakavaju smrt hasica Roberta (Boba) VanGoethema.

Bob dobojoval svoj odvazny a rozhodujuci boj a podlahol nadoru na mozgu dnes poobede vo veku 31 rokov.

Bob sa narodil 15. septembra 1978. Bol cennym a spolahlivym clenom Hasicskej jednotky. Bol clovekom, ktory sa vyznacoval jedinecnou ochotou a snahou pomoct inym. Vsetci, ktori s nim pracovali, a presli s nim jeho zivotnu cestu, si hlboko uvedomuju a oplakavaju tuto stratu. Nasa najhlbsia a najuprimnejsia sustrast patri jeho manzelke Sarah, jeho trom detom Kirsten, Kael, a Scarlett, ktori sa vyrovnavaju s touto smutnou stratou.

“Hasici z Chatham-Kent su hlboko postihnuti Bobovou smrtou”, povedal Kapitan Hasicov Bob Crawford. “Bob bol skutocny profesional. Jeho najvacsim prianim bolo stat sa hasicom a sluzil s obrovskym zanietenim. Vsetci chceme vyjadrit nasu hlboku lutost jeho manzelke a trom detom. Je to strasny uder pre jeho rodinu, pre hasicov i celu komunitu.”

Informacie o poslednej rozlucke budu zverejnenet, hned ako budu zname.

Tak toto je Sara...lepsie povedane jej bolest....ale bolest robi ludi casto tym cim su, meni ich a dava im nove mety. Co viac  k tomu dodat? Vymenili sme si par mailov a napriek vsetkej mojej snahe zostat objektivna a nezainteresovana v jej zivotnom pribehu, mam pocit, ze uz sme sa stali jedna druhej velmi blizke. Citim, ze je to velmi vzacny clovek, silna zena, ktora zostala sama s tromi detmi. Ubolena, ale silna. Tuzi najst pre svoje deti vysnivany domcek, aby mohli byt spolu zasa trochu stastni.. Ja viem, nie je to mudre spriatelit sa s clovekom, ktory ma zaujem o nas dom a vsetko co by malo byt medzi nami povedane su hole fakty, technicke udaje a cena. Povedali sme si toho ale uz ovela viac, nasli vela spolocnych veci a pocitov a dufam, ze i ked nakoniec mozno neziskame kupca, ja ziskam priatela...A to je este viac, pretoze cena priatelstva je nevycislitelna, nepodlieha marketingovym turbulenciam, nezalezi na lokacii a casom len stupa!

Ruky v jednom ohni...

Ak sa stane, ze cloveka nieco nahneva, je mozno dobre to vyuzit ako motivaciu k niecomu osoznemu.  Najlepsie je, ked to vo vas vybudi "srd' a ta zlost sa potom najlepsie vybija na niecom, co sice obycajne robite  neradi, ale prave takato zlost tejto nemilej cinnosti viac nez prospeje. Je to sice uz par dni, ale mail od agenta cislo jeden ma stval coraz viac. "Curb appeal is what counts and matters". OK, tak to ma teda vybudilo k cinnosti, ktoru doslova nenavidim a hned ako sa dnes dalo, vrhla som sa s tymito slovami v podvedomi  na burinu okolo nasho domu. Az tak horuckovito, ze som odignorovala rukavice. Islo to celkom dobre, ale ku koncu uz boli moje ruky v jednom ohni. Ani to, ze som si ich sice v druhej faze mojho zahradkarskeho zachvatu dala, uz situaciu nezachranilo. Pali a boli to...Ale aj tak, to co po mne zostalo vo mne vyvolalo spokojnost a pocit, ze pomsta je ozaj sladka. Vidis, agent cislo jedna, vidis ten curb appeal, aj tak tam sice vzdy bol, ale teraz ho len omnoho lepsie vidno! :-)

Catherine zatial nedostala ziadny mail. Nas miestny agent Rurka (O'Rourke) sa teda v mojich ociach opat nevyznamenal. Necakala som rychlu odpoved, ale aspon jednu teda urcite! Poslala som totizto pre istotu ten isty mail vsetkym clenom jeho timu. Aky pan, taky kram.. No, musim na margo tohto mojho negativizmu voci nemu poznamenat, ze som jeho davny a staly kritik...Ale to by bolo na dlhsi rozbor predajnych a marketingovych taktik pana Rurku a to tu rozoberat nebudem..

Pred tromi rokmi som sa naucila jednu vec. Akokolvek "excited" sa ti zda clovek, ktory prave videl tvoj dom FOR SALE, nedavaj tomu velke nadeje. Paradoxne, prisli ludia, nadchynali sa a viac sme od nich nepoculi...a potom prisiel manzelsky par a za nic na svete na sebe nedali poznat ziadnu emociu. Mala som pocit, ze ich nas dom vobec ale vobec neoslovil, nicim nenadchol. No a prave oni nam dali offer hned v ten isty den. Vraciam sa k tomu preto, lebo viac menej zo zvedavosti som poslala kratku spravu cloveku, ktory na internetovom bazari hladal dom v nasom okoli..Vymenili sme si zopar mailov, i obrazkov a pani (nazvyme ju Sara) vyzera byt viac nez nadsena. Ako keby zazrakom hlada prave nieco take ako nas dom. Snazim sa nevkladat do toho este prilis vela nadeji a skor to brat  ako vzpruhu a povzbudenie do nasich dalsich predajnych snah. Je tazke udrzat si optimizmus, ked hned od zaciatku viete, ze to co sa snazite predat teoreticky zaujima len 30 percent kupcov.."Special" v preklade znamena eliminaciu 70 percent zaujemcov na trhu, "special" totiz neznamena, ze taky special dom by chcel kazdy. Ale to, ze hned na prvy krat mate stastie na cloveka z tych 30 percent je viac nez povzbudzujuce....

A co praca? Tatko presedel cele popoludnie nad zivotopismi. Upravit, poslat a cakat. Unaveny a demotivovany..V tomto tuneli stale tma :-(

Project Catherine

Dnes sa zacala moja tajna misia prieskumu realitneho trhu v Ridgetown a jeho okoli. Potrebujem zozbierat informacie o domoch predanych v nasej oblasti, ktore by nam mohli potom pomoct v nastaveni ceny za nas domcek. Nazov tejto kapitoly znie trocha tajomne, for je ale len v tom, ze som pri kontaktovani realitnych maklerov nechcela pouzit moje realne meno...Nateraz nechcem, aby vedeli, ze sa chystame predat nas dom a informacie, co od nich potrebujem posluzia vlastne  tomuto ucelu. Ked taky realitny makler zaciti predaj, je ako komar a bude okolo vas bzucat, dokial sa nevzdate a nenechate sa nim zastupovat. Citi vonu penazi a to je prilis na to, aby vas nechal tak...Takze krycie meno, vymysleny pribeh ako moj kamarat zhana dom v okoli a potrebuje najskor preskumat trh. Tak Catherine, uvidime, co ti pride na mail :-)

Moj agent cislo 2, ktory bol v celku velmi specialny, kedze sa specializuje na unikatne nehnutelnosti, sa mi ale bohuzial este neozval. Je mi to dost luto, kedze som bola velmi zvedava na jeho analyzu. Skusim ho kontaktovat este raz, a ak neodpise, zavolam..

Pomaly som dospela do stadia, ze vidina hromady veci, ktore bude treba prestahovat ma boli viac ako to, ze by som ich uz v zivote neuvidela. Zmierila som sa dusevne s tym, ze ich radsej predam ako vlacit ich cez celu Kanadu. A proces velkych obeti sa tym u mna prave zacal. Este nie tak celkom skutocne, kedze tomu uverim, az ked mi niekto vlozi do dlane par dolarov a bude sa mi vzdalovat z oci s niektorym z mojich pokladov, ale dospiet dusevne aspon do toho stadia chcelo vela casu a premyslania. Zajtra planujem prechadzku po dome s tym, ze vsetko budem vnimat v horizonte PREDAT, ci STAHOVAT...

Par dni dozadu ma zmohla nemohucnost. Akasi unava z celej tejto situacie, ktorou si prechadzame. Tolko poslanych zivotopisov snad do kazdeho kuta BC a zatial ziadna odpoved. Tak vela snahy a  ziadna spatna vazba, len mlcanie a ticho...... a chaos nasich myslienok a planov. Velky, dlhy, tmavy tunel a zatial ziadne svetielko na jeho konci.....

Moje prvotne soky

Pamatam si, ze moje prve mesiace tu boli poznacene jazykovou barierou, mozno hanblivostou vobec pouzit moju knizkovu anglictinu z gymnazia. Informacie sa ku mne dostali, chvilu trvalo, nez sa tam hore spracovali a prelozili. Potom chvilu trvalo, kym sa moja reakcia prelozila zo slovenciny do anglictiny no ak ked som bola pripravena vypustit vysledny produkt z ust, bolo uz davno neskoro. Vacsinou sa uz tema davno zvrtla a moju odpoved uz ani nikto necakal. Horsie bolo, ked som musela reagovat rychlo a to je prave najvhodnejsi cas na rozne trapasy a chyby. Na prvej priecke u mna zostava moja odpoved pri ziadani o Health Card, kde sa ma pani spytala, ci  chcem darovat svoje organy....na co som jej ja pohotovo odpovedala "Este nie". Co je sice pochopitelne, kedze by ma urcite teda aj s mojim suhlasom neporcovali a nerozdavali este za ziva, ale ako odpoved to bolo teda prinajmensom necakane. Spominam si na rozne obrazky, ktore vo mne na prvy krat vyvolali vybuch smiechu, na vyjavy, ktore sa casom stali akesi bezne a uz ma nesokuju. Neprekvapi ma, ked sa otvoria dvere auta a najskor sa z neho vykotula asi 50 poharikov Tim Hortons az potom vodic, neprekvapia ma ludia v kratkom tricku a sandaloch, ked ja uz skoro vytahujem rukavice a sal, neprekvapi ma sada sadrovych trpaslikov ci inych potvor zdobiacich travnik pred domom, neprekvapi ma, ze sa kazdy pyta ako sa mam a hned si aj odpovie "I'm fine, thanks", hoci ja som este ani nestihla odzdravit.....Raz som sa spytala dievcat na kanadskom fore, ako by opisali ci charakterizovali typickeho Kanadana. Bolo to pre ne tazsie ako som si myslela a vysledok bol asi tento: Kanadania su roznorodi a pysni na to, ze nie su Americania...:-) Pre mna ako cloveka zo strednej Europy su urcite ini, v mnohom ma stale prekvapuju a ucim sa im rozumiet, a tak to bude asi do konca mojho zivota...

Rozladenie..

Tak sa vratim k nasmu agentovi cislo jeden. Dnes sa teda ozval, poslal email o tom, ako porovnal nas dom s tromi, ktore sa predali v okruhu 5km za posledny rok....A vyslo mu, ze sa asi mylil a mozno zan nedostaneme ani to, co sme zan dali. Trocha zvlastna matematika porovnavat hrusky s jablkami, len preto, ze spadli zo stromov v tej istej zahrade za poslednych 12 mesiacov? Tak sa do toho teda pustim na vlastnu past..Znova to iste co pred troma rokmi, preskumat trh, co sa ako predalo za posledne roky, spravne odhadnut cenu, spravne odfotit, spravne popisat. Prosto chce to vsetko nastavit tak aby to cele klaplo ako ma. Pamatam si ako sme nasli nas domcek, vedeli sme, ze to je on, ako ked stretnete niekoho prvy krat v zivote, ale mate pocit, ze ste na jednej vlnovej dlzke. Laska na prvy pohlad, ktora mne trva dodnes a preto sa mi s nim bude velmi tazko lucit. Moj domcek, snad sa dostanes do dobrych ruk!

nas predany dom v Londone:
Semi-detached for sale sold London

3 roky?

Preco prave 3 roky su prelomove? Mam pocit, ze kdekolvek sme, po troch rokoch sme vzdy nuteni prevratit zivot naruby a zachranovat sa.  Udrzat sa nad hladinou. Zmenit pracu, prestahovat sa, donosit babetko...Akysi zvlastny cyklus zmien, ktore nas zenu dalej. Tato zmena, ktora ma prist teraz bude asi najtazsia, najvacsia a najrozpisanejsia. Pre mna bol najvacsou zmenou v mojom zivote moj prichod do Kanady. Vsetci naokolo sa mozno bali namiesto mna, ale ja som sa vtedy len tesila...Moj velky sen, krajina, ktora mi vrtala v hlave uz roky a plietla sa mi do zivota roznym sposobom az ma dotiahla k sebe bol zrazu realny. Je to zvlastny pocit, ked o niecom dlho snivate, mate to nastudovane zhora, zdola, zastavate sa i kazdej chyby, ci neostatku len z toho dovodu, ze vam je to srdcu mile..taka bola Kanada pre mna, lakava, krasna, vysnivana....

Prisla som do Ontaria a zacalo sa skutocne zoznamovanie. Ja s krajinou. Ako s clovekom, s ktorym si pisete dlho cez internet. Mate pocit, ze ho poznate, rozumiete mu...a zrazu pride prve rande. SOK. Zistite, ze neviete nic, citite sa strateny so svojou zidealizovanou laskou a zufalo sa snazite zachytit niecoho, v com ste si isty, co poznate a co nesklame. Ale to su len fakty, ktore su nemenne. Postupne sa do mojho zivota vkrada skutocna Kanada. Ta v ktorej teraz zijem a snazim sa ju spravit svojim domovom. Necakala som Ontario, cakala som Britsku Kolumbiu. Taka bola totiz Kanada v mojich snoch a v mojom srdci. Ale, zacali sme v Ontariu. A postupne sa mi dostavali pod kozu rozne veci. Prihody a ludia, ktore ma nahnevali, rozosmiali, rozplakali. Zacali sme si na seba zvykat ako dvaja ludia, ktori spolu ziju v jednej domacnosti. Boli dni lepsie i horsie, ale stale sme spolu..a tento moj vztah asi predsa len ma nejaku buducnost ;-)

Kolko teda?

Dnes prisiel agent ohodnotit cenu nasho domu. Uz ked predtym zavolal, zabolelo ma to. Zrazu to zacalo byt realne. Ani neviem, co ma prave strasi viac. Ci to, ze ideme predat moj milovany dom, alebo to, kam ideme potom a co bude...Tak prisiel, videl, nepovedal. Vraj zavola neskor, ked si doplni niektore udaje. Ostava len dufat, ze cislo, s ktorym pride bude take, v ake sme aspon trocha dufali. Inak sa zasa vsetko skomplikuje. Ale vlastne to sa aj tak skomplikuje. Neda sa stahovat cez celu Kanadu bez komplikacii. Este k tomu so styrmi mackami a dvomi detmi...

Zatial nevolal, volal iny, ale ten este nemal tu cest brazdit nasu unikatnu property, ako sa vyjadril agent cislo jedna. Skusim nieco dohodnut zajtra, a psychicky sa pripravit na dalsi napor reality, ze naozaj budeme predavat moj dom, moj milovany dom....

Tak si chod

......a zostan nahnevany, necitim sa za nic vinna. Zajtra prides a bez slova sa vytratis spat a mozno sa zacneme rozpravat ked sa zobudis. Caka ma najmenej pol dna nasej tvrdohlavosti, zasa sama zo sebou, nikto iny, komu by som povedala co i len slovicko. Je vo mne teraz tolko bolesti, otaznikov nad tym co bude. Ulozim sa spat a hlavou sa mi prehana nakladny vlak o tom co a ako bude..A potom ked uz pomaly prestavam vnimat aky je dlhy, rozplace sa mala a je po spani. Zaspim az rano a to uz Evka docupita s tym, ze treba pustit rozpravku a tesi sa, ze ma cistu plienku.

Som unavena. Nie som typ stahovaveho vtaka a rada by som uz konecne mala vo svojom zivote miesto, ktore budem volat DOMA. Zatial bolo a je vsetko prechodne. Nie je lahke vnimat takto veci a aj tak si k nim nevytvorit vztah, preventivne aby to nebolelo ked sa ich clovek potom vzdava...Ved aj tak to bolo len docasne, prechodne, zatial. Tak sa ideme stahovat, ale kam? Zasa prechodne, docasne, zatial. Uz by som chcela mat v zivote aspon v niecom istotu. Hlavne pocit, ze sa mam kam vratit. A volat a citit to miesto  DOMOV. Starosti boli i budu, ale  chcem ich mat tam, kde zlozim kosti, nebavi ma trapit sa niekde na pol ceste, uz nie :-(