Moje hracky "Made in mama"

Zacalo to niekedy pred Vianocami. Moj do drakov zblazneny detvak tuzil pod stromcekom po plysovom drakovi, ktoreho bohuzial ziadna plysakovska firma dosial nevyraba. Po uspechu mojho vlastnorucne usiteho kostytmu Bezzubky (ako tusim na Slovensku nazyvate Toothlesa :-) som si povedala, ze snad zvladnem zosmolit i cosi, co by sa podobalo na hracku a mozno i konkretneho vysnivaneho draka...

Nacupitala som znova do nasho miestneho sekaca a pokupila kopec veci, co mali spravnu farbu a texturu. S mojou vysokou davkou fantazie som mala z tej kopy starych habov, snuriek do topanok a kadecoho ineho pred ocami hotovy produkt "Made in mama" ;-) Po prvom drakovi prisiel dalsi, a dalsi, a ked sme stratili nasu Yashku, moj detvak ma cely smutny poprosil o malu plysovu, na pamiatku, na lubenie...

Tusim sa mi z toho stal konicek, a uprimne si myslimn, ze krasny. Bavi ma to a tesi ten usmev mojich deti. To tuhe objatie co ten moj plysak dostava, to je pre mna ten najvacsi profit ;-)

Moj prvy plysak - "Zippleback"

Druhy - "Skrill"

Treti - "Speedstinger"

..a zatial posledny - nasa Yashka

Prisla k nam "Radost"

Na dieru treba zaplatu, na smutok treba radost...Par dni po tazkej rozlucke s Yashkou sme vycestovali na dve hodiny dlhu cestu za nasim malym bielym klbom. Na farme plnej koz, konikov a psikov nas privital velky biely pes a ujo ako vystrihnuty z westernov. Na hlave sirak, pevny stisk ruky na privitanie a usmev. Viedol nas dolu k svojmu statku a tam k ohradke s asi siedmymi steniatkami. Jedno krajsie ako druhe, vsetky biele a hunate. Kedze sme hladali slecnu, a po dvorceku behali samy chlapci, musel ju ujo vydolovat z budy, kde sa utiahla. Nedobrovolne nasilu ju tahal von a z vyrazu jej tvare v mojom naruci som mala pocit, ze z toho nema dva krat radost.  Kracali sme k domu a uz uz by bolo vsetkemu koniec, keby sme si pre istotu nezmysleli pozriet si i poslednu slecnu, co uz so zadanou sestrickou pobyvala na verande ich domu. Boli z druheho vrhu, z ktoreho ich prezilo iba trojo. Vosli sme dnu a rozbehla sa k nam, kyvajuc chvostikom, vyskakujuc, natesena. Nemala som najmensich pochyb, ze ona je ta, co pojde s nami domov. Meno Kechika sme uz mali vybrate davno, ale k prvemu vzdy prihodime este jedno a "Joy" (v preklade "radost") tomuto cudu sadlo ako rit na serbel :-)

prva slecna, nebola z nas moc nadsena :-)

nasa "Kechika Joy", skratene Chika :-)

Priniesla nam domov presne to, co sme potrebovali - radost. Chinook napriek tomu, ze je este velmi mlady, pri Yashe akoby stratil hravost a nadobudol vaznost, este prilis skoro na jeho vek. Zrazu prislo cosi, s cim si mohol dovolit byt zasa tym, cim este stale je...stenatom. Neviem ani popisat ako krasne sa na nich pozeralo, ako sa k sebe od prveho momentu mali, hrali, tesili...

Je nas zasa plny pocet, len tam hore sa to cislo zvysuje, tu na zemi sa posnazime zostat v zabehanych poctoch :-)

Zbohom moja Aljaska....

"Maminka, Yashka bude zajtra uz zdrava, dnes ide k doktorovi, tak zajtra uz bude dobre...."

Keby....keby ten zivot fungoval ako tato detska krasna logika. Ale ujo doktor nedava zaruky, len nadeje...V tomto pripade som si od neho s flastickou antibiotik odnasala skor beznadej ako nadej. 

"Nadory"...to slovo mi zostalo zvonit v hlave. Pri kazdej myslienke, pohybe tam do niecoho narazilo a zazvonilo, skor zahucalo, ako taky hnusny neprijemny klakson. "Ak infekcia ustupi, skusime ju otvorit, zobrat maternicu a nazrieme co tie zjavne hrce na rentgene vlastne su. Prineste ju v stredu rano."

Chut do jedla neprisla, oci posmutneli...este ma vysla pozdravit vzdy, ked som sa na nu prisla pozriet, pokyvkala chvostom, pritulila sa. Nikdy sa mi nestazovala ak ju nieco bolelo, ani teraz. Len sa chcela objat, ist este trosku na prechadzku, hoc uz len ako tien za mnou. Kracala so mnou v utorok po lese a ja som vedela, ze to je jej posledna prechadzka....

V stredu rano ideme, lezi mi na zadnych sedadlach v aute a tisko pozera z okien. Slnko vychadza, do krasneho dna. Bol by krasny, KEBY...

Ujo doktor popocuva srdiecko, prehmata a uprimne mi navrhne to, co som nechcela pocut, no cakala. Da mi chvilu cas na rozlucenie, osamote...

Je na svete horsia chvila, ako ked drzite niekoho v naruci a viete, ze za par minut uz tu s vami nebude? Co povedat, ako sa rozlucit? "Odpust, je mi to luto, lubim ta, neboj sa, som tu..." To bolo asi vsetko na co som sa medzi vzlykmi a slzami zmohla. Drzala som jej hlavu v dlaniach, usi mala mokre od mojich slz, tri krat zhlboka vydychla. Tie vydychy boli ako dyka do srdca, ani neviem popisat ako boleli. A svetielko v ociach zhaslo. .........

Uz ju nic neboli, uz nebude, nikdy.

Soferujem domov, vzadu uz len nehybne klbko zavinute v deke. Cumim na cestu cez slzy, ale idem, ideme domov.

Niekde som citala, ze vsetky zvierata, ktore za zivota mate v opatere na vas cakaju tam na druhom brehu a oni povedia kam si zasluzite ist, ci do neba alebo do pekla. Zbohom dievcatko moje, pockaj tam na mna, za mostom, snad si zasluzim ist s tebou....