Prisla zima, uz v Oktobri ako zvykne tu hore. Ako som uz stihla za tie tri roky v Hudson's Hope vypozorovat, nepride, ale dobehne. Udrie pastou po stole z celej sily, nastoli treskuce mrazy len co pride....a potom sa ukludni, vydycha, zmierni a pousmeje. Oktobrovy sneh pride a zmizne, nanajvys tak dva krat...a potom uz pretrva az kdesi do konca aprila. Co sa nestihne popratat a zazimovat pred tym, sa uz potom musi vyhrabavat zo snehu skrehnute a stuhnute. Tieto dni zima zuri, este sa neskludnila, neusadila, este doznieva jej hrmotny prichod. Teploty pod -25C, pocitovo niekedy blizko k -40C. Macky mavaju rano srien na fuzoch a bezia dnu do domu, len co ich vypustim z ich pristresku. Nechala som ich na noc uz par krat dnu, v teple a Yashke niekolko krat dohodila do budy slamy. Dava jej to urcite zabrat takze cez zimu je na horucom jelenom vyvare s masom.
Srny bludia po nasom pozemku, hlbia si do snehu svoje postele a chulia sa na noc jedna k druhej. Yashka ich uz ani nevnima, Uz ich neberie ako votrelcov, ale ako sucast domu, ktory strazi. Ich lezoviska su vsade navokol...
Ked sa zotmie a nebo je ciste, priplizi sa niekedy uz i polarna ziara. Jemna, zelena sa vlni po nebi a nechce sa mi dat odfotit. Vonku pocut praskat stromy od zimy a vo vzduchu uz citit dym. Susedia popalili kopy suchych stromov, co este v lete nazvlacali do obrovskych kop okolo domu. Pre mna je to vona zimy vo vzduchu, taku ako si ju pamatam z detstva. Z kazdeho komina sa valila a plazila ponad dedinu. Kazdy mal naskladane uhlie v pivniciach a drevo pri dome a v drevarni. I ja zvlacam kazde rano za naruc k peci. Na rukavici mam dieru, a i ked zvysok tela nevnima - 25C, jeden omrznuty prst ma velmi skoro zahana naspat dnu. Tam sa vracia tak prijemne, s vystipanymi licami a brnenim v prstoch na rukach i nohach. Po chvili vsetko to co vonku skrehlo zaleje horucava a celym clovekom sa rozlieva prijemny pocit tepla. Pri peci sa susia topanky, ponozky, pancuchace, rukavice, hreju macky a motorova pila ;-)
Auta sme prezuli do zimnych gum, opat nastal cas, kedy musia parkovat blizko pri dome, zapichnute v zastrckach. Prehupli sme sa pomaly do decembra, hektickeho s koncom skoly pred zimnymi prazdninami, s vselijakymi akciami, kde sa pride odfotit "Santa" s detmi, kde sa stretnu rodicia, kolegovia z prace, obyvatelia mesta a vsetci si popraju krasne sviatky. Dopadlo snehu, toho staleho, co uz vydrzi az do aprila a cesty su ako klzacka. Tak ako uz kazdy rok, beriem do ruky pilku a tatove vysoke zimne bagandze a idem sa potulat po nasom pozemku za domom - hladat nas vianocny stromcek. Je to pre mna vzdy tajomny a magicky cas. Zajdem daleko od domu, tam, kam v lete nechodim a vzdy si v duchu hovorievam: "Aj toto je este nase, Boze, ako je tu krasne!" Ticho, vsade okolo. Sneh sa trbliece a vrzga mi pod nohami, sype sa mi do ciziem, hoc nohy dviham vysoko ako zeriav. Tu je ho plno, neudupaneho, nadychaneho ako perina. Sem nikto nechodi - iba ja srny. Par krat zastanem a divam sa im do oci. Stojime a cakame kto spravi ako prvy dalsi krok. Nerozbehnu sa, len mierne zatrepocu usami, pomaly odo mna odvratia zrak a kracaju dalej. Stretnem ich takto vela krat pocas tejto mojej vypravy. Na ten spravny stromcek nakoniec nemam stastie, ale stalo to za to, ono to vzdy stoji za to....Po stromcek zajdeme neskor, autom niekam dalej za mesto, kde je hustejsi les s obcasnymi lukami a ihlicnatou mladou. Blzia sa Vianoce, dalsie moje kanadske......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára