Su Vianoce. Lezim hore na poschodovej posteli, ako mala, pamatam si, ze sa do nej este neviem vystverat sama. Som blizko stropu a dlhociznych uzkych tienov na nom. Prepletaju sa pomedzi zablesky modrej, cervenej, zltej a zelenej. Nie, nemam z nich strach, hoci vyzeraju ako velke pazure co sa ku mne natahuju. Tie makke farebne svetielka a vona borovice mi davaju pocit bezpecia. Pocit co vo mne zostal po cely zivot. Od mala malinka som vzdy milovala zimu, Vianoce a borovice. Pamatam si ich rad pri plote za nasim domom na Kokave. I to chladne sychrave rano, ked ich moj oco spilil dolu. Nemohla som tam vtedy byt, pozerat sa na to. Dodnes mi je prilis prazdno, ked sa zadivam na ten plot a nas dom z dialky na ceste z dediny. Vedela som vzdy kde stoji prave podla tych borovic. Pochovala som pod ne i moje prve maciatko. Vychovavam svoje deti v tom, aby si vedeli vazit kazdy stromcek, co mame na pozemku. Davam im hladkat dlhozicne ihlicia borovic a ucim ich rozlisovat medzi smrekmi, jedlickami...a mojimi borovicami. Ucim ich vyslovovat slovo "zivica" a snazim sa ich naucit vnimat krasu jej vone. "Co to je mama, na co to stromcek potrebuje?"..."To je taka krvicka stromu, ked ho nieco boli, krvaca presne tak ako my ludia. Brani sa nou proti skodcom, vonavo nam zliepa prsty a prska v ohni". Nebola som si ista nasim domom v Hudson's Hope, ked sme sa nan prisli pozriet prvy krat. Bol maly, zanedbany s nahnutymi plotmi prilepenymi priamo o jeho steny. Ale co rozhodlo, boli prave mlade borovice vsade navokol. Im som nedokazala odolat, to z nich som sa tesila najviac.
 |
| Moja najvacsia a srdcu najmilsia zatial odolava. Dokedy?... |
Teraz mi krvacaju pred ocami. Umieraju a ja ich uz neviem zachranit. Je mi do placu z oranzovej farby ich ihlicia, ktora zacina vykukat zo zelenej, z ich zivicou potecenych kmenov. Viem, ze uz len malo zostava. O rok uz budu cele hnede, potom cierne. Nahe a mrtve napokon padnu k zemi pod naporom vetra....
Chodim po vlastnych 8 akroch a odhrnajuc stebla trav si pozeram pod nohy. Nie, nehladam hriby, ale mlade stromceky. Par ich vzdy starostlivo vykopem a s korenmi prenesiem do velkych oranzovych kvetinacov pri dome. Na podiv mojej mamy si v nich nepestujem trvalky, ale male borovice a smrecky. Ako zlodej slnecnic som sa vcera vykradla k uz prazdnemu domu Cathy a vykopala par smreckov za jednym z pristreskov. Slubila mi ich, uz davno. Dnes uz stoja malinke pri mojich boroviciach. Nedopustim, nedovolim, nezostane mi po nich prazdno, na to nie som pripravena. Citim sa ako Don Quichotte. Ja, pan tvorstva bojujem s chrobakom velkym ako zrnko ryze. "Pine beetle", akysi lykozrut, mi berie to co tu mam najradsej. Mozno je to marne, neviem, ale nevzdam to. Nechcem sa raz pozerat z vlastnej terasy na ciernavu, co mi obklucila dom. A nezmierim sa s nahradou briez a osik. Ja si tu tie borovice nejak udrzim, nedovolim im vymriet!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára