...sa zvyklo hovorievat tam u nas doma na Liptove. Neviem ci je to nejake oficialne porekadlo alebo len taka fraza, ale tieto dni mi prichadzala na um pomerne casto. Blaznovstvo co sa tu deje okolo realit dava najma novopriselcom pocit casovej tiesne, tlaku, ze musia brat co je. Paradoxne ceny podnajmov su tu v rozmedzi $1500 -2700 za mesiac ( malokedy majitel akceptuje domace zvieratka :-(), co by pre nas a mnohych dalsich presahovalo vysku hypotekarnej splatky na vlastny dom (v cene tak okolo $250 000). Zastupy potencialnych kupcov preto poluju na vsetko dostupne v okoli. Moj siesty zmysel sa prebudil len kratko predtym, nez sme uzavreli deal na teraz uz NAS dom. Mala som jednoducho pocit, ze treba konat, rozhodnut sa a ist po nom, rychlo, lebo neskor uz bude neskoro...
Predava sa tu snad vsetko, predana je uz dokonca i haraburda, v ktorej sme s tatkom byvali moj prvy tyzden v Hudson's Hope. Pamatam si velmi dobre na ten pocit co ma premohol, ked sme sa vtedy o druhej nadranom konecne dotrepali do "krajiny dinosaurov a priehrad". Zdesenie...Neviem inak opisat co sa vo mne dialo, ked som vkrocila do mojho noveho docasneho domova. Skaredy trailer, co si snad pamata i casy pred velkou priehradou. Ako koniec koncov vela podobnych hroz v meste. Tieto hnusne skatule tu stoja ako pamatniky rokov 50tych, 60tych robiac kvazi-centrum mesta akymsi kocovnym pristavom, zhromazdiskom docasneho, co sa bohuzial stalo trvalym. Niektore uz ani nevidno, vrastli do zeme, pohltili ich buriny a rakytiny. Okna oblepene sivou hrubou lepiacou paskou - "duck tape", co je tu univerzalny prostriedok oprav vyuzivany zjavne laicky i profesionalne, docasne i naveky. Ked prisli prve letne dni, nasa barabizna sa zmenila na sklennik. Tatko zrusil zazimovanie traileru v podobe igelitov prekryvajucich vsetky okna i poniektore dvere. Par okien sme potom mohli otvorit, ine sme oblepili naspat, kedze bez pasky sklenene tabule popadali na zem. Aby aspon opticky dalej plnili funkciu okna. Pamatam si, ze ku koncu leta sa to uz predavalo ako "pekny pozemok s trailerom", nie "trailer na peknom pozemku". Hroza nehroza, byvat sa musi a strasidlo sa div divuci predalo...
Nas dom, co nas prichylil potom bol na trhu snad 5 rokov. Kvoli detom sme ho nazvali "pozicany", aby vedeli, ze aj z neho onedlho budeme musiet odist a radsej sa nan neviazali. Ludia prichadzali, obzerali, odchadzali a on tu stale stal a len menil osadnikov. Vzdy len prechodny domov pre vsetkych, co nim za ten cas presli, "pozicany" pre mnohych. Uzili sme si tu dost okukovacov, necakanych navstevnikov, ale ako prisli, tak odisli...az na jedneho. Zastal mi tu jedno rano, volajuc a mavajuc na mna uz z dialky. Vraj sa s nami nemoze spojit a uz davno to tu obchadza a rad by si obzrel dom. Sklamanemu som mu oznamila, ze ja nie som majitel, ale len podnajomnik. Bolo mi ho luto, vediac sa naplno vzit do jeho koze, zobrala som ho dnu a previedla ho. Slovo sem a tam, vymenili sme si nase frustracie okolo hladania vlastneho domu v Hudson's Hope. Aj on uz hlada, dlho, davno....... marne. Nieco normalne ako povedal, pretoze jeho zena, do traileru byvat nepojde! "To ste boli vy!!!!!?" -vysvitlo, ze nas domcek, co sme prave kupili sme mu vyfukli priamo pred nosom. Kamarat mu mal dat cislo na majitelov, ale zavolal mu spat uz len s : "Chris, it's gone :-(" Aha, tak preto ten moj pocit, to podivne a naliehave nutkanie, ze treba rychlo konat! Mozno neskor by ktosi iny povedal nam : "Sorry, it's gone". Chris potom prisiel i na dalsiu obhliadku, nasledovala inspekcia, appraisal jeho banky a myslim, ze nas pozicany dom je tiez predany.
Pozemok, o ktorom sme uvazovali a rozhodovali sa vtedy medzi nim a nasim novym domom, tych krasnych 40 akrov, bohuzial so zhoreniskom a zdochlinnym zapachom v rohu bol tiez prave predany! Ani pach smrti zrejme neodradil kupcu, akehosi tajomneho chlapika z mesta. Jeho identita je neviem preco tunajsim tajomstvom.
Predava sa tu co sa da a i ked nas novy domcek je projekt v com sa da a kde sa clovek pozrie, s tymto blaznovstvom naokolo sme radi, ze ho mame.
Predava sa tu co sa da a i ked nas novy domcek je projekt v com sa da a kde sa clovek pozrie, s tymto blaznovstvom naokolo sme radi, ze ho mame.
Yashka steka uz kazdy vecer po zotmeni. Povieme si len: "Ahoj maco!" Niekedy ho v sere este zazrieme, zasvietime mu baterkou do oci co sa odlesknu naspat. Ak sa zdrzuje prilis dlho, dialkovym roztrubime auto, nech si nezvyka, ze je tu vitany. Cierny maco v podnajme a puma na vlastnom. Aspon take su vraj reci, ze obchadza domy navokol nasho. Clovek sa jej nesmie pozerat priamo do oci a vzdy so sebou nosit palicu, co by ho opticky robila vyssim. Pri stretnuti treba pomaly cuvat, s papekom nad hlavou a snad sa uz len modlit, ze selma da pokoj. Tak radsej ostrim zraky a drzim vidly blizko pri sebe, deti vzdy nadohlad, keby sa k nasim styrom mackam nebodaj pritulala piata, nie taka pritulna.
Divocina ako sa patri, cas zaobstarat si pusku a dvoch cuvacov co by odstekali kazdeho votrelca. Cas byt velmi opatrnym, ostrazitym a respektovat prirodu okolo seba. Dufam, ze sa nam tu spolu podari nazivat si v mieri...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára