Na dieru treba zaplatu, na smutok treba radost...Par dni po tazkej rozlucke s Yashkou sme vycestovali na dve hodiny dlhu cestu za nasim malym bielym klbom. Na farme plnej koz, konikov a psikov nas privital velky biely pes a ujo ako vystrihnuty z westernov. Na hlave sirak, pevny stisk ruky na privitanie a usmev. Viedol nas dolu k svojmu statku a tam k ohradke s asi siedmymi steniatkami. Jedno krajsie ako druhe, vsetky biele a hunate. Kedze sme hladali slecnu, a po dvorceku behali samy chlapci, musel ju ujo vydolovat z budy, kde sa utiahla. Nedobrovolne nasilu ju tahal von a z vyrazu jej tvare v mojom naruci som mala pocit, ze z toho nema dva krat radost. Kracali sme k domu a uz uz by bolo vsetkemu koniec, keby sme si pre istotu nezmysleli pozriet si i poslednu slecnu, co uz so zadanou sestrickou pobyvala na verande ich domu. Boli z druheho vrhu, z ktoreho ich prezilo iba trojo. Vosli sme dnu a rozbehla sa k nam, kyvajuc chvostikom, vyskakujuc, natesena. Nemala som najmensich pochyb, ze ona je ta, co pojde s nami domov. Meno Kechika sme uz mali vybrate davno, ale k prvemu vzdy prihodime este jedno a "Joy" (v preklade "radost") tomuto cudu sadlo ako rit na serbel :-)
 |
| prva slecna, nebola z nas moc nadsena :-) |
 |
| nasa "Kechika Joy", skratene Chika :-) |
Priniesla nam domov presne to, co sme potrebovali - radost. Chinook napriek tomu, ze je este velmi mlady, pri Yashe akoby stratil hravost a nadobudol vaznost, este prilis skoro na jeho vek. Zrazu prislo cosi, s cim si mohol dovolit byt zasa tym, cim este stale je...stenatom. Neviem ani popisat ako krasne sa na nich pozeralo, ako sa k sebe od prveho momentu mali, hrali, tesili...
Je nas zasa plny pocet, len tam hore sa to cislo zvysuje, tu na zemi sa posnazime zostat v zabehanych poctoch :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára