Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

streda 16. marca 2016

Zbohom moja Aljaska....

"Maminka, Yashka bude zajtra uz zdrava, dnes ide k doktorovi, tak zajtra uz bude dobre...."
Keby....keby ten zivot fungoval ako tato detska krasna logika. Ale ujo doktor nedava zaruky, len nadeje...V tomto pripade som si od neho s flastickou antibiotik odnasala skor beznadej ako nadej. 
"Nadory"...to slovo mi zostalo zvonit v hlave. Pri kazdej myslienke, pohybe tam do niecoho narazilo a zazvonilo, skor zahucalo, ako taky hnusny neprijemny klakson. "Ak infekcia ustupi, skusime ju otvorit, zobrat maternicu a nazrieme co tie zjavne hrce na rentgene vlastne su. Prineste ju v stredu rano."
Chut do jedla neprisla, oci posmutneli...este ma vysla pozdravit vzdy, ked som sa na nu prisla pozriet, pokyvkala chvostom, pritulila sa. Nikdy sa mi nestazovala ak ju nieco bolelo, ani teraz. Len sa chcela objat, ist este trosku na prechadzku, hoc uz len ako tien za mnou. Kracala so mnou v utorok po lese a ja som vedela, ze to je jej posledna prechadzka....
V stredu rano ideme, lezi mi na zadnych sedadlach v aute a tisko pozera z okien. Slnko vychadza, do krasneho dna. Bol by krasny, KEBY...
Ujo doktor popocuva srdiecko, prehmata a uprimne mi navrhne to, co som nechcela pocut, no cakala. Da mi chvilu cas na rozlucenie, osamote...
Je na svete horsia chvila, ako ked drzite niekoho v naruci a viete, ze za par minut uz tu s vami nebude? Co povedat, ako sa rozlucit? "Odpust, je mi to luto, lubim ta, neboj sa, som tu..." To bolo asi vsetko na co som sa medzi vzlykmi a slzami zmohla. Drzala som jej hlavu v dlaniach, usi mala mokre od mojich slz, tri krat zhlboka vydychla. Tie vydychy boli ako dyka do srdca, ani neviem popisat ako boleli. A svetielko v ociach zhaslo. .........
Uz ju nic neboli, uz nebude, nikdy.
Soferujem domov, vzadu uz len nehybne klbko zavinute v deke. Cumim na cestu cez slzy, ale idem, ideme domov.
Niekde som citala, ze vsetky zvierata, ktore za zivota mate v opatere na vas cakaju tam na druhom brehu a oni povedia kam si zasluzite ist, ci do neba alebo do pekla. Zbohom dievcatko moje, pockaj tam na mna, za mostom, snad si zasluzim ist s tebou....




1 komentár: