Mozno sa inym navokol javim ako absolutne chladna, ked si vobec nevsimam asi jedenapolrocne dievcatko, co spoza sedadla predomnou nakuka na vsetkych okolo. Vyska a piska, rozprava si tou svojou detskou nezrozumitelnou recou a oni jej mavaju a prihovaraju sa, usmievaju, robia grimasy...iba ja nie, vzdy radsej odvratim tvar, sklopim oci. Sedim skoro celkom vzadu, zvycajne tam mamicky s detmi uz neusadzaju, ale z nejakeho zvlastneho dovodu ju sem doviedla letuska odinakial. Vymenili si miesta s teenagerkou co spolu so zvyskom akehosi sportoveho druzstva v sivych mikinach a menach na pleciach obsadili svojim chichotom snad polku lietadla. Tak na mna ponad sedadlo obcas kuknu dve tmavohnede ocka, vystrci sa rucka rovno mne pred nosom a ja tam vidim Terezku. Pridu spomienky spred dvoch tyzdnov, kedy som ja tak cestovala s dvomi detmi, kedy i na tie moje robili vsetci naokolo opicky. Teraz tu sedim sama, iba zive obrazky v mojej hlave, vycitky...a potom slzy ako hrachy. Aky je toto cas, Boze ako sme to teraz? Cela moja rodina roztrusena po svete. Deti na Slovensku, ja v lietadle do Toronta a moj mangel na ceste do Vancouveru. Roztrateni...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára