Mgr, PhDr, lutost, zlost a rezignacia....

Mensi detvak nastupuje toho roku do skoly. Obe mi tak odidu z domu na cely den, 5 dni v tyzdni. Po snad 8 rokoch budem opat v situacii, ze mozem ist pracovat. Divny pocit. Moct je sice pekne, ale realna sanca na najdenie si nejakej prace tu v HH je dost limitovana. Odisla som sem ako Mgr., PhDr. v socialnej praci a andragogike, zabehnuta v praci, ktora mi sla a kde som citila, ze rozumiem tomu, co robim. Mala som respekt medzi klientami i kolegami....a potom zrazu bum, dala som vypoved lebo prisla Kanada. A s nou zjavne ziadny titul, ziadna kanadska pracovna skusenost....

Zacala som za minimalnu mzdu v obchode pre zvieratka. Kupala som psy, cistila im zuby, usi, pazure a rozcesavala zamotane chuchvalce srsti. Dva krat uhryznuta, vystrasena. Casto upachtena, tym padom spotena pri prave mnou dokupanom a vysusenom vonavom Bernardinovi, ci Newfoundlandovi. Rada, ze sa stihol vysusit do sibenicneho navratu majitelov. Zahanbena, ked sa ma sefka pyta, ci tam u nas v Europe pozname deodoranty, lebo zakaznicka sa stazovala, ze som vraj bola spotena. "Pozname"....Clovek sa citi v takych chvilach ponizene a podupano, ale nesie s tichostou a pokorou co mu nakladaju. Lebo on prisiel sem, Kanada ho sem nevolala. Tehotnej mi kolegyna prednasa o tom, ako v mojom stave nesmiem dalej dvihat velke psy a nesmiem ist pomahat ku mackam v kutiku na adopcie....Do piatich  minut od jej prednasky ma potom posiela ist cistit ich cerstvo zakakane zachodiky.  Pokorne idem, vidim, ze sa citi ako vitaz, ale idem. Sefka ma chlacholi, ze je vraj len ziarliva, pretoze uz davno chce babatko a nedari sa. Vraj ma vyuziva a zneuziva moju dobrotu a ak v tom bude pokracovat, mam jej prist povedat. Pokracuje, ale ja nie som zvyknuta na kanadske reportovanie. Povedala som si, ze vydrzim, este kym vladzem a potom uz budem doma s babatkom. Prisla mi do zivota prva dcerka, par rokov s nou a potom skolka. Nacupitala som plna ocakavani do domova dochodcov, ale povolana osoba  mi po chvili trapneho ticha a cumenia na moj zivotopis len neomalene oznamila, ze "nemam ZIADNE vzdelanie a mala by som si spravit nejaky kurz socialnej prace na renomovanej skole"...Neviem ci v snahe utesit ma po chvili dodala, ze mi ale moze ponuknut miesto v ich pracovni. Pravdupovediac uz si ani nepamatam, co som jej na to povedala. Vzala som si spat svoj zivotopis a pratala sa von. Nadychnut sa cisteho vzduchu, predychat to. V hlave mi sla dokola len jedna jedina scena z mojho zivota - ako mi moj oco na promociach hovori, ze je na mna hrdy....... Najskor prisli slzy, pretoze mi to prislo luto...Potom prisla zlost - na tetku tam za okienkom a na cely system uznavania vzdelania ziskaneho mimo Kanady... a nakoniec som na to rezignovala.
Prisla druha dcerka, clovek sa naplno venoval rodine a utesoval sam seba, ze si snad potom cosi najde. Prekvapivo som bola v lete 2012 uspesna a stala sa jednou z asi 10 turistickych sprievodcov po tunajsich priehradach. Vtedy, ked detvaky travili svoje dlhe prazdniny u starkych na Slovensku. Vtedy, ked manzel dostal pracu pre BC Hydro. Potesilo ma to, prekvapilo. Byvajuc tu uz 3 leto ale vidim aky problem maju s tym najst rok co rok niekoho do tymu sprievodcov. Zrejme ma vtedy schmatli, lebo nemali nikoho ineho...? Na nasej poste som to sice nedavno dopracovala az k pohovoru, ale po nom prislo uz len ticho. Vysledok mi dosiel az vtedy, ked som na poste jedneho dna uzrela novu pracovnu silu...a nebola som to ja. Znova mi to prislo luto, znova som sa nahnevala - na seba, na cely svet?...Ani neviem. A mozno som znova rezignovala. 

Ponukam teraz verejne svoje "umelece nadanie" na predaj. Nikdy som to nechcela robit...ale robim. Tunajsi su skrobi a najradsej by vsetko mali zadarmo a predali za dvojnasobok co kupia. Nie som obchodnik a len tazko zo seba dostavam cenu za moju pracu. Mozno idem i pod cenu, ale ja sa neviem predat. Vzdy som to vsetko porozdavala, nanajvys za nejaky ten obrazok prijala cokoladu ci bonbonieru. Namalovala som nedavno pre mesto jeden zo snad tucta velkych bielych kvetinacov...vraj aby sa Hudson's Hope mohlo pochvalit, poprezentovat aki sikovni ludia tu ziju. Zaplatila som im $10 za farby, z ktorych som nakoniec aj tak skoro ziadnu nepouzila, mala som svoje. Bola som hrda, ze cosi zo mna bude vystavene v mestecku, kde zijem, a ze ono bude mozno pysne na mna. Celkom natesene, nedockavo som ho hotovy, domalovany doniesla na mestsky urad. Teta ani nevstala zo stolicky, ani na chvilu neodlepila oci od klavesnice. Nepozrela sa ani na mna, ani na moj kvetinac, iba pomedzi zuby precedila: "Thank you". Kvetinace zdobili Hudson's Hope len jedno leto. Na jeho konci ich mesto poslalo do drazby na svojom kazdorocnom jesennom jarmoku. Ludia ich pokupili bez toho, aby vedeli kto ich namaloval.... Suma sumarum, zaplatila som $10 dolarov za kvetinac, ktory si potom ktosi kupil v drazbe za $55...Ten clovek a ani mesto vobec nevie kto pokreslil ktory kvetinac. Citim to ako podraz, cosi nefer. Znova je mi luto, znova sa hnevam, a potom rezignujem..

Hladam si pracu a citim sa unavena. Uz chcem len svaty pokoj, ziadne uznanie. Odrobit si par hodin pocas toho, kym budu deti v skole, zabuchnut na konci svojej sichty za sebou dvere a vracat sa domov s cistou hlavou. Nebyt ulutostena, nahnevana. Neocakavat nic viac okrem place za svoju pracu...Tusim  som uz ozaj na tuto kapitolu svojho zivota v Kanade rezignovala...