Priatel

Ja v Ontariu, tato uz tu, v Hudson's Hope. Trosku som mu vtedy i zavidela to vsetko nove v jeho zivote. Novu pracu, nove zazitky, novych ludi co tu postreta. Pre mna to bola tiez zmena, ale v starom, poznanom. Tesila som sa na to, ked sa zasa ozve, porozprava mi koho stretol, co zazil,  ako to tu naokolo vyzera...

Ja som mala pri sebe deti, Olava s Eli keby sa nieco zomlelo. Ale co on tam? Kto pomoze jemu, nikoho tam nepozna, nik nepozna jeho....

Potesilo ma, ked mi raz spomenul, ze dostal pozvanie na obed ci veceru od Ticha, kolegu z prace. Tak uz tam nie je, nebude sam. Uz nebudem mat strach, ze po praci ho caka len cudzi prazdny byt, snad bude mat i inu moznost ako samotu - priatela.

Nasli sme ho nakoniec v Tichovi obaja. S jeho ukrajinskymi korenmi mnohe veci chape, co "cistym" Kanadanom treba vysvetlovat. Obcas si medzi sebou prehodime slovko kazdy v materinskom jazyku a napodiv si rozumieme. Nie, nielen jazykovo, ale tak ludsky krasne. Ved ako sa neda nerozumiet si s dobrym clovekom? Dvere pre nas vzdy otvorene, s pozvanim i bez neho vzdy vitani. Utesi, poradi, rozosmeje. Ked sa nedarila kupa cerveneho domceka od Knuta, pritulil nas k sebe a urobili sme si filnmovy vecer, aby sme vraj zabudli, odreagovali sa. S manzelkou Katherine nam prisli na konci leta postrazit deti aby sme my s tatom po x rokoch mohli ist niekam sami, na vecierok. Akosi prirodzene sa vkradli do nasho zivota tu v novom prostredi a robia nam ho viac domovom. V Ontariu Olav a vsetci z rodiny Natvikovych a tu Tich s rodinou.

Asi iba s priatelom sa da kaslat na to, ze mate 30, 60 rokov a hrat scrabble, zastavit sa u neho na ceste z detskeho ihriska a len tak si poklabosit, pit zasa teple mlieko s medom, recept nasich starych mam na lepsi spanok. Nie, Kanadania to nepoznaju..

Akosi prirychlo utekal cas od konca leta, ked sme kupili tento dom. Ako sme ho kupili, volame Ticha a Katherine na navstevu. Raz nemozu oni, potom my, potom sa minieme, my na vianocnom vecierku s tatovymi kolegami z prace a Tich s Katherine s konecne volnym vecerom. 

"Aha, Tich ma nejaku oslavu?" 

...Po docitani celeho mailu ale tatkova tvar  na oslavu u Ticha nevyzera. Podava mi notebook......

"Oslava zivota pana Tichonowa..............odisiel nahle............rozlucka s nim bude......"

Vnimam a chapem snad kazde stvrte slovo co citam, svet sa snad zblaznil, je to len zly vtip, zly sen, co rano bude uz len matna spomienka? 

Nie, bohuzial, odisiel nam priatel a uz sa nevrati. Uz nepride na tak dlho slubovanu navstevu, uz mu neukazeme nas novy domcek.  Zostane nam po nom obrovske prazdno v novom domove, co nam prave on pomohol mat rad. Je neskutocne ako kratko staci byt s vynimocnym clovekom na to, aby vam chybal po cely zvysok zivota.

Zbohom Tich, chcela som napisat nieco pekne, nieco vynimocne, ale nie som schopna. Namiesto toho len bojujem so slovickami, rozmazanym svetom okolo, s velkou hrcou v hrdle, hnevom na spravodlivost tohto sveta a vycitkami voci sebe i tomu, kto riadi tento cirkus co zijeme..