Zbohom moja Aljaska....

"Maminka, Yashka bude zajtra uz zdrava, dnes ide k doktorovi, tak zajtra uz bude dobre...."

Keby....keby ten zivot fungoval ako tato detska krasna logika. Ale ujo doktor nedava zaruky, len nadeje...V tomto pripade som si od neho s flastickou antibiotik odnasala skor beznadej ako nadej. 

"Nadory"...to slovo mi zostalo zvonit v hlave. Pri kazdej myslienke, pohybe tam do niecoho narazilo a zazvonilo, skor zahucalo, ako taky hnusny neprijemny klakson. "Ak infekcia ustupi, skusime ju otvorit, zobrat maternicu a nazrieme co tie zjavne hrce na rentgene vlastne su. Prineste ju v stredu rano."

Chut do jedla neprisla, oci posmutneli...este ma vysla pozdravit vzdy, ked som sa na nu prisla pozriet, pokyvkala chvostom, pritulila sa. Nikdy sa mi nestazovala ak ju nieco bolelo, ani teraz. Len sa chcela objat, ist este trosku na prechadzku, hoc uz len ako tien za mnou. Kracala so mnou v utorok po lese a ja som vedela, ze to je jej posledna prechadzka....

V stredu rano ideme, lezi mi na zadnych sedadlach v aute a tisko pozera z okien. Slnko vychadza, do krasneho dna. Bol by krasny, KEBY...

Ujo doktor popocuva srdiecko, prehmata a uprimne mi navrhne to, co som nechcela pocut, no cakala. Da mi chvilu cas na rozlucenie, osamote...

Je na svete horsia chvila, ako ked drzite niekoho v naruci a viete, ze za par minut uz tu s vami nebude? Co povedat, ako sa rozlucit? "Odpust, je mi to luto, lubim ta, neboj sa, som tu..." To bolo asi vsetko na co som sa medzi vzlykmi a slzami zmohla. Drzala som jej hlavu v dlaniach, usi mala mokre od mojich slz, tri krat zhlboka vydychla. Tie vydychy boli ako dyka do srdca, ani neviem popisat ako boleli. A svetielko v ociach zhaslo. .........

Uz ju nic neboli, uz nebude, nikdy.

Soferujem domov, vzadu uz len nehybne klbko zavinute v deke. Cumim na cestu cez slzy, ale idem, ideme domov.

Niekde som citala, ze vsetky zvierata, ktore za zivota mate v opatere na vas cakaju tam na druhom brehu a oni povedia kam si zasluzite ist, ci do neba alebo do pekla. Zbohom dievcatko moje, pockaj tam na mna, za mostom, snad si zasluzim ist s tebou....

Vsetko po starom..

"Dlho si nepisala, si ok?"...

"Ale hej, vsetko po starom u nas, nic nove, OK"...

Zamyslela som sa. Ozaj, preco som vlastne tak dlho nic nenapisala? Na to treba asi ist z toho opacneho konca - ...preco som pisala? 

Jedni si pisu dennik sami pre seba, ini pisu vydavatelstvam. Jedni pisu preto, ze sa radi citaju, druhi preto, ze ich radi citaju. Jedni vtedy ked maju co povedat, ini ked nemaju co povedat. Jedni pisu o nicom na tisickach stran a druhi napisu citat a kazdy hned pochopi... Ja som pisala sama pre seba, ked som sa v sebe nevyznala, pisala som nasim tam za morom, ked mi bolo tazko a pisala som i cudzim ked som im chcela povedat ake to tu je. Pisala som vtedy ked ma bolelo na dusi, pisala som vtedy, ked ma cosi nastvalo, pisala som natesena. Pisala som tisic slovami ani neviem o com...a boli i prestavky kedy som nepisala nic, ani slovko. Pisala som po cely cas tejto mojej cesty zvykania si, pocas celeho zapasu s novou krajinou, jej kulturou, mentalitou tunajsich, cudzou recou,.... pocas celeho zapasu sama so sebou. O 9 dni to bude 11 rokov co som v Kanade. Mam pocit, ze sa moj seriozny zapas skoncil. Este stale hram, ale uz len asi tak ako obstarozny hokejista na exhibicnom zapase hviezd,  kde uz o nic nejde :-)

To moje "vsetko po starom" nie je tak celkom pravda. Po starom bolo hladanie sa, boj s veternymi mlynmi kdesi pod polarnou ziarou. Po starom bolo vsetko nove, ine. Po novom je to "nic nove". Citam si niekedy zaciatky tohto mojho blogu a uvedomujem si ako vela sa zmenilo. Citam si cestu jedneho cloveka, co sa odstahoval kamsi za more a zvyka si. A repce a nadava, nostalgicky spomina a porovnava, stazuje sa a vzlyka, a je mu smutno a clivo, a chyba mu rodna zem a rodicia. Citam si ako objavuje to a hento, ako sa nadchyna nad tym a onym, ako prijima za svoje cosi, co mu este nedavno bolo cudzie. Citam si ako spoznava tuto zem i sam seba, citam si ako sa snazi inym vysvetlit, co este nedavno bolo pre neho samotneho nepochopitelne. Citam si o cloveku, co si zvykal, hladal ..a nakoniec nasiel. Sam seba, novy domov a pokoj v dusi.

Napisem, nebojte. Budem samozrejme pisat dalej aby ste vedeli ako sa tu mame - co noveho/stareho. Budem pisat beznosti bezneho cloveka zijuceho kdesi v Tramtarii pod polarnou ziarou. Len mi nemajte za zle mozno castejsie dlhsie prestavky bez pisania, znamenaju len jedine - mame sa dobre, nic nove, vsetko po starom ;-)

Do piatej rana...

Blizil sa Halloween, i ked mne uz asi nadosmrti zostanu blizsie tie nase slovenske Dusicky a Vsetcia svati...ale nase detvaky sa na ten svoj bu bu bu sviatok vzdy tesia. Do skoly vtedy kazdy pride v kostymoch a cez prestavku sa nahanaju princezne s poziarnikmi, drakmi, a potvorami od vymyslu sveta. Nasa Evka je uz pekny cas opantana Toothlessom z rozpravky "Ako si vycvicit draka" a tak bolo samozrejme, v com by najradsej prisla osudny den do skoly. Doma si vykutrala staru zelenu satku, vyrobila akysi chvost a masku na tvar a ja som len s velkou davkou fantazie a tolerancie  pritakala na to, ze sa to podoba na jej cierneho milovaneho draka. I ked je to zelene, i ked to ma chvost ako macka,  a maska na tvari mi vohnala na tvar usmev a spomienku na Nadu Urbankovu a jej ozrutne okuliare :-) I zlutovalo sa mi dcery a ked som detvaky vyprevadila rano do skoly a zastavila som sa v nasom miestnom sekaci pozriet ci neobjavim cosi pouzitelne a nebudem z toho schopla vytvorit Toothlessa. Moj nakup bol nasledovny: jedna cierna bundicka s kapuckou, jedny cierne teplaky, druhe cierne teplaky, jedny cierne dospelacke rukavice, jedny ruzove detske rukavicky, jeden zlty podbradnik, dve cierne obliecky na velke vankuse, jedna cervena obliecka na vankus a jedna biela obliecka na vankus. I sadla som si za stol, doniesla moj kosik so sitim a zacala tvorit. Zdal sa to byt projekt na viac ako jeden den. Evka pochopila, ze asi nebude v mojich silach stihnut to do zajtrajsieho dna, ale z jej radosti to nic neubralo. "A bodaj ta porantalo! Aby som detvakovi neurobila radost, ked co i len spat nebudem, dosijem to!" Tak som tam dole zostala sama, v tichu noci a sliepnajuc rucne prisivala kridla, zuby, jazyk, ostne, pazure, cast ku casti,  az o piatej rano vznikol Toothless :-) Rano nebolo stastnejsieho tvora pod slnkom, ked si Evka v nachystanej taske namiesto zelenej satky, macacieho ruzoveho chvosta a Urbankovej okuliarov  objavila cierny poklad. Som rada, necitim si konecky prstov dopichane a napuchnute, ale stalo to za to. Vzdy to stoji za to ak urobite detvakovi radost...:-)

Prvy sneh

Je to pre mna vzdy sviatok. Ten moment, ked sa rano zobudim a cez okno sa dnu tlaci akosi viac svetla, hoc je presne ten isty cas ako kazde ine rano. Vonku je vsetko biele, take ciste, carovne...Mam slabost na zimu, akosi mi zostala vzacnou po tolkych Vianociach doma bez snehu. Hoc tu v Kanade jej mam az az 6 mesiacov v roku, nezunovalo sa mi to, mam ju rada. Milujem vrzganie snehu pod nohami, buchot pred dverami, co znamena, ze ktosi prisiel a obuchava si sneh z topanok, vonu dymu co sa vali z kominov, teplo co sala z pece, Tri oriesky pre Popolusku, Mrazika, Mikulasa i Deda Mraza. Mam rada, ked cakam s detmi vonku na skolsky autobus, podideme pod poulicnu lampu a palickou do snehu kreslime obrazky ak je tvrdsi s korkou. Ak je cerstvy a sypky, vydupavame obrazky nohami - suchotanim malinkymi posunmi noha pri nohe. Deti sa na to vzdy tesia a ukazuju potom co vydupali ci vyryli svojmu kamosovi - vodicovi autobusu. Tusim i moja najuspesnejsia slohova praca na zakladnej skole bola na temu ZIMA. Dostala som jednotku s tym, ze ucitelka mi neverila, ze som to zosmolila sama :-) Tak sa s vami obrazkovo chcem podelim o nas prvy  a druhy sneh v tejto nadchadzajucej zimnej sezone...

Na dusicky nam potom napadol novy sneh a bolo este krajsie....

Farby a pochmurno..

Farby uz odisli, zliali sa do jednej a vznikla smutna siva. Ako ked sa maliarovi prestane darit, nastve sa a od zlosti bacne paletu s mlackami este mokrych farieb na nedokoncene platno. Zostane iba spomienka na obraz, spomienka na jesen pod sivou smuhou zmiesanych farieb. Priroda je unavena, ako kazdy umelec, ked zo seba vyda vsetko a uz viac niet co povedat...potrebuje tvorivu pauzu predtym ako zacne novy obraz. Smuha sa teraz taha cez krajinu od nevidim do nevidim a ja uz len cakam na novy zachvat tvorivosti, platna s biuelou tematikou, ladovo krasne a ciste. Nemam rada toto prechodne spave obdobie, unavene, umelecky zufale. Rano je hmla a ked sa slniecko prederie cez sive mracna, na streche bubnuju kvapky byvalej namrazy ci rosy. Vsetko treba pomaly vychystat na zimny spanok, zverom nanosit novej suchej slamy do bud, autam prezut zimne pneumatiky, poskryvat zahradne stolicky, trampolinu a kajaky, nanosit a poskladat  drevo na zimu, poodnasat slapky a zniest zo skrin velke zimne topanky a objemne vetrovky co dolu na vesiakoch zaberu 3 krat viac miesta ako garderoba pred nimi.

Statistiky pomaly vyhodnocuju rok 2015 snad vo vsetkych ukazovateloch, i lokaciach. Nase  kupalisko v mestecku strieda zimny stadion, rano je tma ked vstavame a za par dni sa tato bude vracat z prace uz tiez za tmy. Uz mame za sebou i jessenny jarmok v Hudson's Hope. Je to taka lokalna znaska vsetkeho co rok a dom dal, co sa komu urodilo, kto co vyrobil a vytvoril. Vsetci sa pokochame, zatlieskame si, odmenime sa a rok je uzavrety. Prvy krat som nan prihlasila nejake moje vytvory a na moju velku radost oba dostali prvu cenu. Je take milo prijemne ked sa teraz niekto pri mne pristavi a ma zjavne potrebu mi povedat ako velmi sa mu to pacilo. Najma moja kanadska hus zozala celkom dost obdivu a na moje prekvapenie i ponuku na odkupenie. "Nemozem, nie je na predaj. Ta pojde mojim rodicom, raz, ked vymyslim ako ju bezpecne dopravim z Kanady na Slovensko" ;-)  

V tomto case sa tu u nas hore zjavi i par kamaratov co pridu na polovacku z Vancouveru, je to vzdy taka vzacna navsteva, iba raz za rok. Chvilu s nimi posedime pri ohni, deti pobehaju okolo a za tmy sa rozlucime niecim ako "tak zasa o rok!" Mestecko je v tomto case plne polovnikov, skusaju stastie lokalni ale najma cezpolni. Traky cez mesto chodia nalozene stvorkolkami, obcas z nich vytrcaju parohy ulovkov.  Za domom pocut niekedy vystrely a casto motorove pily. Ludia si chodia napilit drevo, co zostalo lezat na kopach po cistkach kvoli lykozrutom asi dva roky dozadu. Na prechadzke so Chinookom a Yashkou potom do narucia zbieram prazdne plechovice od piva, krabice a obaly...a ked je toho uz na naruc privela, vratim sa tam s velkym ciernym sackom na odpadky...a je mi z toho smutno a som nastvana.... 

Dnes je pochmurno, chladno a prsi, a uz moc krajsich dni nezostava nez pride zima. Tesim sa na nu, ako na vyzvu noveho nepopisaneho papiera, este nedotknuteho platna. V Kanade sa dnes voli, ja este nemozem, len jej zelam vsetko dobre, nech ti co mozu rozhodnu mudro. Som zvedava co prinesie Zima, Mikulas, Dedo Mraz, Santa, Jezisko...a novy predseda vlady. Vela stastia Kanada a pokojny zimny spanok!

Pomedzi prsty

...tak akosi mi toto leto preteka cas. Neviem dna, neviem hodiny. Vikend / nevikend - ziadny rozdiel. Len dni  znacene v cervenych a modrych kruzkoch v kalendari na stene. Modra - sichta na priehrade a cervena - na poste. Akoby to bolo vcera co sme odprevadzali deti na Slovensko, akoby vcera som ratala, ze ma caka zarezavanie v dvoch robotach pocas piatich mesiacov... a uz zostava len par tyzdnov a je po tom - po lete, po nahanackach v dvoch robotach, po prazdninach v Europe. Pride stara znama rutina a uz sa na nu uprimne i celkom tesim. Pride ako prazdniny po prazdninach. Cosi, co mi znova prinesie vikendy, stare zname opozerane rozpravky pred spanim, chut varit pre celu rodinu a nielen nas dvoch, zabehnuty rezim, ktory bude opat davat zmysel.... 

Praca na poste sa pomalicky dostava do akejsi komfortnej zony vo veciach, ktore sa casom stali rutinou. Je ale este neskutocne vela toho, s cim sa stretavam velmi zriedkavo a tak je to pre mna stale strasiakom. Casom sa to snad spravi a budem sa citit isto i v tom. Mam rada pomale a tiche soboty, kedy som na poste sama, len zrana do obeda. Pride len zopar ludi, len tak poklebetit, vyzdvihnut zabudnuty balik, co zhon tyzdna nechal sediet u nas na polici. Popytaju sa co to mam za prizvuk, ako dlho a kde v Hudson's Hope byvam, povyzvedaju, posranduju a rozlucia sa usmevom. Mam rada schaosenych turistov, co frustrovani GPSkou pridu poziadat vsevediaceho postara o znavigovanie. Zvykam si a miestni si zvykaju na mna, nejak nam to snad spolu pojde.
Na priehrade sa nam deju veci, co obracaju vsetko zabehnute na ruby. Stacilo par protestantov s hlupymi poznamkami na adresu BC Hydra, hlucnejsich, nepocuvnych...a vysledkom ich nespratnosti je zatrhnutie tur po powerhouse. Zostala len cesta napriec priehradou, a znama rutina dostava zabrat. Nauceny skript treba zrazu prekopat od zakladov. Hladky, zautomatizovany sled poprehadzovat tak, aby vsetko davalo zmysel na novej trase. Usit to na mieru, lepsie povedane - na vyhlad. Treba rozpravat o tom, co turista vidi, a vynechat to, co videt uz bohuzial nema sancu. Napriek sklonku sezony sme teda ako keby opat na jej zaciatku...

Clovek v oboch robotach "pracuje" s ludmi. "Customer service" ako sa to tu nazyva je praca na sebe samom, na tom, aby clovek zvladal kontak s inymi v zmysle, ze oni maju pocit, ze je tam pre nich a iba pre nich s tym, ze ho to zaroven naplna a tesi. Par mesiacov staci, aby introvert ako ja obcas zazival stavy, kedy ma toho plne zuby, kedy vsetko v nom krici: "Dajte mi uz pokoj! Keby ste ma naozaj pocuvali, tak sa ma teraz toto nepytate. Precitajte si to sami, ved to mate priamo pod nosom. Prsi, co nie ste radsej doma?  To musite prist s 50 balikmi pat minut pred zaverecnou? Naozaj vas nepoznam, naozaj potrebujem vidiet vase ID (cosi ako obciansky preukaz na Slovensku) " ....ale napriek protestom vo mne, vonkajsok musi dalej, nasadi usmev, privetivu odpoved, vysvetlenie zas a znova, nahodi do pocitaca, nalepi znamku, posle. Dni volna prichadzaju kadejako, v strede tyzdna, kedy si nastolim svoj vlastny vikend, a ak pocasie spolupracuje, uzijem si ten cas naplno najma vonku. Bud so psami, s kajakom, stvorkolkou, ci po vlastnych kdesi v hustavach za domom v lese. V tichu, kde "customer service" zazivam z druhej strany - od prirody. Ja som vtedy turista, klient, navstevnik, zakaznik a ona ma vita. Vzdy s privetivou tvarou, rada, s odpovedami na vsetky otazky, uz i tisic krat zodpovedane, bez zaverecnej, ma dvere vzdy otvorene a sluzby zadarmo. Rada si vtedy vymenim poziciu a prijimam od nej, co mi je davane. Som vdacny turista, klient, navstevnik, zakaznik. Dobre mi to padne tak pre zmenu....;-)

Beh

Nahanam sa za niecim, cely zivot, snad tak ako vacsina z nas. Dobieham aby som stihala. Bezim, hladim pred seba a ani si nevsimnem, ked cosi vytratim z vrecka. Ktosi za mnou zavola: "Hej! Toto vam vypadlo!" Az vtedy sa zastavim, podakujem, zovriem ledabolo vytratenu vec znova pevne v ruke, zakutrem ju zovretu hlboko do vrecka a pomyslim si: "Drz si to riadne, mas stastie, ze si to ten clovek vsimol!"

Takto utekam posledny mesiac, od - do v praci, potom deti, domacnost, psy, macky...Vikend - nevikend. Rano chytro nakuknem do mailu, na skype, ci nam niekto nieco nepisal. To iste vecer. Miname sa tu v Kanade so Slovenskom, striedame si online status na skype ako den a noc.... 

Vcera som nasla mail od mamy, ako by na mna volala: " Stoj, nebez uz, zastav sa trosku, vytracame sa ti z dlane, z vrecka, z bezneho dna.......Oco sa na svoje narodeniny druhy krat narodil..." Tak si vycitam, a je mi luto. Pochytam vsetky myslienky na nich tam doma, coby do dlani a zvieram ich tam az krcovito silno staby som ich mliazdila. Viac sa mysliet snad ani neda, cez slzy, s trasucim hlasom a rukami. Skoro mi oco vypadol z vrecka, zo zivota. Len ktosi zhora asi este stihol zavolat: "Hej, toto je tvoje, drz si to lepsie v dlani, v srdci..." 

"Oco, ja si ta tam drzim. Len ty nam slub, ze sa budes s nami drzat tiez!!!!!!