Nielen zivot je iny v tychto koncinach daleko na severe, este i koniec je casto taky, ako byval za starych cias...
Cathy ma za sebou dalsiu ranu, ktora tentoraz zabolela i mna. Uz je prazdno a smutno okolo jej domceka. Obzriem sa tam akosi instinktivne vzdy ked prechadzam okolo, ale uz tam nesedi na priedomi, nevyhrieva sa na slniecku, uz nepocut to zvlastne mnaukanie staby spev vtacika.... Jej Gandhi uz nic neboli, zaspala navzdy. Cathy nevlastni dom, v ktorom byva a tak ju nemohla pochovat kdesi na pozemku opodial. Nezostalo jej teda nic ine, len zobrat si domov od veterinara nadobku s hrbkou popola. Nie, takto to tu nie je bezne. Tak koncia zvieratka tam dolu, v mestach, kde su mestske nariadenia a zakazy, kde ani nieto kam zlozit ich drobne kosti...Tu nie, tu maju svoje miestecko mozno pod vysokou borovicou, mozno kdesi v rohu velkeho pozemku farmy, alebo niekde daleko daleko na uzemiach kralovnej, kde ludska noha tak casto nevkroci. Tak ako u nas doma na Kokave, pod starou slivkou v zahrade, co susti
listkami a rozprava sa s tolkymi mojimi mackami i psikom. Macky, psi, dokonca i kone... Konik, co tu vcera dostal infarkt uz lezi pod kopcekom, kde rad staval a hladel do dialky. Ked nedavno stratil svojich dvoch
psov tatkov kolega z prace, zaniesol ich kamsi hlboko do lesa. Miestni uz presne vedia kam zabludit, kam polozit nehybne telicka - tam, kam chodia vlci.....
Tak to tu chodi, ludia tu vracaju prirode, co im iba na chvilu pozicala. Aby s nou nazivali v rovnovahe a aspon tu nerusili kolobeh, ktory skripe na inych miestach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára