Snival sa mi krasny plny mesiac. Bol neprirodzene obrovsky a jasny, svietil do tmavomodrej noci tou svojou chladnou bielou ziarou a ako jazvy, len cierne smuhy konarov pretinali jeho tvar. Vidiet vraj taky mesiac vo sne znamena nezhody vo vztahu, skriepky, neuspech v podnikani ci financne tazkosti...Hm, ziadna dobra sprava, ale doma je vsetko v poriadku, niet sa preco strachovat. Co cert nechcel, moj sen mal zasa raz pravdu. Ako v kazdom vztahu, i v tom nasom niekedy pridu rozhovory, co zabolia. Take, v ktorych si nerozumieme, take co skoncia tak, ze vlastne neskoncia, len pretrvaju dalej do ticha tichej domacnosti. Je tazke byt "poharkani" (ako moja stara mama hovorievala) tu v Kanade. Ked sa nerozpravam s vlastnou polovickou, nezostane mi uz nik iny na rozhovor. Taky seriozny, dospelacky, ...a v rodnej reci. Niekedy boli byt v Kanade, ked sa v slovencine mlci, a ked cloveku zostava len ta anglictina a cudzi Kanadania. Ak je ale aspon jeden z tych Kanadanov priatel, vsetko sa zhoji lahsie, napriek slovam, co sa z vas deru tazsie...
Casto mam taku chut vyhrknut zo seba veci v slovencine! V rozhovoroch s Cathy, s kymkolvek, kto sa pri mne pristavi, v skole, skolke, v obchode, v tolkych momentoch mojho tunajsieho zitia. Niekedy ma to moje vnutorne sukromne prekladanie unavuje. Berie mi spontannost, ked zamienam slova za nie celkom tie, co som chcela povedat. V Kanade s Kanadanmi prekladam samu seba do podoby, ktora nikdy nebola, nie je a nebude ako original. Rodna rec je sloboda, volnost, ulava. Je to liek co zmiernuje bolest. Cesta von pre vsetko, co nas dnu tlaci a omina, skrie a boli, preplna ci tesi. Myslienky sa vtedy mozu menit na slova tak lahko a plynule. Tie nam vzacne zostavaju len nase, nevyslovene, nepocute, ale ine bezia az k jazyku, nevedia sa dockat svojej publicity. Ked nam vonkajsi svet zoberie rodnu rec, pred jazykom zrazu spadne zavora. Do budky pri nej si sadne maly cloviecik, a pyta akesi viza. Pusti len to, co sa co najrychlejsie a najlepsie dokaze prezliect do cudzej reci. Tak si vo vlastnej hlave predstavte tie zapchy nahnevanych netrpezlivych myslienok, co trubia jedna na druhu, nevediac ako dlho este budu stat pred zavorou a ci sa za nu vobec niekedy dostanu...
Cathy ma uz len par dni a pride ten posledny. Posledny den bude nasou susedkou a kamaratkou, co je fyzicky nadosah. Stahuje sa do Alberty, blizsie k otcovi. Mam pocit, ze on je zatial ten jediny zmysluplny a isty bod v jej plane. Vsetko ostatne je len velky otaznik a risk. Mozno je taky cely jej zivot, mozno to tak robi vzdy, neviem. Ja ten jej presun zatial vnimam ako chaos - rovnaky, aky je prave teraz v jej dome. Vsade same krabice. Niektore uz plne, pocmarane hrubou ciernou fixou, ine este otvorene dokoran cakajuc na svoj chaoticky obsah. Vcera som ulozila deti spat a odisla jej na pomoc. Triedili a balili sme veci, od kobercov po vinove pohare......do tretej rana. Je zvlastne, ze i ta cudzia rec podlieha unave tela. Ked som uz nadranom toho mala
plne zuby, co je inokedy plynule zacalo strasne skripat. Slovicka sa mi plietli, anglictina ma zradzala tak primitivne, ze z "he" bolo az prilis casto nepochopitelne "she". Vtedy by som zavrazdila toho cloviecika vo mne tam v tej malej budke pri zavore, za to, ze zaspal a bez kontroly pusta von ledabolo cokolvek. Zvazuje a omina anglictina, ked vam odchadza priatel a zradza vas telo unavou. Chcela by som toho tolko povedat a taram nezmysly, len pokrutene smiesne vety. Tusim vtedy zostava len objatie a par napomocnych i ked uz unavenych ruk. Nechat za vas hovorit nieco ine, nieco, co sa nemusi prekladat a co vas nikdy nezosmiesni.
Bojim sa chvile, ked si s Cathy za par dni povieme "Good bye". Odide dalsi priatel, v podstate jediny ozajstny co tu mame. Zostaneme tu sami, ja s mojou polovickou. Ked sa mi nabuduce prisnije velky mesiac, bude zasa chvilu to bolave ticho. Ale teraz uz ani ten maly cloviecik vo mne nebude mat kam pustit myslienky za zavorou, nebude komu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára