Den rodiny v Hudson's Hope

Vcera bol v Britskej Kolumbii sviatok, den volna - Den rodiny. Nase malinke mestecko usporiadalo co mu sily a moznosti stacili aby sa v tento den vyblaznili cele rodiny, samozrejme najma ten drobizg. Rano sa rozkotulalo mnozstvo fit lopt po velkej prazdnej telocvicni - mensie, vacsie, obrovske, zlte, modre, fialove....medzi ne sa potom vypustili detvaky, no a rodicia uz  len s uzasom sledovali ako malo staci detom k radosti. Pre nas velkych to bol skor oddych, prilezitost stretnut sa a porozpravat pri horucej cokolade. Je mile ako zije taketo malinke mestecko. Hoci sme tu este ani nie dva roky, mam pocit, ze uz sme jeho sucastou, akymsi inventarom. Kopec ludi ma hned oslovi menom, hoc sa mi zda, ze som ich este nikdy v zivote nestretla a ani ich tvar mi z videnia nic nehovori. Hned sa pytaju ako sa mame, ako sa vodi mangelovi po operacii. Cloveku to chvilu trva, nez si zvykne a zmieri sa s tym, ze sa tu neda zit v anonymite, ale ked sa s tym zzije, zistuje, ze by mu to inde uz snad i chybalo :-) 

Z velkej miestnosti plej lopt sme sa potom presunuli na nas prave cerstvo otvoreny lyziarsky svah. Nie je to ziadna olympijska zjazdovka, len taky kopec na ucenie sa, pre deti ci zaciatocnikov. Sme tu v Hudson's Hope radi, ze ho vobec mame. Bol dokonceny svojpomocne, dobrovolnikmi pocas nespocetnych brigad v priebehu par rokov. Poslednych par dni sa k nam zima akoby vratila v celej svojej sile a teploty tvrdohlavo zotrvavju v rozmedzi -20C cez den a este nizsie cez noc. Zostat preto dlhsie vonku bolo i v tento den skor testovanim vlastnej vydrze. Ten kto uz nevladal, vosiel dnu do maleho domceka, zohriat sa salajucim teplom z pece i horucou cokoladou a parkom v rozku. Na jednorazovy poharik teta pri hrnci s horucou cokoladou kazdmu napisala jeho menosnad hned od dveri. Ako pri dvanastich mesiacikoch, sedelo nas tam par okolo rozkurenej pece a klebetili sme, smiali sa. Najdlhsie vydrzali vonku detvaky, spustajuc sa na comkolvek, co zislo dolu kopcom. Od snowboardovej dosky, cez boby roznych farieb a velkosti, az po obrovsku dusu z pneumatiky. Vosli do drevenicky vzdy s licami ako maliny a mokre ako mysi..

Zo svahu potom na chvilu naspat domov, a neskor zasa na dalsiu akciu -  na nas miestny zimny stadion a korculovanie zadarmo. Tento den sme snad zili len na horucej cokolade a parkoch v rozku, kedze to je zda sa najoblubenejsie "jedlo" na takychto akciach :-) Nevadi, niekedy to jedlo vobec nie je podstatne, hlavne ze je sranda...

Malo tu staci k radosti, i detom, i dospelym. Len tak sa stretnut pri ohniku, nechat si vystipat lica, zdielat ako sa kto ma v tomto nasom malom meste. Akysi pocit spolupatricnosti a sily, co prameni z niekedy tazkych podmienok, s ktorymi sa tu borime. Sme tu jedna velka rodina z jedneho malinkeho mestecka, co mala dnes sviatok a den volna...Je to tu fajn, a vzdy ked mam pocit, ze je to uz celkom na obdiv, staci mi precitat si facebookovy status kamarata zijuceho na Yukone. Dnes hlasil -42C, uz dva mesiace pokazenu pumpu na vodu a zachod pouzitelny len v podobe kadibudky. Na uzitkovu vodu roztapa sneh v hrnci, pitnu kupuju vo velkych kanistroch a sprchovat sa chodia na miestnu cerpaciu stanicu. Ach, aky to mame v porovnani s nimi luxus tu na severe BC! :-)